Inspire 02/2013

vydanie #02/2013 lifestyle / fashion / design / people / culture No 68 leto ego diegosri lanka edulabkorben dallas barcelonanew york summer I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 www.inspire-magazine.sk summer ego issue 3,20 € / 96 Čk cover photography peter spurný

2

3

Redakcia nezodpovedá za obsah inzerátov. Preberanie materiálov je možné len s písomným povolením vydavateľa. Jednotlivé články vyjadrujú názory autorov a nemusia byť vždy totožné so stanoviskom vydavateľstva a redakcie. Vopred nevyžiadané príspevky redakcia nevracia. Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a. s., Stredisko predplatného tlače, Námestie Slobody 27, 810 05, Bratislava 15. zahranicna.tlac@slposta.sk ©2013 4MA.MEDIA, s.r.o. Tlač Printed by Neografia, a. s., Martin Distribúcia Distribution MEDIAPRINT-KAPA Pressegrosso, a. s. Súkromní distribútori a obchodní partneri Registrácia Registration MKSR EV 1641/08 ISSN 1336-8249 tematická skupina A11 Vo vydavateľstve ďalej vychádza Another title being published Inzercia Advertising Ing. Jana Zrubcová Mob.: 0905 809 603 zrubcova@4ma.sk Adresa redakcie Office address Inspire magazine Obchodná 22/A 811 06 Bratislava Tel.: +421 2 52 92 32 22 office@4ma.sk www.inspire-magazine.sk Adresa vydavateľa Publisher address 4MA.MEDIA, s. r. o. Obchodná 22/A 811 05 Bratislava IČO: 35 862 424 Inspire magazine #02/2013 vydanie N° 68 štvrťročník cena po zľave 3,20 € / 96 Kč Kreatívny riaditeľ Creative Director Peter Godányi Šéfredaktorka Editor in Chief Veronika Bauchová bauchova@4ma.sk Prispievatelia Contributors Boba Baluchová Linda Drabova Lubica Drangová Katarína Drápalová Daj Vydru Filip Gelačík Zuzka Hrdličková Denisa Chylová Zuzana Jakúbková Ivan Kassaj Michaela Katonová Andrej Kiszling Juraj Klaudíny Nina Koštová Majo Kuchar Lukáš Kyzúr Zuz Lobotková Vlaďka Makovniková Roman Samotný Korektor Sub-editor Martin Grbjar Grafik Graphic designer Ľudovít Neupauer gazebocreative.com Peter Tvrdý Alexandra Uzik Janka Vašáková Karol Veľký Foto a ilustrácie Photo and illustration Petr Andrešič Evelyn Benčičová Miša Berkova Sven Bührer Brins Image Danny Cardozo Radovan Dranga Peter Frolo Gianni Fontana Zuzana Gavulová Anna Gekrepten Filip Gelačík Anna Grepken Jakub Gulyás Manfred Horvath Denisa Chylová Lino Ieluzzi Majo Kuchar Marek Lukac Vlaďka Makovniková Palo Markovič Jay Marroquin Bet Orten Luca Rubinacci Matt Rybanský Roman Samotný Peter Spurný Nikol Šuplatová Alexandra Uzik ©

Robert Roth, divadelný herec a predstaviteľ Hamleta, držiteľ Ceny Nadácie Tatra banky za umenie Kreditnú kartu z limitovanej edície od Tatra banky venovanej hercovi Robertovi Rothovi jednoducho musíte mať. Je dostupná exkluzívne v Tatra banke od 15. mája 2013. Navyše, ak svojou novou kreditnou kartou zrealizujete do 31. 8. 2013 transakcie v objeme min. 300 EUR, získate bonus až 30 EUR.* *Objem platieb v hodnote 300 EUR môžete dosiahnuť jednorazovo alebo kumulatívne, pričom kredit 30 EUR bude pripísaný na váš kartový účet po ukončení kampane 31. 8. 2013. Akcia sa vzťahuje na platby zúčtované do 31. 8. 2013. 02/6866 1000 > 02/5919 1000 > 0903 903 902 > 0906 011 000 > 0850 111 100 | dialog@tatrabanka.sk | www.tatrabanka.sk Stiahnite si aplikáciu Layar a pozrite si živý úryvok z predstavenia Hamlet práve tu a teraz.

vydanie #02/2013 lifestyle / fashion / design / people / culture No 68 leto ego diegosri lanka edulabkorben dallas barcelonanew york summer I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 I S S N 1 3 3 6 - 8 2 4 9 www.inspire-magazine.sk summer ego issue 3,20 € / 96 Čk cover photography peter spurný f a s h i o n Fashion soda 10 Linda drabova The iTalian ego 12 ivan Kasaj, LuKáš Kyzúr 4x aj o egu 16 MichaeLa Katonová slovak Fashion nighT 20 aLexandra uziK M u s i c she&him 34 zuz LobotKová juraj BeneTin 36 boba baLuchová diego 56 bauchová&LobotKová swing socieTy orchesTra 58 veroniKa bauchová f i L M najsamlepší záporáci 39 zuzana jaKúbKová M e d i a sweeT 50´s 40 zuz LobotKová c a r s auTá, kToré majú ego 50 Peter tvrdý t r a v e L san Francisco 70 roMan saMotný Barcelona 72 boba baLuchová srí lanka 74 Majo Kuchár, jana vašáKová Tirana 78 fiLiP GeLačíK Belehrad 82 Ľubica dranGová P e o P L e Fero Fenič 90 juraj KLaudíny ondřej zouhar 94 veroniKa bauchová ján machaj 96 boba baLuchová pavol palec seriš 98 zuz LobotKová q u e e r Teplo na ihrisku 103 roMan saMotný mušnula 104 roMan saMotný h e a Lt h mám sa rád 130 nina Koštová e s s e n t i a L To v new yorku nevyžehlíš 132 aLexandra uziK go To sekT! 134 Katarína dráPaLová insTanTný dvíhač seBavedomia 136 vLaďKa MaKovniKová P e o P L e realiTy check 137 saMí PeKní Ľudia inspire magazine No 68 / Ego issuE / summEr 2013 photography peterspurný styliNg alexanderlindovvisagE zuzanapuchríkováhair styliNg toni&Guy–ambassadorluciemolnárová modEls lenkabalážová,katarínašido

CIELENÁ OBCHÁDZKA, smer DIZAJN. NOVé MINI PACEMAN. ŠTIPĽAVÝ DIZAJN.NOVé MINI PACEMAN. ŠTIPĽAVÝ DIZAJN. Sofistikovaný nový dizajn pre vzrušujúcu jazdu, ktorá ťa nakopne. To, že si už v cieli, ešte neznamená, že si jazdu nebudeš ďalej užívať. Navrhni si vlastné MINI u nového MINI predajcu Auto Palace Bratislava (Vajnorská 136/C, Bratislava, mobil: 0911 107 000) alebo Tempus awt Bavaria (Rožňavská 34, Bratislava, mobil: 0903 260 090) a zalajkuj na MINI.Slovensko.

Našičitatelia–naše ego–našesvedomie Nás v Inspire magazine najviac ničí a zároveň nám dvíha sebavedomie mailová schránka. Mailová schránka, do ktorej nám chodia vaše pochvaly, sťažnosti alebo ponuky na nákup viagry. Máme veľmi radi, aj keď nám pošlete mail od vdovy, ktorej treba poslať osobné údaje, aby nám vyba- vila výber peňazí vo švajčiarskej banke, kde po jej úbohom mužovi ostali stámilióny eur, ktoré si po- tom rozdelíme fifty fifty. V poslednej dobe nám dosť dvíha ego aj samot- ný Inspire magazine. Pekné fotky, veľa písmeniek, prevratné myšlienky, dokonalý vizuál... A celkom sa tešíme aj na nový web. Áno, vieme, že niektorí z vás o tom dlhé roky polemizujú, že či to myslíme naozaj vážne s tým naším webom... Myslíme. A teraz to myslíme ešte vážnejšie, pretože sme sa konečne pustili do vyno- venia. Už teraz, keď držíte v rukách toto novuč- ké voňavučké číselko, si ho môžete kuknúť aj na flowie a na našej stránke si môžete prečítať esenciu čísla. Veď sa kuknite. Jednou z najväčších ego-noviniek a niečoho, čo Inspire zdvihne sebavedomie, je klasická výmena stráží. Určite ste si všimli, ak ste dávali pozor, že už jarné číslo vyšlo s mojím menom. Zase. A to aktuálne tiež. Po veľa rokoch, ktoré som, či už naplno alebo len z úzadia, strávila s Inspire magazine, som sa pod časopis opäť podpísala. Ale nezvykajte si. Už jesenné číslo pre vás bude pripravovať Zuz- ka Lobotková, medzi nami milo zvaná aj Zloba. Zloba je pre Inspire magazine závan novej mladej energie a keďže svoje najlepšie roky života zatiaľ obetovala študovaniu žurnalistiky na UK, veríme, že prinesie aj zmenu v našom občas diletantskom spôsobe života redakcie Inspire. Bude mať diár, bude si priebežne robiť poznám- ky, nebude stresovať na poslednú chvíľu, bude poslušná a pozorná, bude chodiť na kávičky a or- ganizovať všetko, čo treba. Bude takou svetlou výnimkou v rade šéfredaktoriek Inspire magazine. Za tie roky v redakcii som sa stretla s každou šéfre- daktorkou. Každá mala osobitný prístup a pohľad na svet. Žiadna z nás však nebola naozajstná štu- dovaná novinárka. A každá z nás prišla k Inspire ako slepé kura k zrnu... Zrazu pred nami bolo po prvý raz povestné zrkadlo s poznámkami a grafik Ludo očakával od každej z nás aspoň polovič- nú dávku perfekcionalizmu, ktorý mu je vlastný. Ludo a bájny Vedúci spolu s Jankou pretrpeli kaž- dú z nás a verím, že aj oni sa tešia na Zlobu. Je mla- dá, pekná, vtipná a veríme, že bude aj dôsledná, pozorná, chápavá a „na tepe doby“. Ak však aj vy patríte do našej diletantskej úderky, ktorá nie je schopná stopercentného výkonu, kým nemá na krku nôž s názvom „deadline“, nebojte sa. Zloba nie je úplná zloba. Inspire magazine ako etalón dokonalosti, kvality a dobrotivosti skrátka potrebuje mať nad sebou niekoho, kto naháňa väčšiu hrôzu ako Vedúci... Peace. — Veronika Bauchová Foto Peter Spurný Pýtali sme sa vás, kto vám najviac v živote ničil ego. Keďže ego je aj témou tohto čísla, boli sme zvedaví, či to boli rodičia, frajer/ ka alebo šéf... Nám dáva zabrať Vedúci, ale čo ste boli ochotní na seba prezradiť vy? A že sme sa museli veľakrát pýtať. Tuším ste sa nechceli pochváliť, ale my sme z vás vytiahli, čo sa dalo. MyváM,vynáM 8 inspire magazine ego issue EDItorIAl

V roku 1963 otvorili v juž- nom Londýne bratia Toni a Guy Mascolovci svoj pr- vý salón. Priniesili inova- tívne strihy, farby a neo- kukané stylingy. Hneď sa stali hitom mesta! Toni dokonca niektorých stá- lych (a už aj starých) zá- kazníkov strihá dodnes. Dnes nesie ich meno 430 salónov v 45 krajinách sve- ta. Vďaka svojej filozofii, kre- ativite a skvelému prístupu ku každému zákazníkovi má dnes salón TONI&GUY viac ako 50 britských kaderníckych regi- onálnych cien, 11 cien za celé Spojené kráľovstvo a trikrát bol zástupca TONI&GUY vyhlásený za najlepšieho kaderníka roka. Tím TONI&GUY spolupracuje roč- ne na viac ako osemdesiatich módnych show po celom svete. Londýn, New York, Paris, Miláno, Tokyo, Shanghai... Tam všade spo- znali modelky aj modely kvalitnú prácu pod značkou TONI&GUY. Dnes, po 50 rokoch fungovania, je TONI&GUY značkou britskej do- konalosti a kvality. TONI&GUY je synonymom inovatívnosti a inšpirácie. A keď už to robia 50 rokov, tak to musia vedieť už dokonale! Vyskúšajte si ich aj vy. — www.toniandguy.sk toNi&guy oslavujE50rokovvlasových inovácií,nastolovania trendovatisícky skúsenýchstylistov 501963/2013 fAshIon 9 magazine with a difference

Grunge–MaxMaraGrunge–DriesVanNotenGrunge–3.1.PhillipLim Pohodička–MoschinoCheapandChicPohodička–ToryBurch Pohodička–TsumoriChisatoPohodička–AltuzarraPohodička–CustoBarcelona inspire magazine ego issue

Egohoničky–MarcJacobsEgohoničky–AlbertaFerrettiOffTheShoulderAnjeli–VeraWang Egohoničky–BalenciagaGlóbus–ChristopherKaneOffTheShoulderAnjeli–Gucci LetnéMustDo–MarchesaGlóbus–AgnesB Glóbus–ProenzaSchouler LetnéMustDo–ChristianDior Badass Grunge Áno, grunge, posledný reálny trend v móde. Ako po- vedala Daphne Guinness, umelkyňa a dedička pivo- varu Guinness, pre časopis Interview: „Odvtedy tu nebolo nič nové. Grunge bol posledný trend, ktorý nasledoval hudbu alebo nejakú formu umenia.“ Na staré dobré časy si módnou tvorbou zaspomínali a každý svojím štýlom nostalgicky oživili trend ná- vrhári značiek Dries Van Noten, Max Mara a 3.1. Phillip Lim. Egohoničky Ukázať svoj „six pack“ môžu aj baby počas tohto- ročnej sezóny. Ak ste chudli nielen do plaviek, pre- konali x plastických operácií, sedíte v joga štúdiu 24/7, možnosti, ako si dať obdivovať telo, prezen- tujú len pre vás tvorcovia v módnych domoch Balen- ciaga, Marc Jacobs a Philosophy di Alberta Ferretti. Pohodička Nie je nič pohodlnejšie ako trenčiansky festival Po- hoda. Ak sa nemôžete dočkať, pustite sa do štúdia motivačnej literatúry, takzvaných lookbookov z hu- dobných festivalov ako napr. kalifornská Coachel- la alebo internetových stránok dizajnérov BluGirl, Altuzarra, Dolce and Gabbana, Custo Barcelona, Moschino Cheap and Chic, Tory Burch, Tsumori Chi- sato a mnohých iných. Off the shoulder Anjeli Prekonajte svoju temnú stránku v „über“ roman- tických kreáciách návrhárov značiek Gucci, Maison Martin Margiela a Vera Wang. Čisté línie, jednofa- rebné látky znásobia krásu odhalených pliec a ako ústredný prvok outfitu zjemnia tohtoročné leto už pohľadom. Glóbus Čo sa tým myslí? No veď ak sa vám po auguste za- cnie za prázdninovými dobrodružstvami, inšpirujte sa oblečením s potlačou z vašich zážitkov. Naprí- klad Proenza Schoeler spomína na mestskú plavá- reň, Agnes B sa nevie nabažiť slnkom zaliatej pláže a Christopher Kane nechce zabudnúť na film Fran- kenstein obdivovaný zas a znova s kamošmi v am- fiteátri. Letné must do Samo sa to neurobilo. Za nádhernými tvárami mo- deliek boli známi artisti. Očný mejkap u kolekcie Marchesa bol bohato zdobený a inšpirovaný kraji- nou India, čierna linka so zlátením v tvare šupinky doplnila celkový štýl. South Beach je ďalšou destiná- ciou, ktorá neušla pozornosti módneho domu Fendi. Kúsky látok v pastelových farbách lemovali oči. Raf Simons pre Christian Dior nezablúdil nikam, avšak vizuálne atraktívne Dior „girls“ nechýbali a Swarov- ského kryštály zasypali ich oči. — FashioN Ego InspIrE suMMEr 2013 tExt lInDA DrAbovA / foto courtEsy EllE.coM 11 magazine with a difference fAshIon

Ako by ste sa predstavili v jednej vete? L. I.: Je veľmi ťažké zhrnúť to v krátkosti, ale myslím, že som muž, ktorého talentom je byť si vždy istý sám sebou a to v každej situácii! L. R.: Som Luca Rubinacci, kreatívny riaditeľ svojej vlastnej spoločnosti. G. F.: Som milovník krásy a súladu tradície a inovácie. Odkiaľ pramení váš zmysel pre módu, čo vás inšpiruje? L. I.: Je to niečo, čo máte v sebe a snažíte sa to neustále rozvíjať a zdokonaľovať. L. R.: Inšpiruje ma všetko naokolo, čo dokáže pritiahnuť moju pozornosť… farby prírody, kvety, ľudia či maľby… G. F.: Myslím si, že ho máme v rodine – od mojej mamy a starého otca a tiež z výchovy k umeniu a estetike, ku kto- rej som bol vedený už od detstva. Ako by ste charakterizovali svoj unikátny štýl? L. I.: Klasika v nových strihoch a farbách. L. R.: Ako pôžitok z elegancie. G. F.: Veľmi jednoduchý, napriek prvému dojmu, ktorý sa môže zdať priveľmi elegantný a uhladený. Previazaný s tra- díciou, ale s veľmi osobným prístupom. Pamätáte sa na svoj prvý oblek? L. I.: Jednoznačne! Bol to darček od môjho otca – na mie- ru ušitý modrý blejzer – bol som vtedy pozvaný na párty v Monte Carle. L. R.: Spomínam si, že môj prvý oblek mi ušil otec, keď som odchádzal pracovať na Savile Row a bol som naň veľmi hrdý. Mal som ho na sebe hneď v prvý deň v práci a všetci krajčíri sa ma pýtali na to isté: „Kto ti ušil toto divné sako bez vypchávok? To u vás nevedia, ako má vyzerať sako?“ Ostal som bez slova. Len čo som sa vrátil domov, zavolal som otcovi a povedal mu, čo sa stalo. A jeho reakcia bola: „Som na teba skutočne hrdý. Tvoj prvý deň v práci a už si sa naučil rozdiel medzi neapolským a anglickým sakom! Výborne.“ G. F.: Ušila mi ho moja mama. Slávnostný zelený zamato- vý oblek. Je niečo v oblasti módy, čím ste doslova posadnutý? L. I.: V mojom prípade to nie je len jedna, ale viac vecí – kra- vaty, topánky, doplnky… L. R.: Som zamilovaný do slnečných okuliarov Oakley. Zbie- ram ich všetky, najmä tie z limitovanej edície. Mám asi tak 50 párov, dokonca jeden špeciálny kus vyrobený z dreva. G. F.: Myslím si, že doplnky sú tým hlavným elementom, kto- rý dotvára štýl, keďže úzko súvisia so spomienkami, záľu- bami, cestovaním. Mojou veľkou vášňou sú však topánky a kravaty. Máte nejaký ranný rituál obliekania? L. I.: To záleží na tom, v akej nálade sa ráno zobudím :-) L. R.: Záleží na tom, ako sa zobudím… Vždy sa obliekam podľa rannej nálady! G. F.: Veľmi spontánny. Zvyčajne sa pozriem na predpoveď počasia a začínam výberom farieb. Všetko ostatné, čo si oblečiem, prichádza takmer automaticky. Výber doplnkov je tá posledná a zásadná časť. Najčastejšia chyba, ktorú muži robia v oblasti módy? L. I.: Najhoršou vecou je snaha niekoho napodobňovať a ne- snažiť sa byť sám sebou. L. R.: Keď majú príliš krátke ponožky. G. F.: Bohužiaľ, štýl sa nedá kúpiť. Myslím, že najčastejšou chybou u mužov je nesprávna veľkosť či výber nevhodného oblečenia k ich postave. Oblečenie by malo telo a osobnosť zvýrazniť a nie skrývať. Niekedy však módny priemysel ne- gatívne vplýva na svet tým, že pretláča za vzor nerealistic- ké a ťažko dosiahnuteľné ideály krásy. Ktorý nadčasový kúsok musí každý muž vlastniť? L. I.: Hodinky. L. R.: Sport coat alebo blejzer v námorníckej modrej. G. F.: Milujem kravaty a šatky. Chýbať by určite nemali ho- dinky a nadčasovým kúskom oblečenia je tiež klobúk. Poraďte, ako sa obliecť dobre a neminúť pritom veľa. L. I.: Pre muža s vkusom nie je podstatné zaplatiť nízku sumu, ale adekvátnu! L. I. – Lino Ieluzzi Majiteľ kultového milánskeho obchodu Al Bazar prekypuje nie- len charizmou blízkou hollywoodskym hercom, ale najmä uni- kátnym štýlom z prezzatury. Zanietený milovník života a dvoj- radových oblekov. LinoIeluzzi. L. R. – Luca Rubinacci Pokračovateľ rodinnej krajčírskej tradície, známy majstrov- ským kombinovaním farieb. Žije v Miláne a jeho meno nesie názov spoločnosti, ktorú v 30. rokoch minulého storočia zalo- žil jeho starý otec. Luca Rubinacci. G. F. – Gianni Fontana Módny konzultant a novinár, autor blogu The Style Buff, zná- my pre svoje umenie kombinovať klasické stredomorské štýly. Jeho cit pre detaily, strihy a farby dodáva jeho tvorbe neza- budnuteľný autentický výzor. Gianni Fontana. thE italiaN Ego Fashionillustrator ivankasajamódny bloGGerlukáškyzúr saporozprávalipre bloGboldjack.sk stromaikonamisveta pánskejmódyoich pohľadenaobliekanie, otradícii,vlastnom štýle,posadnutosti arituáloch. tExt IvAn kAsAj, lukáš kyzúr foto lIno IEluzzI, lucA rubInAccI, GIAnnI fontAnA GianniFontana 12 inspire magazine ego issue fAshIon

L. R.: Ignorujte módne trendy, kúpte si dobré topánky a majte v šatníku aspoň jeden Rubinacci oblek! G. F.: Nikdy nešetrite na topánkach a nekupujte si nekva- litné oblečenie. Existuje mnoho obchodov s ready-to-we- ar oblečením za prijateľné ceny. Jeden príklad za všetky je Suit Supply, ktorý má obchody po celom svete a skvelý e-shop. Štýlovo a zároveň nie draho sa dá obliecť aj v se- condhandoch s vintage oblečením. Kniha,ktorúbysimalkaždýmódouposadnutýmužčítať? L. I.: Neexistuje len jedna univerzálna kniha. Pre mňa je naj- vzácnejšou knihou „kniha života“ – dívať sa okolo seba, keď cestujem, a zbierať inšpiráciu z mnohých odlišných miest… L. R.: The Sartorialist. G. F.: Honoré de Balzac: „Úvaha o elegantnom živote“. Váš osobný hrdina pánskeho štýlu? L. I.: „Avvocato“ Gianni Agnelli. L. R.: Môj otec. G. F.: Konkrétne meno nemám. Je mnoho dobre obleče- ných ľudí v každom veku a to nielen v rámci módneho prie- myslu. V tomto smere ponúka internet mnoho inšpirácie. Veľmi pozorne sledujem trendy v iných krajinách, napríklad v Anglicku či vo Francúzsku, ale aj v Japonsku a Kórei. Keby ste si mohli vybrať obdobie podľa módy, v ktorom by ste chceli žiť? L. I.: Vybral by som si opäť dobu, ktorú som žil a žijem! Od šesťdesiatych rokov až po súčasnosť!!! L. R.: Začiatok 19. storočia. G. F.: Páči sa mi život v našej dobe, no rád do nej prenášam štýly minulosti, aj predvídam trendy a vkus blízkej budúc- nosti. — LinoIeluzzi LucaRubinacci magazine with a difference

ťou jednotlivých kusov, hravosťou farieb s dôrazom na žltú (vivid yellow). Kúsky majú len tie najlepšie funkčné vlastnos- ti a inovatívne materiály. Kolekcia je navrhnutá tak, aby sa v nej dievčatá cítili pohodlne a súčasne dobre vyzerali s veľ- kým dôrazom na štýlový dizajn a perfektný strih. Aby boli kočky sebavedomé a cítili sa skvelo. A tá multifunkčnosť je už len čerešničkou na torte. V oblečení z kolekcie #mygirls môžete tancovať, trénovať vo fitku, chodiť behať... No a keď už sme pri tom tanci... Zámerom tanečného pod- ujatia bolo hlavne s babami osláviť pohyb a priateľsvo. Lebo aj v adidase vedia, že pravá priateľka vás na tréning sa navzájom. Teším sa, že sa podarilo vytvoriť takú skvelú atmosféru - je to o nás a pre nás.“ Lebo dve ženské sú viac ako jedna a navzájom sa hecujú a pomáhajú si. A presne takýmto priateľstvám pomáha aj adidas s kolek- ciou #mygirls adidas Women. A aby ste dosiahli správnu hladinu endorfínov, mali by ste sa okrem námahy venovať aj zovňajšku a poriadnemu oblečeniu. Medzi kúsky kolekcie, ktoré si zaslúžia špeciálnu pozornosť, patria napríklad tva- rujúce legíny Perfect ¾ Tight, športová podprsenka Techfit adipower Bra, ktorá prostredníctvom špeciálneho výple- tu Powerweb na chrbte napomáha správne držanie tela, 1. mája totiž v areáli FTVŠ tancovalo pod vedením Katky Štumpfovej 283 dievčat, čo je slovenský rekord. Toto ta- nečné mecheche sa uskutočnilo v rámci kampane all in for #mygirls, pri uvedení novej kolekcie adidas Women. Táto nová adidasová kolekcia #mygirls je typická multifunkčnos- vytiahne aj keď sa vám vôbec, ale vôbec, nechce. Tvárou kampane #mygirls a choreografkou podujatia bola Katka Štumpfová, ktorá povedala, že: „Sme skutočné baby so skutočnými kamoškami a ukázali sme svetu, že sme to do- kázali. Išlo nám najmä o to byť spolu, podržať sa a podporiť ako aj ľahučké najflexibilnejšie tenisky adipure trainer 360 v krásnych farbách. Ale to je len špička ľadovca. Viac hot ´n ´sexi kúskov z kolekcie #mygirls nájdete v obchodoch. — Zoznam obchodov nájdete tu www.adidas.com/storefinder A komplet kolekciu tu www.adidas.com/mygirls Novinkou sú aj zoštíhľujúce a tvarujúce strečové materiály, stonecold clima technológie a climate+ a z pohľadu dizajnu experimentovanie s vrstvením a kombinovaním outfitov, čiže budete za pekné a ani to tak v skutočnosti nemusí byť... adidas myslí nakočkyADIDAs prEDstAvIl novú žEnskú kolEkcIu rEkorDnýM EvEntoM 14 inspire magazine ego issue fAshIon

magazine with a difference

Babô Čo ti vie vždy pomastiť ego? Babô: Myslím si, že to budú oškvarky, len teraz sa neviem rozhodnúť, či na haluškách alebo potajme z chladničky. Na čom si budeš ulietavať v lete? Babô: Leto si zaslúžene užijem, budem chystať plány na svoj veľký výlet s lyžičkou zaborenou v melóne. Bazénová kultúra, bosé nohy a paradajky zo záhrady. Mohlo by sa to niesť celé v tónoch bielej a vo vetre vejúcej indiánskej voľnosti. Kedy tvoje ego najviac utrpelo? Babô: Moje ego nie je také obrovské, aby muselo kvôli ne- jakým hlúpym rečiam trpieť. Aj keď áno, priznávam, vlní sa v miernej sínusoide. feathersintodust.blogspot.sk Dominika Čo ti vie vždy pomastiť ego? Dominika: Asi ako väčšine z nás – pochvala. Či už je to po- chvala zovňajšku alebo dobre odvedenej práce, poteší ma to vždy. Na čom si budeš ulietavať v lete? Dominika: Hmm, vlastne ani neviem. Momentálne mám fázu, že si neulietavam konkrétne na ničom špeciálnom, ale držím sa svojho štýlu a toho, v čom sa cítim najlepšie. Ale vidím to na viac bielej v mojom šatníku. A povedala som, že by som viac mala využívať silu doplnkov, šperkov, lebo tie naozaj robia zázraky! Na čom si budeš ulietavať v lete? Zuzka: No, okrem toho, čo nosím celoročne – rozumej šaty, určite aj tento rok zvolím moje obľúbené pastelové farby. No aby som nebola za úplný cukrík, tak mojou druhou voľ- bou bude sexi čipka a priehľadné materiály. Kedy tvoje ego najviac utrpelo? Véčko: Asi som šťastný človek, ale na konkrétny prípad si nespomínam. Som realista, takže rátam so všetkým a ego sa mi do toho príliš nepletie. — www.svartsvanur.com Kedy tvoje ego najviac utrpelo? Dominika: Asi teraz, keď som sa dala ostrihať, ale kaderníč- ka si urobila po svojom a ostrihala ma úplne inak, ako som chcela. Ale už si zvykám... Alebo keď som sa pred pár rokmi vrátila po troch mesiacoch z Ameriky s pár kilami navyše a mamina namiesto privítania svojej dlho očakávanej dcéry chytila záchvat smiechu. fashioncream.blogspot.sk Zuzka Čo ti vie vždy pomastiť ego? Zuzka: To, keď mi niekto povie, že ako pekne dnes vyzerám (ale povedzme si pravdu, trošku viac to poteší od opačné- ho pohlavia). Kedy tvoje ego najviac utrpelo? Zuzka: Keď som mala 12 a niekto si ma pomýlil s chlapcom. dolcezuzka.blogspot.sk Véčko Čo ti vie vždy pomastiť ego? Véčko: Keď som v niečom lepšia ako ostatní. Na čom si budeš ulietavať v lete? Véčko: Short shorts! Najlepšie levi’s cut offs, ktoré sa v se- condhandoch dajú zohnať za pár €, holé pupky tzv. peek a boo trend a športové tenisky ku všetkému! Toto leto idú opätky bokom a spoločnosť mi budú robiť všetky ikonické tenisky – converse, superga, keds aj toms! 4x ajoEgu štyriúplnerozdielneženy,štyribloGy, onich,omóde,oživote,cestovaní ainýchveciachprepojenýchnaživot, trirovnakéotázky,omasteníeGa, oulietavaníaotom,kedyicheGo utrpeloťažkúporážku,ktomudvanásť rôznychodpovedí,stíhatepočítať?tak toaninerobteačítajte tExt MIchAElA kAtonová Momentálne mám fázu, že si neulietavam konkrétne na ničom špeciálnom, ale držím sa svojho štýlu a toho, v čom sa cítim najlepšie. Ale vidím to na viac bielej v mojom šatníku. A povedala som, že by som viac mala využívať silu doplnkov, šperkov, lebo tie naozaj robia zázraky! Babô 16 inspire magazine ego issue fAshIon

Babô Babô Véčko VéčkoVéčkoDominika Dominika ZuzkaZuzka magazine with a difference

Nie že by vás zo spoločnosti Nike pláno- vali poslať do fabriky, prišívať jazyk k te- niskám, ale môžete si ich navrhnúť. Nike v spolupráci s londýnskym obchodným domom Liberty rozbehol spoluprácu na limitovanej kolekcii, ktorú si už od mája môžete zadovážiť na NIKEiD.com. Všetky ikonické Nike tenisky si tam mô- žete dotvoriť podľa vašich predstáv. Teda podľa vzorov Capel a Pepper, ktoré vznik- li práve v Liberty v rokoch 1978 a 1974. Môžete si teda navrhnúť svoje Nike Air Max 1tky, Dunky, Blazer, ale aj bežecké tenisky! No skrátka každé Nike sa dajú upraviť podľa vás! Ružové šnúrky, modré podrážky a hnedá fajka? Nie je problém! Zelená podrážka s bielymi šnúrkami? No problem! Treba sa zaregistrovať, vybrať si tenisky, upraviť, objednať a počkať. WOW! — otEnIskujtEsA nIkEiDlIbErty oD MájA 2013 sI MôžEtE svojE nIkE užívAť EštE vIAc MôžEtE, A DokoncA MusítE byť prI Ich rEAlIzácII 18 inspire magazine ego issue fAshIon

Philips Lumea nám vyčaroval úsmev na tvári Začneme s rukou na srdci... Verili by ste niečo- mu, čo vyzerá ako fén a len to bliká svetlom a tým uspí chlpy? Ani my, nič si z toho nerobte. Ale len kým sme to nevyskúšali! Postup je úplne jednoduchý. Oholíte si vybrané partie (najlepšie na začiatok na vlastnom tele), osušíte a presvie- tite pulzným svetlom výrobku Philips Lumea. Prvé použitie Asi prvýkrát v živote sme si prečítali návod na použitie. Pristupujeme k pokusu zodpovedne! Prečítané, nohy oholené, čiarky na nohách bie- lou ceruzkou nakreslené, ideme na to... Philips Lumea nabitý na sto percent a už bliká. Priložíš, zasvieti zelené svetielko (ktoré znamená, že ste Lumeu priložili dobre) a blééééééésk! A chlp už spí. Na prvý raz sme presvecovali nohy asi 20 minút. Asi sme nejakí čudní, ale už v prvý týždeň sme zaznamenali zmenu. Teda spomalenie rastu... No skrátka, povedzme si to ľudsky, chlpy rástli tak pomaly, že sme od pondelka až do štvrtka nepotrebovali drieť žiletku. Druhé použitie Už sme si nečítali návod. Skrátka sme Lumeu nabili, priložili, prebleskli a tešili sa. Možno si hovoríte, že tých 10 minút blýskania na každú nohu je veľa a že sa vám nechce. My sme po tre- ťom raze pochopili, že radšej desať minút blýs- kania ako holenie nôh každé 3 dni! Po troch mesiacoch Po troch mesiacoch používania oznamujeme, že naše telo je odchlpené. Rozdiely medzi kú- rami sa zväčšujú, teraz napríklad už používame Lumeu len raz za mesiac. Zväčšujú sa aj rozdiely medzi chĺpkami! Kde-tu nejaký po vyše dvoch týždňoch narastie, ale aj keď nedržíme žiletku v ruke vyše troch týždňov, stále nevyzeráme ako hrubosrstý jazvečík! Po pol roku Odborníci z Philipsu nám sľubujú, že v priebe- hu polroka nebudeme zarastať aj dva mesiace. Celkom im veríme, pretože už v štvrtom mesiaci máme nohy aj tri týždne ako z reklamy! Definitívne vyhlasujeme, že Philips Lumea je to najlepšie pre naše múčne telá, čo sme kedy stretli! Chlpy nerastú, naše biele múčne telá sa nezadierajú do pančušiek a dobré meno Philipsu Lumea robíme, kam vkročíme. Aby sme nezabudli... Uhm, pokus sme, samozrej- me robili aj v ostatných ako nožných partiách. Philips Lumea si skrátka poradí s chlpami, nech rastú kdekoľvek... Kdekoľvek na ľudskom tele. — svEtlo do útokuaknásčítatepravidelne,viete,že dobrodincizospoločnostiphilipsnám užnajarsľúbili,žesamôžemeholiť, tedaodchlpovať,niežebyzáležalo lennanich,aledalinámktomudosť dobréhopomocníka Oholiť, zasvietiť, vybavené. Lumea totiž presvieti chĺpkový korienok, ktorý sa dá do módu „sleep“. Korienok teda spí, vy si užívate oholené telo a takto to môže vydržať až osem týždňov! bEAuty 19 magazine with a difference

Deň pred módnou šou je naplánované spoločné stretnutie. Do hotela dobehnem úplne premočená. Nielenže silno prší, ale ešte ma aj ošpliechal taxík. Hotel Edison sa nachádza hneď vedľa Times Square. Miesto, ktoré je väčšinou pre- plnené turistami, je v tomto počasí skoro prázdne. Svoje meno nahlásim na recepcii, vybehnem na tretie poschodie, trochu sa osuším a idem sa pozdraviť s celou delegáciou. Každá návrhárka má svoju izbu. Modelky chodia od jednej k druhej a skúšajú si modely, ktoré im najviac padnú. V izbe na konci chodby organizátorky dolaďujú v tichom prítmí po- sledné detaily na zajtrajší večer. Dážď a fiting ide dohroma- dy. Nikomu nie je ľúto, že strávi popoludnie v hotelovej izbe. Na druhý deň však svieti slniečko a všetci sa s očakávaním tešia na večer. Niekoľko hodín pred prehliadkou sú prípra- vy už v plnom prúde. Mejkap, stajling, rozhovory, veselá at- mosféra, veľa prezliekania a cvakanie fotoaparátu. Nervo- zita a napätie, charakteristické pre takéto veľké akcie, sú nahradené prívetivým úsmevom a priateľským prístupom. Keď sa objaví Celeste Buckingham, vytvorí sa pri nej hlúčik ľudí, ktorý sa však v návale povinnosti rýchlo rozíde. Celes- te rozpráva o stretnutí s Donaldom Trumpom a o šialenom meste zvanom New York. Najvyššie poschodie klubu sa pomaly zapĺňa hosťami. Ak- ciu uvedie moderátorka, zakladateľka SFN a prezidentka Nadácie +421 Eva Jurinová. Ako bývalá modelka prišla s myšlienkou prezentovať Slovensko v USA aj takýmto za- ujímavým spôsobom. Newyorské, ale aj slovenské dievča- tá predvádzajú nádherné modely mladých návrhárov. Ce- leste predvedie šaty Slávky Vlasovej a zaspieva pár svojich piesní. Jej vynikajúci hlas, príjemné vystupovanie a žiadne hviezdne maniere ma naozaj milo prekvapili. A nakoniec typická módna afterka. Američan so slovenský- mi koreňmi - DJ Eitan Noyze, ktorý sa predstaví v lete aj na Slovensku, nám púšťa svoje platne do skorého rána. Prezentujúci dizajnéri Slavomíra Vlasová víťazka minuloročných Bratislavských módnych dní. Vyštu- dovala odevný dizajn na VŠVU v Bratislave a momentálne pracuje ako stredoškolský pedagóg na Pedagogickej aka- démii v Turčianskych Tepliciach. Naďalej však ostáva verná tvorivej činnosti, ako je dizajn, šperk, fotografia a maľba. Na SFN prezentovala dve kolekcie – Obráť chvíľu na záži- tok, kde sa jej zdrojom inšpirácie stal zážitok z predstave- nia Cirque du Soleil, ktorý tak obdivuje. Kolekcia čisto dám- skych večerných odevov je založená na minimalistickom detaile. Slavomíra sa ňou snažila dosiahnuť určitú dyna- mickosť – pohyb v odeve. Je to hra s materiálmi a tvorba rôznych štruktúr a dezénov doplnená extravagantnými do- plnkami – ozdobami do vlasov... Druhá predstavená kolekcia s názvom ETHNO je inšpirova- ná slovenským ľudovým odevom, konkrétne prvkom výšiv- ky na pánskych nohaviciach. Kolekcia v kontraste čiernej a bielej farby pôsobí veľmi čisto s dôrazom na detail a or- nament. Modely dopĺňajú štylizované pokrývky hlavy inšpi- rované krásnymi sviatočnými partami z okolia Važca. Túto kolekciu tiež predviedla na Bratislavských módnych dňoch. Silvia Kiššová študentka z Ateliéru odevného dizajnu VŠVU v Bratislave sa na prehliadke predstavila s kolekciou Spirit of Place. In- špiráciou pre jej tvorbu sa stal architektonický tvar slávnej budovy Chrysler na Manhattane. Na kolekcii pracovala spo- lu so spolužiakom sklárom Filipom Plačkom, ktorý vytvoril očarujúco zmyselné masky. Línie a geometriu budovy sa snažili vložiť a ďalej posunúť v ich dizajne. Ten v éterických bytostiach neurčitého druhu vyjadruje ducha tejto stavby. Prepojenie minulosti s prítomnosťou a náhľad do budúc- nosti má zároveň poukázať na večnosť umenia v živote ľudí. Kolekcia je určená pre dámu, ktorá chce byt elegant- ná a šik. Mária Štraneková známa ako MAYAMAY je súčasťou avantgardnej dizajnér- skej skupiny a na medzinárodnej módnej scéne pracuje už od roku 2005. Na prehliadke ponúkla autorský koncept ko- lekcie Eternity, ktorá je charakteristická minimalistickými strihmi, čistotou línií a použitím luxusných materiálov. Tiež poukazuje na efemérnosť bytia, uvedomenie si dôležitosti a jedinečnosti každej ľudskej existencie. Farebnosť, siluety a autorská potlač využitá v kolekcii pomáha umocniť krásu a osobitosť ženy, jej životnej energie a vyžarovania. Vtip- nou parafrázou na klasické ošetrovacie symboly sú visačky s Life care instruction, ktoré poukazujú, ako si zlepšiť život, byť spokojný a naplno využiť svoj talent. Visačka dodáva modelom auru jedinečnosti. Tereza Mašlaňová a Radka Hortová Kolekcia Newintage vznikla v spolupráci s organizáciou Czechdesign a študentmi Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne. Ide o vytvorenie novej lifestylovej značky spájajúcej tvorbu mladých študentov z rôznych umeleckých odborov: odev, šperk či dizajn. Zrodila sa tak unikátna kolekcia produktov inšpirovaných atmosférou moravského mesta Zlín v 20. a 30. rokoch minulého storočia. V tom období tam ľudia pri- chádzali na svojej životnej ceste, aby hľadali nádej na lepší zajtrajšok, ktorú toto prekvitajúce mesto ponúkalo. Znač- ka Newintage vytvára nové veci v starých súvislostiach. Na produktoch sú použité nové materiály a moderné techno- lógie. Napriek tomu je však zachovaná kvalita, luxus a emó- cie spojené so štýlom klasických vintage vecí, ktoré sa stá- vajú populárnymi nielen v zahraničí, ale i u nás. Maria Steiner Rakúsko tento rok prezentovala Maria Steiner, ktorá pred- stavila najnovšie trendy v rakúskej móde s jej značkou Ru- ins of Modernity. Predvádzaná kolekcia sa vyznačovala tým, čo ona nazýva „čisté architektonické tvary, dospelá emancipovaná elegancia, redukcia a minimalizmus.“ Maria pracuje pod svojou značkou od roku 2010. Navrhuje pre ženy a jej modely sú veľmi sofistikované a elegantné. Ruins of Modernity má sídlo priamo vo Viedni. Rozhovor so Slavomírou Vlasovou Inšpirácia Slávka: Nechávam sa viesť svojimi pocitmi. Mojou veľkou inšpiráciou nielen v tvorbe, ale aj v živote je hudba. Takis- to tradícia, historické kostýmy, divadlo, folklór, príroda a samotná osobnosť zákazníka. Môj rukopis je jasný. Vy- zdvihuje ženskosť v podobe nápaditých detailov na odeve. Vždy som inklinovala k orientálnym a etnickým inšpirač- ným zdrojom – farebnosť, ornament, fantázia... Momen- tálne vnímam svet etno kultúr ako nevyčerpateľný zdroj inšpirácie. Móda na Slovensku Slávka: ... existuje v podobe krásnych žien. Siete dostup- ných obchodných značiek ponúkajú možnosť obliecť sa trendovo a vkusne. Chýba mi tu však určitý individualizmus, osobitosť. Každý má možnosť ísť vlastnou cestou a vybrať si. Milujem nedbalú eleganciu, veľa vrstiev – vesta, sako, šatka okolo krku a vysoké opätky. Čo ma irituje, sú legíny, lacno pôsobiace hlboké výstrihy, silikónové ramienka na podprsenke, neupravené a hlavne extrémne dlhé umelé nechty. Myslím, že vždy bude platiť: Každému sa hodí nie- čo iné, v jednoduchosti je krása a nerobme zo seba obete módnych výstrelkov... Slovenskí návrhári Slávka: Niektoré kúsky sa mi naozaj páčia, nesú svoj ruko- pis, ako Hložníková, Pištejová, Hanečka a Hytych. Sú však návrhári, ktorí sa držia na slovenskej scéne s modelmi rov- nakého strihu, len každý rok v inej farbe, ako napr. Kimlička. A čím by som mohla prispieť ja? Chcela by som byť stále tvorivá a mať svoj štýl, ktorý sa však nemusí páčiť každé- mu. Najbližšie mám k etno motívom a snažím sa o ožive- nie, posun a štylizáciu ľudového odevu. Vlastný štýl Slávka: Milujem farby, ale rada nosím hlavne čiernu. Tiež mám v obľube výrazné doplnky, najmä náušnice a šály. Naj- lepšie kúsky niekedy nachádzam v secondhandoch. Plány do budúcnosti Slávka: V zásade nič neplánujem. Snažím sa žiť prítom- nosťou. To, čo ma momentálne napĺňa a teší, je prezen- tácia mojej tvorby na Slovensku a takisto účasť na Slovak Fashion Night v New Yorku. — slovak FashioN Night akokaždýrok,ajtentosavnew yorkukonalaveľkámódnaprehliadka podnázvomslovakFashionniGht. spojilasomsasorGanizátormi,ktorí midovolilinakuknúťdozákulisia tejtojedinečnejakcie. tExt AlExAnDrA uzIk / foto MArEk lukAc 20 inspire magazine ego issue fAshIon

Mária Štraneková Slavomíra Vlasová Silvia Kiššová Maria Steiner Tereza Mašlaňová a Radka Hortová magazine with a difference

TONI&GUY je značka zameraná na vlasový stajling a módu. Za posledných pätnásť rokov stál TONI&GUY v zákulisí kľúčových účesových trendov pre London Fashion Week. TONI&GUY založili svoj prvý salón v Londýne v roku 1963 a od tej doby rozšírili britské kadernícke impé- rium na vyše 400 salónov po celom svete. Produkty TONI&- GUY Hair Meet Wardrobe zahŕňajú nielen klasickú starost- livosť (šampóny, kondicionéry), pre-stajlingový rad (penové tužidlo pre objem, sprej pre tepelnú ochranu), ale ťažisko spočíva najmä na jedinečných stajlingových výrobkoch. HAIRMEETWARDROBE Dokonalosť vzniká dokonalým spojením vecí. Jedna bez druhej by neznamenali nič. Preto by Londýn nebol Londý- nom bez svojich červených autobusov a gin by nebol tým pravým nápojom bez toniku. Spoločne znamenajú omnoho viac. Teraz nastal čas spojiť vlasy a módu. Prenesme sa z prehliadkového móla na ulicu, kde dáme ľuďom možnosť, ako byť v kurze a dokonale miešať outfity a účesy, od hlavy až po päty, od korienkov ku končekom. Vlasy sú novým dik- tátorom štýlu, strojcom módy. Či už ide o nové mikáda alebo strapaté kreácie, štýl uka- zuje, akí ste. Nastal čas, aby vaše vlasy nasledovali váš štýl. Značka zrodená v kaderníckych salónoch, vycibrená v zákulisí London Fashion Week. Profesionálne produkty určené pre prehliadkové móla a inšpirované každoden- ným osobným štýlom vám pomôžu vyjadriť váš osobitý štýl. photography pETER spURNý styling AlExANDER lINDOv visage zUzANA pUcHRíkOvá hair styling TONI&GUY – AMBAssADOR lUcIE MOlNáROvá models sáRA šOpíkOvá, MIRIAM MATEjcOvA focus mm MIlAN HEsEk, lENkA BAlážOvá, pAUlA ďURíkOvá m-management kATARíNA sIDO 22 inspire magazine ego issue fAshIon

MEN styling pomade oblečenie dodal gant Gél NA vlAsY pre stredne silnú fixáciu a rýchlu úpravu vlasov s elegantným leskom toni & guy hair meet Wardrobe cZ/sK www.hairmeetwardrobe.sk dostupné v dm drogériach HairMeetWardrobe je filozofia zrodená z lásky k vlasom a móde a z presvedčenia, že váš imidž netvorí len obleče- nie, ale ponúka vám inšpiráciu, ako svoj štýl dotiahnuť k do- konalosti. Vyjadri sa a nechaj svoje vlasy prehovoriť! Pretože je TONI&GUY partnerom najvýznamnejších sveto- vých módnych akcií, načerpal z nich inšpiráciu a vytvoril šty- ri osobité štýly: Classic, Creative, Glamour a Casual. Neza- budol ani na mužov, pre ktorých vytvoril špeciálnu pánsku kolekciu. Ak chcete vyzerať oslnivo, cool, hravo alebo pros- to len elegantne, produkty TONI&GUY HairMeetWardro- be, ktoré sú inšpirované samotnými salónmi, vás posunú o level vyššie. páNskA kOlEkcIA Komplexná kolekcia šampónov a stajlingových produktov pre mužov. Vytvorte si svoj vlastný vzhľad. Vďaka portfóliu vlasových produktov pánskej kolekcie sa posunie váš štýl ešte o kúsok ďalej. Vyjadrite vlastný postoj, či už je ležér- ny, klasický alebo kreatívny a ukážte osobitosť bez námahy vďaka profesionálnym produktom. – Hlboko čistiaci šampón – 2 v 1 šampón proti lupinám – Vosk na vlasy – Gél na vlasy – Tužiaca pasta na vlasy magazine with a difference

cAsUAl kOlEkcIA Tento štýl je o pohode, rovnako ako vlasy v letnom ráne, pretkané slnkom s trochou morskej soli. Máš bohémske šaty, vysoká tráva ťa šteklí na kolenách, šuští okolo tvojich žiarivých čižiem a niekde v diaľke v parku počuješ hrať kapelu. Ľahký vánok ti jemne čuchrá vlasy a hmkáš si pesničku, ktorú máš od rána v hlave. Všetko je ľahké a tvoj život je ako letný pik- nik. Nálada je stále uvoľnená, od strapatého účesu až po džínsy, ktoré máš práve na sebe. Tento štýl je prosto v pohode. Je určený všetkým, ktorí chcú vyzerať uvoľnene, ale pritom stále sexi. Casual kolekcia ponúka tri stajlingové produkty pre vytvorenie ľahkého, vzdušné- 24 inspire magazine ego issue fAshIon

oblečenie dodal gant cAsUAl seasalt Texturisingspray sTYlINGOvý spREj s MORskOU sOľOU vytvára prirodzene strapaté vlny a jemne drží prirodzený pohyb vlasov. pre pocit, ako keby ste práve vyšli z mora. toni & guy hair meet Wardrobe cZ/sK www.hairmeetwardrobe.sk ho a bezstarostného vzhľadu, ktorý vydrží. Či už idete na nákupy, hľadať najnovšie trendy alebo len na stretnutie s priateľmi, vaše vlasy vyzerajú uvoľnene a s prirodzeným pohybom. Je to kreatívny, ale pritom ležérny, zábavný a pôsobivý štýl. Dajte sa inšpirovať a popustite uzdu svojej fantázii. – Jemne tužiaci lak na vlasy – Stajlingový sprej s morskou soľou – Tvarovací púder dostupné v dm drogériach magazine with a difference

oblečenie dodal gant clAssIc sprayGel Forcurls Gél v spREjI NA vlNITé vlAsY vymedzuje, drží a oživuje vlny. Rozčleňuje jednotlivé kučery a pomáha tak predchádzať krepateniu vlasov. pre ľahký a prirodzený pocit. toni & guy hair meet Wardrobe cZ/sK www.hairmeetwardrobe.sk clAssIc kOlEkcIA Nadčasový štýl, ktorý nikdy nevyjde z módy. Od novátorského mikáda po nažehlený škol- ský golierik je vždy dôvod obzrieť sa späť a nájsť novú inšpiráciu. Ako archívne víno, ktoré vždy stojí za to otvoriť. Postranné cestičky a vysoké chvosty ťa doslova vrhnú späť do minu- losti, ponoríš sa do 40., 50. a 60. rokov, od idolov veľkého plátna po rockové hviezdy. Retro oblečenie skrátka udáva rytmus. dostupné v dm drogériach inspire magazine ego issue

Lesklý, ale nie provokatívny, tento štýl je symbolom klasickej dámy. Spojte perly a kašmíro- vý kostýmček a vytvárajte účesy s nádychom starých šik čias. Elegantné účesy, dokonalé chvosty a hladké mikáda dosiahnete pomocou jedného z troch produktov z Classic kolekcie. – Stredne tužiaci lak na vlasy – Gél v spreji na vlnité vlasy – Uhladzujúce sérum 27 magazine with a difference fAshIon

cREATIvE ExtremeHold Hairspray sIlNO TUžIAcI lAk NA vlAsY Dlhotrvajúci, dramaticky tužiaci lak má vlasy úplne pod kontrolou. vytvára pevnosť, ktorá odporuje gravitácii. toni & guy hair meet Wardrobe cZ/sK www.hairmeetwardrobe.sk cREATIvE kOlEkcIA To je štýl, ktorý sa pohybuje vždy na hrane a tvoj život s ním uteká rýchlo vpred. Je elektronizujúci a syntetizovaný, borí hranice s eklektickým elánom. Platí preň len jediné motto: poruš všetky pravidlá! Vlasy a dĺžky sukní odporujú zem- skej príťažlivosti, dodávajú progresívny a odvážny vzhľad, dostupné v dm drogériach inspire magazine ego issue

ktorý v okamihu prevracia svet naruby. Štruktúrované dĺžky, vysoká fixácia a odvážny prístup vládne tomuto stajlingo- vému kráľovstvu. Posuňte hranice svojho štýlu na ďalšiu úroveň s Creative ko- lekciou. Osloboďte svojho vnútorného umelca, tri stajlingo- vé produkty zboria všetky prekážky – vlasy nahor, dole, mužský, ženský štýl – všetko je o kreativite. Produkty pre výrazné štruktúry, pevné držanie a extrémny postoj nájdete v kreatívnej kolekcii. Nebojte sa a ukážte vlastné kreatívne chápanie „HairMeetWardrobe“. – Tvarujúca pasta na vlasy – Extrémne tužiaci lak na vlasy – Extra tužiaci gél 29 magazine with a difference fAshIon

GlAMOUR serum Drops séRUM pRE vYsOký lEsk vlAsOv chráni proti krepateniu a poletovaniu jemných vláskov. pomáha docieliť vysoký lesk vlasov. toni & guy hair meet Wardrobe cZ/sK www.hairmeetwardrobe.sk GlAMOUR kOlEkcIA Tento štýl z teba urobí hviezdu každej párty či plesu. Hollywood- ske retro s moderným nádychom. Veľké kučery ti pri chôdzi hravo poskakujú. Celé okolie obdivuje kožu, čipky či taft, ktorý máš práve na sebe. V pohári máš bublinky, lesk disko gulí sa odráža v tvojich očiach a rozžaruje flitre, ktoré máš vo vlasoch. dostupné v dm drogériach inspire magazine ego issue

Ak chcete budiť pozornosť a máte radi štýl červených kobercov, tak Glamour kolekcia je pre vás to pravé. Kolekcia troch stajlingových produktov z vás urobí hviezdu každej párty. Vytvorte dokonalo dr- žiaci účes s veľkým objemom a s dávkou elegancie. Nikto z vás nespustí oči, keď pôjdete stredom miestnosti s veľkými kučerami a dokonale oslňujúcim outfitom z čipiek a taftu. — – Sérum pre vysoký lesk vlasov – Silne tužiaci lak na vlasy – Hydratačný sprej pre lesk a jemnosť vlasov Viac informácií nájdete na stránke hairmeetwardrobe.sk a na FB stránke Toni&Guy Hair Meet Wardrobe CZ/SK. Produkty TONI&GUY Hair Meet Wardrobe si môžete kúpiť v sieti DM drogérií. 31 magazine with a difference fAshIon

32

BAcksTAGE pHOTOs V polovici mája sme s TONI&GUY v štúdiu WZFK fotili editorial, kde mala kozmetika TONI&GUY hlavné slovo. Gély, spreje, tu- židlá ale aj kefy či hrebene. To všetko hra- lo celý deň prím. Sieť kaderníctiev, kde sú tí najlepší z naj- lepších, TONI&GUY, oslavuje polstoročni- cu (prečítajte si na strane XY) a ako darček si slovenská TONI&GUY úderka dala fote- nie s Petrom Spurným. Fotky sú krásne, úče- sy držia za každého počasia a že bola dobrá nálada, to si môžete pozrieť aj na fotkách zo zákulisia. Atmosféra ako na medzinárodnom fashion weeku, ale v malom. Škoda, že ste nás ne- prišli pozrieť. My sme si to užili. — Oblečenie dodal GANT 33 magazine with a difference fAshIon

MusIc Niektorí si ju dokonca mýlia s Katy Perry. On má neustále v tvári apatický, ba až módne otrávený výraz. A spolu tvoria niečo naozaj originálne. She&Him, ktorí majú na konte už tretí štúdiový album (ak nerátame ten vianočný). She&Him je indie-folkové zoskupenie, ktoré vzniklo, keď sa chvíľami až desivo okatá Zooey Deschanel stretla s M. War- dom. Bol to rok 2006 a spolupracovali na niekoľkých soun- dtrackoch. Ich prvý štúdiový album Volume One oblažil uši verejnosti v roku 2008, druhý (Volume Two) v roku 2010 a v máji 2013 nás potešil Volume 3. Ak poznáte hudbu She&Him, viete, že je svieža, hravá, tro- chu nostalgická a hlavne iná. Možno sa na prvý pohľad zdá, že She&Him je len „She“ a „Him“ sa ukáže akurát tak na co- veri. Zooey síce obstaráva spev, ukulele a gitaru, no Ward je entita v pozadí, ktorá hudbu dostáva do tých sfér, čo sa nám dostávajú do uší. Jeho práca je hlavne v štúdiu, kde ešte stále fascinovaný Zooey ako speváčkou a textárkou pracuje na aranžmánoch. Album Volume 3 tvorí jedenásť originálnych piesní a tri co- ver verzie. Dalo by sa povedať, že sa až nehanebne vyžíva- jú v nostalgicky pôsobiacej hudbe, a predsa stále prinášajú niečo nové. Na rozdiel od prestereotypizovanej New Girl je tu Zooey krásne svoja, popová a predsa úplne iná a neko- merčná, trochu country, trochu indie a trochu folk. Hudba ležérne plynie a rozvíja okolo vás opar kúzla, ktorý sa drží počas každej jednej piesne. Možno sa vám bude zdať, že sa v albume odráža zlomené srdce, ale texty nie sú patetické. Volume 3 je nabitý tým najlepším, čo Zooey napísala. Je oveľa živší, dáva vyniknúť zložitejšej hudobnej stavbe – disco motívy, viacstopové strunové pasáže posúvajú zvuk She&Him na vyššiu kvalitatívnu úroveň. Vidno aj zlepšenie textárskeho talentu, za čo možno môže aj práca na New Girl, Ward pracoval na sólových projektoch. Spolu však opäť vytvorili niečo nadčasové. Melancholické, a predsa ve- selé a nadčasové. Sentiment je síce lepkavejší než cukro- vá vata, ale smutní po počúvaní Volume 3 neostanete. Na takéto smiešne patetické pocity je tvorba She&Him príliš zvláštna. — shE&hIM voluME3 ju nEnávIDíME Ako suMMEr, AlE MIlujEME Ako jEss, závIDíME jEj šAtník A vEľké očI tExt zuz lobotková Melancholické, a predsa veselé a nadčasové. Sentiment je síce lepkavejší než cukrová vata, ale smutní po počúvaní Volume 3 neostanete. 34 inspire magazine ego issue

UrbanluxInternetový obchod, z ktorého padnete na zadok Urbanlux je český internetový obchod, ktorý musíte na- vštíviť! Dizajnové tašky, peňaženky ale aj veselé ponožky. Za bezkonkurenčné ceny. Totálne. My sme sa dosť namotali na kuchynské doplnky Bobble. Džbány, fľaše a špeci filtre. Ak máte doma nejakú predraže- nú filtrovaciu konvicu, viete, že postup filtrácie je tak trošku zdĺhavý. Lejete vodu, čakáte kým sa prefiltruje, zase doleje- te a zase čakáte... Pri Bobble džbánoch a fľašiach toto, na- šťastie, odpadá a filtruje sa voda priebežne. A okrem toho, že máte božsky čistú a dobrú vodu, tak tie fľaše a džbány vyzerajú nenormálne dobre. Navyše máte aj dobrý pocit na duši, že nezaťažujete matičku Zem ďalšími pef fľašami denne. Druhou namotávkou sú pre nás „kecky“, teda oficiálne Keds tenisky. Mužské, ženské, bodkované, neónkové, vyso- ké aj nízke. Vo všetkých veľkostiach a vyhotoveniach od vý- myslu sveta. Má ich na nohách takmer každá hollywoodska hviezda a dokonca sú to tie pamätné pekné biele tenisky, v ktorých tancovala Baby v Hriešnom tanci. Nabudúce o veselých ponožkách. — Toto všetko a ešte o veľa viac nájdete na www.urbanlux.sk. Jaska, že dovážajú aj na Slovensko. Ako ste si isto mnohí všimli, na Vajanského nábreží je posta- vený protipovodňový múr, ktorý zabraňuje ľuďom sediacim na lavičkách pozdĺž pešej promenády vidieť na rieku. Ob- čianske združenie PUNKT prišlo s návrhom vytvoriť dizaj- novú lavičku, ktorá umožní ľuďom vidieť na Dunaj i napriek múru. V marci minulého roku zverejnilo súťaž na návrh la- vičky, do ktorej sa prihlásilo rekordných 126 projektov s me- dzinárodným zastúpením. Autorkou víťazného návrhu s ná- zvom “Posaďte sa!” sa stala dizajnérka Helena Bergerová. Slávnostné osadenie troch betónových Vyhliadkových lavi- čiek prebehne 21. júna o 17.00 hod., pri príležitosti otvore- nia Staromestského letného festivalu. — Vyhliadková lavičkana Vajanského nábrežíopäť sa môžete posadIť na staromestskom nábreží a užívať sI výhľad na dunaj! Tenisky Keds sú ďalšou namotávkou Urbanluxu. Mužské, ženské, bodkované, neónkové, vysoké aj nízke. Vo všetkých veľkostiach a vyhotoveniach od výmyslu sveta. Má ich na nohách takmer každá hollywoodska hviezda. ZľavadopravakuchynskédoplnkyBobble/LegendárnakapelaRamonesaichobľúbenéteniskyKeds 35 magazine with a difference DEsIGn

MusIc inspire magazine ego issue 36

1. Oddelenie hudba „Tužíš po viac pozornosti, po záujme o drobnosti; len zopár slov z mojich úst.” Trinásť rokov si pôsobil v rockovej kapele Appendix s basgitaristom Lukášom Filom. Vzápätí ste spolu za- ložili skupinu Korben Dallas, pozvali ste medzi seba bu- beníka Oza Guttlera. V čom je rozdiel, resp. posun? Juraj: Nedávno boli tri roky od založenia Korben Dallas, to je dosť mladá skupina na takých starých dedkov. Užívame si ešte všetku lásku aj neduhy začínajúcich vzťahov. Naj- väčší rozdiel medzi Korben Dallas a všetkým, čo som robil predtým, je slovenčina. Pamätám si ten pocit, keď sa nám s Lukášom podarilo urobiť prvý slovenský text. Všetko do seba zapadlo! Chcete robiť viac popové, melancholické songy, ktoré by sa hrávali v rádiách? Juraj: Tomu, čo sa hrá v komerčných rádiách, vôbec nero- zumiem. No nie sú to žiadne kultúrne inštitúcie, ale súk- romné firmy, tak nech si hrajú, čo chcú. My si budeme robiť svoje a možno sa nám niekedy podarí urobiť takú dobrú vec, že sa jej nebudú môcť vyhnúť. V roku 2011 ste vydali vo vydavateľstve Hevhetia de- butový album „Pekné cesty“, ktorý vám získal slušný počet fanúšikov a fanúšičiek, zároveň pozitívne reakcie hudobných kritikov. Čo to pre vás znamená? Juraj: Hudbu robíme už 17 rokov a až asi pred mesiacom sa mi po prvý raz stalo, že ľudia pod pódiom si začali spie- vať spolu so mnou. Znie to ako úplná blbosť, ale tak ma to dostalo, že som musel prestať hrať a začať odznova... Akú- -takú odozvu dostávame teraz – po tridsiatke, čo je dosť zvláštne. Mohli by sme robiť motivačné prednášky po do- movoch dôchodcov v štýle „nikdy nie je neskoro“. Druhý album „Karnevalová vrana“ už vyjde v osvedče- nej vydavateľskej stajni Slnko records. Prečo? Juraj: V košickej Hevhetii sme boli veľmi spokojní, Jano Sudzina nám veľmi pomohol. Slnko sme si vybrali viacme- nej pre pocit zmeny a možno trochu z pohodlnosti. Slnko je predsa len bratislavské vydavateľstvo, štvrť Dlhé Diely máme na skok... A sú skvelí na webe! V koncertnej zostave ste sa predviedli aj s hosťom An- drejom Šebanom. Ako vás jeho prítomnosť obohatila? Juraj: Andrej je jeden z tých pár ľudí, ktorí sa dnes venu- jú niečomu naozaj do hĺbky. Strenutie s takýmto človekom ťa musí nutne obohatiť. My traja (Lukáš, Ozo a ja) máme svoje rodiny, zamestnania a hudbu, hobby, všetko ostatné riešime viacmenej „z rýchlika“. Zrazu do toho vstúpi človek, ktorý ti pootvorí dvere do úplne nového vesmíru, v ktorom je on stopercentne doma. Pocit, že ten priestor tam je, a že sa mu môžeš venovať po celý svoj život, bude ťa napĺ- ňať a aj tak ho nevyčerpáš – to je totálne povznášajúca predstava. Koľko kusov sa predalo z prvého albumu a v akom ná- klade si trúfnete vydať druhý album? Alebo si vás ľudia nekupujú, skôr sťahujú na nete a prepočúvajú v iTunes? Juraj: Prvý náklad sme predali za necelý rok, museli sme dolisovať druhý. Ale znie to lepšie, ako to v skutočnosti je. Vydanie na našej scéne znemaná 500 ks cédečiek. Neprepočuteľná zvukomalebnosť a zmysluplnosť v tex- toch – to sa na Slovensku len tak ľahko nepočuje. Ako teda pracujete s textami a rytmikou? Juraj: Trochu nám to trvalo, ale myslím, že sme na to po- stupne prišli. Základom slovenskej pesničky je dobrý text. Jaro Filip aj Dežo Ursíny skladali hudbu zásadne na hoto- vý text a vedeli prečo. Stačí zobrať dobrý text a dokola si ho čítať, a hudba sa sama začne tlačiť na povrch. Niektoré frázy ti samé ponúknu melódiu, iným trochu pomôžeš a je to. Oproti Filipovi s Ursínymu máme dokonca jednu výho- du. Oni už, bohužiaľ, nestihli vlnu slovenského hiphopu. Ten podľa mňa dosť prekopal pravidlá spievania po slovensky. Už je toho povoleného oveľa viac, aj čo sa týka frázovania, rytmu i slovnej zásoby. Toto objavil ešte v 90. rokoch Jarek Nohavica v poľskom hiphope a tiež mu to dosť pomohlo. Všetci (vrátane mňa) vychvaľujú tvoj multižánrový hlas. Rock, blues, džez. Ktorý štýl ti najviac sedí a ktorý by si radšej verejne neskúšal? Juraj: Veľa počúvam staré americké nahrávky soul, mo- town a blues, ale s tým treba v slovenčine narábať veľmi opatrne. Moja prirodzená poloha je bass alebo barytón, ta- kže keď skúšam zaspievať niečo v štýle hard & heavy, znie to dosť bizarne. Do AC/DC revival band by ma nebrali, ehm. Otvára ti tvoj výnimočný hlas „brány do sveta“? Sta- viaš si na ňom kariéru, obmäkčuješ ním tety na úradoch a hladkáš si ego? Juraj: Môžeme túto preskočiť? ☺ 2. Oddelenie vzťahy „Aby som vždy presne vedel, kto s kým spáva, kto kde sedel; a čo s tým urobím.” Na jednom internetovom portále ťa autorka právom vychválila do nebies, pritom padli porovnania s Ivanom Táslerom, Igorom Timkom či Kulym. Ako si na to rea- goval? Juraj: Raz mi niekto povedal, že vyzerám ako Tásler a spie- vam ako Kuly. Keď sa nad tým zamyslíš, je to stále lepšie takto, ako naopak. ☺ Tvoj hlas sa v posledných mesiacoch objavil v mnohých spoluprácach aj v nomináciách na Radio_head awards. Tak spomeň okolnosti, resp. aspoň tyie najdôležitejšiie mená (Vec, Lyrik H?). Juraj: Za posledný rok sme spolupracovali takmer s kaž- dým, koho máme v slovenskej hudbe radi. Andrej Šeban, Ľubo Petruška z Chiki Liki tu-a, Zlokot, Vec, Longital... Kedysi si naspieval aj pieseň spolu s talentovanou a tra- gicky zosnulou umelkyňou Bety K. Majerníkovou. Kde je tá nahrávka? Juraj: Je na albume Noisecut „Deň za dňom“. Je to poriad- ny underground... Koho zo skupiny Korben Dallas napadlo spievať o ot- covstve, a prečo? Juraj: Basgitaristu Lukáša. Ale keď pozorne počúvaš sklad- bu „Otec“, tak zďaleka nie je len o otcovstve. Je o všetkých nenaplnených nárokoch, ktoré si kladieme sami na seba. To jediné, čo nás dokáže naozaj do hĺbky štvať, sú vlastné zly- hania. Akokoľvek ťa rozčuľuje politika alebo výtlky na ceste, na vlastné zlyhania sa to nechytá. Monopolisti v spievankách a detských songoch: Rišo juraj BENEtiN jetalentovanýaúspešný hneďvdvochodlišných oblastiach(vhudbe aarchitektúre)–tosa nevidítakčasto.aaksa rádiáchytianasinGel „otec“,takdorokaadodňa znehobudeveľkáhviezda slovenskejpopscény. majiteľvýnimočnéhohlasu zoskupinykorbendallasa čoskoroprvorodič:juraj benetin. lEn nA príjEMnoM hlAsE kArIéru nEpostAvíš tExt bobA bAluchová foto korbEnDAllAs.sk, coMpAss.sk magazine with a difference

Čanaky a Mária Podhradská potrebujú v produkcii pre deti konkurenciu. Ak budeš doma deťom spievať, (ne) skúsiš čosi oficiálne? Juraj: Ja som myslel, že monopol v spievankách a detských songoch má Rytmus, haha. Ale nedávno som týchto dvoch počul v aute môjho brata, ktorý má tri deti, a musím uznať, že to bolo pekné – mäkučko zahrané, pekne naspievané: flautičky, gitarky, všetko... Normálna hudba. Inak „Korben Dallas a kamaráti deťom“ bol jeden z potenciálnych názvov pre nový album! Uvidíme, kedy nás to chytí naozaj. Čomu dávaš momentálne prednosť (alebo ako delíš čas)? Rodina, kapela, práca? Juraj: Čas delím, ako viem. Ale vždy, a dupľom teraz – keď čakáme na malého, je priorita úplne jasná: rodina. Slovensko je taká malá dzedzina – každý každého po- zná, všetko je o vzťahoch. Česko je raz také veľké. Ako sa vám darí tam? Juraj: Na neskorú jeseň chystáme útok na Česko. Medziča- som dúfame, že niektoré skladby z albumu sa tam chytia. Špeciálne sa však chceme venovať Poľsku. Hrali sme tam zatiaľ dvakrát. Poliakov je ešte štyrikrát viac ako Čechov, a majú radi artrock džez a blues, naviac náš bubeník Ozo je polovičný Poliak – tak to tam skúsime. Spievaš: „Zaslúžia si naše mamy lepších synov, než sme sami – kto už nás vychová?“ Ak ide o autobiogra- fickú črtu, bol si v tínedžerskom období zlým synom? Juraj: Mama to nemala so mnou ľahké, ale odjakživa máme silný a pekný vzťah. To však neznamená, že by si nezaslúžila lepšieho syna. Myslím, že vo vzťahu mama – syn je zakódo- vaná istá nerovnováha. Nikdy jej nebudeš vedieť vrátiť to, čo ti dala ona. Koncertovali ste s americkou pesničkárkou Jess Klein. Črtá sa aj korbenom zámorská šnúra či texty v anglič- tine? Juraj: S Jess sme odohrali veľmi milé a malé turné po Slo- vensku. Je to obľúbená speváčka a song-writerka nášho manažéra z čias, keď žil v New Yorku. Ale angličtina u kor- benov už určite nie. Dvanásť rokov som spieval po anglicky a myslím, že už sa k tomu tak skoro nevrátim. V ktorých slovenských kluboch koncertujete často, resp. najradšej, a prečo? Bratislavský Nu Spirit je veľ- ká srdcovka? Juraj: NuSpirit, to sú kamaráti a veľkí vyznávači dobrej hud- by. Ale klubová scéna po celom Slovensku je zaujímavý fe- nomén. Stojí na pár nadšencoch, ktorí obetujú čas, vlastné peniaze a zdravie, aby organizovali kultúrny život v Levi- ciach, Prešove, Ružomberku, Štiavnici atď. Ľudia ako Pa- vúk z Bombury alebo Moshi z Wawe a ďalší by si zaslúžili rovno Rad Ľudovíta Štúra, ale mesto a štát im nieže nepo- máha, ale ich ubíja. Je to neuveriteľné. 3. Oddelenie architektúra „Chcel by som to robiť správne, ale asi celkom márne; čakám, kým sa polepším.” Počas štúdia na gymnáziu si mal dlhodobo jasno v tom, že chceš byť architektom? Juraj: Nie. Rozhodol som sa na poslednú chvíľu. Robil som vtedy tisíc vecí: hudbu, vrcholový šport, školu, ešte som aj rezbárčil... Nič z toho poriadne. To mi ostalo dodnes. ☺ Fušuješ svojim kolegom/ kamarátom aj do iných reme- siel? Maľba, grafický dizajn? Juraj: Od skončenia školy som robil každého pol roka niečo iné. Bol som fotograf v denníku Pravda, chvíľu som robil ko- miks a učebné pomocky (aj prílohy do SME). Potom sme si založili reklamnú agentúru pre developerské projekty, robili sme vizualizácie a animácie. Neskôr sme začali navrhovať a realizovať výstavné stánky po celej Európe. Tak som sa dostal aj do ruského Soči, odkiaľ mám nenormálne „pra- covné“ zážitky. Každý rok na VŠVU a FA STU v Bratislave (+/- v Koši- ciach) končí architektúru okolo sto mladých ľudí. Majú sa kde vôbec uplatniť? Čo iné môže taký architekt po šiestich rokoch rysovania, resp. archicadovania robiť? Juraj: Architektúra je krásna v tom, že ti ponúka kopu ži- votných ciest. Trochu ako právo medzi umeniami. Teraz v rámci firmy Compass robíme urbanizmus a architektúru. Konečne po šiestich rokoch kolaudujeme malú mestskú štvrť... Začínajúcim architektom by som poradil „Z ničoho sa neposrať a nebáť sa, že padnú pár ráz na hubu“. Aj keď i ja sám to mám nejako takto: na hudbu som starý dedo, ale na architektúru ešte úplné decko. Ktorá moderná stavba (okrem tvojej hitovky Slnečnice) ťa v Bratislave oslovila, a prečo? Juraj: Mám rád ateliér GutGut, robia zaujímavé veci. Okrem toho sledujem architektov Pavla Paňáka, Matúša Valla s Oliverom Sadovským, kamarát Sebastian Nagy robí krás- ne domy. So slovenskou architektúrou to nie je vôbec také zlé, ako si človek možno pomyslí, keď sa poobzerá po Bratislave. Je v SR klientela, ktorá si dá mladým architektom na- vrhnúť poriadne drahú avantgardnú haluz, alebo takéto návrhy ostávajú v šuflíku ateliéru? Juraj: Toto bude znieť snobsky, ale kritická väčšina boha- tých ľudí na Slovensku je sprostá. Na západe je oveľa väčší súvis medzi peniazmi a vzdelaním či rozhľadom. Dobré veci majú potom prirodzene väčšie podhubie. Nám teda nezo- stáva nič iné ako vykašľať sa na bohatú klientelu a riešiť veci pre normálnych ľudí. Malé domy, lacné byty, recyklova- né interiéry. Je to pekné a v architektúre sa s tým dá prežiť, ale výtvarník asi ťažko predá „normálnej rodine“ obraz za polovicu ich mesačného príjmu. Uveď meno domáceho či zahraničného architekta/ ar- chitektky, ktorého tvorbu doslova hltáš? Juraj: Vo svete sa robí kopa nádherných vecí, ale najzau- jímavejší je pre mňa stále Rem Koolhaas, pretože svojím rozmýšľaním presahuje architektúru. Asi jedný architekt, ktorý by sa mohol objaviť na titulke Time. V novom singli „Otec“ spievaš: „Zatiaľ žmúrim, slepo strieľam; veci ničím, ľudí zdieram; ani sám sa nešetrím.“ Čo sa ti v poslednom čase nevydarilo, s čím nie si spo- kojný? Juraj: So všetkým som nespokojný v sekunde, keď to dokončím... A naopak: čo veľké, dôležité, no najmä pozitívne ťa čaká toto leto? Juraj: Momentálne žijem na pozitívnej vlne. Všetko sa točí okolo narodenia nášho prvého syna (rodina s manželkou Luciou), dokončili sme veľký projekt (práca: compass.sk) a vydávame nový album (korbendallas.sk). Kristove roky, ako majú byť. — compass.sk / korbendallas.sk MusIc Toto bude znieť snobsky, ale kritická väčšina bohatých ľudí na Slovensku je sprostá. Na západe je oveľa väčší súvis medzi peniazmi a vzdelaním či rozhľadom. Dobré veci majú potom prirodzene väčšie podhubie. Nám teda nezostáva nič iné ako vykašľať sa na bohatú klientelu a riešiť veci pre normálnych ľudí. 38 inspire magazine ego issue

tExt zuzAnA jAkúbková zaporaci Najsamlepsi ví, aby ukázal Thorovi, kto ho má žiarivejší a pevnejší (účes). Kým v severských legendách mal podobu lososa, kobyly, mroža, muchy a starej ženy, v modernom spracovaní stačí na všetkých päť Tom Hiddleston. Joker Rád vtipkuje a má veľa výbušných trikov v rukáve. Psy- chopatický klaun je ideálnym nepriateľom pre muža, ktorý behá nočným mestom v kostýme netopiera. Jeho ikonický smiech vytvoril nový žánrový tróp, ktorý je v povinnej výba- ve každého správneho záporáka. Zveličená postava ukriv- deného na ceste k pomste vyvoláva to správne mrazenie na chrbte. V úlohe Batmanovej Nemesis si podali kľučky Jack Nichol- son, Heath Ledger a z akéhosi zvláštneho dôvodu aj pôvod- ný Luke Skywalker, Mark Hamill. Hannibal Ak ste si mysleli, že upír, latexový rytier, zlomyseľný boh a chlap, ktorý si vyrezal na tvár úsmev, sú dostatočne zlí, mám pre vás prekvapenie. Tento pán obeduje ľudí. Poprav- de, asi aj raňajkuje a večeria. Prirodzene, kolega je sériový vrah, kanibalistický gurmán a čo je najhoršie, psychiater. V úlohe tohto kuchára bez čapice sa vystriedali herecké mená ako Brian Cox (britský Manhunter), Anthony Hopkins (Mlčanie jahniat) a v najnovšej seriálovej adaptácii aj škan- dinávsky velikán Mads Mikkelsen (Hannibal). — Drakula Možno sa netrblieta na slniečku, ale aspoň to bol upír, ako sa patrí. Vampír zo vzdialeného obdobia gotického hororu mladým devám nepílil uši, ale pekne pil krv, čistý džentlmen. OkremtohopraktickyvládolRumunskukoncom19.storočia, vedel sa šplhať po stenách ako mačka a to všetko bez emo- cionálneho zrútenia sa každých dvadsať minút. Rešpekt. Stokerov antihrdina z roku 1897 sa objavil v 217 adaptá- ciách na striebornom plátne, čím tento upírí starý otec zís- kal prvenstvo v počte filmových spracovaní. Upírsky plášť si vymenil Christopher Lee (Saruman), Gary Oldman (Sirius Black) a Gerard Butler (muž, ktorý kričal „Sparta!“). Darth Vader Sexi rytier galaktického impéria v podarenom latexovom oblečku bol jedným z najdesivejších záporákov 80. rokov, ale potom o ňom musel George Lucas nakrútiť novú triló- giu a bolo po srande. Drsného polorobota s astmatickými hlasivkami nahradil ufňukaný adolescent, ktorý sa sťažuje, že sa zamiloval do Natalie Portman. Postavu muža s čer- veným svetelným mečom a imperiálneho generála stvárni- lo s približne rovnakým umeleckým precítením nespočetne veľa vypĺňačov čierneho kostýmu a Hayden Christensen. Analógia s Drakulom a Edwardom je nezamýšľaným dôka- zom, že v treťom tisícročí by sa nemali nakrúcať remaky. Loki Takzvaný záporák pre celú rodinu. Obľúbené zvieratko fan- domu adaptácií marvelovských komiksov je skôr reklamou na vlasové produkty než bona fide záporákom. Škandináv- sky boh zlomyseľností sa zatiaľ zmohol na riešenie otcov- ského komplexu, kradnutie akejsi kocky a najnovšie sa zja- tentopánobedujeľudí popravde,asiajraňajkujeavečeria Anthony Hopkins ako Hannibal Vlastne taký milý pán, ten Hannibal, nie? Toto je príjemný pohľad Anthonyho Hopkinsa. Aj vy by ste chceli, aby sa na vás takto pekne kukol, však? fIlM 39 magazine with a difference

MEDIA Aktívni diváci čohokoľvek v televízii sa sťažujú, keď ich vy- ruší reklama. Vtipná, nudná, trápna... Ok, chvíľami aj sexis- tická. Tým myslím ženy, ktoré perú alebo z kabelky vylovia prací prostriedok (seriously?!), upratujú, varia alebo sa sta- rajú o deti. Ale asi sme si už zvykli, keď sa nad tým málokto rozhorčí. A to nespomíname tie úprimne vyzerajúce rekla- my v časopisoch. Naozaj by som chcela vedieť, čo za ľudia to vymýšľajú... V každom prípade sme však stále na tom lepšie ako také americké ženušky v sladkých 50´s. Neboli to len širokánske sukne a štýlové autá. Situácia v spoločnosti nebola práve jednoduchá. Neustále obavy z ďalšej vojny a okolitého sve- ta neustále podporovali vlastenectvo a konzervatívny prí- stup k rodine. Po vojne zavládol baby boom a pretrval až do konca 50. rokov. Ekonomika naštartovala, takže vyššia stredná trieda bola, ako sa u nás so závisťou šomre, zaho- jená. Nebáli sa utrácať, aby svetu ukázali, že aj oni patria k tým šťastným ľuďom, ktorí žijú usporiadaným životom, presne tak, ako to má predsa byť! Manželka predsa praco- vať nemusí. Bola by to len hanba pre manžela, keby ju a ro- dinu nedokázal zabezpečiť. Oddychovala teda doma, zatiaľ čo manžel, Pán tvorstva, zarábal ťažké prachy. Úplná idylka pokojného a usporiadaného života. No nekúp to! Keď sa pozriete na staré reklamné plagátiky alebo televíz- ne spoty, zistíte, že mali pomerne štandardnú formu. Ilu- stráky, „situácia zo života“, niekoľko postáv a poučný text. Recept na reklamu na autá, jedlo, alkohol, cigarety, obleče- nie aj vybavenie domácnosti. A dá sa z nich odpozorovať niekoľko zaujímavých vecí. Lifelessonsashell! Najlepšie tieto kritériá spĺňa ženská hlava. Zistili to ame- rické firmy Hornes a MrLeggs. Reklamy, kde má muž nohu nonšalantne vyloženú na ženskej hlave (žena bola tigria ko- žušina alebo prosto len tak, že hlava na zemi) sú hotový egoboost pre celú mužskú populáciu. Aspoň je jasné, kto nosí v tejto domácnosti nohavice! Čo tie ženy chcú?! Páni si často nevedia dať rady s vhodným darčekom pre svoju milovanú. Správni 50´s muži s tým problémy nema- li. Poznali totiž ich najtajnejšie túžby. Žiadne šperky, dra- há kabelka ani kytica kvetov to neboli. Ale vážne, kto tieto hlúposti zaviedol?! To, čo ženy potrebujú, a teda zákoni- te chcú, sú domáce spotrebiče! Narodeniny, výročie, Via- noce... Všetko príležitosti na vylepšenie jej ihriska – vášho Zlatko, neodháňaj ma! Žena má v živote niekoľko základných poslaní: variť, upra- tovať a rodiť deti. Posledná povinnosť v sebe zahŕňa sex. Ženy by teda mali mať aspoň toľko slušnosti, aby dodržia- vali správnu hygienu! Inak ostanú doma osamote, oči pre plač, večera chladnúca na stole. Márne v ten deň vysávali. Reklama pomerne polopatisticky ukazovala dôležitosť po- užívania kozmetiky. Zúfalá žena dobýjajúca sa za zamknu- tým manželom (nie však s vražednými chúťkami!) plače, lebo manžel išiel radšej večer von, nevie, že krása a čistota sú po domácich prácach tie najdôležitejšie veci. Jedna krásna reklama hovorí: „Opýta sa: Je pekná? a nie: Je múdra?“. Tak si to treba uvedomiť a udržiavať v tip-top stave domov aj seba. Aké jednoduché. Veď aj tak nie je nič iné na robote... Čím tvrdšie žena pracuje (samozrejme v do- Overlymanlyman-standitis! Každý to pozná. Kúpi si nový kus oblečenia a čaká státisí- ce komplimentov. A nikto nič?! Drzosť najhrubšieho zrna. Muži z krásnych rokov 50. prišli na riešenie. Skvelé nové nohavice si vyžadujú správny postoj a hneď budú priťaho- vať obdivné pohľady. Ale ako vyzerá pravý mužný postoj? Jednoduché: jedna ruka do predného vrecka, druhá voľne po boku a jednu nohu si vyložte na objekt vo vhodnej výške. domu. Nič ju nepoteší tak, ako vysávač s mašľou, alebo jej nachystajte rovno leták s elektronikou. Ona si už zakrúž- kuje tie správne veci na ideálne fungovanie domácnosti. Predsa vie, čo pána domu poteší. Značka vysávačov Hoo- ver a predajca elektroniky Dormeyer a mnohí iní to vedeli. A vraj je ťažké žene spraviť radosť.. Netreba však zabud- núť, že niečo také zložité ako mixér si žena sama kúpiť nedokáže! mácnosti, veď kam inam by chodili?!), tým je krajšia. Aby toho dosť zvládla, mala byť pravidelne do seba pchať špeci- álne vitamíny. Vďaka nim bude výkonná v domácnosti, a keď príde manžel, dokonca krásna, svieža a štíhla! Sem s taký- mi vitamínmi! A netreba zabudnúť, vždy treba mať doma vychladené pivo. Najmä tie nešikovné gazdinky (inak nie pl- nohodnotné ženy, veď ako je možné, že také existujú...) Ak aj pripália večeru, nemusia si zúfať. Pivu nemajú ako ublížiť. — žiťvštýle50‘sreklám jetakkrásnejednoduché swEEt 50‘stExt zuz lobotková Americké ženušky v sladkých 50´s A netreba zabudnúť, vždy treba mať doma vychladené pivo. Najmä tie nešikovné gazdinky (inak nie plnohodnotné ženy, veď ako je možné, že také existujú...) Ak aj pripália večeru, nemusia si zúfať. Pivu nemajú ako ublížiť. 40 inspire magazine ego issue

41

ArchItEcturE Jej iniciátorom je o.i. veľvyslankyňa Brazílie v SR, pani Su- san Kleebank, známa svojim nadšením pre architektúru a dizajn a propagáciou brazílskej tvorby vo všetkých kraji- nách, kde doposiaľ pôsobila. Ako je zrejmé už z názvu, vý- stava 10+10 prepája dve rôzne obdobia brazílskej archi- tektonickej tvorby a predstavuje výber dvadsiatich domov – víl, medzi ktorými nájdeme niektoré z najvýznamnejších diel, ktoré navrhli architekti v Brazílii. Výstava stavia tieto obdobia akoby do kontrastu a keď- že moderna bola najvýznamnejším momentom brazílskej arch kultúry, snaží sa na základe tohto kontrastu pochopiť súčasnú tvorbu. Ak hovoríme o moderne, máme na mysli roky 1930-1960. Bolo to obdobie charakteristické ekonomickou aj politic- kou modernizáciou krajiny, čo boli zároveň dve hybné sily, ktoré financovali diela národných projektantov. Politická moc bola situovaná v Riu de Janeiro, vtedajšom hlavnom meste. Keď sa v roku 1930 k moci dostal Getúlio Vargas, prerušil silné spojenie s vidieckym prostredím, nazývané tiež “Stará republika”. Toto obdobie sa vyznačuje rôzny- mi extrémami – od diktatúry po úplnú demokraciu a bolo poznamenané centralizovanou politikou, nacionalistickou a antikomunistickou orientáciou. Moderna v architektúre bola symbolom modernizácie štátu. Symbolickým začiat- kom tohto obdobia je budova Ministerstva školstva a zdra- votníctva v Riu z roku 1936 navrhnutá tímom pod vedením Lucia Costu, kde konzultantom nebol nik iný ako samotný Le Corbusier. Najdôležitejší architektonický prúd tohto ob- dobia spájaný s politickou mocou a s mestom Rio de Jane- iro sa nazýva “škola Carioca” (Carioca = obyvateľ Ria). Po- stupne a s ohľadom na inú ekonomickú situáciu sa vplyvy tohto prúdu preniesli aj do 430 km vzdialeného São Paulo. brazílskych štátoch, dokonca aj mimo Brazílie). Zaujímavé je, že dnes je na architektonickej scéne dominantným prá- ve São Paulo. Všetky diela na výstave sú zobrazené optikou jedného člo- veka a jedného obdobia. Leonardo Finotti sa veľmi rýchlo zaradil medzi najzvučnejšie mená fotografov. Zameriava sa na Latinskú Ameriku a Európu. Má vlastný charakteristický smer v prepájaní fotografie a architektúry a v jeho dielach nenájdete známe uhly fotenia. Vždy nachádza novú dyna- miku a perspektívu. Do konca roka budete mať niekoľko atraktívnych možností pozrieť si túto výstavu – do 7. 6. v Primaciálnom paláci a od 25. 6. do 27. júla v design factory v Bratislave, na prelome sep- tembra a októbra na Pražskom hrade a v novembri v Architek- tur-Zentrum Wien. — Veľmi dôležitým momentom bol úspech výstavy organizo- vanej v MoMa (Múzeum moderného umenia v New Yorku), ktorá napriek tomu, že bola organizovaná v kontexte poli- tiky “dobrého susedstva” v snahe zatraktívniť Brazíliu v se- vernej Amerike počas 2. svetovej vojny, bola aj medzinárod- ným kultúrnym uznaním tvorby “školy Carioca”. São Paulo si však ponechalo isté špecifiká a vznikol tu druhý silný prúd – “škola Paulista” (Paulista = obyvateľ São Paula). Jej prí- slušníci boli vo svojich architektonických vyjadreniach ex- trémnejší a snažili sa o prelom v architektúre. Súčasnosť je tu chápaná ako posledných 10 rokov, po opä- tovnej demokratizácii krajiny, resp. ako krátky, no veľmi dô- ležitý časový úsek v histórii Brazílie – od konca vlády Fer- nanda Henrique Cardosa (31/12/2002) po koniec druhého funkčného obdobia prezidenta Luiza Inácia Lulu da Silva (31/12/2010). Je to veľmi zložitý a komplexný politický, ekonomický a sociálny moment. Veľké mestá trpia nedo- statkom infraštruktúry a sociálnou nerovnosťou. Ak obdo- bie moderny bolo zadefinované polarizáciou medzi Riom a São Paulom, medzi politikou a ekonomikou, medzi ško- lami Carioca a Paulista, súčasná architektúra je silne po- značená rôznorodosťou a decentralizáciou. Brazílska archi- tektúra dneška začína odrážať multikulturálne podmienky (predstavené domy na výstave sa nachádzajú v šiestich výstava 10+10brazília,architektúra, FotoGraFia,modernaasúčasnosť Do nášho okolia zavítala úplne nová, veľmi južanská výstava, ktorá tu istý čas pobudne, tak sa na ňu pozrime bližšie. Putovná výstava 10+10: modernistické a súčasné domy Brazílie vznikla len začiatkom tohto roka. 42 inspire magazine ego issue

magazine with a difference

Bizarné neurologické poruchy sú v našom svete oveľa bež- nejšie, ako by sa mohlo zdať. S halucináciami, preludmi, spomienkami na pohotovosť často nechodíme. Vo svojich príbehoch-poviedkach ich však skúma Oliver Sacks, ktorý nezabúda na to, že základným princípom medicíny je lás- ka a pochopenie. V dvadsiatich štyroch kapitolách rozpráva príbehy ľudí, ktorí napriek rôznym zvláštnym neurologickým poruchám dokážu žiť plnohodnotný, kreatívny a napĺňajúci život. Oliver Sacks vo svojej najznámejšej knihe rozpráva príbehy pacientov, ktorí sa stratili v bizarnom svete neu- rologických porúch. Sacks spísal príbehy ľudí, ktorí prišli o spomienky a s nimi svoju minulosť a život, ľudí, ktorí nie sú schopní rozoznávať tváre svojich blízkych, ľudí s postihnu- tím, ktorí majú zvláštne umelecké či matematické nadanie. V citlivom rozprávaní doktora Sacksa sa z každej poviedky stáva jedinečná a ľudská štúdia živej bytosti bojujúcej proti nepredstaviteľnej chorobe. Postavy z poviedok doktora Sacksa sú takmer románové. Do- kazujú, aké úžasné schopnosti má náš mozog a aká krehká je naša myseľ. Sunday Times Oliver Sacks je najznámejším neurológom na svete. Jeho po- viedky o poruchách mozgu sú úžasným výletom do záhadného sveta ľudského vedomia. Guardian Oliver Sacks sa narodil v roku 1933 v Londýne do rodiny ved- cov a prírodovedcov. Medicínu vyštudoval v Oxforde a praco- val ako stážista v nemocniciach v Spojených štátoch. Od roku 1965 žije v New Yorku, kde prednáša na katedre neurológie lekárskej fakulty NYU a pracuje ako neurológ v charitatívnom domove dôchodcov. Doktor Sacks, ktorému sa často hovorí aj „básnik neurológie“ pravidelne prispieva do časopisov New Yorker a New York Re- view of Books, ako aj rôznych medicínskych časopisov. Je au- torom jedenástich kníh. Do konca roka v slovenčine vyjdú ešte dve knihy – Antropologička na Marse a Halucinácie. — Kde sídli ego? A kde duša? Oliver Sacks – Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, vydalo Inaque Aj naše deťúrence potrebujú dobré knižky, no nie je nutné, aby v nich vystupovali výlučne ružové usmievavé poníky. Hlbokomorské rozprávky sú plné príšer a podivných sve- tielkujúcich stvorení, škaredých, štrbavých a lenivých, s kle- petami, plutvami a chápadlami, veslonôžok, mnohonôžok, pustovníkov, sasaniek, ascídií a ponoriek. Teda ponorka je tam len jedna… ale veľká. Pôvodne ich pre svojich synov napísala prozaička Monika Kompaníková, autorka románu Piata loď (Anasoft litera 2010), teraz vychádzajú vo vydavateľstve Artforum. Poc- tivé – a v našej computerovej dobe už ojedinelé – linoryty a perokresby urobila ilustrátorka Veronika Holecová, grafic- ký dizajn knihy Martina Rozinajová. A majú aj škaredé ryby ego? Monika Kompaníková – Hlbokomorské rozprávky, vydalo Artforum Neverte internetovým zoznamovacím stránkam, ktoré vám ponúkajú istú lásku bez rizika. Láska bez nebezpečen- stva neexistuje, ako neexistuje vojna bez porazených. Alain Badiou v tomto osviežujúcom rozhovore obhajuje lás- ku pred skeptikmi, rozpráva o jej neskutočnej moci a najmä o tom, ako sa z nevinného, náhodného stretnutia rodí nový svet. A nezostáva len pri tom čarovnom prvom okamihu, keď si dvaja zamilovaní ľudia uvedomia, že ich videnie sve- ta sa zrazu zmenilo, pretože sa naň pozerajú nie jeden, ale dvaja. Zaujíma ho, čo sa deje potom. Ako láska pretrvá? Ako sa uchráni pred drámou, zradou a rozchodom? Alain Badiou vyvracia liberálne a libertariánske teórie, ktoré lásku redukujú na chvíľkový a nezáväzný pôžitok a za po- moci filozofov od Platóna cez Arthura Schopenhauera až po Jacquesa Lacana rozpráva nový príbeh romantického vzťahu a sexu – takého, ktorý sa lásky nebojí. „V konečnom dôsledku viete, že na skeptikoch sa môže- me smiať, pretože ak sa niekto pokúsil lásky vzdať, prestať v ňu veriť, bolo by to skutočné, subjektívne nešťastie a všet- ci to vedia. Musím povedať, že život by stratil všetky farby a chute. Láska je stále mocná, subjektívne mocná. Láska je jednou z tých ojedinelých skúseností, v ktorých sa na zák- lade náhody jedného momentu pokúšate vyjadriť večnosť. Slovo „navždy“ je verbálnym vyjadrením večnosti. Pretože nemôžete vedieť, čo presne to „navždy“ znamená, ani ako dlho potrvá. „Navždy“ znamená „na večnosť“. Ego sa rozpadá s láskou Alain Badiou – Chvála lásky (rozhovor s Nicolasom Truongom), vydalo Inaque ego books books ArtforuM 44 inspire magazine ego issue

cArs Mať vysoké ego nemusí zákonite znamenať niečo ne- gatívne. Môže to byť aj o človeku, ktorý si poriadne verí a svojou povahou prevalcuje ostatných. Byť odlišný je dnes in. Citroën o tom vie svoje a ich línia DS je práve pre tých, ktorí majú radi personalizáciu a odlišnosti. No- vinkou v línii je toto leto model DS3 Cabrio. Radosť za každých okolností. Modelový rad DS3 sa začal predávať iba pred dvoma rokmi, no za ten čas zaznamenal komerčný úspech v podobe vyše 180 000 predaných kusov. Francúzska automobilka v tom- to prípade stavila na personalizáciu a zákazník si môže sám skombinovať auto, ktoré mu naozaj vyhovuje a vysti- huje jeho vlastnosti. Model „hore bez“ nadväzuje na staršie- ho brata s pevnou strechou, pre ktorého je typický výrazný dizajn, zmysel pre detaily a jedinečné jazdné vlastnosti. Če- rešničkou na torte je však tentoraz jeho odsúvacia strecha, m a výška 1,48 m. Nechýba ani typická žraločia plutva, kto- rá opticky dynamizuje karosériu, či žiabre na bokoch pred- ného nárazníka. V zadnej časti zaujmú svetlomety s mimo- riadne originálnou technológiou 3D LED. Aj tu sa dizajnéri chy nájdeme aj náladové LED osvetlenie. Aj vnútorné ča- lúnenie strechy má svoj štýl, ktorý ladí s jedinečnými poťah- mi, najmä koženým s označením Modrá Granit či látkovým Akinen dostupným vo farbách tmavá Mistral, Hnedá Chic vďaka ktorej si budete môcť vychutnať lúče slnka. Vybrať si môžete z troch farieb - čiernej, modrej Infini a monogram DS. Otvára sa elektronicky a to až do rýchlosti 120 kilomet- rov za hodinu a trvá jej to iba 16 sekúnd. Auto pritom ponúka päť plnohodnotných miest na sedenie a aj najväčší batoži- nový priestor vo svojej triede. DS3 Cabrio má pritom kom- paktné proporcie – jeho miery sú: dĺžka 3,95 m, šírka 1,72 vyhrali, do vnútra svetiel ako šperk zakomponovali chró- mované logo DS zakomponované do čierneho podkladu. Tak ako u verzie s pevnou strechou, aj pri DS3 Cabrio si môže zákazník upraviť auto podľa svojich snov a predstáv – strecha, karoséria, držiaky vonkajších spätných zrkadiel, kolesá – to všetko môže byť personalizované. Aj interiér je hravý. Na strešnej konzole okrem ovládača otvárania stre- a Modrá Infini. DS3 Cabrio bude k dispozícii so štyrmi mo- tormi, pričom tri spaľujú benzín a jeden naftu. Základom je motor 1.2 VTi (82 k), viac sily ponúka 1.6 VTi (120 k)a najsil- nejšia je verzia 1.6 THP (156 k). Za naftových agregátov je v ponuke e-HDi Airdream (92k) so systémom Stop&Start, autoamticky aj s robotizovanou 6-stupňovou prevodovkou. Základný model Design vyjde na niečo vyše 16-tisíc eur. — cItroËn Ds3 cAbrIo pErsonAlIzácIA, ktorá prInášA Aj vIEtor vo vlAsoch Model „hore bez“ nadväzuje na staršieho brata s pevnou strechou, pre ktorého je typický výrazný dizajn, zmysel pre detaily a jedinečné jazdné vlastnosti. Čerešničkou na torte je však tentoraz jeho odsúvacia strecha. Francúzska automobilka stavila na personalizáciu 45 magazine with a difference

cArs MIlujEkonE poDsEDloM AjpoD kApotou nElA pocIsková Pre mňa je najväčšou inšpiráciou umenie ako také! Je to nesmrteľná sila, či už z hudby alebo z ktorejkoľvek inej súčasti umenia, veľmi rada sa zaujímam o nové veci, rada čítam, chcela by som strašne veľa vecí vidieť, počuť, zažiť… Náš magazín má v názve Inspire. Čo inšpirovalo Nelu Pociskovú stať sa speváčkou a herečkou? Nela: Prišlo to veľmi spontánne, v podstate som bola v pra- vý čas na správnom mieste. Chodila som niekoľko rokov na spev, jedného dňa mi profesorka Mirka Marčeková pove- dala, že bude konkurz na Novej scéne na muzikál Neberte nám princeznú, nemala som však žiadne herecké skúse- nosti ani vôbec divadelné, prišla som s tým, že skúsim, nič za to nedám. Zišli sa hviezdičky a mala som šťastie, v ten deň to vyšlo, v porote sedel Janko Ďurovčík, ktorý mi dal šancu, otvoril pre mňa svet divadla, pracoval so mnou tri mesiace veľmi tvrdo… Potom si už len pamätám prvú verej- nú generálku, kde som pochopila, čo je to divadlo, a zistila som, že toto chcem v živote robiť! Kde hľadáš inšpiráciu? Nela: Všade naokolo! Pre mňa je najväčšou inšpiráciou umenie ako také! Je to nesmrteľná sila, či už z hudby alebo z ktorejkoľvek inej súčasti umenia, veľmi rada sa zaujímam o nové veci, rada čítam, chcela by som strašne veľa veci vi- dieť, počuť, zažiť… A najväčšiu silu mi dodáva príroda, má pre mňa uzdravovacie účinky, dodáva mi veľkú energiu. Radšej spievaš alebo hráš? Alebo spájaš obidve tieto úlohy v muzikáloch? Nela: Preto som sa asi našla v muzikáli, je tam spojenie všetkého dokopy, mám pocit, že len u nás na Slovensku sa to musí nejako separovať. Pokiaľ viem, všade vo svete umelci spievajú, hrajú atď. Najbližšie mám možno k spevu, pretože ho robím najdlhšie, ale baví ma jednoducho v akej- koľvek forme stáť na javisku. V jeseni vychádza tvoj nový album, na čo sa môžu tvoji fanúšikovia tešiť? Nela: Bude to album, kde si, dúfam, každý nájde kúsok „toho svojho“. ☺ Je tam spojenie viacerých žánrov, sú tam skladby pre mňa veľmi citové, ale aj nejaké tie pecky. ☺ Veľ- mi sa teším, že sa to konečne uskutoční, budem šťastná, ak sa niekomu bude páčiť, ale to už bude na každom fanú- šikovi osobne… Ja som do toho dala všetko a dúfam, že to ľudia budú cítiť… Veľký úspech zaznamenal tvoj vlaňajší koncert. Môže- me sa tešiť na ďalšie? Nela: Áno, v septembri začíname pripravovať turné po Slo- vensku, keďže sme mali nádherné ohlasy na ten koncert v Istropolise, rozhodli sme sa to zopakovať, možno trošku v menšej forme, ale chápané rovnako. Prídeme všade tam, kde nás budú chcieť. ☺ Čo robí Nela Pocisková, keď práve nepracuje? Nela: Spinkááááá. ☺ Už som spomínala: rada si prečítam dobrú knihu, pretože ma dokáže dostať „do iného sveta“, na chvíľu zabudnúť na realitu, takže vypnúť, ďalej sú to na- ozaj banálne veci, ako ísť von s priateľmi, kino, film alebo jazda na koni… To milujem najviac. Aké sú tvoje najobľúbenejšie veci – film, kniha, hudba, móda... Nela: Kniha s názvom Motýľ. Dostala sa mi do rúk na stred- nej, je to veľmi ťažký, ale zároveň úžasný príbeh podľa sku- točnej udalosti, ktorý by si mali prečítať úplne všetci. Rezo- nuje vo mne dodnes. Z filmov je to muzikál Moulin Rouge. Módu zvlášť nesledujem, myslím, že nie som jej obeťou, rada si oblečiem to, čo sa páči mne a v čom sa cítim dobre. Témou letného Inspire je ego. Kedy si pokorila samu seba? A kto naopak pokoril teba a rozdupal ti ego? Nela: Mám pocit, že moje ego je momentálne rozdupávané hlavne v médiách. Je to pre mňa nevyhrateľný boj, je to- tiž úplne jedno, ako sa človek správa, čo hovorí alebo robí. Viem, že bulvár, bohužiaľ, patrí k tejto práci, ale ja sa stále foto DorotA buDzIňáková 46 inspire magazine ego issue

za dobrú šoférku, šoférovanie ma strašne baví. Auto je pre mňa symbol slobody, kedykoľvek, keď mám chuť, sadnem do auta a idem, kam chcem! Aby to zase nevyzeralo že je všetko také ružové, s parkovaním som na začiatku mala problém, priznávam! Spomínaš niekedy na autoškolu? Kričali na teba? Učil ťa niekto predtým jazdiť? Nela: Hneď prvú jazdu som mala v meste (to som nikdy predtým nesedela za volantom), tak som len v šoku hľadela na inštruktora, či to mysli vážne ale nakoniec to dopadlo celkom dobre… Nekričal, bol veľmi pokojný a dôveroval mi, srdečne ho pozdravujem. Koľko času tráviš denne v aute? Koľko máš najazde- ných kilometrov? Nela: V aute som naozaj skoro stále, vždy sa niekam pre- súvam. Počet kilometrov neviem, ale jazdím aj mimo Brati- slavy, najmä do Prahy, takže najazdené mám naozaj dosť. Si cholerik a máš pri sebe v aute bejzbolku alebo si po- hodový šofér? Nela: Bejzbolku nemám, istý čas som však nosila kaser. ☺ Ale to skôr na obranu, keďže som sa bála, lebo párkrát som bola svedkom zvláštnych situácií. Ale priznávam, za volan- tom naozaj mám svoje chvíľky, aj keď si ráno poviem, že dnes budem pokojná, sadnem do toho auta a nič. Si na auto citlivka (utieraš si prach, vysávaš a keď nie- komu padne omrvinka, vysadíš ho okamžite z auta?) Nela: V tomto som naozaj pravý opak… Moje auto je môj prechodný domov. ☺ V aute mám naozaj všetko, dokonca keď si kupujem doplnky, tak vždy myslím na to, že musím dvojmo, lebo jedno pôjde automaticky do auta… V aute mám niekedy veľký bordel a vôbec si nepotrpím na to, aby bolo úplne vyluxované. Rozstrel Automat alebo manuál? Nela: Manuál. Klíma alebo okná (v prípade DS3 Cabrio strecha) doko- rán? Nela: Strecha dokorán. Hudba alebo audiokniha? Nela: Hudba. Benzín alebo diesel? Nela: Aj, aj. Rýchlo alebo bezpečne? Nela: Bezpečne rýchlo. — nemôžem zbaviť pocitu, že aj to má svoje hranice. Pre mňa sú „pokorenie ega“ priveľmi silné slová, vysvetlím to asi len tak, že som šťastná, že sa dokážem tešiť z maličkostí. V ob- lasti umenia som pokorená napríklad, keď stojím na javisku s takými menami, ako je Peter Dvorský či jeho brat Miro, Eva Urbanová či Dalibor Jenis. Ako pri poslednom koncerte v Košiciach. Vtedy je tá chvíľa, ktorá potom zaklincuje pred- stavenie, keď vidíte ľudí stáť, plakať a tlieskať, to sú chvíle, pre ktoré sa to oplatí robiť. Si tvárou nového modelu Citroën DS3 Cabrio, predtým si jazdila aj na DS4, aj DS5. Je to tvoje vysnívané auto? Potrpíš si na to, v akom aute sa vezieš? Nela: Musím priznať, že autá a hlavne pekné autá sa mi pá- čia, ale nepotrpím si na ne. Som rada a vážim si, že mi Cit- roën ponúkol takúto spoluprácu! Majú naozaj pekné mode- ly, mala som ich už viacero na skúšku. Najviac mám rada asi DS4, je to absolútne zladenie všetkého pre mňa. ☺ Ani veľké, ani malé, zaparkujem, kde chcem, je veľmi pekné, má športový nádych, ale aj pekný dizajn. Teraz mám DS5, to je taká väčšia ségra. Kedy si robila vodičák, bol na prvý pokus? Nela: Áno, a neskromne musím povedať, že sa považujem magazine with a difference

books 82.sk je obchod s dosť odlišnými knihami. Teda, ak sa baví- me v rovine bežnej návštevy tradičného kníhkupectva, kde sa najprv prebrodíte žiarivými titulmi s nadpismi typu „Zba- lila som pracháča a je mi dobre“ či „Recept na Araba“, po- tom miniete policu napratanú severskými kriminálkami od autorov, ktorých mená znejú, akoby ich vymýšľali pri brain- stormingu nad katalógom IKEA a nakoniec možno skončíte v opulentnej sekcii „art“ nad publikáciou Helmuta Newtona, skláňajúc sa nad notoricky známymi roztiahnutými strana- mi (občas aj nohami, najmä ak pritvrdíte a siahnete po nie- čom, čo mapuje tvorbu Terryho Richardsona). Na väčší výber súčasných kníh o fotografií, grafickom dizaj- ne, typografii, architektúre, urbanizme a umení ste v pod- state mohli zabudnúť. Nehovoriac o fajnšmekerských kús- koch, ako napríklad fínske knihy o urbanizme severských miest, alebo raritách, ako je napríklad publikácia o českej di- zajnérke Libuši Niklovej. Všetky tieto dizajnové lahôdky, kto- ré v podstate nezoženiete ani na Amazone, boli na Sloven- sku prakticky nedostupné. Až kým sa neobjavil shop 82.sk. Founder 82.sk, Adam Berka je architekt a dizajnér, ktorý sa rozhodol oživiť tradičné kníhkupecké remeslo. Kvalitné knihy vyberá osobne, často buď od drobných vydavateľov, ukrytých v mestách ako Praha či Helsinky, alebo na veľtr- hoch ako Frankfurt, ktoré sú svetovými veľmocami v kniž- nom biznise. 82.sk sa zameriava na výber toho najlepšieho zo sveta dizajnu a umenia od svetových, českých a aj slo- venských autorov. S Adamom sme spravili krátky rozhovor o budúcnosti kníh. Predávaš knihy, ktoré sú krásne zalomené. Myslíš, že ľudia v budúcnosti nebudú kupovať papierové knihy pre obsah, ale pre to, ako vyzerajú? Adam: Už dnes sa nájdu ľudia, ktorí kupujú knihy pre to, ako vyzerajú. Obsah, aj keď je veľmi dôležitý, nie je jedinou hod- notnou súčasťou knihy. Zážitok z čítania, listovania, preze- rania si obrázkov, schopnosť orientovať sa v množstve in- formácií, ktoré každá kniha obsahuje, to všetko závisí od množstva faktorov. A papierová kniha funguje výborne, rov- nako ako tabuľa a krieda. Každé médium má svoje výhody, no výhoda papierovej knihy nespočíva len v jej estetických kvalitách. Ak chceš, aby tvoje myšlienky prežili čo najdlhšiu dobu, napíš ich do knihy a vydaj ju povedzme v tisíckuso- vom náklade. Je to, akoby si tisíc náhodným ľudom rozdal tisíc prenosných harddiskov s jednou informáciou. Tie har- ddisky nebudú navyše ani po sto rokoch potrebovať žiaden zdroj energie alebo iný mechanizmus na prečítanie infor- mácie, ktorá sa v nich ukrýva. Kniha je geniálny vynález. 82.sk predáva najmä umelecké a dizajnové knihy. Stačí na to iba internetový obchod? Adam: Nie tak celkom. Ak chceš, aby obchod dobre fun- goval, musíš vedieť s ľudmi komunikovať a čisto len na internete to nie je to pravé orechové. Navyše naše knihy sa vyznačujú tým, že sú nádherné na pohľad. Preto je pre nás veľmi dôležité občas vyjsť aj medzi ľudí a knihy im uká- zať. Predávame POP UP štýlom na rôznych festivaloch a trhoch. javiť ako fenomén, sú zblízka konkrétni ľudia. Jednotlivci, ktorí so šikovným kolektívom dokážu zázraky. V Prahe je to napríklad Martin Souček, ktorý stojí za najkvalitnejším čes- kým vydavateľstvom v oblasti umenia a dizajnu Arbor Vitae. Takýchto šikovných vydavateľstiev je v Čechách ešte zopár. V segmente detských kníh je to jednoznačne BAOBAB, a na poli dizajnu napríklad dizajnérska skupina OKOLO. To sú naši bratia Česi. Som za nich veľmi vďačný, pretože ne- byť ich, tak na Slovensku nie je čo čítať. Žiaľ. Ale ktovie. Možno, ak by nebolo ich, nemali by sme na výber a museli by sme toho viac vytvárať sami. Pomaly by sme mali na túto otázku začať hľadať odpoveď. A zahraničie za českými hranicami? Tam je svet. To znamená, že ide o vydavateľ- stvá, ktoré, nech sú akokoľvek malé a sídlia v ktorejkoľvek krajine, Nemecku, Švajčiarsku, Holandsku, Fínsku, Talian- Kamarát, ktorý predáva a skladá bicykle v Prahe, sa mi nedávno zdôveril, že prežíva najmä vďaka hipsterom. Nemyslíš si, že vlna rôznych trhov a búrz a stretnutí di- zajnérov je len trend, ktorý o chvílu vyprchá? Adam: To je možné, aj keď si myslím, že v našich končinách táto vlna ešte narastie. Dlho tu existovala obrovská prie- pasť medzi vyspelými a životaschopnými mestami na vý- chode aj na západe a nami. Máme toho toľko čo doháňať, že najbližších 30 rokov môžeme vymýšľať trhy, burzy, festi- valy, stretnutia, workshopy, celé zóny kreatívneho priemys- lu, v Bratislave zatiaľ poriadne nefungujú plnohodnotné štvrte mimo centra, slovenská produkcia v oblasti dizajnu je v plienkach. Naozaj sa nebojím, že toto nadšenie tak sko- ro vyprchá. Jediné, čo môže túto vlnu položiť, je neúnosná miera byrokracie v tejto krajine. Na Slovensku v súčasnosti vychádza veľa paper- backových kníh. Detektívok, tipov, ako „namotivovať tím“ a kuchárskych receptov. Ako je na tom segment slovenských kníh, ktoré sa venujú umeniu, architektú- re a dizajnu? Adam: Snažím sa vybaviť si, aká slovenská kniha v oblasti architektúry, umenia alebo dizajnu za posledný rok vznikla. Tento segment je skoro mŕtvy. Ak sa máme baviť o kva- litnej knižnej produkcii, musíme sa baviť o konkrétnych ľuďoch. Je tu vydavateľstvo OKO, ktoré vydáva najkvalit- nejšie umelecké publikácie na Slovensku. Grafickú úpravu má v rukách Boris Meluš a svoju prácu robí na prvotried- nej úrovni. Medzi posledné knihy z tohto vydavateľstva patrí monografia Dezidera Tótha alias Monogramistu T. D. s názvom „Nie som autor, som metafora“ alebo kniha Ju- raja Chlpíka „Petržalka Identity“. Ďalej tu máme Illah Van Oijen, holandskú fotografku žijúcu na Slovensku, ktorá vo svojej réžii vydala jedinú reprezentatívnu fotografickú kni- hu o Bratislave „Bratislava, mesto na mieru“ alebo knihu o Košiciach „Košice - dzivosť v srdci“. Nemôžem tiež ne- spomenúť Matúša Dullu a Henrietu Moravčíkovú, ktorí ako jedni z mála spracúvajú dejiny slovenskej architektúry, no vysledné publikácie sa už neradia medzi špicu čo do grafic- kého spracovania. Výnimkou však je „Atlas bratislavských sídlisk“, čo je jedna z mála kníh, ktorá vyšla dvojjazyčne. Po- sledným, koho by som rád spomenul, pretože ide o steles- nený archív slovenskej užitej grafiky, je Ľubomír Longauer, ktorý dlhoročne mapuje históriu slovenského grafického di- zajnu a vydáva vo vydavateľstve Slovart bohato ilustrované knihy o dejinách tohto odvetvia na Slovensku. Dá sa to vôbec porovnať s publikačnou činnosťou v za- hraničí? Dovážaš dosť kníh z Čiech. Adam: Čechy sú ďaleko inde, ale zas, čo sa z diaľky môže To, čo chýba slovenskému trhu, sú ľudia na vplyvných vedúcich pozíciách v oblasti obchodu, politiky aj kultúry, vôbec vo všetkých sférach spoločnosti, ktorý by boli ochotní meniť zaužívané postupy, na ktoré si rokmi zvykli. 82bøokAnD DEsIGnshõp obchoD s Dosť oDlIšnýMI knIhAMI tExt AnDrEj kIszlInG / foto nIkol šuplAtová Adam Berka 48 inspire magazine ego issue

sku, Veľkej Británii alebo USA, všetci automaticky vydáva- jú knihy v angličtine pre celý svet. Vydávajú najkvalitnejšie knihy na tejto planéte a to sú knihy, ktoré dovážam na Slo- vensko. A nie, nedajú sa porovnať s tým, čo u nás vychádza. Čo si myslíš, že chýba slovenskému trhu? Adam: Slovenskému trhu chýbajú nadšenci a ľudia, ktorí ve- dia vystúpiť zo začarovaného kruhu ich poznania. To, že tu veci nefungujú, nie je tým, že sme malá krajina s malým tr- hom. To, čo chýba slovenskému trhu, sú ľudia na vplyvných vedúcich pozíciách v oblasti obchodu, politiky aj kultúry, vô- bec vo všetkých sférach spoločnosti, ktorý by boli ochot- ní meniť zaužívané postupy, na ktoré si rokmi zvykli. Ľudia s reálnou možnosťou rozhodovať o veciach na Slovensku sa majú tak dobre, že nie sú nútení myslieť kreatívne. V tomto sú mi dodnes obrovskou školou skúsenosti z In- die. Kreatívnejších ľudí som dodnes nestretol. A k tomu ich priviedli podmienky, ktoré sú omnoho ťažšie ako na Slovensku. V ponuke máš napríklad aj časopis dizajnéra Petra Biľa- ka Works That Work. Je to čisto offline magazín. Mys- líš si, že toto je alternatívna cesta k rôznym iPadovým verziám časopisov? Adam: Časopis Works That Work vychádza aj offline aj onli- ne. No jeho fyzická papierová verzia odráža súčasný trend, ktorý praje vzniku papierových časopisov. Za posledných pár mesiacov nezávisle od seba vzniklo niekoľko papie- rových časopisov s vyššou pridanou hodnotou. Často ide o časopisy, v ktorých sa prelínajú zaujímavé témy, ktoré sa doteraz na poli tlače nedávali do súvislostí. Napríklad ume- nie, filozofia a erotika alebo jedlo a móda. Ide o časopisy, ktoré vynikajú ako svojím obsahom, tak aj špičkovým gra- fickým spracovaním. To, čo bude v blízkej budúcnosti čo- raz vzácnejšie, je kurátorovaný obsah čohokoľvek. Či ide o časopisy a správy, ktoré čítaš, alebo jedlo, ktoré ješ. Za posledných pár dekád si ľudia zvykli bezhlavo konzumovať všetko, čo dostali pod nos a vyzerá to tak, že sa tento trend mení. Hádam to aj chvíľu vydrží. Ako vidíš budúcnosť 82.sk? Budete stále obchodom, alebo chystáš ešte niečo zaujímavé? Adam: Hohó, v plánovaní sme majstri. Obchodom budeme, pokým tu bude žiť aspoň jeden človek okrem mňa, ktorý z nášho obchodu bude mať radosť. Vtedy to stále bude mať zmysel. Ale mám kopec ďalších plánov a už teraz sa neviem dočkať, až niektorý z nich zrealizujeme. Plánujem sa pustiť do výroby papierenských produktov, hier a vdelá- vacích pomôcok v jednom. Pôjde o prepojenie umenia, di- zajnu a kvalitnej remeselnej grafickej práce. A samozrejme som patriot, mám rád Slovensko, preto vždy budem mys- lieť aj na to, ako dokážem takúto prácu prezentovať za hra- nicami na celom svete. — Už teraz si môžete Inspire magazine kúpiť na www.shop.82.sk MAGAzInE wIth A DIffErEncE

cArs Wild Rubis, ktorý je po sériových modeloch DS3, DS4, DS5 a štúdii Numéro 9 piatym prírastkom rodiny DS. Obsahuje DNA modelov tejto línie a pridáva k nim jedinečný a rozpo- znateľný štýl, ktorý sa zaryje do pamäte a vyvoláva silné emócie. Tento divoch púta hypnotizujúcim pohľadom. Naj- novší výtvor značky je dlhý 4,7 m, široký 1,95 m a vysoký 1,59 m s nesmiernym rázvorom s dĺžkou 2,9 m. Postavili ho na kolesá s priemerom 21 palcov a pridali módne chró- mové doplnky, vzadu nechýba dvojitá koncovka výfuku. Meno Wild Rubis odkazuje na materiály a farby. Rubíno- vo červený odtieň exteriéru sa mení podľa intenzity dopa- dajúceho svetla a podľa toho sa viac či menej zvýrazňujú jedinečné tvary karosérie. Táto farba doplní paletu ponuky modelového radu DS, ktorý charakterizujú neopakovateľné a emblematické farby. Štúdia Wild Rubis predznamenáva budúce SUV modelovej línie DS. Francúzsky šarm Renault Capture Svoju novinku do mestskej džungle predstavil koncom mája aj Renault. Ich malý crossover Capture vzišiel z pera hlavné- ho dizajnéra značky Laurensa van den Ackera. Francúzska automobilka ním chce osloviť predovšetkým mladú gene- ráciu, ktorá si potrpí na personalizáciu. A tak nečudo, že si auto môžete skombinovať v dvojfarebnom laku karosérie, vybrať si môžete zo širokej palety kolies a svetlého či tma- vého obloženia interiéru až po grafické motívy. A tak vám dizajnéri splnia každú z vašich túžob. Vďaka profilovej línii, podbehom a aj vyššej svetlej výške auto pôsobí na ceste ro- bustne, najmä ak ho ešte postavíte na 17-palcové kolesá. Ich dizajn a štýl z nich totiž robí pastvu na oči a za to, že sedíte v jednom z týchto áut, sa určite nebudete hanbiť. Toto sú najlepšie crossovery do mesta. Mrštný provokatér Mini Paceman Keď dorazilo na trh prvé maxi Mini – model Countryman, britská značka prišla s ešte odvážnejšou verziou ich mód- neho crossoveru. Zvýšený podvozok zostal, ubrali zadné dvere a pôvodnému Countrymanu skosili zadnú strechu v tvaré kupé. Paceman však nie je žiadny drobček. Na dĺžku by ste mu namerali 4,1 metra a na výšku 1,5 metra. Nie ná- hodou dostal prezývku „mini BMW X6“. Pozor, nejde o auto na žiadne dlhé cesty, do kufra sa vám vojde 330 litrov. Zad- né sedadlá sú síce skôr pre ľudí nižšieho vzrastu, ale to je daň za krásny a drzý dizajn. V interiéri nájdeme typický veľ- ký centrálny budík, na ktorý sme boli zvyknutí u menších modelov Mini. Je to však už posledný záchvev, pretože britská značka patriaca pod koncern BMW už avizovala, že v budúcich modeloch sa vráti ku konvenčným ukazovate- ľom. Pod kapotou je motor s objemom 1,6 litra a výkon 135 kW. Z nuly na stovku zvládne mrštný provokatér od- pich za 8,2 sekundy. Cena sa začína na sume 23-tisíc eur. Rebel so znakom DS Citroën Wild Rubis Imidžom zbrojí aj francúzsky Citroën, ktorý plánuje rozširo- vať svoju športovú divíziu DS. Na jar predstavili štúdiu DS Autá, ktorémajú EGObyť „In“ v mestskej džunglI je dnes výsadou, ak chcete v ulIcIach mesta zaujať a byť InšpIrácIou, stavte na modely, ktoré majú porIadne veľké ego tExt pEtEr tvrDý Citroën Wild Rubis 50 inspire magazine ego issue

Francúzski kreatívci mysleli nielen na krásu ale aj variabilitu priestoru v interiéri, zaujme predovšetkým až 11-litrová zá- suvka Easy Life pri sedadle spolujazdca. Pre vodičky, ktoré majú rady auto čisté, tu sú zase špeciálne poťahy, ktoré sa dajú rozopínať a prať v pračke. Pod kapotou bude na výber trojica motorov, benzínový trojvalec s objemom 0,9 litra a dopovaný turbom má výkon 90 koní, silnejší preplňo- vaný štvorvalec až 120 koní. Vznetový motor Energy dCi sa zato môže pochváliť spotrebou len 3,6 litra nafty na 100 kilometrov. Capture nemá vďaka dizajnu len veľké EGO, ale je aj poriadne „eko“. Tento režim stlačíte pohodlne tla- čidlom na prístrojovke a spotrebu by mala byť nižšia o 10 percent. Renault chce mladú krv pritiahnuť aj cenou, ich mestský crossover totiž bude štartovať na sume 11 190 €. Kórejský dravec Kia Sportage Veľmi populárny je aj model Kia Sportage, ktorého tretia generácia prišla pred troma rokmi. Rozmermi už skôr SUV si svojich zákazníkov získal najmä pre svoj agresívny dizajn. Kia Sportage so svojou dĺžkou 4,44 metrov a s výškou 1,64 pôsobí naozaj impozantným dojmom. Auto postavili dizaj- néri na 16-palcové kolesá, za príplatok vám dodajú aj se- demnástky či osemnástky. Podvozok je tvrdo nastavený, čo oceníte najmä pri hrboľatých slovenských cestách. Na výber je z dvoch benzínových motorov – jednašestky s vý- konom 140 koní a dvojlitra s výkonom 163 koní. V ponu- ke sú aj dva dieselové agregáty (115 a 136 koní). V štan- darde je šesťstupňová manuálna prevodovka.Celkovo je k dispozícii desať farieb karosérie – dve základné nemeta- lické farby: Cassa White a Clyde Blue a osem metalických farieb: Dark Gun Metal, Techno Orange, Sand Track, Black Pearl, Pheonix Silver, Sirius Silver, Machine Silver a Bite Blue. Model vyrábaný na Slovensku má u značky tradičnú sedemročnú záruku. Vďaka krásnemu dizajnu si toto auto zadovážil aj nejeden manažér firmy. — britská značka Mini prišla s ešte odvážnejšou verziou ich módneho crossoveru. Zvýšený podvozok zostal, ubrali zadné dvere a pôvodnému Countrymanu skosili zadnú strechu v tvaré kupé. Paceman však nie je žiadny drobček. Kia Sportage Citroën Wild RubisMini Paceman magazine with a difference

KC DUNAJ 13.9. PIATOK 21:00 InspireInspire PartyParty

V každom z týchto klubov na vás čakal elektrizujúci rytmus najlepšej tanečnej hudby, výstredná atmosféra ultramoderného sveta budúcnosti aj množstvo darčekov a atrakcií. To čakalo aj na nás! Free bottle servis, nealko, hudba, svetlá, tanečné kreácie... O neopakovateľný zážitok sa postarali nielen extravagant- né postavy z videoklipu Greyhound od Swedish House Ma- fia, ale aj originálny zážitkový fotokútik, kde sme mali mož- nosť získať odmenu za každý objednaný kokteil a zapojiť sa do online súťaže o jedinečné Greyhound slúchadlá. Párty s príchuťou ABSOLUT Greyhound bola naozaj párty s veľkým P a bavili sme sa do rána vo veľkom štýle... Veď sa pozrite na stránku a uvidíte. — www.facebook.com/AbsolutVodkaSlovakia Absolut GrEyhounD pArty brAtIslAvA, bAnská bystrIcA A košIcE DokoncA DvAkrát bolI v MájI svEDkAMI AbsolútnE nAjlEpšIEho žúru tohto rokA Všetko sa začalo kreatívnou spoluprácou vodky ABSOLUT so svetoznámym housovým triom Swedish House Mafia, ktorá európske hitparády aj videoplatformu Youtube doslova zvalcovala tanečným megahitom Greyhound. O tom sme vám hovorili už minule, tak sa netvárte prekvapene. Párty s príchuťou ABSOLUT Greyhound vo veľkom štýle 53 magazine with a difference scEnE

Dostal som príležitosť vypočuť si a recenzovať nový album kapely Medial Banana, ktorý nesie názov „Uplifted“. Tento debut je na prvé počutie veľmi vydarený, nápaditý, vtipný a pestrý. Keď som si ho však pustil viackrát, uvedomil som si, že tento album je veľkým slovenským reggae míľnikom. Je to prvý kvalitný reggae album na Slovensku a dalo by sa povedať, že aj vďaka nemu sa slovenská reggae scéna pomaly prebúdza. Obsahuje 14 skladieb a intro, z toho 8 slovenských a 6 an- glických, vydaných pod hlavičkou Batelier Records. Každá skladba predstavuje svoj žáner v inom svetle a robí album veľmi pestrým. Chalani ukázali muzikálnu fantáziu a oso- bitný prístup ku každej skladbe. Na albume môžete nájsť roots reggae, ragga, dancehall, steppas, dub, ale aj prvky ska či world music. Toto na Slovensku ojedinelé teleso spá- ja prvky karibskej hudby skutočne šikovne a presvedčivo ako nikto iný. Mne osobne počúvanie albumu evokovalo skutočné reggae, čo je na Slovensku popri ska-punku, kto- rý sa za reggae často označuje, a popri rôznych hip-hop reggae zliepaninách niečo úplne nové, živé a hlavne auten- tické. Toto reggae „vibe“ im pomohlo dotvoriť české štúdio Coco Jammin Production, ktoré zmixovalo od roku 2004 už nejeden projekt. Na albume je aj množstvo hostí, či už zahraničných alebo domácich. Najväčším menom je určite legenda britskej reggae a jungle scény General Levy, ktorá hosťuje v tracku „Journey“. Musím povedať, že riddim využil naplno, o čom svedčí aj to, že v skladbe nemá jednu, ale hneď tri slohy. Ďalší track s mimoriadne vydarenou spoluprácou je „Listen to ya granny“, kde sa predstavil bulharský reggae spevák Jahmmi Youth. Z riddimu, ako aj textu je badateľný silný odkaz, ktorý sa dotýka nás všetkých. Na albume môže- te nájsť aj slovenského reggae interpreta Superiora, a to v pesničke „New Way“, ktorá je na albume hneď ako tre- tia a opisuje víziu týchto mladých ľudí. Dalo by sa povedať, že už skoro tradične si môžete na albume vypočuť aj fran- cúzskeho trúbkara a speváka Tribumana, ktorý chalanom hosťoval aj na prvom EP „Naturally lifted“. Tentoraz však nespieva, ale predviedol svoje „skills“ ako inštrumentalis- ta, a to formou dychov v pesničke „Nechaj hudbu hrať“. Za zmienku s veľkým „Z“ stojí aj pesnička, v ktorej sa chala- nom podarilo pozbierať takmer všetkých reggae mc-s na Slovensku. N30, Ryhha, Junior Smile, Distanc, Loopata Makay a Rida Radar sa spojili v treku „Reprezent“ a ukáza- li, že slovenská reggae scéna napreduje a má čo povedať. Keďže album nie je čisto slovenský, otvára kapele Medial Banana hranice do medzinárodných reggae vôd. Dôkazom toho, že to bola dobrá voľba, je ich tohtoročná účasť na obľúbenom slovinskom festivale „Overjam“ a zahrajú aj na Szigete v Maďarsku. Albumu v podstate niet čo vyčítať, je skrátka bomba a ak ste fanúšikmi reggae a veselej pozitív- nej hudby, tento album by určite nemal vo vašich zbierkach chýbať. Chalani, len tak ďalej! Držíme vám palce, veríme, že to dotiahnete ďaleko a budete naďalej Slovensko i zahrani- čie inšpirovať svojou hudbou. — www.medialbanana.com mEdial BaNaNa medialbananasú pozdvihnutí,vydali najpozitívnejší album tExt DAj vyDru 54 inspire magazine ego issue MusIc

25.JúnStará tržnica {classicgoesmodern Predajvstupeniek: Ticketportal vivamusica.sk Diamond partners : Media partners: Platinum partners: Festival podporili: Golden partners: Silver partners:

Reakcie na seba nedali dlho čakať, takže sme sa stihli po- rozprávať s frontmanom Ľubošom Kuklišom. Teda, roz- prával on. My sme sa len pýtali a za úderku Bauchová-Lo- botková priznávame, že sme sa len pekne kukali a snažili sa neslintať. Obe. Začneme hneď reakciou, ktorá sa na Diego zniesla na facebooku... Kočka nám písala, že s tebou akurát sedí na káve. Večer o ôsmej? Čo je toto za bohémsky život? Nechodíš do práce?! Ľuboš: Práveže chodím... V čase, keď sa odohrala spomína- ná konverzácia, som bol práve na ceste z roboty. S dievča- tami som telefonoval, ale na kávu som sa nakoniec nedo- stavil, únava a pohodlnosť ma nepustili. Čiže tá informácia nebola úplne presná. Ešte jedna reakcia z facebooku. Sabina Z. odkazuje: „A potom sa JUDr. frontmanovi, prosím, v článku poďa- kujte aj za mňa, že mi pomohol s bakalárkou!“ naozaj si pomohol? Čo si za to chcel? Ľuboš: Tak, dúfal som, že pomáham a nekazím. A nechcel som samozrejme nič, bral som to ako občiansku povinnosť. Sabinu som učil ako doktorand na Pa FUK, tak asi preto sa na mňa obrátila. Ak to pomohlo, tak som rád. Ostaňme ešte chvíľu pri tvojej civilnej práci. Pamätáš si na nejakú najväčšiu bizzare vec, na ktorú sa diváci či poslucháči sťažovali? Okrem teda toho, že vás určite žiadali, aby ste zrušili televízie súkromné... Ľuboš: Tak niektoré veci sú až nepublikovateľne scary. Tých bizzare je samozrejme veľa. Mňa vždy zarazí, keď sa ľudia sťažujú, že boli nútení pozerať nejakú hlúposť. Neboli... Toľ- ko k mediálnej osvete. No dobre, poďme od práce k zábave... Čo má Diego nové od posledných RHA, kde sme vás mohli vidieť? Ľuboš: Tak nie je toho veľa. Nahrali sme pre rádio FM sklad- bu Rutger, ku ktorej sme natočili s Maťom Longauerom a Aničkou Drozdovou aj video. Maťo s Aničkou nám potom už bez nášho pričinenia nakrútili výborné video k All there is, čo je vec ešte z albumu Peripheries. Inak sme mali od leta pauzu a až teraz sa pomaly preberáme k životu. Začali sme robiť nové veci a uvidíme, kedy to dotiahneme k neja- kému ucelenejšiemu výsledku. diEgokeďžesmesiúplnounáhodou spomenulinakapeludieGo,oktorej smedlhoničnepočuli,okamžitesme naFacebookurozbehlipátraciu akciu,abysmevedeli,čieštežijú,čo majúnové,ktoodišiel,ktoprišiel, ktoporodil... tExt úDErkA bAuchová&lobotková foto AnnA GEkrEptEn Bože, aké prvoplánové je pýtať sa na Maradonu. Bauchová má rozum, neopýtala sa! Lobotková chcela. Nedostala možnosť. Dostala frčku do nosa. Ľuboš: Ok, chápem. Áno, mali sme sa pôvodne volať Maradona. Len škoda, že sme pri tom neostali. ☺ Ak sa nemýlim, tak niektorí členovia fungujú alebo fun- govali aj v iných kapelách... Kto kde? Ľuboš: No je toho dosť. Matija Stempel Le Payaco a Au- todrom. Tomky s Čunďom Vetroplach. Ali hrá s Tu v dome a ešte s ktovie kým. Veľmi nám o tom nerozpráva☺. Čo to bolo za partizánsku akciu v Bruseli? Ľuboš: Môj brat Tomáš žije v Bruseli a má tam aj kapelu The Legendery Steve McQueen Revival Band a zavolal nás si spolu zahrať. Ešte sme zobrali dievčatá zo zoskupenia, kto- ré sme pre tento výlet nazvali The Pregnants, a dali sme si taký spoločný trojhodinový happening. Bolo veselo. Kde plánujete hrať cez leto? Ľuboš: Keďže nemáme nič nové, hrania bude málo. Ale skú- sime čo-to vytvoriť a keď budú hviezdy extrémne priaznivé, možno aj niečo nahráme. Aj ja sa pridávam k pochvalám tvojej angličtiny... Roz- hodne znie prirodzenejšie ako u kohokoľvek z našich zemepisných šírkach. Ako si sa k tomu prepracoval? Ľuboš: Ďakujem. Ja ani neviem. Nikdy som angličtinu špe- ciálne neštudoval, ani som nebol na dlhšie v zahraničí. Asi počúvaním hudby a čítaním kníh. Plno slovenských kapiel začalo spievať po anglicky. Opičia sa? Lebo veď vy už ste pomaly starí fotri, tak to sa môžu.... Ľuboš: Ale aj dávno pred nami nejaké boli, napríklad Ku- kuspit. Ale je pravda, že ten súčasný trend prišiel s nástu- pom FMka, a tam sme boli asi jedni z prvých. V každom prí- pade, každý nech spieva ako chce. A opičiť sa, samozrejme, môžu tiež, nás starých fotrov to môže len tešiť... Chce sa ti ešte odpovedať aj na otázky, ako vznikajú vaše piesne, kto píše hudbu, kto texty a čo je prvé? Ľuboš: Ale chce. To mám už nacvičené. Vždy je prvá hudba. Prinesie sa nejaký nápad a potom to rozoberáme, meníme, zavrhujeme a znovu vyťahujeme. Texty píšem ja a vždy až úplne na poslednú chvíľu. Niekedy až v štúdiu. Iný spôsob by bol veľkou stratou času, keďže my sme hrozne sebakri- tická kapela a máloktorá vec to dotiahne až na album. A otázka o husliach v kapele? Ľuboš: Na husle máme Ali. Rovnako ako na klavír, saxofón, tamburínu, tance a vokály. Ali je super ☺ Prečo je o vás tak ticho? Alebo len my na vás nemáme šťastie? Ľuboš: To ticho vytvárame my. Aspoň posledného trištvr- te roka. Ale keďže sme neboli mediálne hlasná kapela ani predtým, je možné, že sa od nás ten zvuk jednoducho nešíri dostatočne ďaleko. Od posledného albumu či klipu ubehlo už dosť času. Kedy konečne prídete s niečím novým? Ľuboš: Čoskoro ☺ Témou nášho letného čísla je ego. Kto ti ho ničí najviac? Ľuboš: S najväčšou pravdepodobnosťou ja sám. Viem byť k sebe dosť krutý. A naopak, čím si ho sám dvíhaš? To ego čím si dvíhaš... Ľuboš: Hraním v kapele, prirodzene. — www.diego.sk 56 inspire magazine ego issue MusIc

magazine with a difference

Aj vy ste 24. mája vo Véčku mohli byť svedkami ich na- rodeninového koncertu. Ak ste nestihli, nič sa nedeje. Možností ešte budete mať habadej. O vzniku, fungova- ní a nefungovaní alternatívnej hudby sme sa porozprávali s duchovným otcom a bandleaderom Swing Society Or- chestra, s Jozefom Chorvátom. Začnime úplne od začiatku... Ako vlastne vznikol nápad založiť swingovú kapelu? Jozef: Nebol to nápad, ale splnený detský sen. Keďže bol môj otec muzikant, od narodenia som mal doma kaze- ty a platne swingových bigbandov, swingových vokálnych skupín a vôbec všakovakej swingovej a džezovej hudby, ne- počúval som nič iné. Dokonca ma obišla aj vtedajšia popo- vá hudba. Absolútne som ju ignoroval. Bol som na tom tak, že som ju ani nepovažoval za hudbu. ☺ Mojím snom bolo mať veľký bigband (4 x trumpets, 4 x trombones, 5 x sa- xes, drums, doublebass, piano) a počas celého svojho štú- dia som myslel iba na to, že ho raz budem mať. Počas štú- dia trombónu na konzervatóriu som sa zoznámil s ľuďmi, ktorí mali podobný vzťah k swingovej a džezovej hudbe a v konečnom dôsledku tvorili základ „Swing Society Orches- tra“. Boli to hlavne: trumpetista Samuel Šimek, saxofonista Ján Slezák, hráč na lesný roh, ale taktiež výborný klavírista Stanley Ryban a trombónista Jozef Vöröš. Postupom času sme prijali ďalších muzikantov a tí prirodzene doplnili ka- pelu až do tej podoby, v ktorej „Swing Society Orchestra“ vystupuje v súčasnosti. No skrátka prvá skúška sa uskutoč- nila v apríli roku 2007 a v septembri 2007 už bola kapela na svete. Mám však pocit, že swing nie je veľmi mainstreamový... Jozef: Nechcel som mať mainstreamovú kapelu. Ako som už povedal, mainstream v tom zmysle slova, v akom ho po- známe v súčasnosti, sa ma vôbec, ale vôbec netýka. A vô- bec, pojem mainstream už stráca svoj význam, keďže sú- časné médiá ho vytrvalo profanujú a profanujú, až sa im ho podarilo tak dokonale sprofanovať, že ho mladí ľudia takmer úplne ignorujú. Poznajú ho iba ako „nejaký šum“, ktorý sa chtiac či nechtiac valí na nás odvšadiaľ. Nikdy by mi nenapadlo, že sa na koncertoch „Swing Society Orches- tra“ budem cítiť ako na koncerte rockovej hviezdy. Skrátka, ľudia to majú radi, mladí ľudia na to neskutočne pozitívne reagujú a to ma nesmierne teší. Je príjemné vedieť, že sa médiám nepodarilo ľudí úplne zblbnúť napriek tomu, že sa o to cez tzv. „mainstream“ dokonale snažia. Čo vlastne hrávate? Staré swingové veci, ktoré upraví- te, alebo vlastné? Jozef: Aj, aj ... ☺ Základ nášho repertoáru tvoria tzv. swin- gové štandardy. Sú to piesne zo štyridsiatych a päťdesia- tych rokov, ktoré upravujem pre zloženie „Swing Society Orchestra“. To je z rôznych dôvodov neštandardné, takže sa nedajú použiť už existujúce noty pre bigbandy. Každú pieseň treba starostlivo upraviť pre naše obsadenie tak, aby dobre znela, mala všetky atribúty danej piesne a záro- veň sa do nich snažím vsunúť aj isté prvky súčasnosti, za čo nás džezoví puristi aj trochu odsudzujú, no nepovažu- jem to za až také dôležité, aby som preto menil smerovanie aranžmánov „Swing Society Orchestra“. „Swing Society Orchestra“ je postavené na vedomí, že swing je základom pre akýkoľvek žáner súčasnej aj minulej popovej hudby a preto by som kvalitný pop a swing až tak neoddeľoval. Ale to je už začiatok oveľa zložitejšej debaty, ktorá zrejme do tohto časopisu nepatrí ... Okrem toho sa snažím skladať aj vlastné piesne, ktoré sú postavené na swing-groovovej platforme, no rád využijem aj kombináciu rôznych žánrov. Samozrejme, opakujem, na swing-groovovej platforme, čo dáva daným piesňam úplne iný rozmer, ktorý ma veľmi baví. A som rád, že aj kolegov z kapely. Príkladom takejto piesne je náš prvý singel, ktorý má názov Homemadetour. Hudbu som napísal ja, text náš bývalý perkusionista a môj kamarát Peter Hugo Hurinský. Naspieval ju herec, spevák, skladateľ a skvelý človek Dano Heriban a zrealizovali sme ju v štúdiách „SONO records“ pri Prahe. V súčasnosti (tak do dvoch-troch mesiacov) sa pripravuje jej vydanie a uvedenie na trh, čo v preklade znamená, že skúsime s touto piesňou zaklopať na dvere našich skvelých rádií. Uvidíme, či ju neja- ké zahrá, no... ☺ treba dúfať... Ako často hrávate? Jozef: No... Nehrávame často, keďže je nás v základnej zostave aj so spevákmi trinásť, čo nie je práve najmenej. Dokážeš si predstaviť tie rokovania s prevádzkarmi klubov, organizátormi festivalov atď... ☺ Obyčajne trošku zbled- nú, keď počujú výšku nášho honoráru, ale po istých kom- promisoch sa darí, aby kapela hrala aj keď nie veľa, aspoň pravidelne. Veľkú zásluhu na tom všetkom má náš súčasný menežér a hráč na klarinet a saxofón Matej Papán, ktoré- mu vyjadrujem aj touto cestou „big respect“. Samozrejme, čo nás trošku drží aj v súčasnosti nad vodou, sú firemné akcie. Aj vďaka súčasnému „akože swingovému boomu“ si firmy veľmi rady objednajú swingový band na svoj večie- rok. A vlastne tento hudobný žáner na tie akcie aj historicky a spoločensky patrí, čo je príjemné a veľmi ma to teší. Ale aby som si prihrial svoju polievočku, hrávame pravidelne aj pre verejnosť. Každé dva mesiace organizujeme koncerty v legendárnom bratislavskom Véčku na námestí SNP. Na- posledy sme hrali 24. mája. Oslavovali sme naše šieste na- rodeniny. Veľmi sa tešíme na tohtoročný festival Grape v Piešťanoch, kde vystúpime desiateho augusta a na našej stránke www.swingsocietyorchestra.eu a tiež na najzná- mejšej sociálnej sieti si môže každý pozrieť termíny a mies- ta našich koncertov. Ako vyzerá dnešný swingový poslucháč? Vnučky cho- dia s babičkami? Jozef: ☺ „Od desiatich rokov po nekonečno“... Ale vážne: Ako som vyššie spomenul, práve mladí ľudia majú záujem počúvať tento žáner a to ma aj nás veľmi teší... ☺ Kto je vlastne dnes členom vášho orchestra? Jozef: Sme profesionálny orchester zložený na 80 percent z profesionálnych hudobníkov hrajúcich v rôznych telesách, ako napr. Vojenská hudba ozbrojených síl Bratislava, Sym- fonický orchester slovenského rozhlasu atď. Ďalej sú člen- swiNgsociEty orchEstra užšesťrokovvbratislaveFunGujeswinGovákapela.ajkeďtoznie možnotrochuneuveriteľne,taknaichkoncertyrozhodnenechodia babičkysbarlami.právenaopak! tExt vEronIkA bAuchová foto AnnA GrEpkEn /www.hugespot.sk Swing Society Orchestra 58 inspire magazine ego issue MusIc

mi orchestra muzikanti, ktorí robia hudbu ako slobodné po- volanie, vyhľadávaní štúdioví hráči atď. V poslednom rade máme medzi sebou aj troch takzvaných amatérskych mu- zikantov, ktorí vykonávajú civilnú prácu, no interpretačnou kvalitou sa vyrovnávajú požadovanému štandardu a to ma teší, lebo viem, že poctivo cvičiť na nástroj popri civilnej ro- bote a rodine je zložité. A čo hosťujúci členovia? Jozef: Samozrejme sú. Sú to hlavne speváci a speváčky. V základnej zostave „Swing Society Orchestra“ od založe- nia figuroval aj stály spevák. Bol ním Juraj Igonda, ktorý veľmi zásadným spôsobom prispel k založeniu orchestra. Bohužiaľ v júni minulého roku od nás odišiel. Bolo to jeho vlastné rozhodnutie, ktoré nás a hlavne mňa mrzí hlav- ne preto, že sme boli priatelia, no, bohužiaľ, taký je život. Ale, aby som odpovedal na otázku: Katarína Micháliková, Andrea Bučková a samozrejme geniálna Katka Korček sú skvelé speváčky, ktoré skoro pravidelne hosťujú na našich koncertoch. Katku Korček veľmi predstavovať netreba. S jej vlastnou kapelou „Lady Kazoo“ bude vydávať v nasledujú- cich mesiacoch sólový album, na ktorom sme mali mož- nosť sa podieľať a ktorý produkovali perfektní producenti, akými bez debaty sú Rado Orth a Martin Gašpar. Myslím, že sa je na čo tešiť. Andrea Bučková sa napriek pomerne mla- dému veku už zaradila medzi kvalitou najlepšie speváčky na Slovensku a jej projekt s harfistkou Máriou Kmeťkovou je na naše pomery nádherným osviežením. Katarína Michá- liková okrem toho, že s nami hosťuj, začína zakladať žen- ské vokálne trio, čo ma nesmierne teší. Keďže môj otec bol prvým protagonistom džezového vokálu na Slovensku, bu- dem jej všemožne pomáhať a... ktovie... možno o pár chvíľ s nami vystúpi aj perfektné vokálne trio... No nič, dajme sa prekvapiť... ☺ Ale predstavím aj našich mužských hosťujú- cich spevákov. Dano Heriban je veľká osobnosť divadelné- ho aj hudobného sveta na Slovensku a pre nás je veľkou cťou, že s nami naspieval náš prvý singel. My sme sa tiež svojou troškou podieľali na jeho poslednom albume „Na Je- den Dych“, ktorý taktiež patrí do kvalitou „najvrchnejšej po- ličky“ v oddelení súčasnej pôvodnej slovenskej tvorby. Ďal- ším hosťujúcim spevákom je Tomáš Vravník. V súčasnosti člen činohry SND v Bratislave, spevák a frontman kapely Šramot a skvelý kamarát. Otvorený človek, s ktorým si uži- jeme neskutočne veľa srandy a čo je príjemné, dodal kape- le štipku neformálnosti a ľudskosti v pravom slova zmysle, ktorú sme tak potrebovali. Posledným predstavovaným je Samuel Hošek. Bez debaty vychádzajúca hviezda na poli džezovej hudby na Slovensku. Pred niekoľkými týždňami sa magazine with a difference

vrátil z medzinárodného festivalu džezového spevu v Rige a treba povedať, že je to človek nielen talentovaný, ale aj pracovitý, čo sa jasne odzrkadľuje na jeho z koncertu na koncert stúpajúcej kvalite džezovej interpretácie. Všetci ste profesionálni hudobníci a hrávate aj s ostat- nými telesami či kapelami. Spomenul si Katku Korček a jej Lady Kazoo, stihli ste aj Made2Mate? Jozef: No, práve s „Made2Mate“ sme nikdy nehrali. Čo ma síce mrzí, ale treba povedať, že je to jedna z mála kapiel, s ktorou sme aspoň nenahrávali. S Katkou Korček a jej „Lady Kazoo“ hrávame už niekoľko rokov a došlo k tomu tak, že nás skrátka prizvali k spolupráci, lebo si mysleli, že tá kapela dychovú sekciu potrebuje. Mysleli si správne... Myslím si, že spokojnosť je ako na našej, tak aj na ich stra- ne a to je dôležité. A s kým ešte hrávame okrem „Swing Society Orchestra“... Fuuu, je toho veľa, no skúsim aspoň najdôležitejšie: Big Band Pavla Zajáčka, Andrea Zimányio- vá Dance Band, Para, Billy Barman, Love 4 Money, Lady Kazoo, teraz sme nahrávali jednu pieseň na pripravovaný album Petra Lipu „Lipa spieva Lasicu 2“, nahrávali sme al- bum s Danom Heribanom, hrali sme v televíznej relácii Le- gendy popu atď. atď. Skrátka, je toho dosť a držme si pal- ce, aby sme boli zdraví a zvládali toho ešte viac a viac... ☺ Mnoho „hudobníkov“ sa sťažuje, že z hudby sa veľmi nedá vyžiť... Vy ste však dôkazom, že sa to dá. Jozef: Presne tak. Ako som už vyššie spomenul, žijeme z hudby. Nie však iba zo Swing Society Orchestra. Hrávame a nahrávame s rôznymi interpretmi. Naše či už interpretač- né alebo aranžérske schopnosti využíva aj množstvo ko- merčných zoskupení, spevákov a speváčok. Podieľali sme sa na výrobe istej veľmi úspešnej televíznej šou atď. Nie sme milionári, ale žijeme a môžeme robiť to, čo nás baví, čo je úžasné a doprial by som to každému človeku. A ešte niečo. Všeobecne panuje názor, že sa z hudby vyžiť na Slo- vensku nedá. Je to pravda, ale aj nie je. Je to otázka prístu- pu, odhodlania, pracovitosti, cieľavedomosti a trpezlivosti. Potom to ide. No ak si niekto myslí, že bude sedieť doma a čakať, kým mu niekto zavolá a dohodí „super kšeft“, no tak samozrejme z hudby nevyžije. A čo album? Bude swing znieť aj z rádií? Jozef: Nuž, ako som bol býval vyššie spomínal, o pár „týž- dňomesiacov“ vydávame náš prvý singel. Vôbec neviem, ako sa uchytí, či ho vôbec nejaké z našich „mainstreamo- vých alebo alternatívnych“ rádií zahrá, no reakcie naň sú, súdiac podľa živých koncertov, perfektné. Uvidíme, či sa ľu- ďom bude páčiť aj štúdiová verzia. Dáme sa prekvapiť. Prí- stup rádií k našej hudbe ma už prekvapiť nemôže... ☺ Tak uvidíme, či sa vôbec dostane do playlistu dajakého rádia... fakt neviem... Čo sa týka celého albumu, máme nahraté dve piesne a ja mám rozpracované ďalšie tri. Na albume si pred- stavujem desať pôvodných piesní, takže... dal by som tomu možno ešte rok, rok a pol a bude to. Čo však treba v tejto súvislosti spomenúť, je to, že album je dnes čisto strato- vá záležitosť. Slúži v podstate iba ako prezentácia a to ja nechcem. Chcem, aby náš album mal autentickú výpoveď, úprimnosť a hlavne perfektný zvuk a skvelú produkciu. To znamená, že album sa bude vydávať pre radosť. Nepred- pokladám, že by sa uchytila viac ako jedna, dve piesne na rádiovom trhu a skĺznuť do toho, aby som robil pesničky podľa návodu a šablóny rádií, určite nechcem, takže to ešte vidím ako dlhú cestu. Nie však bezcieľnu... Aké máte plány na toto leto? Čakajú vás nejaké festi- valy? Jozef: Na festivale Pohoda sme hrali dva roky po sebe. V roku 2008 a 2009. Aj na festivale Grape sme už hrali. Tuším v roku 2010. Tento rok si to zopakujeme desiate- ho augusta. Rokujeme s organizátormi medzinárodného džezového festivalu v Liptovskom Mikuláši a to je v tomto momente všetko. Treba si uvedomiť, že sme kapela, ktorá má svoju cenu a tú mnohí organizátori na Slovensku jedno- ducho nie sú schopní zaplatiť – a ja im verím. My však ako trinásťčlenná kapela nemôžeme ísť pod cenu z viacerých dôvodov. Po prvé preto, že z toho žijeme a po druhé, aká- koľvek kapela, ktorá podlieza ceny, si robí zle sama sebe a škodí celému hudobnému „bussinesu“ na Slovensku. Skrátka nepôjdeme na festival za päťkilečko aj s cestou len preto, aby sme si zahrali. Toto máme za sebou a už nikdy sa k tomu nemienim vrátiť. Čo je smutný fakt, podliezanie cien berú niektorí „kolegovia“ z istých nemenovaných kapiel ako metódu presadenia sa na tomto trhu, čo je hrozne smut- né a krátkozraké. My s tým potom musíme bojovať. S tými primitívnymi debatami typu „mne to tá a tá kapela zahrala za polovičku“ ja už niekedy strácam nervy a poviem, dobre, zavolajte si tú a tú kapelu a odchádzam. Ak sa to nepresta- ne praktizovať, povedie to k celkovému krachu hudobného trhu na Slovensku a to, prosím, nedopusťme!!! Ako by si zhodnotil šesť rokov vášho fungovania? Čo považujete za „vrchol“ vašej uplynulej šesťročnice? Jozef: Za najväčší vrchol považujem hlavne to, že sa mi ka- pelu podarilo udržať aj v časoch, keď sme mali veľmi málo hrania a vnútorné rozpory. Vieš, ono byť kapelníkom desia- tich inteligentných ľudí, z ktorých každý má svoj vlastný názor na riešenie rôznych typov problémov, nie je vždy až také jednoduché... Ty môžeš povedať, že to bude takto, ale zároveň musíš aj ľuďom načúvať a hlavne si ich vážiť, čo je, myslím si, najpodstatnejšie. No a samozrejme za úspechy považujem aj ocenenia či už na medzinárodných, ale aj na- šich fórach. Druhé miesto v zlatom pásme na medzinárod- nej súťaži bigbandov z krajín vyšegrádskej štvorky v Českej Kamenici, kde sme vystupovali pred porotou zloženou z le- giend bigbandovej hudby ako Félix Slováček alebo Václav Hybsch, ale aj druhé miesto v súťaži mladých talentov Bra- tislavských džezových dní 2010. To sú zatiaľ naše „highligh- ty“... Dúfam, že ich bude viac, no najväčším ocenením je pre mňa to, že sa naša hudba páči ľuďom. Je to ten najkrajší pocit, keď vám ľudia tlieskajú a vy viete, že je to výsledok poctivej práce. Keď už sme pri tej šesťročnici... 24. mája ste mali naro- deninový koncert vo Véčku. Ako bolo? Jozef: Hm... ☺ Bolo fajn... Teda pokiaľ si pamätám... ☺ Ale vážne... Naše koncerty sú vždy aj takým adrenalínovým dobrodružstvom, lebo vieš: jedna vec je pesničku poctivo a zodpovedne nacvičiť, vec druhá je potom „feeling“, s kto- rým sa zahrá na koncerte. Veľa ľudí a perfektné publikum ťa mnoho ráz vie strhnúť k výkonu nad tvoje sily, a potom sa to niekedy končí až „punkovo“... Čo je však správne a patrí to k nálade koncertu... No skrátka, bolo fajn... ☺ A aké máte plány na najbližšiu šesťročnicu? Splníte plán na 120 percent? Jozef: No to minimálne... ☺ Ale nie... Naučil som sa jed- nu vec. Plány si nedávam a zásadne nebilancujem. Kapela musí cvičiť a hrať, to je jasné. Album sa nahrať musí, to je tiež jasné. Rôzne ciele a prekážky ti stavia sám život a ty ich musíš riešiť „in time“... Za všetko spomeniem jeden prí- klad. Vo februári ideme hrať ples. Na tom plese máme hrať 4 x 45 minút, ale organizátor si dal podmienku, že sa ne- smie zahrať ani jedna pieseň v angličtine...☺ Vieš si pred- staviť swingovú kapelu, ktorá nehrá americké a anglické piesne??? No ja nie... Taaakže do februára mám o robotu postarané... — Sme kapela, ktorá má svoju cenu a tú mnohí organizátori na Slovensku jednoducho nie sú schopní zaplatiť – a ja im verím. My však ako trinásťčlenná kapela nemôžeme ísť pod cenu z viacerých dôvodov. Po prvé preto, že z toho žijeme a po druhé, akákoľvek kapela, ktorá podlieza ceny, si robí zle sama sebe. Swing Society Orchestra 60 inspire magazine ego issue MusIc

Festival Uprising netreba špeciálne predstavovať. Je tu s nami už šesť rokov a za tento čas sa z neho stal najväčší festival hlavného mesta a jedno z najzaujímavejších podu- jatí strednej Európy. Každoročne priláka okrem tisícov Slo- vákov aj zástupy turistov a hudobných fanúšikov zo všet- kých okolitých krajín. Vraví sa, že kto ho raz zažil, celý rok čaká na pokračovanie. To sa udeje opäť na konci leta 23. a 24. augusta na bratislavských Zlatých pieskoch. Od svojho počiatku sa s Uprisingom skloňuje meno Marley. Nadčasové posolstvo Boba Marleyho, ktoré sa stalo silou a inšpiráciou pre ďaľšie generácie pokračuje aj v rámci ro- dovej línie Marleyho klanu. Tento rok sa organizátorom Uprisingu konečne podarilo Uprising si postavil latku skutočne vysoko a programovo prekonáva všetky svoje predchádzajúce ročníky. Na hlav- nom pódiu sa predstavia mená ako Busy Signal, ktorý je jednou z najväčších hviezd súčasného reggae-dancehallu, žijúce legendy a predstavitelia Roots reggae Israel Vibra- tion, veteráni Macka B a Mad Professor, či vychádzajú- ca hviezda z jamajky Protoje. Svoju našlapanú show opäť na Uprisingu rozbalí francúzska kapela Dub Incorporation a premierové vystúpenie bude mať talianska skupina Mel- low Mood. Jedným z highlightov programu hlavného pó- dia bude jednoznačne šialená tanečná senzácia z Portugal- ska Buraka Som Sistema, ktorá príde v plnej live zostave. Okrem hlavného pódia ponúka Uprising aj tri ďaľšie hudob- pu Radikal Guru & Cian Finn, jeden z najväčších nových reggae objavov Randy Valentine a nastupujúca generá- cia roots reggae rebelov z Jamajky Kabaka Pyramid a Iba Mahr. Popri zahraničných interpretoch sa predstaví aj prie- rez česko-slovenskej reggae, balkan, dubstep a hiphopovej scény. Štyri hudobné stage, cinema zóna, množtvo workshopov, atrakcie ako zápasy v bahne, futbal, capoeira, ranná joga, graffiti, streetart, U-rampa a tiež možnosť kombinovať kon- certy s kúpaním či vodnými športami, to všetko nasvedčuje tomu, že na konci leta sa znovu všetci stretneme na brati- slavských Zlatých pieskoch a odpálime poriadnu párty. — www.uprising.sk né stage. Tu si svoje miesto nájdu fanúšikovia dancehallu, hiphopu, dub, dubstepu, drum&bassu, elektro-swingu, ska, balkan a urban & world music. Medzi mnohými tu vystúpia mená ako drum&bassová legenda Benny Page, reziden- ti Uprisingu Mungo’s Hi Fi, legendy a ikony britskej reg- gae a dub soundsystémovej kultúry Channel One Sound System a Trojan Sound System, reprezentanti rootste- splniť svojim fanúšikom želanie a zavolať jedno z najžiada- nejších mien. Na Uprising príde jamajský hitmaker, spevák, muzikant, herec a producent Ky-mani Marley. Slovensko tak bude mať po prvýkrát možnosť spoznať tohto chariz- matického hudobníka, ktorý je synom legendy a kráľa reg- gae Boba Marleyho. Dôvodov prečo navštíviť tento festival je ale omnoho viac. uprIsInG rEGGAE fEstIvAl prIvEDIE prvý rAz nA zlAté pIEsky synA bobA MArlEyho uprisiNg rEggaE FEstival Od svojho počiatku sa s Uprisingom skloňuje meno Marley. Nadčasové posolstvo Boba Marleyho, ktoré sa stalo silou a inšpiráciou pre ďalšie generácie, pokračuje aj v rámci rodovej línie Marleyho klanu. Tento rok sa organizátorom Uprisingu konečne podarilo splniť svojim fanúšikom želanie a zavolať jedno z najžiadanejších mien. Ky-mani Marley magazine with a difference 61 MusIc

Projekt sme začali robiť so spolužiačkami na škole, ako roč- níkovú prácu. Prvý impulz bola školská grantová výzva, ktorá podporovala medzifakultné spolupráce. Grant sme síce nedo- stali, ale vďaka nemu vznikla ucelená predstava o obsahu Kul- túry profesionálne a po nej aj konkrétny plán. Asi už dlhšie niečo viselo vo vzduchu, pretože projekt získal sympatie a podporu zo školy aj mimo nej. Momentálne na Kultúra profesionálne pracujú študentky Simona Babjaková, Zuzana Hrdličková, a ja - Ľubica Drangová s pomocou pedagogického vedenia docent- ky Svetlany Waradzinovej a doktorandky Zuzany Stranovskej. Celý nápad vznikol z vnútornej potreby, keď sme u nás v škole tie štyri roky videli veľa šikovných ľudí s umeleckým nadaním, ktorí však potom mali ťažkosti v kariérnom raste. Je známe, že umelci a kreatívci sú často na voľnej nohe a sú odkázaní sami na seba. No nie je to také idylické ako z amerických fil- mov – nie, umelci nežúrujú celé dni a neprekáža im pritom, že nemajú na nájom. V skutočnosti je to makačka, papierovanie a administrovanie, plánovanie a veľmi veľký self-management. Ak ste na voľnej nohe, alebo pracujete v menšom tíme, mu- síte ovládať základy účtovníctva, autorského práva, komuni- kačných zručností, time-managementu, marketingu, PR. Mu- síte byť multitalent a je to náročné. Momentálne sa na školách umeleckého a humanitného zamerania len veľmi okrajovo venujú aj takýmto zručnostiam. Jednoducho, chceli sme dať možnosť mladým ľuďom mať dobrý základ na to, aby mohli svoje kreatívne zamestnanie robiť profesionálne. Ako by po- vedala moja babka: „Aby to malo úroveň.“ Preto sme teda od februára 2013 rozbehli projekt Kultúra profesionálne, ktorý je určený študentom a čerstvým absolventom umeleckých a hu- manitných vysokých škôl. Semináre prebiehajú raz za mesiac s kapacitou približne 20 účastníkov na jeden seminár. Máme za sebou zatiaľ jednu otváraciu väčšiu prednášku s pánom Iva- nom Hroncom z Film Europe: Ako z nevýhod urobiť zaujíma- vosti. Potom nasledovali jednotlivé semináre: Ako si správne napísať životopis s personalistom Ľubomírom Drangom, Ko- munikačné zručnosti a systematické vytváranie kontaktov s lektorkami Zorou Paulíniovou a Soňou Koželovou a Ako si vytvoriť online portfólio s grafikom Robertom Paršom. V bu- dúcnosti chystáme semináre na témy spojené s marketingom, PR, autorským právom a time-managementom. Ako sme mali tieto semináre, všimli sme si na nich jeden veľmi zaujímavý as- pekt a to zloženie účastníkov. Bolo pre nás fascinujúce počú- vať na jednom seminári o projektoch študentov architektúry, intermédií, husliach... a potom počúvať reakcie na ich projekty od ostatných účastníkov, ktorí majú iné zameranie. Vždy tam vznikne zaujímavý mix ľudí z kreatívnych odborov, ktorí majú rôzny pohľad na veci, no napriek tomu majú mnoho spoločného. Súčasťou projektu je aj webová stránka www.kulturaprofesio- nálne.sk, ktorá sa chce postupne časom stať portálom, na kto- rom budú zhromaždené informácie a bude mať e-learningový charakter. Tiež by sme tam radi založili možnosť odborného online poradenstva, knižnicu materiálov, užitočných liniek. Zá- roveň vás teda vyzývam, ak máte vhodné materiály na stránku, nebojte sa nám ozvať, kontakt nájdete na webe. Teraz prichádza leto a my všetci si trochu oddýchneme. No po- tom znova od septembra začíname so seminármi a makať na Kultúra profesionálne. Už teraz sa na to tešíme. Potom vás všetkých pozývam na semináre a na preskúmanie našej we- bovej stránky. — www.kulturaprofesionalne.sk Kultúra profesionálne Robteto poriadneprojekt kultúra profesIonálne je sérIa semInárov, prednášok, workshopov a dIskusIí, ktoré majú pomôcť mladým ľuďom pôsobIacIm v kreatívnych odvetvIach „uchytIť sa“ tExt lubIcA DrAnGová / foto rADovAn DrAnGA Maťčinemať?kredItnú kartu z lImItovanej edícIe od tatra banky venovanú hercovI robertovI rothovI jednoducho musíte mať Robert Roth je hercom Činohry Slovenského národného divadla od roku 2000. V roku 2008 získal ocenenie DOSKY a Cenu Nadácie Tatra banky za umenie za postavu Hamle- ta v rovnomennej inscenácii hry. Jeho dovtedy neobjavené muzikantské alter ego sa plne rozvinulo v debutovom albume Klamanie telom, ktorý v šansónovom duchu nadväzuje na tradíciu Deža Ursinyho a Jara Filipa, avšak s osobitou poetikou Marcela Buntaja a Mariána Hečka. Spolupracuje s rozhla- som a načítal román Michala Hvoreckého Eskorta, ktorý je prvou slovenskou audioknihou vo formáte MP3. Tohtoročná limitovaná edícia je už deviatou limitovanou edíciou kredit- ných kariet, ktoré Tatra banka pravidelne prináša ako prejav pocty slovenským umelcom oceneným Cenou Nadácie Tatra banky za umenie. Vizuál karty symbolizuje jednu z najzná- mejších scén Shakespearovej divadelnej hry Hamlet. — www.tatrabanka.sk Projekt je pod záštitou občianského združenia Divadlo Kaplnka a Divadelnou fakultou VŠMU. Len aby sa nezabudlo. Je známe, že umelci a kreatívci sú často na voľnej nohe a sú odkázaní sami na seba. No nie je to také idylické ako z amerických filmov – nie, umelci nežúrujú celé dni a neprekáža im pritom, že nemajú na nájom. 62 inspire magazine ego issue culturE

Slovenská národná galéria pozýva na výstavu, ktorú tvorí výber obra- zov najvýznamnejších talianskych maliarov 16. – 18. storočia z domá- cich zbierok. Prostredníctvom jed- notlivých diel budú prezentované rozmanité umelecké názory zastá- vané v najvplyvnejších maliarskych školách a vo vzájomne súperiacich umeleckých centrách. Na výstave budete môcť prostredníctvom vyše 100 diel vidieť niekoľko jedinečných situácií z histórie a súbehu talentov, iniciatív a prostriedkov, ako aj ko- lektívnu dielenskú produkciu na vy- sokej úrovni, ktoré ovplyvnili chod novovekého európskeho maliarstva. Okrem slávneho Bojnického oltára budete mať možnosť obdivovať diela majstrov ako Jacopo de’ Barbari, Bo- nifazio de’ Pitati, Annibale Carracci, Cecco del Caravaggio (Francesco Boneri), Giulio Cesare Procaccini, Giovanni Battista Tiepolo či Alessan- dro Longhi. — www.sng.sk Slovenskánárodná galériapozýva21. jún – 17. november 2013 esterházyho palác, 2. poschodIe kurátorka zuzana ludIková www.seas.sk www.sng.sk Talianska maľba Slovenská národná galéria 21/6—17/11 GiulioCesareProcaccini.KrstKrista.1612–1616.SNG,Bratislava Slovenská národná galéria. Esterházyho palác Nám. Ľ. Štúra 4, Bratislava Mediálni partneri partneri výstavy Hlavní mediálni partneriPartneri SNG 63 Art

Títo dvaja spolu už niekoľko rokov hrávajú a konečne sa spojili do spoločného projek- tu. Podporili ho megakampaňou s vizuál- mi, z ktorých sme aj my v Inspire magazine trošku spadli na riť. Najprv predstavili päť fotiek s vecami, ktoré ich spájajú a spolu s druhým singlom pustia von fotky, ktoré ich rozdeľujú. Fotila Zuzka Gavulová s Petrom Frolom a výsledok je celkom fresh. Okrem toho, že fotky sú pekné prvoplánovo, tak v druhom pláne sú plné odkazov. A teraz zobrať lupu a kukať na fotky. Ak sa vám nechce žmúriť nad mini fotkami, bleskom kukať na bystrikpapp.sk. Samo- zrejme si tam tie single láskavo aj vypo- čujte! Volajú sa „Všetko sa zmení“ a „Len jedna noc“. Howgh. — Farebné fotkyprudko farebné veselé fotky a na nIch dvaja muzIkantI, bystrík a robo papp foto zuzAnA GAvulová, pEtEr frolo 64 inspire magazine ego issue photoGrAphy

My teda pop music zásadne neuznávame. Ale Bystrík s Robom Pappom sú fešáci a okrem toho nás majú radi. A okrem toho ešte podporujeme Roba Pappa v jeho protiočkovacom boji. Lebo ani ja sa nedám opichávať len tak...

Letnou Inspire témou je ego. Ego je naše ja. Každý chce prekonať svoje ja. To lenivé pažravé ja, ktoré nám len robí zle. Sú ľudia, ktorí tak už urobili. Prekonali sa. Nesedeli doma, ale makali na sebe. Na svojom vnútre aj na svojom zovňajšku. A dokážu si dať nohu za hlavu. Jedným z nich je Jaro Pávek. Začneme od konca! Ako veľmi sa vieš skrútiť a zauzliť? Jaro: Celkom dosť. A do veľa smerov ☺ Spomínaš si na svoju prvú hodinu jogy? Jaro: Jasné, pamätám si ju veľmi presne. Bolo to vo fitku v Bratislave, mal som asi 19 rokov. Nezranil som sa, mal som vynikajúcu učiteľku Eriku, ktorá dobre vedela, čo robí. Bola to však makačka. Dovtedy môj asi najšportovejší zá- žitok! ☺ Ako si sa na ňu dostal? Jaro: Vzala ma tam sestra. Učiteľka bola jej kamarátka, ktorá si robila tréning v USA, tak sme boli vyskúšať. Sestra potom prestala chodiť, ale ja som tomu nejako prepadol a chodil som pomerne pravidelne. A potom? Ako rýchlo sa po prvom rande s jo- gou vyvíjal váš vzťah? Jaro: Naše prvé stretko nedopadlo presne podľa mojich očakávaní, veľmi mi vtedy ne- dochádzalo, aké super to vlastne celé je. Ale chodil som znovu a znovu a čím ďalej, tým viac sa mi to páčilo. Asi ako väčšina slovenských jogínov si sa učil dať si nohu za hlavu niekde mimo republiky a asi aj mimo kontinentu... Jaro: Po pár rokoch cvičenia Power Yogy v BA som sa dostal do bodu, kde som necítil už žiaden výrazný „progres“, no čo viac, celé to bolo viac-menej fyzické cvičenie a ja som intuitívne za tým hľadal aj niečo hlbšie. Prirodzene som sa to pokúšal nájsť. Nechcel som však opustiť fyzické cvičenie a potenie sa, no chcel som, aby to pracovalo aj s vnútrom. Dostal som sa k systému Ashtanga Yoga, ktorá je tiež dynamická, ale zapája do toho veľmi výrazne aj prácu s dychom, po- zornosťou, zmyslami... Spája telo, hlavu aj ducha v plnom nasadení. Keď som sa o tomto systéme dozvedel, nevedel som ho nájsť na Slovensku, tak som sa vybral ja za ním. Prvá cesta bola na Bali, tam som bol mesiac. Hneď ako som prvý raz cvičil, vedel som, že toto je presne to, čo som hľadal a to, čo chcem robiť do konca života. Ešte neprešiel tento me- siac a už som si plánoval ďalšie cesty, lebo mi bolo veľmi rýchlo jasné, že mesiac nie je v podstate vôbec nič, že to bola iba štartovacia čiara. Odvtedy som bol trikrát v Indii, v brazílskej džungli (väčšina mojich ciest je mesiac dlhá), taktiež som študoval v USA, na Havaji, po Európe – Anglic- ko, Belgicko, Holandsko, Rakúsko... Je to o tom, že som si časom našiel učiteľov, od ktorých sa učím. Oni učia po celom svete, tak cestujem za nimi. V poslednej dobe som si vybral už iba jednu učiteľku. Žije na Havaji, kde som ne- dávno za ňou bol. Takže moje cesty povedú už najčastejšie asi iba tam. Joga nie sú len krkolomné pózy, je to aj meditácia. Ako sa vyvíjal tvoj vzťah s jogou v tomto smere? Jaro: Presne tak. Joga ide (mala by ísť) ruka v ruke s medi- táciou. Samotný systém Ashtanga jogy sa nazýva meditá- cia v pohybe, pretože nám dáva možnosť pri cvičení obrá- tiť všetky svoje zmysly z okolitého sveta do nášho vnútra, možnosť prestať po dobu cvičenia myslieť, odpútať sa od tokov myšlienok každodenného sveta a tým pôsobiť ako meditácia. Veľa ľudí si však predstavuje meditáciu ako ne- konečný sed s nohami v lotose, zatvorené oči, voľne „poho- dené“ ruky... A majú pravdu! Kto však dokáže sedieť dlho a bezbolestne v lotosovom sede (ak vôbec dokáže), a pri- tom si dokáže užívať a nemyslieť pri tom, zastaviť tok myš- lienok, ktoré na nás útočia zo všetkých smerov? A preto je tu fyzický aspekt jogy, samotné cvičenie pozícií, často naozaj krkolomných... Toto cvičenie nám otvára telo, svaly a kĺby, aby sme vedeli sedieť dlho, pohodlne a bezbolestne v lotosovom sede (okrem iného výrazne detoxikuje všetky tkanivá našich tiel). Pre meditáciu sa však musíme naučiť prestať myslieť. Aj s tým nám pomáha cvičenie jogy, celé tie joGajeezoterickýsmer, joGínsazvásnestanetým,žesi kúpitekarimatkuašortky Nohy zahlavutExt vEronIkA bAuchová / foto MAtt rybAnsky Keď už sa Bauchová pýtala ako redaktorka ženského týždenníka, ja som sa chcel opýtať ako moderátor, teda anjel bez krídel: „Veľmi ťa bolela prvá svalovica? Aj si plakal?“ Nedala mi možnosť. Nabudúce sa opýtam. JaroPávek 66 inspire magazine ego issue sport

roky cvičenia nás učia, ako zastaviť myšlienky. Meditácia je o spojení s energiou – so sebou, s vyšším ja. Joga nám otvára a čistí energetické dráhy v tele, aby energia mohla voľne prúdiť. Meditovať sa nedá tak, že si poviem: „Tak te- raz idem meditovať“... To nie je vec, do ktorej sa dá prinútiť. Vôľa meditovať sa dostaví sama od seba po dobe cvičenia jogy. A vtedy je ten správny čas s tým začať. U mňa to dosť trvalo, kým som sa odhodlal meditovať sám od seba. Spomínam si, že na niektorých jogových pobytoch boli hromadné meditácie – v čase, keď som na to ja zjav- ne ešte nebol pripravený. Mal som problém nohy dostať do lotosového sedu (v inom sede je dosť ťažké ostať sedieť vzpriamene a poležiačky by som zaspal). Zavreté oči, ale každú chvíľu som otvoril jedno oko a pozrel, či všetci majú zavreté oči, pokukoval som po hodinkách – zdalo sa mi, že ten čas hádam stojí! Po chvíli som myslel, že mi už museli odumrieť nohy, boli stŕpnuté, neprekrvené, úplne mi mod- rali... Už asi po desiatich minútach som mal chuť vyskočiť a s rukami nad hlavou a vreskotom utiecť a už sa na tom nikdy nezúčastniť. Prišla však doba, keď som si jedného dňa povedal, že mám chuť meditovať. Aspoň si sadnúť v tichu do lotosového sedu, neriešil som, na ako dlho, či budem schopný nemys- lieť... Chcel som si užiť ticho a vlastnú prítomnosť. Neskôr som dostal toto nutkanie znovu, a znovu,... niekedy častej- šie, niekedy nie tak často. Hlavne som nasledoval intuíciu a do ničoho som sa nenútil. To bola tá najvoľnejšia cesta, ako prestať aspoň na chvíľu myslieť. Lebo čo je meditácia? Priestor medzi dvoma myšlienkami... Máš pocit, že aj tvoje duchovno je na tom oveľa lepšie ako obyčajného smrteľníka, ktorý nejoguje? Jaro: Toto je veľmi zložitá otázka. Neviem na ňu odpove- dať. A hlavne si nemôžem dovoliť povedať, že som duchov- nejší ako niekto iný. Joga ma však veľmi, veľmi veľa nauči- la. Naučila ma vnímať. Vnímať ľudí, okolie, detaily, SEBA ... chápať... Pomohla mi otvoriť si myseľ. Všetko však v rámci triezvosti a reality s nohami na tomto svete, na tejto pla- néte. Bez toho, aby som menil to, kým som. Bez toho, aby som začal žiť podľa nejakých šablón a očakávaní spoloč- nosti len preto, že sa venujem joge. Ja som sa rozhodol du- chovno hľadať a vnímať v sebe a nie tváriť sa ako duchovný. Joga je ezoterický smer, a dovolím si povedať, že desivo veľa ľudí zaoberajúcich sa akoukoľvek formou ezoteriky či spirituality má niekoľko spoločných, nie práve najduchov- nejších tendencií. Títo ľudia veľmi ľahko začnú svoje mysle zatvárať, zužovať iba na určité vnímanie, začínajú žiť prá- ve podľa tých umelo vytvorených šablón alebo očakávaní (napr. začnú sa obliekať tak, aby bolo všetkým hneď jasné, že sa niečomu takému venujú...), často prestávajú byť sami sebou, rapídne menia svoje životy a životné štýly, niektorí dokonca začnú veriť tomu, že sú lepší ako ostatní len preto, že (ne)robia niečo čo bežní ľudia... Je to veľmi zarážajúce, ale stretávam sa s tým častejšie, ako by som čakal a chcel. Neviem, nechcem nikoho uraziť, asi je to tým, že títo ľudia duchovno nikdy nenašli, a preto si to nahrádzajú tým, ako zmenia svoj zovňajšok, okolie, životný štýl namiesto toho, aby duchovno hľadali sami v sebe. No duchovný človek nie je ten, kto sa tak oblieka alebo stravuje, kto nejako doslo- va bojuje za duchovno... Duchovný človek je ten, ktorý keď vkročí do miestnosti, tú miestnosť niečím rozžiari, naplní... a po svojom odchode to miesto zanechá krajšie, ako bolo, keď prišiel. Také jednoduché to je. Ak sa pýtaš na psychiku, myslím, že joga aj s tým niečo porobila. Poďme sa porozprávať o joge ako do časopisu pre star- šie dámy... Čo na jogu potrebujem? Jaro: Hlavne treba priniesť seba. Joga nie je módna pre- hliadka, takže si treba priniesť niečo pohodlné – tričko a krátke nohavice. Ja odporúčam mať vlastnú podložku na jogu. Prosím, nie karimatku na stanovačku, ale podložku na jogu. Sú to dve rozdielne veci. Veľmi dôležité je pribaliť si do batôžka dávku silného odhodlania. Joga nie je ľahká. Kedy môžem s jogou začať a kedy by som mala končiť? Jaro: Povedzme si to tak, že nikdy nie je neskoro začať. A skončí sa to jedného dňa všetko naraz. Pani redaktorka zo ženského týždenníka by sa určite spýtala, za akú dlhú dobu schudnem s jogou o jednu konfekčnú veľkosť... ? ☺ Jaro: Keď prestaneš žrať, cica ☺ Keby som bola redaktorom motoristického časopisu, tak by som sa spýtala, či mi vie joga pomôcť za volan- tom, či sa teda lepšie otočím pri parkovaní... Jaro: Áno, otočíš sa lepšie. A tiež sa budú dať robiť aj iné veci v aute ľahšie ☺ Keby som bola zo ženského lajfstajlového časopisu, tak sa určite budem pýtať, ako vie joga upraviť zdravot- ný stav. Nemyslím len chrbticu, ale napríklad aj vnútor- né orgány. Napravím čakru – otehotniem? Jaro: No, keby si šla na Naked Yogu, je možné, že otehot- nieš ☺ Ashtanga yoga je ako terapia nenahraditeľná vec. Dokáže dať dokopy ľudí po nehodách, operáciách, z chro- nických zdravotných stavov... Ale treba si uvedomiť nie- koľko vecí. Joga nie je o utorkovej a štvrtkovej hodine. Ak máme problém, ani lieky si nedáme iba vo vybrané dni. Joga je súčasť každodenného života. Niektoré dni sa jej dá venovať 10 minút, iné dni hodina... To je všetko úplne OK, ale musí to tam byť. Jogu môžeš robiť, aj keď nemáš prob- lém. Pred jogou ti mohlo byť dobre. Ale po nej ti bude ešte lepšie. Ashtanga joga je pre svoju fyzickú náročnosť, silo- vosť a dynamiku veľmi obľúbená aj ako samotné cvičenie. A to nielen u žien, ale aj u chalanov. Veľa potu, sily, disciplí- ny. Ale dá ti naozaj silné a zdravé telo. A samozrejme aj prečistíš čakry. Ďalšia lajfstajlová otázka... zlepší joga môj sexuálny ži- vot? Teda ten môj je ok, ale tak pre istotu sa pýtam... Jaro: Zlepší. Ale jedna hodina raz za čas nemá efekt mod- rej tabletky. Ešte sú tu otázky z programového týždenníka: ktorý program v televízii je najlepšie vynechať a venovať sa joge? Večerné správy alebo ranné magazíny? Jaro: Pane bože, hádam všetko! Hlavne všetky reality šou, ktoré premyslene znižujú IQ populácie a potom to tu tak aj vyzerá. Televízor je vymývačka mozgov. Keď mám hovoriť za seba, ja pozerám iba dokumentárne filmy. A to tiež pre- važne na internete, lebo už aj na tých kanáloch idú samé nezmysly. OK, vráťme sa k normálnym otázkam... Existuje joga pre deti, pre seniorov... Ale to sú asi také pa-druhy ☺ teda nejaké vymyslence. Originál existujú nejaké druhy či stupne jogy? Jaro: Existuje aj detská joga, aj pre seniorov. Neviem, či by som to však volal naozaj joga. Je to skôr cvičenie a relaxá- cia. Nevravím, že každý človek musí drieť a cvičiť alebo je schopný cvičiť s plným nasadením. Ale aj joga sa dá indivi- duálne modifikovať na každého. Stupne jogy? Nič také nie je... ako by sme to merali? Ohyb- nosťou? Joga nemá nič s ohybnosťou – to je iba vedľaj- ší efekt cvičenia, ani nie požiadavka na jogu, ani cieľ jogy. Joga je v hlave, a to sa merať nedá. V Ashtanga joge máme však niekoľko sekvencií - sérií cvičenia, ktoré sa líšia pozí- ciami, náročnosťou a tým, na čo pôsobia. Či už ako terapia, teda uzdravovanie fyzického tela, čistenie energetických kanálov, séria vyžadujúca naozaj dlhoročnú prax a spája- júca pozornosť, rovnováhu, silu, ohybnosť... Ak by si však chodila na jogu naozaj pravidelne, z hodiny na hodinu by si videla, aká si silnejšia, ohybnejšia, kontrolovanejšia, ... Koho jogíni uznávajú ako najväčšieho joga – kráľa ale- bo autoritu? Jaro: Asi každý svojho učiteľa? Joga nie je náboženstvo, takže nemáme žiadneho boha alebo nejakú inú postavičku. Niektorí môžu vzdávať hold a nejako si uctievať veľké osob- nosti z histórie jogy, ale to už skôr zaváňa hinduizmom ako jogou samotnou. Treba v každom prípade rešpektovať svoj- ho učiteľa. On je autorita. Ako sú na tom Slováci s jogou? Existuje nejaký Slovák, ktorého poznajú aj za Hainburgom? Jaro: Na Slovensku máme jogy až až. No... teda, volajú to joga. Ale opäť, väčšina z toho je iba cvičenie a relaxácia pre- dávaná pod nálepkou jogy. A či niekoho poznajú? Myslím, že áno. Teda aspoň o jednom viem, že učil a žil niekde v Ázii, tuším. Ja som sa minule dozvedel, že moje meno poznajú napríklad v Pekingu. ☺ Majú jogíni nejaké jogínske konferencie? Ako vedci na- príklad? ☺ Alebo sa „vyučíš za jogína“ a potom ťa už nikto nekontroluje či nesleduje? Jaro: Jasné, máme konferencie, kongresy... Sú to veľmi prí- jemné podujatia, nie iba pre učiteľov, ale pre každého. Je tam plno učiteľov učiacich rôzne druhy jogy a ľudia majú možnosť si tam s nimi zacvičiť, pýtať sa ich, komunikovať, nadväzovať kontakty,... Je nejaký najvyšší stupeň, ktorý môže jogín dokázať? Jaro: Najvyšší stupeň je asi meditácia. Poznanie v meditá- cii. Spojenie. Slovo „yoga“ vlastne aj znamená „spojenie“. Ale to všetko je nemerateľné. To je individuálny zážitok. V každom prípade v joge nie sú ciele, joga je prosto ces- ta k príjemnejšiemu životu. A za tým nech si každý hľadá to, čo chce a hlavne potrebuje. Každému pomôže k šťast- nejšiemu životu niečo iné. A joga nám pomôže sa k tomu priblížiť. Aj keď nám neprinesie materiálne veci, ale môže nám zmeniť pohľad na veci, alebo nám môže pomôcť zme- niť nastavenie našej mysle, a my budeme schopní si tie veci ľahšie zabezpečiť. A čo ťa čaká v najbližšej joga-dobe? ☺ Jaro: Čaká ma tohtoročný intenzívny tréning pre učiteľov, ktorých budem školiť v lete. Veľmi sa na to už teším, je to fantasticky investovaný čas pre zúčastnených aj pre mňa. Tiež určite pôjdem znova za svojou učiteľkou. Uvidíme, čo ešte. — Každému pomôže k šťastnejšiemu životu niečo iné. A joga nám pomôže sa k tomu priblížiť. Aj keď nám neprinesie materiálne veci, ale môže nám zmeniť pohľad na veci, alebo nám môže pomôcť zmeniť nastavenie našej mysle, a my budeme schopní si tie veci ľahšie zabezpečiť. magazine with a difference

Vždy je zaujímavé sledovať finále najrôznejších súťaží krásy, ako finalistky (zväčša po promenáde v plavkách) začnú na povel vyhlasovať, ako chcú zachrániť svet či udržať mier. Väčšinou americká krása, americké klišé. Čo však o tej nálepke „americký“ vieme? Koľkokrát ste navštívili Ameriku? Ktorú jej časť? Strednú, južnú či severnú? Tak nakoniec „len“ Spojené štáty ame- rické cez letné prázdniny v rámci nejakého work & travel programu? A koľko z tých päťdesiatich štátov USA ste pred návratom na Slovensko s kamošmi prejazdili autom krížom-krážom a počúvali pritom „Woke up this morning“ od Alabama 3 na lokálnej rádiostanici? Na hlave kovbojský klobúk, na nohách poriadne kožené čižmy a do nich indigo- vomodré robotnícke džíny so zle zapravenou svetlou koše- ľou a vestou s kopou vreciek. V priehradke pre spolujazdca namiesto povolenej strelnej zbrane radšej prelúskaná, zvýrazňovačom popodčiarkova- ná kniha Jacka Kerouaca: „Na ceste“ a nejaký cestovateľ- ský sprievodca dobrými barmi aj motelmi v tejto krajine neobmedzených možností. Popevok: „You woke up this morning / The world turned upside down / Things ain‘t been the same / Since the Blues walked into town” nejde z hlavy, treba nahodiť pevný plán. Ak si chcete dať výjazd napríklad z Miami do New Orleans (kolísky pravého, pocti- vého džezu), žánre ako blues či country si ponechajte rad- šej na cestu späť. Koľko stereotypov, viazaných k americ- kosti ste doteraz v tomto texte narátali? Dosť? Ide sa ďalej! Mierumilovné krajiny sveta Dnes som si pozerala Global peace index (hej, aj taký- to zoznam krajín existuje) a robila si poznámky metódou myšlienkových máp – kam a kedy vycestovať, kam nevy- cestovať vôbec. Na základe dvadsaťtri indikátorov je 158 krajín sveta zoradených do rebríčka mierumilovných, resp. mier udržiavajúcich štátov. Slovensko je na „peknom“ 26. mieste, pričom náš väčší brat Česko je na trinástom! Na prvom mieste je Island, na poslednom Somálsko. Srí Lanka poskočila o desiatky priečok hore, zatiaľčo Sýria poklesla o rovnaké množstvo v zozname smerom nadol. Spoločen- ské konflikty ovplyvňujú nielen ekonomiku, ale aj turizmus. Tak teraz zvážte – kam by ste vycestovali? Žeby niektorá Amerika? USA nikdy nebolo na mojom „must see“ či „must go“ zo- zname. Až kým som si nedávno (namiesto učenia sa na štátnice) nepozrela všetky série troch mimoriadne dôleži- tých a Spojené štáty v tom najreálnejšom svetle vykres- ľujúcich seriálov. Kultový namotávač „Mestečko Twin Pe- aks“ z 90. rokov a potom dva drsnejšie z produkcie HBO: „The Wire“ (o neduhoch amerického veľkomesta Baltimore: o pašovaní drog, byrokracii v štátnych inštitúciách, nefun- govaní školského systému a manipulácii médiami) a „Tre- me“ (o osudoch obyvateľov, džezových hudobníkov v New Orleans – po spamätávaní sa a odstraňovaní dôsledkov ni- čivého hurikánu Katrina). Keď som si pozrela túto nálož ozajstného amerického živo- ta bez pozlátky, otriasla som sa a potešila sa miestu, kde som sa narodila. Ale zasa som si podvedome začala v se- káčoch vyberať tie kožené čižmy s prackami, minisukne s bočnými vreckami či klobúčiky zemitých farieb a testovala ich aspoň v letných horúčavách pri Stredozemnom mori. Pričom som sa pristihla pri tom, ako si denne na facebooku pozerám street-style fanpage: „Humans of New York“. Tak- že osud neoblbneš! Filmová atmosféra, pretavená do módy Nepoznám veľa americky amerických filmov, ktoré by sa hrávali vo filmových kluboch a boli určené pre niekoho viac ako všedné, rozmaznané publikum s pukancami a kolou. Vybavím si však jednoznačne: „Lost Highway“ od Davida Lyncha, potom skvelú rodinnú utužovačku cez putovačku na vopred prehratú súťaž krásy „My little Miss Sunshine“ a časom preverenú road movie „Paríž, Texas“. Keď raz naberiem dosť odvahy, dám si ostrihať a prefarbiť všetky svoje vlasy na blond a budem chodiť v saténovom overale a strieborných ihličkách do nočného klubu – ako Patricia Arquette v „Lost Highway“. Uaa, pohladkať svoje ego a dať to takto aspoň raz v živote! Mm, to by bolo. Veď piť suché martini a sledovať hru na trúbku či saxofón môže byť veľmi inšpiratívne. Našťastie film Wima Wendersa „Pa- ríž, Texas“ vo mne nevyvoláva sebadeštruktívne plány do budúcna, no tiež bolo treba vyše desať rokov, aby som do- stala chuť na túto snímku. Takisto ako Patricia Arquette v lynchovke, aj Nastass- ja Kinski vo wendersovke je neodolateľne zvodná. Skvelý strih blond vlasov, ležérny pulóver s vyzývavým výstrihom a poodkrytými plecami. Ten film je veľmi jednoduchý – vyše dvojhodinová road movie po amerických cestách, ale ne- dokáže vás to unudiť, lebo ten príbeh je realistický, dialógy dobre napísané, postavy vás ťahajú so sebou do deja. A po- tom sa čudujte, že vás to stále viac ťahá do USA. Martin Šútovec v nejakom rozhovore spomínal, ako má rád tieto časti USA – bývanie v moteloch, dlhé presuny auta- mi... Všetko je presne také, ako ste si to načítali v knihách či napozerali v týchto filmoch. Ešte aj tie kotúče vyschnutej trávy sa vám povaľujú na ceste, ako ste to videli v nejakom westerne. Začínam si plánovať cestu do USA. Nie do Veľké- ho jablka, ale kdesi do Arizony, Pennsylvánie či Louisiany. A ako správna neo-nomádka a travellerka aj s moderným karavanom a kopcom wild wild west oblečenia zo sekáčov v ňom. Moje cestovateľské sny sa kočírujú samy... — BalBo dEBra letnýsmer–wildwildwest tExt bobA bAluchová foto pAlo MArkovIč USA nikdy nebolo na mojom „must see“ či „must go“ zozname 68 inspire magazine ego issue trAvEl

Už trinásť rokov podporuje Mini charitatívnu akciu Life Ball, ktorá sa každoročne koná vo Viedni. A každý rok jeden zo známych mód- nych dizajnérov navrhne vlastné vozidlo Mini, ktoré sa vydraží na dobrú vec. Inak tomu nebolo ani teraz, keď sa 25. mája konal Life Ball v paláci Hofburg vo Viedni. V rámci galavečera, ktorého cieľom je podpo- ra ľudí chorých na AIDS, tu odhalili svoje die- lo taliansky módny dizajnér Roberto Cavalli a jeho manželka Eva. Do parády si zobrali naj- novší prírastok do rodiny Mini – siedmy mo- del – Paceman. Cavalli stavil na krásne farby, keď čiernu skombinoval s hnedou, k tomu pridal zlatú strechu a auto postavil na zlaté kolesá. Vozidlo Sports Activity Coupé, ktoré v sebe spája rysy malého crossoveru a kupéč- ka, tak dostalo exkluzívny kabát. Ide o jediné vozidlo svojho druhu, a tak módna ikona ne- zabudla ani na autogram. Expresívne meno Cavalli sa dostalo na strechu, nechýba ani v interiéri. Ten dostal dekoratívne prešívanie sedadiel ale aj elegantné akcenty na povest- nom okrúhlom speedometri, umiestnenom v strede prístrojovej dosky. Auto tak získalo ešte viac extravagantný vzhľad a Cavalli mu poriadne zvýšil ego. „Paceman je pre tých, ktorí nie sú plachí a ktorí za volantom ukazu- jú svoj status. Milujem všetko, čo je o krea- tivite a dizajne. Transformoval som kult Mini do tohto neuveriteľného Mini Cavalli,“ pove- dal o svojom slávnom kúsku známy dizajnér. Life Ball je najväčší charitatívny event v Euró- pe, ktorý podporuje ľudí s HIV a AIDS. Organi- zuje ho nezisková organizácia AIDS LIFE, kto- rú založili v roku 1992 Gery Keszler a Torgom Petrosian. Značka Mini je jej partnerom už 13 rokov. Každý rok jedno z rodiny áut Mini na- vrhne módna ikona, model sa potom vydraží a peniaze putujú na charitu pre AIDS. Vlani sa o špeciálne mini postarala dizajnérka Franca Sozzani, predtým to boli tiež známe mená z módneho priemyslu ako Donatella Versace, kanadské duo DSQUARED2 či Agent Provo- cateur. — MInI lIfE bAll 2013 v znAMEní robErtA A Evy cAvAllI Už trinásť rokov podporuje Mini charitatívnu akciu Life Ball, ktorá sa každoročne koná vo Viedni. Každý rok jedno z rodiny áut Mini navrhne módna ikona, model sa potom vydraží a peniaze putujú na charitu pre AIDS. 69 magazine with a difference cArs

Kamoš mi vraví: Poď so mnou do San Francisca. A tak si spomeniem, ako som na strednej ako správny nezávis- lák žral všetky tie zvonové nohavice a kvetiny vo vlasoch a že vždy sa tieto hipisácke divočiny diali v blízkosti San Francisca. A tak si vravím: Let´s go to San Francisco. Na- miesto hippies som však nakoniec objavil len americký stredný prúd. Vystupujem z lietadla po 13 hodinách na západnom po- breží USA. Som trochu mimo, taký let dá zabrať a navyše mi práve dali k „dobru“ deväť hodín. Našťastie som nele- tel sám, ale s kamošom, ktorý vypil počas letu demižónik Baileys (veď keď je to v cene, tak ulej, moja). A ešte ďalšie šťastie, že nás na letisku čaká spojka – Slovák, ktorý tu žije vyše roka. Nemusíme sa teda motať ako stratené kuren- ce a hneď mierime na vlak, ktorý nás berie do downtownu. Keďže je už noc a z okna nevidíme ani trt (zrejme aj pre- to, že väčšinu času ideme v podzemí), tak nám dá americ- ká spojka základné informácie o San Franciscu. Samotné mesto má asi 800-tisíc ľudí a z troch strán ho obklopuje záliv. S vedľajšími mestami San Jose a Oakland ho však spája súvisle zastavená plocha a celá aglomerácia dá do- kopy vyše šesť miliónov obyvateľov. A to už je iné kafe, keď si uvedomím, že na území od Bratislavy po Sninu je nesme- lých päť miliónov. San Francisco teda patrí medzi najhus- tejšie osídlené územia v USA. Modrá ustrica Keď vylezieme z podzemného vlaku, tak sa mi podlomia ko- lená. Všade okolo riadne mrakodrapy (a bezdomovci, ktorí majú v nákupných vozíkoch naukladaných krámov, že by si z nich postavili hádam aj dom). No ešte väčší úlet je, že v jednom z tých mrakodrapov bývame – na 21. poschodí s veľmi sexi výhľadom na celé centrum. Cítim sa ako v seri- áli Dallas, miestne mrakodrapy sú približne z toho obdobia. A americká spojka má isto pozitívny vzťah k postave Sue Ellen, keďže ešte ani nestihneme zavrieť dvere a už máme v rukách drinky. Nebránim sa, treba s tým časovým posu- nom nejako zatočiť. Nahodíme všetky super trendy háby, nech nie sme za sedlane a vyrážame do miestnej gej štvrte Castro. Dúhová vlajka, kam len pozrieš – veď toto je jedno z kľúčových miest v teplej histórii. Práve vo štvrti Castro pôsobil a boril sa s americkými puritánmi LGBT aktivista Harvey Milk, ktorý sa stal aj prvým otvorene teplým politi- kom. Žiaľ, aj ho to stálo život. Dnešné Castro však už nie je také ako za Milka. Všetci jeho rovesníci už očividne zostarli, no štvrť je pre nich stále domovom. Objavujeme bary, kde sa napriek 29 rokom cítim ako decko. Bradatí ujovia v kože- ných popruhoch vyzerajú ako z Modrej ustrice. Brady majú mokré od lokálneho piva, ktoré chutí ako saponát. A keď uvidím ich veľké pupky, tak si uvedomím, že toto je vlastne raj na zemi. Nemusel by som sa trápiť vo fitku, ale spokojne by som si tu tučnel a cítil sa stále atraktívny. Naša americ- ká spojka nás však vytrhne z tejto subkultúry a ukáže nám aj tú komerčnejšiu časť Castra, kde sú chlapci stále fresh a nemajú vyduté bruchá, ale rázporky. O druhej na aftre Bary v San Franciscu sa mi spočiatku pozdávajú. Keď si dám cuba libre, tak dve tretiny obsahu tvorí rum a cola je len tak na farbu. A za toto platím len päť dolárov. Po dvoch pohároch v kombinácii s časovým posunom som už turbo, dávam tanečky a teším sa na dlhý žúr, kým nevyjde slnko. Keď tu zrazu o pol druhej hodine v noci čávo vypne hudbu a všetci sa začnú obliekať. Pozerám, čo sa deje, či neja- ké požiarne cvičenie, no americká spojka ma informuje, že party is over a po druhej sa v celej Kalifornii nepredáva al- kohol. Nejde mi to do hlavy, pochybujem o kompetentnosti americkej spojky a tak anketujem celú ulicu, kde pokračuje žúr. A veruže bez úspechu. V mojej mizérii ma poteší as- poň stánok s crème brûlée a tak som namiesto od majo- nézy z richmanu zababraný vanilkovým krémom. Afterový klub sa nám podarí objaviť až pri žúrovaní nasledujúci deň, americká spojka má naozaj medzery v miestnom clublife. O druhej v noci, keď nás vyženú z prvého klubu, meníme teda tanečný parket. Ideme na after party, čo je dosť div- né, pretože aký after, keď sú dve v noci. Najprv si vyčká- me polhodinu v rade na čerstvom vzduchu, hlavičky sa nám prečistia, zaplatíme 20 dolárov a vstupujeme do tmavého priestoru, kde už fičí sexi house music. Nádejám sa, že tuto je, že sa len tak ľahko nestratíte – ulice sú kolmo na seba a idú rovno dlhé kilometre. Chodiť peši po meste však dá zabrať, keďže pre San Francisco je typický vlnitý terén a tak stále idete z kopčeka a do kopčeka. A veruže niektoré sú riadne strmé. Pri nich sú tabule, ktoré informujú, že parko- vať môžete len kolmo na ulicu, inak by vaše brzdy po pár hodinách povolili. Videli sme aj dlhú limuzínu, ktorá sa sna- žila prekonať tento terén, no sklon cesty bol taký výrazný, že by sa zrejme auto prelomilo a tak musel šofér hľadať iné cesty. Prekvapila ma verejná doprava, teda vek trolejbusov a električiek. Retro vozidlá, za ktoré by sme sa na Sloven- sku hanbili, smelo premávajú po meste. A nie je to preto, že to má byť atrakcia pre turistov, ale najmä preto, že sú stále funkčné. isto majú špeciálnu licenciu na alkohol, keď sú otvorení aj po druhej. A nemajú! Na bare kúpiš len nealko. Ľudia sa však očividne bavia (drogovému biznisu sa tu vďaka zákazu predaja alkoholu darí, narkobaróni si štátnu reguláciu mu- sia pochvaľovať). Ak by ste si však predstavovali čoro-moro, aké je v londýnskych či berlínskych kluboch, ste na omyle. Všetci sú high len tak decentne, 10 sbskárov (pri vchode, na parkete, na záchode, pri bare) na všetko dohliada prís- nym okom. Trochu sklamaný z americkej klubovej nudy sa rozhodnem objavovať aj dennú tvár San Francisca. Shake it, baby Tá je nakoniec omnoho atraktívnejšia ako nočný život. Mimo downtownu to vyzerá v San Franciscu občas ako na dedine: zástavba maximálne dve poschodia a rozkošné pi- toreskné domčeky. Mestu pridávajú na atraktivite štvrte, kde sa koncentrujú niektoré národnosti. V tej čínskej na vás na každom kroku mávajú umelé mačičky, hlavy si udie- rate o červené lampióny a všade je riadny frmol. Naopak v japonskej nenájdete na ulici ani padnutý lístok, všetko je pekne krásne v pravom uhle a ľudia sú distingvovaní. Veľmi obľúbenou je talianska štvrť, kam sa chodí žúrovať a naj- mä na dobré jedlo (americká kuchyňa rada láka na heslá ako „all natural“ či „organic“, na chuti to však poznať nebo- lo, keďže ďalším dôležitým predajným heslom je „low fat“ a „no sugar“). Na prvý pohľad je jasné, že budovy pamätajú len pár ge- nerácií späť. Obrovské zemetrasenie v roku 1906 narobi- lo v meste kucapacu – čo nezničili otrasy, vybavil následný rozsiahly požiar. Približne 80 percent mesta zmizlo, vráta- ne historického jadra. Tvár mesta „vynovilo“ aj zemetrase- nie v roku 1989, nie však tak zásadne ako to predošlé. Vý- hodou San Francisca a mnohých ďalších amerických miest vovlasoch lENpiEsok let‘sGotosanFrancisco tExt A foto roMAn sAMotný Cítim sa ako v seriáli Dallas, miestne mrakodrapy sú približne z toho obdobia. A americká spojka má isto pozitívny vzťah k postave Sue Ellen, keďže ešte ani nestihneme zavrieť dvere a už máme v rukách drinky. Nebránim sa. Golden Gate 70 inspire magazine ego issue trAvEl

Žiadne močenie na verejnosti Medzi turistické „must see“ patrí mólo 39, kde si na dre- vených pontónoch vyvaľujú pupky desiatky tuleňov (to ne- bola narážka na to, že viacerí Američania ľúbia XXL por- cie). Hneď oproti je legendárna väznica Alcatraz, na ktorú si treba vyhradiť minimálne pol dňa. A nešlo by ani vynechať Golden Gate, ktorý je však natretý na červeno. Keď k nemu pôjdete, nechoďte pešo. Ideálne je požičať si bicykel, my sme si to po hodine a pol chôdze rozmysleli, cvakli most len z diaľky a vrátili sa späť. Dopomohol tomu aj riadny vie- tor, ktorý nám z cesty po pláži urobil adrenalínovú atrakciu, vo vlasoch sme mali celé pieskovisko. Namierili sme si to radšej do Dolores parku, z ktorého je chutný výhľad na celé centrum a ako sme na mieste zistili, je to jediné miesto v San Franciscu, kde pokojne môžete piť alkohol na verej- nosti (áno, oni tam fakt musia baliť fľaše s alkoholom do papierových vreciek). Tento park vyzeral zo všetkých miest najviac hippie, ľudia sa váľali po tráve, piknikovali, jašili sa. Parky sú rozhodne silnou stránkou mesta. Je ich veľa, sú nádherné a veľké. A nikto v nich neciká pri strome, pretože v každom sú čisté verejné toalety aj s toaletným papierom a pitnou fontánkou. Ak uvidíte niekoho močiť v kríkoch, je takmer isté, že je z Európy. Ako ma informovala naša ame- rická spojka, domáci to považujú za vážny prehrešok a ľah- ko by ste mohli skončiť v putách pre sexuálne obťažovanie. Ako sa máš? Ďalším poznávacím znamením ľudí zo Starého kontinentu je to, že sa vedia obliecť. Ak máte na krku decentný šál, kto- rého funkcia je len estetická, isto sa vás budú pýtať miest- ni, či ste z Európy alebo gej (both, sweetheart). S módou je to podobné ako s clublifom – nuda. V zásadnej väčšine nosia o číslo väčšie tričká a jednoduché kraťasy s vreckami, dôležitá je najmä pohodlnosť, nie vzhľad oblečenia. Tým pá- dom to nie je žiadna sláva ani v obchodoch, všetko vyzerá tak nejako rovnako. Ale, a to je veľmi dôležité „ale“: je to lacnejšie. Keď objavíte dobrý outlet, tak výrazne lacnejšie (ach, plný košík handier a kreditka celá rozpálená). Treba si však dať pozor na to, že ceny málokde uvádzajú s daňou, to zistíte až pri platení. A ak sa vás spýta pokladník „ako sa máte“, ako odpoveď postačí len „fajn“. Nikoho to vlastne nezaujíma, je to len dlhšia verzia „ahoj“. A tak som vždy pre- mýšľal, ako by zareagovali, keď by som im povedal, že mám napríklad riadnu depku (veď čoby nie, keď som roztrepal všetky prachy). Keď však porovnám San Francisco s inými americkým mestami, ktoré som videl, tak rozhodne musím povedať, že je oveľa pestrejšie a autentickejšie. Kým v mno- hých amerických mestách ste otrokom auta a na chodní- koch stretnete len lúzrov, tak v San Franciscu to naozaj žije aj na uliciach. Revoltu hippies však už dávno zadupal ame- rický mainstream. — Dolores park magazine with a difference

Ak túžite po klasickej letnej dovolenke, plnej ničnerobenia a vylihovania na pláži, navštívite pravdepodobne Kanárske ostrovy alebo Malorku. Ak máte dosť peňazí na míňanie, alebo chcete len vyžmýkať peňaženku partnera, zatúžite po Maldivách alebo Bali. Ak ste trošku akčnejšie typy a radi sa presúvate po vode, preskúmate pravdepodobne Kam- bodžu a Vietnam. Ak ste už na ázijskom kontinente boli, tak raz zamierite do Afriky – určite do Kene a Zanzibaru. Ale keď sa vás ktosi opýta na mesto, konkrétnu jednu met- ropolu, do ktorej by ste sa v priebehu jediného dňa vedeli zamilovať a už tam navždy, resp. nadlho zotrvať – bude to pravdepodobne Barcelona. Schválne, aké iné mesto by ste si (okrem klišé: Paríž – New York – Tokio) vybrali? Verte mi, žiadne iné: do Barcelony sa totiž nemožno nezaľúbiť. Som z Katalánska, nie zo Španielska Na Slovensku stačí, keď poviete známym, že idete na výlet do Španielska. V Španielskom kráľovstve však už musíte byť presnejší a detailne označiť jednu zo 17 autonómnych oblastí, kam mierite. Je totiž veľký rozdiel, či sa ocitne- te v Baskicku, Valencii, Andalúzii, Navarre alebo v najviac prosperujúcom Katalánsku. Na vlastnej koži som zažila, a domáci vám to potvrdia, že v krčme v meste Pamplo- na (v rámci regiónu Navarra) jednoducho nenalejú pohárik mudrlantovi z Madridu. Ak sa v Katalánsku niekoho na ulici opýtate: „¿Hablas Es- pañol?“, buď vám nahnevane ukáže prostredník alebo vás decentne usmerní: „No soy español, soy catalán!“ Táto hr- dosť a utvrdzovanie identity mi vyráža dych, rovnako ako prízvuk a zachrípnutý hlas miestnych mužov, poprípade ve- černý spev či spontánna hra na gitare. Doslova ako vo filme „Vicky Cristina Barcelona“ od Woodyho Allena, nech to znie akokoľvek šablónovito. O tom, že Katalánci nie sú Španieli, som sa mohla presved- čiť naposledy v septembri, keď som sa stala súčasťou emo- cionálne vypätej, no dobre zorganizovanej a pre domácich veľmi dôležitej demonštrácie za nezávislosť Katalánska (teda odtrhnutie od Španielska). Počas Národného dňa Ka- talánska vyšlo do ulíc Barcelony jeden a pol milióna ľudí, aby prejavili svoj záujem vytvoriť nový štát Európy. Žiadne násilnosti v uliciach sa nediali, vlajkami mávali sedemde- siatnici aj päťročné deti. A ja s nimi. Nemala som veľmi na výber, dav zomlel všetkých: okoloidúcich, egocentrikov i in- trovertov, pozorovateľov, turistky i novinárov... Stavanie kamenných i ľudských veží Nech už ste fanúšikom architektúry, surrealistického ume- nia, advanced music, opojného vína alebo ľahkých drog, v Barcelone dostanete všetko z toho i čosi naviac. Toto mesto vás pohltí, zasýti (i tým, čo nechcete) a potom vás po polnoci zanechá unaveného, bez peňazí, no s úsmevom na perách pri hlúčikoch policajtov, dílerov a travesty-prosti- tútok na ulici La Rambla. Poriadne sa prespíte, stiahnete fotky do kompu, premažete kartu i svoju hlavu a okolo obe- da môžete začať svoju túru mestom – testovanie cudzie- ho jazyka a odškrtávanie si stavieb z „to do“ listu odznova. V Paríži si každý potrebuje spraviť fotku pod Eiffelovkou, v Barcelone bezpodmienečne pod Sagradou. Z podhľadu, nadhľadu, vyskakovaciu, panoramatickú – to je jedno, ale ego musí byť spokojné. Symbolom Barcelony je totiž práve táto megastavba kostola Sagrada Família – Gaudího mas- terpiece, ktorý pravdepodobne nikdy nebude dostavaný a nech sa pokúsite o akýkoľvek záber pod vežičkami tejto jedinečnej stavby, vždy vám bude kaziť fotku aspoň jeden žeriav. Ak ste fanúšikmi Gaudího, treba obehať celé mesto krížom-krážom a narazíte aj bez nakúkania do knižného sprievodcu na ďalšie diela: Casa Milá známa ako La Pedre- ra, Casa Batlló, či najviac navštevovaný park Güell s povest- nými jašteričkami. Ak vás zaujímajú adrenalínové športy a trochu miestnej tradície, raz do týždňa by ste mali zavítať na sympatické námestie Palau Olimpic Badalona, kde sa rodinné klany z barcelonských štvrtí predháňajú v stavaní veží z ľudských tiel. Desiatky mužov, žien i detí dokážu postavať obdivu- hodnú, niekoľkoposchodovú ľudskú konštrukciu do zvukov trúbky. Teambuilding ako vyšitý. Nikde inde som to doteraz nevidela. Všetko umenie na jednom mieste Najkrajší výhľad vám pravdepodobne poskytne zábavný park Tibidabo. Ak budete mať dosť kolotočovej kakofónie, môžete zažiť doslovné stíšenie v neďalekom kláštore. Čo sa týka všetkých druhov umenia – v Barce máte všetko po- ruke (a to naozaj nechcem znieť ako nejaká PR-manažérka cestovnej kancelárie). Ak dostanete chuť preskúmať zbierky renomovaných umel- cov Joana Miróa alebo Antoniho Tápiesa, obe poľahky náj- dete v srdci Barcelony. To isté platí o múzeu Pabla Picas- sa. Koho viac oslovuje konceptuálne a moderné umenie, priestor MACBA by mohol uspokojiť jeho nároky. Každého BarcEloNa Do bArcElony sA nEMožno nEzAľúbIť tExt bobA bAluchová / foto pAlo MArkovIč Nepijem víno, nejem často olivy, vylihovanie na pláži mi takisto nie je dvakrát po vôli. No i tak je Barcelona mestom, kde by som chcela bývať, vychovávať svoje deti a zostarnúť. Hoci nikdy neviem racionálne dobre vysvetliť, prečo. 72 inspire magazine ego issue trAvEl

zaujíma čosi iné, každý dokáže toto miesto opísať inak. V tej rozmanitos- ti je čaro! Okrem výtvarného umenia treba spomenúť hudbu. Koncom mája môžete návštíviť zaujímavý elektronic- ký festival Primavera Sound a hneď o mesiac neskôr, v júni obsadí megalo- manský Sónar dôležité miesta v kata- lánskej metropole (v roku 2013 už po dvadsiaty raz). Život pri Stredozemnom mori pulzuje inak, akosi pokojnejšie – nik sa nikam neponáhľa, slnko vám robí dobrú nála- du. K tomu to fungovanie pri mori na X spôsobov! Ráno sa hodiť do mora a potom odštartovať pracovný deň; alebo prv odbicyklovať do kancelárie a počas siesty si piknikovať na mest- skej pláži; a/ alebo večer po práci si chodidlá namočiť do vody a s blízkou osobou nenápadne počúvať kúsky roz- hovorov v cudzích jazykoch naokolo a usrkávať zo studeného piva. Najviac! Ceny nehnuteľností sa tu pohybujú v astronomických výškach. Ale ja som si už na svoj bytík v časti La Barcelo- neta začala šetriť a rada vás v ňom raz prichýlim… — FotozľavadopravavGaudihoparku/demonštráciazanezávoslosťKatalánska/stavanie„ľudskýchveží“ magazine with a difference

trAvEl niaze, mama občas chodievala pracovať do Dubaja. Každý deň sme jedli rice and curry, na raňajky, na obed a aj na večeru. Kedy si začal so surfovaním? Shaggy: Keď som mal asi sedem rokov. Chodil som do ško- ly, ale vôbec ma to nebavilo. Mame som povedal, že idem do školy a namiesto toho som šiel ku kamošovi alebo na pláž pozerať sa na vlny. Keď som sedel v škole, tak som si iba kreslil, stále kreslil. Kreslil som surferov, ale môj najobľú- benejší obrázok bola vlna, dlhá vlna s barelom. Pamätáš si svoj prvý surf, ako vyzeral? Shaggy: Môj prvý surf bol len kus dreva, kus obyčajnej dre- venej dosky. Iba sme si naň ľahli a snažili sa chytať hocijaké vlny. Neskôr sme našli vyhodený bodyboard, skákali sme do Aká môže byť osobnosť človeka, ktorý vyrastal pri oceá- ne, každý deň surfuje, zarába si tým, čo ho baví, denne je trikrát ryžu a curry, na záhrade mu skáču opice a kúsok za domom behajú divoké slony? Ktorý však za posledných niekoľko rokov zažil aj veci ako cunami, občiansku vojnu a rapídny nárast turizmu. Stretli sme sa pod palmou v kaviarni na pláži a snažili sa od Shaggyho zistiť, vďaka čomu je takým super člove- kom, akým je a vďaka čomu je jeho EGO čisté a silné ako srílanský oceán. Prečo ti každý hovorí Shaggy? Shaggy: Keď som bol malý, stále som pozeral rozprávky so Scooby Doo. Kamoši ma začali volať podľa jednej z postáv pre moje brčkavé vlasy. Aké bolo tvoje detstvo, kde si vyrastal? Shaggy: Narodil som sa v malej dedinke na juhu Srílanky v Midigame. Mali sme malý dom, dvojizbový, v ktorom som býval spolu so svojou mamou, tetou, babičkou a štyrmi ďal- šími súrodencami, spávali sme na zemi. Aby sme mali pe- shaggyshAGGyho, vlAstnýM MEnoM sADunA chIntAGu (24), jEDného z nAjlEpších srílAnských surfErov sME strEtlI nA nAšoM surfovoM trIpE nA srílAnkE, v AruGAM bAy tExt MAjo kuchAr A jAnkA vAšáková foto surfInG MíšA bErkovA / foto shAGGy MAjo kuchAr 74 inspire magazine ego issue

vĺn a snažili sme sa postaviť. Každý deň sa niekto zranil, ale bol aspoň kopec srandy. Znamená to, že na Srílanke ste vtedy nemali žiadne surfy? Shaggy: Jasné, že mali. Už vtedy ku nám chodili surferi z iných krajín. Nevedel som však vôbec po anglicky, takže som bol bez šance. Neskôr sme sa delili o kamošovu do- sku s troma ďalšími chalanmi, štýlom každý päť vĺn a von, päť vĺn a von a tak stále dookola. Začínali sme sa učiť na vlne Ram’s right, ktorá je dnes považovaná za jednu z naj- ťažších vĺn na Srílanke. Doteraz je to moja najobľúbenejšia pláž. A ďalej? Shaggy: Mal som asi 12 – 13 rokov, keď som dostal prvý surf. Darovali mi ho dvaja bratia z Anglicka – Danny a Gary, ktorí chodili na Srílanku surfovať každý rok. Odvtedy mi každý rok doniesli aspoň jednu dosku. A čo rodičia? Čo robili, keď sa dozvedeli, že namiesto školy chodíš surfovať? Shaggy: Mama bola naozaj nahnevaná, fakt naštvaná, a otca nemám. Mala dlhú palicu a vždy, keď ma prichytila v oceáne, tak kričala „Okamžite von!“ a bila ma (smiech). Prosto sa len o mňa bála, veľa Srílančanov totiž nevie plávať. A ako si sa naučil plávať ty? Shaggy: Plávať ma naučil brat. Najprv ma učil len tak na drevenej doske. Neskôr ma zobral do malej lagúny v oceá- ne, zaviedol ma na kameň na opačnej strane a nechal ma tam. Do plaviek som si strčil dve plastové fľaše a skočil. Fakt som sa bál, ale potom som začal plávať a zrazu to šlo. Kedy to mamu prešlo a začala akceptovať tvoj koníček? Shaggy: Asi keď som mal 15 rokov. Myslím, že to bol čas, keď už som surfoval celkom dobre, ľudia ma začali chváliť. Mamu som už veľmi nepočúval, vždy som jej iba odpovedal „mamo, to bude v pohode, nič sa nestane“ a šiel som sur- fovať. Odvtedy som mal pokoj. Dokonca ma prišla pozrieť aj na moje prvé preteky, ktoré som však úplne pokazil, lebo som bol strašne nervózny. magazine with a difference

V decembri 2004 zasiahla Srílanku vlna cunami. Pamä- táš si ten deň, kde si bol? Shaggy: Cunami je fakt strašidelné. Ten deň si pamätám presne. Plánovali sme výlet na Adams Peak, posvätnú horu budhistov vo vnútrozemí a strašne som sa tešil. Ja, mama, sestra a bratranec. Vstal som skoro ráno a šiel do domu svojho strýka, dohodnúť sa s bratrancom. Cestou späť do- mov som sa zastavil na pláži, pozrieť sa na vlny. Bol pek- ný deň, super počasie, vlny boli pekné, mali tak dva metre. Čím dlhšie som sa pozeral, uvedomoval som si, že niečo nie je v poriadku, vlny nechodili zozadu, ale zvláštne zbo- ku a oceán začal byť rozbúrený ako počas monzúnu. Prišla prvá väčšia vlna, ktorá sa však nevyliala ďalej ako po cestu, tak 20 metrov od pláže. Zrazu sa začala blížiť druhá vlna, ktorá bola už oveľa väčšia. Všetci boli vystrašení a začali kričať, že sa blíži koniec sveta. Jeden chlapík zakričal, že máme bežať. Vedeli ste, že to je cunami? Shaggy: Nie, nikdy predtým sme o cunami nepočuli, nič sme o tom nevedeli. Keď som bol dieťa, babička mi rozprá- vala starý príbeh, ako pred pár sto rokmi polovicu Srílan- ky zaplavil oceán a potom sa znova stiahol. Keď som videl, čo sa predo mnou deje, uvedomil som si, že je to tu znova a začal som okamžite utekať do vnútrozemia. Domov som ísť nemohol, bývali sme na pláži asi kilometer od miesta, kde som práve stál. A čo bolo potom? Shaggy: Keď som sa asi za polhodinu oblúkom cez džung- ľu vrátil naspäť, bolo všetko zničené. Vlny už neprichádza- li, ale všade bola voda a väčšina domov spadla. Tam, kde som stál predtým, boli prevalené dva autobusy, kamošov penzión bol úplne zrovnaný so zemou. Utekal som domov zistiť, či sú naši v poriadku. Mama strašne plakala, niekto jej povedal že som mŕtvy. Že som išiel ráno pozrieť svojho bratranca a už som sa nevrátil, bullshit... Takže nikomu z tvojej rodiny sa nič nestalo? Shaggy: Nie, všetci boli v poriadku. Babička stále opakova- la, že miluje môjho brata. Keď sa blížila druhá vlna, bola aku- rát v dome. Brat ju zobral na ruky a utekal s ňou polhodinu do vnútrozemia na kopec za našou dedinou. Celú cestu ju niesol a ani raz nezastal. V Midigame zomreli „iba“ siedmi ľudia, medzi nimi aj susedova babička, ktorú sme našli až po štyroch dňoch. Ako to vyzeralo v tvojom meste po cunami? Shaggy: Bývali sme v chráme, tri týždne som chodil v tých istých šortkách a strašne som si už smrdel. Ľudia z iných častí Srílanky začali posielať balíky s ryžou, jedlom a sta- rým oblečením. Všetci chceli pomôcť, vlády iných krajín, aj trAvEl Ak by som nesurfoval, viem, že by som bol zlý chalan. Flákal by som sa, nemal by som žiadny džob, nič by som poriadne nerobil. Myslím, že by som nekradol, skôr by som chľastal a veľa fajčil. Nie, takto som šťastný. 76 inspire magazine ego issue

samotní ľudia. Bohužiaľ sa diali aj zlé veci, ľudia začali cho- diť do zbúraných domov a rabovať. Kým sa veci vrátili do starých koľají, trvalo to asi šesť mesiacov. Myslíš si, že cunami zmenilo osobnosť ľudí? Shaggy: Nemyslím si, väčšina už na to pomaly zabudla. Oslavujeme síce Tsunami day, ale to je všetko. Ľudia sa však viac boja, napríklad keď je zemetrasenie v Indonézii. Ak porovnáš turizmus na Srílanke teraz a v minulosti, čo sa zmenilo? Shaggy: Turizmus v tejto dobe je na Srílanke dobrý. Keď som bol mladý, boli v mojom meste len tri guesthousy a maximálne 50 turistov. Spali v stanoch alebo v izbách, kde neboli postele, iba hamaky. V posledných rokoch sa tu- rizmus naozaj rozvíja, stavajú sa nové hotely, robia sa nové veci, dobré veci. Veľa ľudí zarába veľa peňazí, ale chcú za- robiť stále viacej. Začínajú klamať turistov a to nie je OK. Teraz je to ešte dobré, ale myslím, že to bude čím ďalej, tým horšie. Ako vplýva surfovanie na tvoje ego? Keby si nesurfoval, myslíš, že by si bol iný? Shaggy: Ak by som nesurfoval, viem, že by som bol zlý cha- lan. Flákal by som sa, nemal by som žiadny džob, nič by som poriadne nerobil. Myslím, že by som nekradol, skôr by som chľastal a veľa fajčil. Nie, takto som šťastný. Chcem surfovať čo najviac, najlepšie celý deň a každý deň a chcem aj súťažiť. Surfovanie mi dáva prácu, učím surfovať a mám z toho celkom slušné prachy. Myslím, že to, že by som ne- surfoval, by sa určite nikdy nestalo. Takže surfovanie je pre teba všetkým? Shaggy: Áno, ak by som nemal surfovanie, nebolo by to dobre. Som naozaj šťastný, že môžem surfovať a že som surfer. Strašne veľa pre mňa znamená, samozrejme, aj priateľka Míša z Čiech, ktorej som za veľa vecí strašne vďačný. Čo si myslíš o svojej krajine? Shaggy: Páči sa mi, že na Srílanke je všetko – dobrí ľu- dia, super miesta na surfovanie, dobré jedlo, naozaj dobré jedlo. Ale ako som povedal, niektorí ľudia začali veľa podvá- dzať a to sa mi nepáči. Nie je to dobré. A tvoje obľúbené jedlo? Shaggy: Rice and curry a pečená ryža. Trikrát denne... Čo by si odkázal ľuďom (čitateľom Inspiru), ktorí by chceli ísť na Srílanku? Shaggy: Srílanka je super miesto na surfovanie. Stretol som tu super ľudí zo Slovenska aj Čiech. Dávajte si však pozor na vodičov tuk-tukov, vedia byť pekne nepríjemní. Od turistov chcú strašne veľa peňazí, preto si radšej požičajte motorku. Je ešte niečo, čo by si chcel povedať? Shaggy: Hej, tí tuk-tukári ma fakt štvú. Dorazilo ma, keď som videl, že už začínajú aj učiť surfovať. Idú na pláž, odku- kajú od nás prvé dve lekcie, a potom učia turistov za dvoj- násobné ceny. Nevedia vôbec surfovať a vôbec nerozprá- vajú po anglicky. Minule som napríklad videl týpka, ktorý turistke vysvetľuje, že má ležať na doske a on ju potlačí na vlne – „You sleep and I will push you“. Takže bacha, tuk-tu- károm neverte. — GoodWave Surfcamp www.GoodWaveSurfcamp.sk magazine with a difference

trAvEl Z našich končín sa do Tirany pohodlne prepravíte za necelé dve hodiny letecky. Ušetríte si dlhú cestu, nekonečné za- stávky na hraničných prechodoch, ukrátite sa však o zážit- ky a stretnutia, ktoré vlak z Budapešti cez Belehrad a Skop- je ponúka. Vraj najchudobnejšie mesto Európy nie je práve najpopu- lárnejšou destináciou, o ubytovanie si však starosť robiť nemusíte. Pre prítomnosť medzinárodných organizácií, zahraničných investorov a ďalších novodobých kolonizáto- rov si vyberie aj náročný návštevník, pre ktorého v meste postavili päťhviezdičkový a niekoľko štvorhviezdičkových hotelov. Jeden z nich, Hotel Rogner sa nachádza priamo v centre na Bulevardi Dëshmorët e Kombit. Má príjemnú te- rasu so zeleňou, palmami a bazénom a oplatí sa ho navští- viť, aj keď cestujete jednoducho, s ruksakom. Ubytovanie ponúka pár hostelov. Návštevou hostelu bez názvu, ktorý patrí organizácii Outdoor Albania, podporíte jej projekty na opravu chátrajúcich pamiatok. Bývalú škôlku v tmavej uli- ci v centre mesta dodnes zdobí maľovaný Mickey Mouse a celá jeho partia v životnej veľkosti. V lete môžete spať aj v záhrade. Tirana je dobrodružné mesto. Hneď na druhý deň som si kúpil baterku a na nočné expedície som ju brával so sebou. Pre istotu. Mal som vážnu obavu, že sa na neosvetlených uliciach prepadnem do jedného z množstva hlbokých výtl- kov. Predstavoval som si hrôzostrašný obraz z filmu, kde nadšený športovec niekoľko dní trpí zaseknutý medzi ska- lami. Mal som to živo pred očami a naozaj som sa obával, že sa v noci do jednej z roklín Tirany prepadnem a nepomô- že mi ani amputácia ruky vreckovým nožíkom, nepomôže mi nič, nikdy ma nenájdu. „Dosť bolo sivej, je čas na zmenu!“ povedal si pán Edi Rama, umelec a v rokoch 2000 až 2011 starosta Tirany. Keď bol zvolený za starostu mesta, rozhodol sa oživiť jeho smutné fasády. V krátkom čase sa sivé paneláky stali plát- nom pre domácich a zahraničných umelcov, ale aj obyvate- ľov mesta, študentov a deti. V uliciach sa tak objavili geo- metrické tvary, gigantické stromy, bodky a iné ornamenty a farebné vzory. Aj napriek tomu, že interiéry domov a živo- ty ľudí sa v posledných rokoch zmenili iba málo, považuje pán Rama svoj projekt za veľdielo nielen estetické, ale aj politické. Názory na Ediho Ramu sú rôzne, hodnotenie nechám do- mácim. Pravdou však je, že počas jeho starostovania bolo v meste zasadených 55-tisíc stromov, zlikvidovaných vyše 5-tisíc ilegálnych stavieb a zmizlo vyše 123-tisíc ton odpa- du. Celkový dojem z množstva pestrých ulíc je unikátny. Najkrajšia je prítomosť človeka-maliara, či už amatéra ale- bo pozvaného profíka. Komplikované vzory a krivé nápisy sú maľované ručne a fasády tak okrem farebnosti dostali určitý charakter a podpis autora. Sivú možno jednoducho prefarbiť, tak ako sa to stáva na panelákoch slovenských sídlisk. Bez spomínaného dotyku človeka však aj zelená a modrá zostáva stále iba odtieňom sivej. Večer navštívte Blloku. V minulosti bola vilová štvrť síd- lom vládnucej komunistickej strany, dnes je populárna pre množstvo barov a reštaurácií. Či už v Blloku alebo iných častiach, letné mesto ožíva v noci. Domáci posedávajú vo všadeprítomných kaviarniach, reštauráciach a jednodu- chých občerstveniach s kebabom, sledujú futbal z celého sveta a nahlas besedujú do rána. Ľudia sú priateľskí a tole- rantní, o čom svedčí aj prítomnosť mešity, pravoslávneho a katolíckeho kostola na Bulevardi Zogu. Veľkou bariérou pre turistu je však jazyk. Albánsko je rozlohou menšie ako Slovensko a jeho hlavné mesto svojou polohou dobrým začiatočným bodom na po- tiraNa vrámcibalkánskehovýletusomsi natiranurezervovaltridni.ztroch sastalosedem,zosiedmichdesať. jednoduchotambolopríjemne.bavilo mamotaťsapoFarebnýchuliciach, chutilimižltémelóny,rakija,mäsové qoFteanechcelosamiodísť. tExt A foto fIlIp GElAčík / filipgelacik@filipgelacik.com Tirana je dobrodružné mesto 78 inspire magazine ego issue

znávanie celej krajiny. Neponáhľajte sa a nehodnoťte kvali- tu dopravy, klimatizáciu a presnosť. Je to zbytočné. Auto- bus odíde, keď sa šofér naobeduje, vypije pár káv a zaplní autobus pasažiermi, vlak síce odíde včas, sauna na koľaj- niciach vás však do cieľa prepraví veľmi pomaly. Cesty na južnom pobreží sú nové a moderné, pripravené na projek- ty v cestovnom ruchu. Stopovať sa dá všade a ľahko. Na horských cestách juhu odporúčam autá selektovať. Priveľ- mi staré auto sa bude vliecť rýchlosťou chôdze, šofér v lu- xusnom voze sa bude predvádzať schopnosťami pretekára a rýchlosťou na cestách, ktoré pripomínajú drsné alpské prechody. Väčšina správ o Albánsku je okorenená kriminalitou, izolá- ciou z minulosti a chudobou. O starých mestách, horách koži testoval aj jeho inžinier a staviteľ, ktorý v ňom na roz- kaz Hodžu musel stáť, keď doň skúšobne pálil tank. Ostre- ľovanie prežil a tak sa začalo s výstavbou. Dnes nájdete bunkre pomaľované, zamaskované rastlinami, na plážach často vybavené matracom pre väčšie pohodlie. Ich odstrá- nenie je pre betónovú a železnú konštrukciu takmer nemož- né, takže si na cestu pribaľte aj farby na ich skrášlenie. — a úžasných plážach na juhu krajiny sa veľa nedozviete. Ak máte čas, navštívte Berat a Gjirokastra, staré kamenné mestečká na juhu. Na severe pri jazere Shkoder leží mesto s rovnakým menom. Knižné bedekre odporúčajú jeho náv- števu, mesto však veľmi zaujímavé nie je. Navštíviť sa opla- tia odľahlejšie oblasti jazera smerom k hranici s Čiernou Horou. Mesto Durres sa nachádza na pobreží Jadranu, iba hodinu jazdy autobusom. Štyridsaťkilometrovú trať zvládne auto z Tirany aj rýchlejšie a tak je desať kilometrov dlhá pláž popu- lárnou destináciou aj pre víkendových a denných návštevní- kov. Pláž pripomína zábavný park. Stolný futbal, šípky, ko- lotoče poháňané svalnáčmi, streľba zo vzduchovky, stánky s cukrovou vatou a jedlom na každom kroku. Väčšinou sa kúpem všade. V meste Durres som si uvedomil, že som roz- maznaná baba a do vody som sa nenamočil ani po kolená. Opakom je pobrežie Iónskeho mora. Hornatý terén zabez- pečuje izoláciu oblasti, do ktorej zatiaľ zvedaví turisti pri- chádzajú väčšinou iba na jednodňové výlety z neďalekého ostrova Korfu. Dedinky Qeparo, Himare, Dhermi a ďalšie, ktoré ani na mape nenájdete, ponúkajú kúpanie v priezrač- nej vode, čisté pláže a možnosť navštíviť ešte izolovanejšie jaskyňe a rokliny. Približne 700-tisíc betónových bunkrov zdobí predovšet- kým hraničné oblasti, hory a pobrežie. V rokoch 1950-1985 ich dal postaviť vodca Enver Hodža. Prvý úkryt na vlastnej Albánsko je rozlohou menšie ako Slovensko a jeho hlavné mesto svojou polohou dobrým začiatočným bodom na poznávanie celej krajiny. Neponáhľajte sa a nehodnoťte kvalitu dopravy, klimatizáciu a presnosť. Je to zbytočné. Betónové bunkre na pobreží magazine with a difference

Že život môžete žiť aktívne aj po šesťde- siatke a užívať si dobrodružstvo, to vám dokáže tento muž. Denne beháva, pláva, cvičí jogu, kladie dôraz na zdravú stravu, nepohrdne bio vínom, ktoré si sám aj vyrá- ba a v zime sa jednoducho zbalí a odletí na pár mesiacov za slnkom. O tom, odkiaľ má toľko energie, ako zimuje pri oceáne a čo si myslí o egu, sme sa porozprávali s Pet- rom Andrešičom. Hneď na úvod nášho rozhovoru by som chcel vedieť, ako vnímate slovo ego, kto- ré je témou tohto nášho čísla. Čo pre vás ego znamená? Petr: Musím povedať, že moje ego a to, ako ho vo svojich 67 rokoch vnímam, sa za posledných desať rokov výrazne zmeni- lo. Predtým som vzťah k vlastnej osobnos- ti a vlastnému ja vnímal povrchnejšie. Keď stráviš takmer 90 dní sám so sebou, vzťah k sebe samému riešiš denne. Ja to robím už posledných desať rokov a zisťujem, že jedi- nou cestou k životnej rovnováhe je usilovná práca na sebe samom a neustále zdokonaľovanie sa. Som presvedčený, že človek musí mať spokojnosť a šťastie vo svojom srdci. Tri mesiace mimo civilizácie je dosť. Nechýba vám bež- ný život? Petr: Pre mňa sú tri mesiace na ostrove krátka doba. Cítim sa tam šťastne, pretože nemám šancu podľahnúť masmé- diám a sám sebe lepšie načúvam a rešpektujem sa. Už te- raz sa teším na rok 2014, keď sa tam opäť vydám. Samo- zrejme, môj životný štýl predpokladá výborný zdravotný stav a naočkovanú dobrú náladu, ktorú si cvičením naordi- nujem. Navyše, navštevujú ma tam moji dvaja najlepší ka- maráti, Karel z Brna a Alan z Brugge z Belgicka. Prečo ste si za cieľovú destináciu vybrali práve Kanár- ske ostrovy? Petr: V roku 1993 som sa v jednej kaviarni v Zlíne stre- tol s paňou, ktorá Kanárske ostrovy opísala ako božské miesto. A hoci som tú ženu už nikdy nevidel, vďaka nej som tam tento rok išiel už 21. raz. Ktovie, keby som vtedy stre- tol niekoho, kto precestoval Karibik alebo Thajsko, možno by môj osud mal úplne iné parametre. Na Ostrovoch už musíte po toľkých rokoch poznať kaž- dý centimeter. Keď ste tam každý rok tri mesiace, nenu- díte sa? Ako trávite dni? Petr: Moja psychológia doma vo Vracove (dedinka na Mo- rave, pozn.) a na Kanároch je výrazne odlišná. Doma mám príjemné odlúčenie od svojej milej jogy v podobe slovácke- ho krúžku, vinohradu, priateľov a posedenia vo vínnej pivni- ci. Na Kanároch si užívam skvelé počasie a môžem medito- vať až do bezvedomia a sám si určujem dimenziu cvičenia jogy. Vlastne si plním celoživotný program, ako čo najlep- šie usporiadať život, keď je v konečnom štádiu a keď ne- vieš, koľko ti ešte ostáva do splynutia s večnosťou. A hoci som stále na tom istom mieste, každý rok zažijem niečo nové, niečo, čo ma prekvapí alebo na čo nie som pripra- vený. Pred troma rokmi som napríklad mal vážnu nehodu v tuneli a v roku 2002 som sa takmer utopil v obrovských vlnách. Takže sa rozhodne nenudím. Život na Ostrovoch teda nie je len idylický. Ako ste sa vyrovnali s týmito udalosťami? Poznačili vás alebo zmenili? Petr: Faktom je, že som toho ozaj zažil dosť. Tajfún, veternú smršť aj vlny dosahujúce 11 metrov. Tieto udalosti ma sa- mozrejme poznačili a to tak, že teraz som veľmi obozretný a najmä pokorný k prírode a živlom a som vďačný za to, že v posledných rokoch je počasie veľmi priaznivé. K životu pod holým nebom určite potre- bujete veľa sily a energie. Odkiaľ ju muž, dúfam, že teraz sa neurazíte, vo vašom veku, naberá? Petr: Neviem, či je 67 rokov veľa alebo málo, ale zatiaľ musím zaklopať na drevo. A mám aj výborný recept na to, ako byť fit. Je to môj denný režim, v ktorom si naordi- nujem päť hodín hathajogy vrátane dýcha- cích cvičení, potom je to otužovanie – den- ne plávam aspoň 150 metrov, aj keď sa mi nie vždy chce, keď má voda tak maximálne 22 stupňov. A tiež si denne doprajem roz- hovory s priateľmi. Alan (priateľ z Belgicka) je môj verný Piatok a stanuje hneď vedľa mňa. Každý človek má aj neresti. Čo je tou va- šou? Petr: Ako som už spomínal, snažím sa žiť čo najzdravšie, veľa športujem a striedmo sa stravujem. Preferujem rôzne klíčky, ovo- cie a zeleninu, ku ktorej si servírujem rybu. Ale ako každý človek, aj ja mám neresť. Ako potomok vinárov, aj ja veľa času trávim vo svojom vinohra- de a každý rok si urobím pár litrov bio vína, ktoré potom nasledujúci rok zvyknem piť k večeri. Tak to by som neresťou ani nenazval. Je predsa známe, že pohár kvalitného vína nie je škodlivý, ale naopak, na naše zdravie pôsobí pozitívne. Možno aj vďaka nemu vaše zdravie tak dobre slúži. ☺ Ešte by som sa však vrátil k vašim výletom. Ako ich prijali dcéry? Nemajú o vás strach? Petr: Musím povedať, že staršia dcéra odo mňa vyžaduje, aby som jej hneď po prílete napísal SMS a neskôr musím podrobnejšie informovať e-mailom. Často spolu aj skypu- jeme, takže je v obraze. S mladšou komunikujeme o čosi zriedkavejšie, ale vždy ma informuje o tom, ako prebiehajú skúšky na herectve, ktoré študuje v Bratislave. O tom, ako zvyknete tráviť zimu, už vieme. Čo chystáte toto leto? Petr: Moja staršia dcéra bude mať o chvíľu bábätko – pána chlapca, tak ma čaká veľmi príjemná povinnosť, krstiny v Banskej Bystrici. A možno v lete dcéra s deťmi príde na pár dní aj ku mne do Vracova ako každý rok. A keď budem mať čas, zájdem na týždeň do Brely na Jadrane, kde som minulé dve letá strávil asi týždeň. — Petr Andrešič svojevlastnéjasomkedysivnímalpovrchnejšie tExt kArol vEľký foto pEtr AnDrEšIč MEDItovAnIE Do bEzvEDoMIA nA kAnárskych ostrovoch 80 inspire magazine ego issue pEoplE

Limitovaná edícia fliaš s Jozefom, Johannom a Gusta- vom Becherovcami je teda nielen oslavou histórie Be- cherovky, ale tiež poďakovaním ľuďom, ktorí značku rozvíjali a vďaka nim dosiahla dnešnú popularitu! Pri zrode bylinného likéru stál Josef Vitus Becher. Začal ho predávať v Karlových Varoch už v roku 1807. Tajom- stvo receptúry zveril svojmu synovi Johannovi. A práve za zlatej éry Johanna (Jana) Bechera likér začal preni- kať aj do Európy. Becherovka zachutila aj tej najvyššej šľachte, čomu sa nedá čudovať, a od roku 1904 sa likér- ka stala dodávateľom cisárskeho dvora, pričom každý mesiac tam putovalo päťdesiat litrov lahodného likéru. Viete, čo sa skrýva za žalúdočnými kvapkami Anglic- ká horká? Že nie? Tak vám to prezradíme. Pod týmto označením sa už pred viac ako dvoma storočiami začala predávať Becherovka! Oveľa známejšia je jej prezývka trinásty liečebný prameň Karlových Varov. Jednou z tvárí na unikátnej fľaši je Jozef V. Becher (1769-1840), ktorého láska k experimentom a chémii sa spojila s medicínskymi znalosťami doktora Frobriga a dala tak vzniknúť unikátnemu likéru, spočiatku užíva- nému ako žalúdočné kvapky, pod názvom Karlsbader Englisch Bitter. Johann (Jan) N. A. Becher bol pravý obchodník, ktorý sa nebál veľkých výziev. Chcel dostať rodinný produkt do celého sveta a v Karlových Varoch postavil továreň na podporu veľkovýroby. A práve Jana omrzelo predá- vať likér v obyčajných fľaštičkách a tak spolu so švag- rom Karlom Laubom vytvorili typickú sploštenú fľašu, ktorú poznajú milióny ľudí aj dnes. Jeho význam pre históriu Becherovky potvrdzuje podpis ,Jan Becher na každej fľaši tohto výnimočného a už kultového nápoja. Gustav J. D. Becher bol prezieravý a šikovný obchod- ník, takže si všimol konkurenciu, ktorá prichádzala na trh so špinavými praktikami. Bol to práve on, kto zaregistroval ochranné známky Becherovky – popri názve aj tajomný kryptogram a iniciály J. B. v purpu- rovom poli. Skvelým marketingovým ťahom Gustava tiež bolo vytvorenie porcelánového pohárika, z ktoré- ho vraj tento lahodný likér chutí najlepšie. Rozhodne treba vyskúšať. Vychutnajte si teda limitovanú zberateľskú edíciu a oslávte hrdú históriu Becherovky, no tiež ľudí, kto- rí za ňou stáli a stoja a vďaka ktorým dosiahla dnešnú popularitu. Vďaka obchodnému reťazcu Billa si pripite na Jozefa, Jana, Gustava, no hlavne na vás, fanúšikov Becherovky! Tak na zdravie a veľa ďalších rokov vám aj Becherovke! — www.becherovka.sk ZberateľskálimitkaBecherovky sjejzakladateľmitrI unIkátne dIzajnové fľaše obľúbeného lIkéru Čechov aj slovákov nájdete v predajnIach bIlla. špecIálna zberateľská edícIa becherovky vám predstaví tváre zakladateľov znaČky jan becher a prIpomína 200. výroČIe narodenIa jana bechera, ktorého meno lIkérka nesIe. 81 magazine with a difference GourMEt

Mediálne umenie býva nazývané aj digitálnym, počítačo- vým či elektronickým umením. Nie je ľahké definovať vznik mediálneho umenia. Prvopočiatky môžeme datovať od dvadsiatych rokov minulého storočia. Išlo predovšetkým o kombináciu experimentu so zvukom, videom a filmom. Avšak skutočná revolúcia prišla v päťdesiatych a šesťdesia- tych rokoch s príchodom počítača. S rozvojom počítačovej grafiky a internetom to potom už šlo ako lavína. Vzniklo via- cero odnoží umenia nových médií – kybernetické umenie, interaktívne umenie, kinetické sochy, vizualizácie dát, algo- ritmické umenie, robotika, umenie umelého života, umenie hacktivistov a mnohé ďalšie. Priznávam sa, ja sama som dlho nerozumela tomu, čo všetko pod umenie nových mé- dií spadá. Je to aj video klip Lady Gaga, ktorý má špeciálne efektíky? V zásade áno – umenie nových médií je umenie, ktoré využíva digitálne nástroje. Napriek mojej nevedomos- ti sme sa v marci vybrali aj s Matejom z Mladého psa na belehradský festival umenia nových médií Resonate. Tento rok bol len druhý ročník, ale festival pôsobil, akoby existoval na scéne už desať rokov. Svetové mená a dobrá organizá- cia... aj keď... ale k tomu sa ešte vrátim. Áno, v strede Bal- kánu je fakt fasa veľký festival umenia nových médií. Samo- zrejme, poctivú rakiju ste si mohli vypiť aj na tomto hyper trendy evente. Bratislava ---> Belehrad = 9 hodín Do Belehradu sa dostanete vlakom cez Budapešť. Do Bu- dapešti to trvá cca tri hodiny. Náš nočný vlak do Belehradu išiel až o dve hodiny. Vyšli sme teda do ulíc za účelom nave- čerania sa. O pár ulíc ďalej sme zakotvili v klasickej maďar- skej reštaurácii, ktorá vyzerala ako z filmu. Starý pár nám doniesol ako predjedlo maďarský chlieb a pikantnú papriko- vú nátierku. Náš výlet sa začal gurmánsky. Majitelia reštau- rácie nás odprevadili s pohárikom barackovice. Bolo mi z nej zle až do Belehradu. Po dlhej nočnej ceste vo vlaku v kupé so zvláštnym smut- ným starším hudobníkom sme dorazili na náš milovaný Bal- kán. Belehrad je mesto vyfintených žien na podpätkoch a vyšportovaných mužov vo vyšúchaných rifliach, ktorí vyze- rajú, že sa idú biť, alebo práve niekoho zbili. Pravda je však taká, že toto mesto, na prvý pohľad nevraživé, je plné veľmi milých ľudí a skvelých pekární. Dorazili sme do Hostela Shine. Veľmi príjemný hostelík. V skutočnosti to bol byt. Obyčajný väčší byt. Hovorili tomu hostel. Na miesto festivalu sme to mali 15 minút, do krčmy a pekárne minútu. Veľmi príjemná lokácia. Festival Resona- te trval tri dni a jeho program pozostával z prednášok a ve- čer z koncertov. Osobne by som to skôr nazvala konferen- ciou ako festivalom... Ako veľmi dôležitý press magazínu Inspire sme sa prišli akreditovať na príslušné miesto. Pani vytiahla papiere (čo nás prekvapilo na festivale mediálneho umenia), odškrtla nás a my sme dostali dva krásne svieti- vé náramky. Festival bol situovaný v budove „Dom mláde- že.“ Znútra to vyzeralo ako zmenšený Istropolis preplnený hipstermi a ľuďmi ľúbiacimi dizajnové vychytávky. Určite to bolo vďaka zameraniu festivalu a vysokej cene lístka. Pôso- bilo to pomerne kontrastne s esbéeskármi, ktorí boli Srbi, ako sa patrí (účes „ostrovček,“ vyšúchané rifle a úškrny na slečny). Prvý deň festivalu boli tri workshopy, na ktoré sa mohli ľu- dia vopred prihlásiť. Háčik bol v tom, že vyberali na základe zaslaného životopisu uchádzačov. My sme sa o to ani ne- pokúšali. Resonate tvorilo spolu 37 prezentácií / predná- šok, ktoré v priemere trvali jednu hodinu, 5 filmových pre- mietaní a 6 diskusií. Klasický festivalový problém – niektoré dobré prednášky sa prekrývali. A napriek tomu, že počet lístkov bol obmedzený vzhľadom na kapacitu priestorov, na niektoré prednášky sa ani nedalo dostať alebo ste tam led- va dýchali. No to bol znak, že sa tam oplatí byť a nejako to vydržať. Ako poctiví reportéri sme absolvovali toľko pred- nášok, koľko sa len dalo. V pamäti mi utkveli štyri osobnos- ti, o ktorých sa trochu viac rozpíšem. S jedným idolom som aj spravila mini rozhovor. Rozhovor je preto mini, lebo môj idol bol hrozne zaneprázdnený a ja nervózna ako tínedžer- ka, čo si pýta podpis. V posledný deň sme boli s Matejom už preprednáškovaní a nevládali vstrebať žiadnu informáciu. Túžili sme len po pive a tupom sledovaní okolia. Mojich top 4 festivalu Resonate Camille Scherrer je mladá žena, ktorá pochádza zo Švajčiarska, z malej de- dinky a podľa jej slov mala svoj prvý notebook až niekedy v dvadsiatich rokoch. K umeniu nových médií sa dostala viac-menej náhodou. Počas svojho štúdia na umeleckej ško- le chcela vytvoriť knihu, ktorý by „žila.“ Vedela, ako má vy- zerať, no nevedela, ako to spraviť. Preto zaklopala na dvere vedľajšej univerzity a spolu s informatikmi vytvorila interak- tívnu knihu. Knihu na stole sníma klasická stolná lampa (je v nej zabudovaná kamera) a ako obraciate stránky, projektor v knihe vytvára animácie reagujúce na obsah knihy. Camille vždy svoje inštalácie testuje na svojej babke. Podľa babky zisťuje, či sú inštalácie pochopiteľné a ľahko ovládateľné. Najviac Camille poteší, ak jej diela ľudia považujú za má- giu a nevšimnú si, že za to môžu technologické výdobytky. Kyle McDonald Kyle je z New Yorku, býva v miniatúrnom byte na Manhat- tane a má niekoľko desiatok kancelárií – svoje obľúbené kaviarne. Podelil sa s nami aj o svoj rozpočet – každý deň zarobí v priemere 8 dolárov. Je to súčasný dobrodruh, kto- rého revírom je online svet. Jeden z jeho projektov zaujal aj FBI. Všimol si, že ľudia majú vždy otupený a rovnaký výraz tváre, keď zízajú do počítaču. Nahackoval sa do jednej Ap- ple predajne a cez kameru v počítači nasnímal tváre ľudí. Vznikla tak veľká galéria tvárí, ktoré majú tzv. „počítačový výraz.“ Nezvyčajná aktivita bola odhalená, FBI nerozume- lo umeleckému zámeru Kyla McDonalda a na rok mu bol odobratý počítač. trAvEl rEsoNatE 2013 BElEhrad MlADý pEs nA vycháDzkE tExt A foto ľubIcA DrAnGová V Mladom psovi sme si v poslednej dobe celkom obľúbili mediálne umenie. Vyplynulo to nejako prirodzene z našej lásky ku kreativite a technológiám. Camille Scherrer Evan Boehm 82 inspire magazine ego issue

Golan Levin Jedna z najväčších hviezd večera. Oprávnene. Tento po- starší americký pán sa zaoberá neverbálnou komuniká- ciou, znakmi, symbolmi, jazykom, interaktívnym umením. V praxi to vyzerá tak, že je nad mestskou knižnicou veľká hýbajúca sa trubica a na nej je na konci žmurkajúce oko, ktoré sleduje prichádzajúcich ľudí. A to oko naozaj sleduje jednotlivcov! Medzi jeho zdroj inšpirácie patrí aj jeho malý syn. Opýtal sa ho, čo ho trápi. Syn povedal, že má viaceré stavebnice ako lego a napriek tomu, že vyzerajú podobne, nedajú sa spojiť. Musíte sa hrať vždy len s jednou staveb- nicou určitej značky. Ťažký život. Tiež si pamätám, ako mi nepasovali značkové a neznačkové dieliky. A pritom vyze- rali identicky. Golan, super-otec sa rozhodol tento problém vyriešiť. So svojím tímom nadizajnoval univerzálnu staveb- nicu, ktorá v sebe spája desať rôznych typov stavebníc. Stavebnica má názov FUCK – Free Universal Construction Kit. Navyše, stavebnicu si môžete zadarmo stiahnuť z in- ternetu a vytlačiť na 3D tlačiarni. Jednu 3D tlačiareň má aj bratislavský hackerspace Progressbar. fffff.at/about Evan Boehm Evan je mladý fešný Američan, žijúci v Anglicku, ktorý sa ve- nuje animácii a filmovej réžii a pomocou softvérov vyjadru- je veci, ktoré inak nedokáže. Jeho práca zahŕňa aj interak- tívne webové filmy a digitálne inštalácie. Vždy kladie dôraz na príbehovosť a na charakter postáv. Kódiť začal v porno priemysle, potom pochopil, že v umení je väčšia sranda. Odporúčam si pozrieť predovšetkým jeho interaktívny film The Carp and the Seagul (Kapor a čajka), ktorý si ľahko vy- googlite. Film má výbornú atmosféru a do veľkej miery ho môžete ovládať. Evana som si na chvíľu odchytila a spravila spomínaný krát- ky rozhovor: How do you prepare when you start to create some character? Do you make research or do you apply some knowledge from other sciences, for example psychol- ogy? Evan: First I read a story and then whatever I get the cli- mate of the story, whatever the character change, the sto- ries go. I don‘t really do any particular research. Some speakers said, they divide their working time half on private projects and half on commercial pro- jects, and some just don‘t split it and they just do what they love and it brings them money or satisfaction. What about you? Do you split your work time? Evan: At the moment it is mostly private projects, but for example one project lasted for two years and I actu- ally started with C++. That changed all normal 3D anima- tion and then I have changed to Web GL. So I have actually went through three different faces... and I kinda researched and played around. That was about two years. I was busy with the videos two weeks preparation, and then four week of process. So some are really fast, some are really long. I usually go through more projects at the same time. What do you think about Resonate. Have you been here before? Evan: No, this is the first time. And it is great. In a weird way it is about talks. It is almost half of it. I have spent so much time with having coffees, meeting people, getting drunk... It is going like: A: „I‘ve seen your work.“ B: „Oh, I‘ve seen your work too, it‘s amazing.“ C: „I‘ve talked to you once on the internet...“ So actually you see all these people at the place. I have met Kyle McDonald and I use his stuff in my music videos and we talked on the internet, but I‘ve never met him person- ally. We ended up yesterday having a lunch accidentally. So you have an IT background. Evan: Yes, it is a computer engineering and I have never took art classes. This is what I wanted to ask you, if you consider your- self as an artist. Evan: I see myself as an artist, or rather designer. Do you think that art field is open to technologies? Or who is more scared? Artists of technology or engi- neers of art? Evan: I think there are different people bla bla using ani- mation. And they are engineers but they are called anima- tors and there are technical people who do drawing and 3D. And they are really technical, but then it turns in one point from technician to an artist. It happens in any field. Like a guy who does railing on the building and he have to draw it. My step dad did pipe system for the airports and he got into the point when he had to design a massive huge things. I think it depends how you want to engaged in something. If you want to come with a technical proportion or to express something. Yesterday Carrie Schierrer, a Swiss media artist, had a speech and she said, that she had a struggles when she tried to explain her needs and ideas to engineers. She said the problem is to find a common languages. Engineers understood just “0 & 1” language. Evan: I think it is a common thing. I struggle while talking to the artist what I want. I cannot name the guy, but he worked on Star Wars and he made all these big robots. He said that nobody has a bad idea, but you as a designer have to bla bla the idea is good, but it can end up bad because communication writes down. I think it is learning. It‘s not about fear, but about learning how to communicate. I think people are open. And my last question. What is your dream project or which direction would you like to go? Me personally, I liked your interactive movie. Evan: Right now I am making two more of those. For one I have got funding, and the second I have just started. So if I got funding for these projects, that would be my dream job. Resonate je festival umenia nových médií na Balkáne, kto- rý predstavuje profesionálov z tejto oblasti z celého sve- ta. Jeho cieľ je nielen informovať a vzdelávať návštevníkov, ale tiež spájať a vytvárať aktívnu sieť a komunitu kreatív- nych ľudí pôsobiacich v mediálnom umení. Na Slovensku je k tomuto podujatiu najbližšie festival Multiplace, ktorý bude v Bratislave v A4 – priestor súčasnej kultúry na sklon- ku mája. Možno sa teda aj my postupne menšími krokmi prepracujeme k aktuálnym svetovým trendom a na Slo- vensku bude mať umenie nových médií svoje publikum, tvorcov a propagátorov. Začať môžeme aj tým, že našim mamám vysvetlíme, že počítačové hry nie sú len škaredé strieľačky, ale môžu v sebe ukrývať aj príbeh, krásu a posol- stvo. Umenie nových médií, mediálne umenie či počítačové umenie poskytuje nástroje, ktoré menia fantáziu a sny na realitu. Čo iné by vám umožnilo oživiť váš tieň a premeniť ho na líšku? Festival sa skončil, hlavy máme ako melóny, sme plní in- špirácie, ja mám chuť začať programovať a z Belehradu si odnášam nové topánky. Vidíme sa teda o rok, Resonate a Belehrad! — Golan Levin Kyle McDonald Workshop magazine with a difference

„Chlieb“ a „Víno“ vám vrámci Dolnorakúskej krajinskej vý- stavy 2013 priblíži dejiny kultúry. V obci Asparn an der Zaya ochutnáte chrumkavé dejiny chleba a v Poysdorfe Vám nalejú z korenisto-ohnivých dejín hroznovej šťavy vo všetkých jej podobách. Z malebného prostredia vínnych uličiek regiónu Weinviertel sa môžete vybrať priamo tam, kde sa písali fascinujúce kapitoly dejín ľudstva! Dolnorakúska krajinská výstava 2013 vám vďak 600 rôz- nych exponátom názorne predstaví témy „Chlieb“ a „Víno“. Interaktívne stánky, priestorové inštalácie a QR-kódy vám priblížia obsah výstav a podnietia k aktívnej účasti všetkých členov rodiny. abku, dedka aj mladšieho brata (a ak má me- lov, môžete ísť vlakom a následne kyvadlovými autobusmi. Vínna cesta aj chlebová cesta sú plné zážitkov, chuťových vnemov aj výhľadov na jedinečnú krajinu. Dolnorakúsky re- gión sa spolu s nami teší na vašu ochutnávku vín. Viac info nájdete na internetovej stránke. — www.dolnorakuska-vystava.at nej ako 6 rokov, pôjde zadarmo)! Do dolného Rakúska si teda určite naplánujte výlet s celou rodinou. A môžete si ho naplánovať aj s bicyklom. Ak sa vám nechce šliapať do pedá- Čím sa obilné zrno odlišuje od hroznového jadierka? Ako vzniká z obilia müsli? Odkiaľ sa v chlebe berie vzduch? A čo všetko možno vyčariť zo starého chleba? Uvidíte v chlebovom laboratóriu! Chlieb aVínonIe, „chlIeb a víno“ nIe je meno našej novej dIéty, je to názov výstavy! tú môžete vIdIeť každú nedeľu a svIatok o pol druhej tExt vEronIkA bAuchová / foto MAnfrED horvAth 84 inspire magazine ego issue GourMEt

pEoplE Tak som si vypýtala otázky a pri- šlo mi, že „také klasické otázky... že prečo, či vám nešibe, aké máte podmienky nájmu, čo tam bude- te robiť, kto tam bude čo robiť, pre koho to celé robíte, či vás pla- tí Fico...“ Tak ja sa teda pokúsim odpovedať. ☺ Prečo? Denisa: Lebo už sme mali po krk toho, že ďalšia z úžasných historických budov v centre mesta len stojí nevyužitá a po- maly chátra. A aj preto, že sme chceli zistiť, či je v tomto štáte vôbec možné, aby uspel občiansky projekt takýchto rozmerov. Nešibe vám? Denisa: Určite áno, v takej tej nevyhnutnej miere, aby sme boli schopní sa do niečoho takéhoto vôbec pustiť. ☺ Aké máte podmienky nájmu? Denisa: Nájomné predstavuje 1€ ročne, okrem toho sme sa však zmluvne zaviazali investovať do priestoru ďalších 120-tisíc € ročne (do rekonštrukcie, opráv, zakúpenia tech- niky a pod.) Všetok majetok zakúpený z týchto financií sa stáva majetkom Hlavného mesta, pričom, ak nastane situ- ácia, že už nebudeme mať do čoho investovať, prevedieme mestu tieto financie na účet. Ďalšie podmienky zahŕňajú spoluprácu s Hlavným mestom, ktorému poskytneme me- sačne dva dni na usporiadanie podujatia v réžii mesta ale- bo jeho príspevkových organizácií bez nároku na nájomné a program v tržnici musí byť v súlade s naším predklada- ným programovým zámerom. Ak porušíme niektorú z uve- dených podmienok, Hlavné mesto má právo nám zmluvu vypovedať. Čo tam budete robiť? Denisa: Plánujeme obnoviť Starú tržnicu ako centrálny bod Starého mesta, chceme, aby tu ľudia trávili svoj voľ- ný čas, stretávali sa... Chystáme sa obnoviť trhy, najskôr ako víkendové aktivity, ak sa uchytia, radi ich rozší- rime aj na ďalšie dni v týždni. Počas pracovných dní sa v tržnici budú ko- nať najmä verejné kultúrne poduja- tia, diskusie, koncerty, premietania filmov a podobné. V priestoroch po obvode budovy, ktoré sú prístupné zvonku, zase plánujeme umiestnenie prevádzok poskytu- júcich služby. Pracujeme na tom, aby sme tu mali reštaurá- ciu, priestor pre rodiny s deťmi, požičovňu bicyklov či infor- mačný bod pre Bratislavský kraj. Pre koho to celé robíte? Denisa: Pre všetkých obyvateľov aj návštevníkov Bratisla- vy, programovo sa chceme zamerať najmä na mladšiu až strednú generáciu, od 25 do 45 rokov, slobodných, aj ro- diny s deťmi. platí vás fico? Denisa: ☺ Nie. Náš projekt je apolitický, zatiaľ všetky nákla- dy s ním súvisiace išli z našich vreciek. — www.novastaratrznica.sk tExt A foto DEnIsA chylová / AlIAncIA stArá tržnIcA ONovej Starejtržnici blIkla mI na facebooku správa od nIky bauch, že by sa InspIre rád kamarátIl s tržnIcou a mohlI by sme spravIť na zaČIatok rozhovor, Čo chystáme obnovA stArEj tržnIcE Ako cEntrálnEho boDu stArého MEstA, Aby tu ľuDIA trávIlI svoj voľný čAs, strEtávAlI sA Bohvie, či by odpovedali, aj keby sme sa spýtali, koľko bude stáť malé pivo. Nabudúce budeme múdrejší! 85 magazine with a difference

My tu nie sme na to, aby sme ich súdili, veď aj naše egá občas prevyšujú strop. Ich mená evokujú čosi nenapo- dobiteľné, čo aj tak tisícky ľudí túžia okopírovať. Sú ako arašidové maslo, buď ich milujete alebo radšej nekupu- jete. Nič medzitým. U Terryho, Anny a Karla zlatý stred neexistuje. Terry Richardson Má jedny dosť výrazné okuliare (tým myslíme jedny jedi- né), celkom preriednuté vlasy, bokombrady a zvláštne fúzy. Okrem toho má foťák (viac ako len jeden) a ním provokuje, kade chodí. Na jeho fotografiách sa často objavujú známe osobnosti na bielom pozadí. Richardson má talent (alebo dobré donucovacie prostriedky) zachytiť ich v situáciách, za ktoré by bez problémov zažalovali ktoréhokoľvek bulvár- neho paparaca. Práve na neštandardné správanie počas fotenia prišlo niekoľko sťažností. Vraj obchytkáva model- ky, aby docielil správnu „momentku“ (a sme pri donucova- cích prostriedkoch). Dánska modelka a tvorkyňa filmov Rie Rasmussen o spolupráci so slávnym Terrym povedala: „Zo všetkých fajn ľudí, pred ktorými som sa pracovne odhalila, bol on jediný, ktorý vo mne zanechal pocit, že potrebujem aspoň dve sprchy, aby som zo seba zmyla ten hnus.“ Jedni hovoria, že pán Richardson sa rád dotýka a občas zachádza príliš ďaleko. Iní na čele so samotným fotografom to ozna- čujú za bohapusté ohováranie. Tak či onak, jeho fotografie sú svetoznáme, neustále sa nich stretávame so sexualitou v rôznych podobách. Spája sa s ním kontroverzia i to, že svoje objekty rád stavia do takej pozície, aby vyzerali ako on (ehm ehm, narcis, či?) Dáva im svoje okuliare, flanelovú košeľu a občas sa sám s nimi zveční. Ako rekvizity má rád banány na rôznych miestach, pištole či ochlpenie (tiež na rôznych miestach). Pred jeho objektívom stáli: Lady Gaga, Rihanna, Barack Obama (predpokladáme, že jeho asi neob- chytkával), Beyoncé, Mila Kunis, Gisele Bundchen, Antho- ny Kiedis z Red Hot Chili Peppers, Kate Moss, Oprah alebo Justin Timberlake. Vyšli mu dve knihy Terryworld a Kibosh, ktoré by ste nemali dávať na životné jubileum nikomu, kto nemá dokorán otvorenú myseľ. Sú sexom nabité a perverz- né, takže nezačervenať sa je problém. Anna dello Russo Postaršia, ale veľmi zachovalá Talianka, ktorej štíhle nohy môžu závidieť dvadsiatky, s úsmevom od ucha k uchu a vro- denou extravaganciou má jednu úchylku. Miluje módu. Či je jej závislosť liečiteľná? Nie! Prečo aj, keď Anna patrí me- dzi najobľúbenejší objekt street-style fotografov. Nikto ne- vie nosiť obrie čerešne, vtáky a iné srandy na hlave tak ako ona. Jej excentrickosť je jej poznávacím znamením. Kto- koľvek by sa snažil o napodobnenie jej štýlu, skončil by zle, lebo je len málo personalít, ktoré ustoja extravagantné vý- strelky. Okrem pózovania pani dello Russo aj pracuje. Je kreatívnou poradkyňou a editor-et-large v japonskom Vo- gue, má vlastný blog annadellorusso.com, parfum a za se- bou nejaké „malé“ spolupráce. Naposledy vytvorila kolekciu šperkov, kufrov, topánok, doplnkov a slnečných okuliarov pre švédsky reťazec H&M. V línii bola zosobnená Annina okázalosť a vrodená talianska ozdobnosť. Podľa nej „viac je viac.“ Video, v ktorom prezentuje celú kolekciu s názvom „Fashion Shower“ je také narcistické, až je dobré. Jedno- ducho ho nevypnete. Presne taká je aj módna maniačka Anna, obrovský narcis, ktorý verí v seba. Je pevne usadená v prvom rade na všetkých fashion weekoch a znemožňuje svojimi ozdobami na hlave výhľad ostatným, pozná každé- ho významného návrhára, nezaobídu sa bez nej najlepšie Honiči Egasújedineční,tovieme.ichstrednémenojejednoveľkéeGo.kebybolinudní anetalentovaní,zrejmebynebolitam,kdesú.alebojetootázkatohoveľkého eGa,ktoréichpoháňadopreducezmŕtvoly? tExt MIchAElA kAtonová „Mojou úlohou je robiť viac ako ostatní, aby som im ukázal, akí sú nepotrební.“ Rád opakuje, že keby všetci všetko robili s úctou, nikam by sme sa nedostali. Karl Lagerfeld úctu vo svojom luxusnom slovníku nemá, ale očakáva ju od ostatných. Zvysoka kašle na to, či svojimi výrokmi niekoho urazí. Karl Lagerfeld 86 inspire magazine ego issue pEoplE

párty. Jednoducho ju nevypnete. Anna a jej sučka Cuccioli- na sú legendárne. Mimochodom Cucciolina sa v zmenšenej verzii objavila aj na niektorých šperkoch, ktoré navrhla pre H&M (pre tých, čo si mysleli, že je to srnka, nie, bol to pre- rastený srnčí ratlík). Má niekoľko zlatých pravidiel, ktorými sa riadi. Nič si neoblečie dvakrát, alebo priamejšie poveda- né rovnaký outfit na nej dvakrát nikdy neuvidíte. Hovorí, že hlava je vašou svätožiarou a korunou zároveň. Karl Lagerfeld Sivé vlasy stiahnuté do chvosta, slnečné okuliare a čierno- biela kombinácia. Žiadny úsmev, ani milé slová. Imperátor a diktátor sa s prehľadom drží vo svete módy už tri desať- ročia. Keby bol pokornejší, neubudlo by z neho, ale už by to nebol Karl Lagerfeld. Preto jediné, čo z neho ubudlo, bolo 42 kg. Hlavný návrhár značky s dvomi zatočenými C v logu je egocentrik a maximalista v zbožňovaní samého seba, ale čo tam po tom. Jeho kolekcie a módne šou pre Chanel vyrážajú dych. Línie pod jeho menom sa predávajú jedna radosť . „Som chodiaca značka. Moje meno nie je Lager- feld, ale Labelfeld,“ vyhlásil. Rád tiež ukazuje druhým, akí sú nepodstatní, čo dokazuje slovami: „Mojou úlohou je ro- biť viac ako ostatní, aby som im ukázal, akí sú nepotrební.“ Rád opakuje, že keby všetci všetko robili s úctou, nikam by sme sa nedostali. Karl Lagerfeld úctu vo svojom luxusnom slovníku nemá, ale očakáva ju od ostatných. Zvysoka kašle na to, či svojimi výrokmi niekoho urazí. Sám seba neodpo- rúča ako hosťa. Asi by však k väčšine ľudí na planéte ani nezavítal, keďže si myslí, že sú škaredí a bez vkusu. Tiež neznáša horúce nápoje, nerád konzumuje jedlo pri cudzích ľuďoch, odmieta hovoriť o svojej minulosti, myslí si o Adele, že je tučná, ale pekne spieva a desí sa zberačov porceláno- vých bábik. No pán dokonalý je skrátka iný než ostatné deti. „V detstve som sa nehral s inými deťmi.“ A už je nám jas- né, kde sa berie jeho potreba byť stredobodom pozornosti. Na každého zapôsobí inak, že nebol kráľom pieskoviska. — Anna dello Russo Anna dello Russo Terry Richardson – Jared Letto Terry Richardson – Gisele Bundchen Terry Richardson – Lindsay LohanTerry Richardson – Kate Moss Anna dello Russo magazine with a difference

Ako rodák z Karlových Varov to Bohuslav Pich k Becherovke nikdy nemal ďaleko. Slávny Becherovod koniec-koncov viedol iba pár metrov od jeho rodičovského domu. Nemôže byť preto žiadna náhoda, že práve tento výnimočný muž je dnes výrobným ria- diteľom karlovarskej likérky a strážcom jed- ného z najväčších pokladov Čechov a Slová- kov – tajného receptu Becherovky. Kedy Becherovka vsúpila do vášho života po prvý raz? B. Pich: Istým spôsobom v ňom bola vždy. Už ako dieťa si pamätám, že Becherovka u nás doma nemohla chýbať pri žiadnej slávnostnej chvíli, alebo keď sa zišla rodina. Mnohí z náš- ho mesta boli v likérke aj zamestnaní. Keďže som sám býval neďaleko, v pätnástich som sa do Becherovky prišiel spýtať, či by pre mňa ne- mali miesto. To bol začiatok. Povedali mi, aby som vyštudoval a vrátil sa. Presne to som aj urobil a v roku 1982 som v Becherovke zakot- vil natrvalo. Z vašej strany je to teda vernosť na celý život. Čím vás za to Becherovka odmenila? B. Pich: Odmieňa ma každý deň príjemnou rodinnou atmo- sférou medzi kolegami, radosťou z toho, čo robím. A po- tom je tu, samozrejme, to najdôležitejšie – jej tajomstvo. Ako ste sa k nemu vlastne dostali? B. Pich: Ako dlhoročný zamestnanec som sa o túto pozíciu uchádzal a šťastie sa na mňa usmialo. Jedného dňa ma riaditeľ závodu pozval do svojej kancelárie a jednoducho oznámil: Oddnes si miešač. Dostal som obálku, v ktorej bolo na ručne vyrobenom papieri napísané, že mi bol odo- vzdaný recept. Samotný recept však v obálke, prirodzene, nebol. Musel som prejsť ešte niekoľkými previerkami a pod- písať doživotnú mlčanlivosť, no za tú česť to rozhodne stá- lo. Je to dar, ktorý sa oplatí chrániť. Je to naozaj pôvodný recept z roku 1807? Nikto sa ho odvtedy nepokúsil „vylepšiť?“ B. Pich: To, čo je dokonalé, netreba vylepšovať. Vždy, keď si k Becherovke privoniam, nechám ju rozprestrieť sa na jazyku, spomeniem si na to, aký to musel byť kumšt a ná- pad dať dokopy práve túto zmes bylín. Nájsť tú nenapodo- biteľnú horkú, korenistú aj ovocnú príchuť. Myslím, že to je aj jeden z dôvodov, prečo sa Becherovka drží tak dlho – tá unikátna horkosť bylín, sladkosť cukru, jemná hrejivosť lie- hu. A potom je tu ešte hrdosť a úcta k jej dedičstvu, ktoré Becherovku sprevádzajú už vyše dvesto rokov. Takže ani jej výroba sa za stáročia nijako nezmenila? B. Pich: Zmenili sa výrobné zariadenia, dnes sú oveľa väčšie a modernejšie. Nezmenil sa však recept, postup a dokonca sa príliš nezmenil ani tím. Za asi tretinu zamestnancov, kto- rí v posledných rokoch odišli do dôchodku, tu robia ich deti alebo dokonca vnúčatá. Ani prechod z rodinného vlastníc- tva do štátneho a neskôr až k dnešnému vlastníkovi, kon- cernu Pernod Ricard, Becherovku nijako nezmenil. Stále je tu cítiť úctu a rešpekt k jej tradícii, ktorá je aj základom jej obľúbenosti. Odkiaľ pochádzajú bylinky a ďalšie ingrediencie v likéri? B. Pich: Recept Becherovky je jedinečnou zmesou domá- cich, ale aj zahraničných bylín a korenín. Aby tajomstvo osta- lo chránené, máme niekoľkých rôznych dodávateľov, sklad- bu a pomery objednaných prísad vždy meníme a občas do objednávky pripíšeme aj veci, ktoré do Becherovky nepatria. Našich dodávateľov si veľmi vážime, tradičná kvalita likéru je totiž zabezpečená práve stálymi a kvalitnými dodávateľ- mi, s ktorými spolupracujeme už desiatky rokov. Aj pre nich je prestíž a istá zodpovednosť dodávať pre Becherovku. Z dodaných bylín miešate tajnú zmes. Cíti- te sa byť akýmsi otcom každej fľaše Beche- rovky? B. Pich: O to, že Becherovka je Becherovkou v tradične najvyššej kvalite, sa nezasluhujem iba ja, ale v podstate všetci zamestnanci likér- ky. Každý je na svojej pozícii zodpovedný za ur- čitú časť výrobného procesu. Ja napríklad za nákup bylín a ich miešanie, „sklepmistr“ zase za to, že z jeho úseku vyjde hotový likér taký, ako má byť. Majster linky dozerá na napĺňanie do fliaš a exportné oddelenie posiela fľaše až k spotrebiteľom. Všetci Becherovke dávame to najlepšie s vierou, že tu možno aj vďaka nám bude i o ďalších dvesto rokov. Myslíte, že sa jej to podarí? B. Pich: Áno, myslím si, že áno. Aj keď na mo- jom mieste už bude sedieť niekto iný, som si istý, že úcta k Becherovke a istá hrdosť pretrva- jú. Myslím, že ľudia to budú popdávať stále ďa- lej, aby sa Becherovka dostala všade tam, kde ju jej milovníci budú chcieť. Čo je podľa vás tajomstvom úspechu Becherovky? B. Pich: Myslím si, že okrem jedinečnej chuti je to aj jej tra- dičné dedičstvo a schopnosť spájať. Ľudia vedia, že Beche- rovke môžu veriť, spoľahnúť sa na ňu. Je akýmsi pilierom, ktorý tu vždy bol, symbolom kvality, ktorá pretrvala. A aj my starší si pamätáme, že vždy, keď bola nejaká oslava, rodičia alebo starí rodičia si pripíjali Becherovkou. Alebo sem prí- du zahraniční návštevníci a chcú ochutnať niečo miestne – a my sa pochválime Becherovkou. Ľudia si značku spájajú so spoločnými chvíľami, príjemnými momentmi, s tým, že keď je nám dobre, pijeme Becherovku. Platí to aj pre Slovákov? B. Pich: Becherovka nie je česká a nie je ani slovenská. Je naša. Dodávateľa fliaš máme zo Slovenska, a to je len ukáž- ka toho, že Becherovka patrí nám všetkým. Desiatky rokov sme spolu žili ako jeden národ a spolu si vychutnávali aj náš najobľúbenejší bylinný likér. To sa nezmení len preto, že sa vyrába v Karlových Varoch, teda dnešnej Českej republi- ke. Vždy, keď sa stretnem s príbuznými alebo známymi zo Slovenska a ochutnávame, nehovoria, že to je náš alebo váš výrobok. Vždy hovoríme: Dáme si tú našu Becherovku. Na zdravie! — www.becherovka.sk Keďjenámdobre, pijemeBecherovkustrážca štátneho tajomstva, ruČIteľ kvalIty, uctIevaČ tradícIe, bohuslav pIch, výrobný manažér becherovky GourMEt bohuslAv pIch jE strážcA tAjného rEcEptu bEchErovky, jEDného z nAjväčších poklADov čEchov A slovákov Raz by som si s pánom Pichom chcel dať zo tri štamprlíky. Možno by sa trošku prekecol o recepte. Ja mu za to prezradím cestu ku krmelcu! 88 inspire magazine ego issue

89

Fero Fenič: režisér, scenárista, producent, prezident Me- dzinárodného filmového festivalu Praha – Febiofest, osobnosť. Čo pre teba znamená slovo zákaz? Fero Fenič: Na slovo zákaz som veľmi alergický. Pred než- nou revolúciou bolo spojené skoro so všetkým, čo som ro- bil. Len v mojom hranom debute Džúsový román bolo vyše 300 zákazov, teda strihov do natočeného materiálu. Tri filmy som mal úplne zakázané, mohli sa premietať až po roku 1989. Do akej miery je to pre teba ten pravý katalyzátor, ako skúsiť niečo nové, niečo proti pravidlám? Fero Fenič: Myslím, že akýkoľvek zákaz by si mal stanovo- vať každý človek sám, okrem tých, ktoré sú dané zákonom. Pretože skúšať niečo nové, trebárs i proti pravidlám, pova- žujem v umení skoro za povinnosť. Do akej miery by si mohol o sebe povedať, že vzdoruješ súčasným konvenciám, a na ktorý akt vzdoru zo svojho života najradšej spomínaš? Fero Fenič: Myslím, že okrem určitých konvencií, ktoré máme vrodené, boli nám vštepené výchovou a preto ich niekedy nedokážeme prekročiť, si nepripúšťam nijaké ob- medzenia v tom, čo je vhodné alebo nevhodné. V tom sa dávam viac riadiť svojím citom. A ten mi často naznačí, že lepšie než slová sú činy. Preto som v živote prešiel rôznymi aktmi vzdoru od puberty, keď som nosil vlasy po ramená, pretože vtedy takéto máničky v školách strihali a v televízii zakázali, zháňal som si a obliekal tričká s anglickými ná- pismi, keď som šiel na nejaký úrad, aby som aspoň takto čelil arogancii socialistických úradníkov, až po moje ob- časné odkazy, ktoré používam i dnes. Napríklad keď som s punkáčskym kohútom šiel na jednu komisiu, kde som už samotnú účasť vnímal ako poníženie, ale nemohol som to odmietnuť zo solidarity s mojimi spolupracovníkmi. Tento pocit vlastného slobodného rozhodnutia, za ktoré som bol prirodzene pripravený niesť zodpovednosť a prípadný trest, bol a je pre mňa dodnes veľmi dôležitý. Pomáhal mi udržať si svoju dôstojnosť a sebaúctu, nepodliehať stádovitému správaniu a nebáť sa života, teda byť takým, akým som. Dnes to nie je iné, ešte stále sa viac dbá na to, ako kto vy- zerá či ako vystupuje, než čo vie a teda aký v skutočnosti je. I väzniteľ Natashe Kampusch tak dôsledne zodpovedal konvenciám, že bol v okolí považovaný za mimoriadne sluš- ného človeka. Na aký doterajší úspech si najviac hrdý a považuješ ho za úspech životný? Fero Fenič: Vždy som mal tendenciu ozývať sa, keď sa niekde dialo niečo nespravodlivé. V českom mediálnom priestore som začal fungovať verejne vlastne proti svojej vôli, bez toho, že by som si to nejako uvedomoval. Bolo to pravdepodobne vďaka tomu, že som vždy zastával tých, čo to v danej chvíli potrebovali a nikto iný si to nevšímal. Išiel som tak proti prúdu. S tým súvisí aj to, ako vznikol názov pre Letisko Václava Havla. Bol to podobný moment, keď ľudia okolo mňa niesli v sebe hlboké emócie, vrátane mňa, keď som sa dozvedel o Havlovej smrti. Na druhej strane som počúval nezmysly politikov, ktorí s ním mali predtým problém a zrazu vo svetle kamier pred- nášali oslavné ódy. V praxi však neboli ani schopní sa zhod- núť, ako si Havla uctiť, tak nakoniec prijali to klasické české „aby sa vlk nažral, aj ovca ostala celá“ a prišli s uznesením, že „Václav Havel se zasloužil o stát.“ Ale to vieme všetci, že sa zaslúžil o štát, pretože bol vodcom Nežnej revolúcie, ktorá zmenila túto zem. Je to nevyvrátiteľná historická sku- točnosť. Toto mi neskutočne prekážalo, že nie sú schop- ní nejakého jasného, historicky presvedčivého činu, kroku, ktorým by označili, že naozaj to uctenie Václava Havla mys- lia vážne a že to, čo o ňom hovoria, okamžite naplnia aj v praxi. Preto mi napadlo letisko, pretože to je najobvyklej- ší spôsob, ako dnes človeku vzdať hold. Doteraz som pre- šiel 97 krajín sveta a každá z nich má letisko pomenované podľa domácich významných osobností. Patrí to medzi naj- dôstojnejšie ocenenie, pretože letisko je brána do krajiny, v čom tkvie neuveriteľná symbolika. Mne to prišlo symbo- lické z toho uhla, že sa táto krajina prihlási k človeku, k jeho ideám, ktoré sa naplnili, ktorých zastával a ku ktorým sa my spätne hlásime. A tak dáme ľuďom, ktorí sem prichádzajú, na vedomie, že sa hrdo hlásime k odkazu tohto človeka. Keď sa na to pozriem s odstupom času, ani ja sám som v tej chvíli nevedel, vyzeralo to veľmi beznádejne. Ozývali sa názory politikov, že Fenič nebude rozhodovať o tom, čo bude vláda robiť a čo nie. Predseda vlády vystúpil so stano- viskom, že treba nechať upokojiť situáciu, aby dozrel čas a historici sa mali možnosť zhodnúť. Ale na čo potrebovali čas? Aby sa zhodli, že Václav Havel bol svetovo uznávaný ochranca ľudských práv? Že bol vodcom Nežnej revolúcie a prvým prezidentom samostatnej Českej republiky, ako ju poznáme dnes? To nemôže poprieť žiadny historik. Fero Feničzasvojživotstiholprejsťnemalúcestu,naktorejsamusel vyhýbaťprekážkam,akémuvtvorivomživotevytrvalo nastavovalapredrevolučnádoba.dosiaholstatusosobnosti českéhoajslovenskéhoverejnéhodiania. tExt A Artwork jurAj klAuDíny 90 inspire magazine ego issue pEoplE

91

Podarilo sa to teda vďaka mojej vytrvalosti, keď niekto v tlači napísal, že som politikov v podstate uštval. To je pre mňa dôkaz, že v živote je všetko možné, ak tomu veríš, chceš to dokázať a nevzdáš sa a si ochotný niesť prípadné následky. Dostával som písomné vyhrážky, bol som napad- nutý na ulici, ale to ma len utvrdilo v tom, že musím bojovať o to silnejšie, a dnes sa ukazuje, že keby nebolo tejto vytr- valosti, neexistoval by žiadny výsledok. Chcel som tomuto národu vrátiť hrdosť, vrátiť uctievanie skutočných hodnôt, upozorniť na odkaz ľudí, ktorí niečo do- kázali a zanechali za sebou stopu. Spomenieš si na rozhodujúci moment, vďaka ktorému si sa stal režisérom? Fero Fenič: Spomínam si, ako ma okúzlilo, keď som videl prvý film. Šlo o grotesku s Charliem Chaplinom v našom dedinskom kine, ktoré hralo raz týždenne a v nedeľu popo- ludní premietalo pre deti. Nemali sme ešte televízor a tak urieknutie filmom bolo to- tálne. Potom sa objavil pán farár, ktorý bol náruživým kinoa- matérom a na svoju primitívnu kameru zaznamenával všeli- čo z nášho okolia a zo svojich ciest. Oboje ma poznamenalo. Ako by si opísal proces, kým si sa stal profesionálom so spoločenským vplyvom? Fero Fenič: Prvý film som nakrútil až ako školské cvičenie v prvom ročníku na FAMU v Prahe. Šlo o jednoduchý popis práce. Do tej doby som nemal ku kamere žiadny prístup a tak ani po maturite som nedostal odvahu sa hlásiť na fil- movú fakultu i keď tá túžba sa od puberty vo mne posilňo- vala. Vydával som školský časopis a už ako dieťa vyhrával mnohé literárne súťaže. Tak nejako mechanicky som sme- roval na žurnalistiku, ktorá sa študovala na FFUK v Bratisla- ve. Až v priebehu tohto štúdia, navyše posilnený sklamaním z toho, že v skutočnosti išlo o štúdium politickej propagan- dy, som sa rozhodol skúsiť prejsť na FAMU do Prahy, ktorá bola jedinou filmovou školou vo vtedajšom Českosloven- sku. Tu zase zasiahla náhoda, pretože som netušil, že sa na nej študujú dva režijné odbory – hraná a dokumentárna réžia. Tým, že som prichádzal zo žurnalistiky, ma prvý rok na hranej tvorbe odmietli s tým, že sa mám hlásiť na doku- mentárnu, kam ma ďalší rok prijali. Tak som zároveň opustil i Slovensko. Po škole som sa vrátil a pracoval ako režisér šesť rokov na Kolibe, lenže od začiatku som bol nepohodl- nou osobou, až nakoniec som bol z práce vyhodený. Tak som sa neplánovane vrátil do Prahy, kde naopak, bol o mňa záujem. Po nežnej revolúcii som potom paradoxne práve v českom dokumente, zohral na oplátku nemalú úlohu pri jeho záchrane. Aké životné posolstvo by si chcel za sebou zanechať? Ide vlastne v súčasnosti tvorcom o niečo také? Fero Fenič: Z filmov, ktoré sa dnes v Čechách, ale i na Slo- vensku nakrúcjú, nedokážem zistiť, či ich tvorcom o nejaké posolstvo ide. Vo väčšine prípadov tam nič takého nena- chádzam. Ja sám sa tiež necítim byť poslom, ale vždy som považoval dokumentárny film za svedectvo o dobe. Každý, ktorý som nakrúcal, tak bol pre mňa výzvou priniesť výpo- veď, ktorá i za desiatky rokov bude niesť v sebe nejaký od- kaz z doby, v ktorej som žil. Táto potreba mi potom zostala aj v prípade hraného filmu, i keď ten ponúka väčšiu žánrovú a tematickú pestrosť a nespája sa vždy s takou potrebou. Zostalo mi to dodnes, že ma nepriťahuje nakrúcať historic- ký film či rozprávku, ale i v hranom filme ma zaujíma súčas- nosť, teda obraz doby, v ktorej žijem. A tak práve toto sve- dectvo bude asi i moje posolstvo. Nielen ako režiséra, ale i producenta vyše 1 350 diel, ktorým som v mojom štúdiu FEBIO umožnil vzniknúť. Akú moc má v súčasnosti u ľudí ego? Fero Fenič: Silné ego je pozitívne, ak je použité v prospech pozitívnych vecí, či už v umení alebo v ostatnom živote. Len- že neexistuje úrad na kontrolu jeho pozitívnosti a tak hýbe ľudskými dejinami od najhorších po najúžasnejšie extrémy. Ja sa snažím svoje ego viesť tak, aby vždy slúžilo niečomu, čo je obecne uznateľné a ohodnotiteľné. Len to je pre mňa lakmusovým papierikom sebakontroly a istoty, že som pri- veľmi nepodľahol sebaistote a samoľúbosti. Preto ani netú- žim a vyhýbam sa každej väčšej pozornosti, i keď v mojom povolaní to nie je jednouché. Vždy som chcel stáť za kame- rou, a nie pred ňou, práve preto, že som chcel, aby ľudia hod- notili nie mňa, ale len ten výsledok, ktorý sledujú na plátne. Ako by si interpretoval slovo sloboda? Sloboda v tvor- be, osobná sloboda, partnerská sloboda, ktorú z jej fo- riem si ceníš najviac? Fero Fenič: Sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda iného človeka. Je rovnou mierou rovnaká pre všetkých. Moju mieru slobody však vždy určujú okolnosti alebo doho- da. V islamskom svete či v inej kultúre musíte rešpektovať dané životné podmienky. Naopak v tvorbe to sú predovšet- kým ekonomické či technické obmedzenia a v osobnom ži- vote len to, čo vyplýva z vlastnej vôle. Domnievam sa, že čokoľvek určené direktívne a prijímané nedobrovoľne je kontraproduktívne. Každý sa ľahšie obmedzuje, keď milu- je, lebo takéto obmedzenie slobody robí v mene a záujmu niečoho ešte silnejšieho a dôležitejšieho – a to je láska. — Sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda iného človeka. Je rovnou mierou rovnaká pre všetkých. Domnievam sa, že čokoľvek určené direktívne a prijímané nedobrovoľne je kontraproduktívne. Každý sa ľahšie obmedzuje, keď miluje, lebo takéto obmedzenie slobody robí v mene a záujmu niečoho ešte silnejšieho a dôležitejšieho. Fero Fenič na Febiofest-e 92 inspire magazine ego issue pEoplE

Nie, nie je. Je to vlastne našim bunkám prirodzené. Tanec patrí medzi naše najstaršie a najprirodzenejšie umelecké prejavy. Už pravekí ľudia svoje emócie a túžbu ovplyvňovať prírodu vyjadrovali rytmickými pohybmi, ktoré by sme zrejme dnes nazvali tancom. Odvtedy pre- šlo tanečné umenie výraznými etapami, na ktoré mali vplyv rôzne kultúry, obdobia, osobnosti, náboženstvo, spoločnosť a mnohé iné faktory. V staroveku vzniklo napríklad umenie akrobacie, stredovek patril rytierom, kočovným umelcom a náboženským hrám. V renesancii sa zvyšuje prísnosť dvorskej etikety a prináša so sebou aj odborníka – učiteľa tanca, v baroku na francúzskom dvore za vlády Ľudovíta XIV. vznikla Kráľovská akadémia tanca. V klasicizme získava balet status vyššej hodnoty, kde gestá a pohyby dokážu vypovedať to isté ako slová. A napokon v romantizme vznikli takmer všetky najznámejšie balety ako Labutie jazero, Luskáčik, Spiaca krásavice a mnohé iné. V 20. storočí sa začali formovať moderné techniky, ktoré hľadali nové vyjadrovacie pros- triedky a reagovali na klasický tanec, ktorý dispozične nemohol tancovať každý. Bola to revolúcia v pravom slova zmysle, pre tanečníkov aj choreografov. ských tanečných majstrov a ponúknu intenzívne hodiny v štýloch: klasický tanec, moderný tanec, contemporary, hip hop, techniku na špičkách aj tehcniku mužského tanca, repertoár z klasických baletov a pre kreatívnych aj hodiny choreografického laboratória. Dvere majú otvorené všetci, keďže projekt je prispôsobený pre začiatočníkov, poloprofesionálov aj pro- fesionálov. Motiváciou bude aj záverečné vystúpenie v centre Bratislavy, ceny v podobe stáží a štipendií a samozrejme tou najväčšou nenahraditeľný pocit z tanca. — www.danzamea.eu Tanec však nie je iba o opakovaní rytmických pohybov, ale najmä o emóciách, ktoré jednotlivec ukáže prostred- níctvom svojho tela, ktoré používa ako vyjadrovací ná- stroj. Tieto emócie prežíva sám, s partnerom či v skupi- ne a prenáša ich na diváka. Tak ako v komunikácii alebo spôsoboch, aj v tanci sa skrýva naša osobnosť a cha- rakter, ktorým čosi hovoríme tomuto svetu a vytvárame svoj vlastný podpis. Ak máte tanec v krvi a srdci, tak si určite všimnite nový projekt – letnú tanečnú školu „Danza mea“. K spoluprá- ci prizvali skvelých talianskych, španielskych a sloven- Prečotancujemepoznáte to. sedíte na káve, zaČujete dobrý rytmus, zaČnete sI poklepkávať prstamI, podupkávať nohou a ak to príležItosť dovolí, tak aj tancovať. preČo sa vlastne naše telá zaČnú hýbať spolu s hudbou? nIe je to nejaké Čudné? Tanec nie je iba o opakovaní rytmických pohybov, ale najmä o emóciách, ktoré jednotlivec ukáže prostredníctvom svojho tela, ktoré používa ako vyjadrovací nástroj. Tieto emócie prežíva a prenáša ich na diváka. Trsať s medzinárodnými inštruktormi budeme v bratislavskej tanečnej konzerve od 22. do 28. júla. Viac infošiek nájdete na internetoch a nájdite si aj piškóty. Tanečné. Na kopýtka. DAncE 93 magazine with a difference

pEoplE Motivačný kouč. Človek, ktorý vám do- káže zmeniť život, alebo len niekto, kto si prečítal motivačnú knižku skôr a teraz o nej prednáša? Motivačná literatúra. Znôška nezmysel- ných rád alebo naozajstní pomocníci? Nemáte aj vy pocit, že za posledné roky ste vetu „Ak niečo veľmi chceš, vesmír sa spojí a dá ti to“ počuli častejšie, ako sa predalo výtlačkov Biblie na svete? Našli sme chalana z malého moravské- ho mestečka, ktorý koučuje Američanov, ako mať lepší život... Alebo ich len šikov- ne klame a verí v ich autosugesciu? On- dřej Zouhar. Aká je vlastne rola či úloha motivačného kouča? Ondřej: Motivační kouč je někdo, kto pomůže zlepšit druhé- mu jeho život tím, že ho bezelstně podporuje v jeho přáních a cílech. Nejdříve je nutné zjistit, co vlastně člověk v živo- te chce. Potom kouč pomůže vložit do jeho života novou disciplínu a aktivity, které ho přibližují k jeho cíli. Naozaj dokáže niekoľko sedení s koučom otočiť život o 180 stupňov? Ondřej: Je to rozdílné od klienta ke klientovi, ale mám mno- ho zkušeností i s těmi, kteří i po prvním sezení otočili svůj život. Říkám, že oni otočili, protože podle mého názoru se člověk může změnit pouze tehdy, pokud on sám chce. A teraz úprimne... Nie je celé to koučovanie a motivač- ná literatúra len taká bublina či paveda? Doteraz sme predsa žili aj bez toho... A kde sa vlastne celé to kou- čovsko-motivačné nasadenie a viera v neho začali? Ondřej: Za posledních 20 let se lidé posunuli velice radikál- ne dopředu ve směru elektroniky a informací. Deti se vyví- její lépe ve vztahu s počítačem než s lidmi a rodinou kolem sebe. Stávají se emocionálně mrtvými a nekomunikativními k ostatním lidem. Lidé dosahují peníze a materiální statky rychleji než kdy předtím, ale pořád necítí tu pravou radost a potěšení ze života. Chybí rovnováha. Pravý kouč ví, že na- jít to pravé HAPPINESS v životě musí člověk v lidských hod- notách (zdraví, láska, pravdomluvnost, rozdělení se s ostat- ními, koníčky, pokora, víra ve vyšší silu a práce s energií.) To všechno už hlásal Ježíš, Matka Tereza či Gándhí. Celé koučovaní se v podstatě staletí opakuje pořád dokola. Je to právě ta někdy bolestná lekce, kterou si mnoho lidí proj- de a pak se rozhodnou pro jinou cestu. I když kouč pomůže člověku k bohatství, je to přes právě tyto lidské hodnoty. Díky rychlosti internetu a informací je nyní lehčí nejen zlep- šit, ale i zhoršit život. Lidem chybí cit roz- poznat, kdy je jejich nový návyk posunuje nahoru či táhne dolu. Kouč by měl pomoci to rozpoznat. Díky internetu je jednodušší najít kouče teď než kdy jindy. Všichni se v podstatě mezi sebou kouču- jeme navzájem – začíná to rodiči, ale vět- šinou je to z důvodu toho, že sami od toho druhého něco chceme. Lásku, peníze, sex, čas, servis, dobrou pověst... Kouč na peníze, slávu, uznání či materiál- ní bohatství od druhých neklade nejdůleži- tejší důraz (pokud si vybere toto povolání jako jediný příjem, samozřejmě, že kouč musí taky jíst a bydlet☺), ale je nutné ně- jakou cenu nastavit, neboť student, který začíná pod kou- čem, musí mít nějakou motivaci, což u většiny lidí jsou prá- vě peníze, na kterých velice lpí. Když za něco zaplatí sám, pak chce změnit život a záleží mu na tom. Největší díl práce je vždy na studentovi. Keby ľudia peniaze investované do motivačných kou- čov dali radšej na kurzy napríklad angličtiny, nemalo by to pre nich väčší zmysel? Ondřej: Bez uvědomění si, co člověk chce jako cíl v životě, nebude na učení angličtiny motivovaný a sekne s tím za pár měsíců, možná i týdnů. Kouč by měl nejdříve pomoci klientovi s největším problémem, a to je: jaký je cíl. Z mých zkušeností, problém u lidí číslo jedna je – nevědí, co chtějí. Problém číslo dvě – nedokážou přijímat od druhých a od života. Podvědomě si myslí, že si to nezaslouží... Aký je tvoj osobný názor na motivačnú literatúru? Kto- Ondřej Zouhar „dělámtohohodně,abychzjistil, covživotědělatnechci“ tExt vEronIkA bAuchová foto DAnny cArDozo, brIns IMAGE 94 inspire magazine ego issue

rú by si odporučil? Ondřej: Mám pár favoritů. Mimo mou vlastní knihu, která se jmenuje Reverse (v češtině Ohlédnutí), je to také Wayne Dyer a „Change your thoughts, change your life“, Napoleon Hill „Think and grow rich“ a kniha „Bohatý táta, chudý táta“ od Roberta Kiyosakiho. V našich zemepisných šírkach je najznámejším motivá- torom Ivo Toman, má naozaj také úspechy alebo je to len marketing? Ondřej: Já o něm nikdy neslyšel. Aké sú podľa teba prvé tri najdôležitejšie kroky v zme- ne k lepšiemu? Ondřej: 1. Napsat si na papír, co funguje a co nefunguje v mém životě. 2. Připomínat si to denně a být vděčný každý den za to, co funguje. 3. Začít číst knihy nebo zahájit koučing a hledat cesty z nefungujících odvětví mého života. Skúsme sa však pozrieť aj na naozajstné príklady, keď sa celý vesmír spojil... Ako si sa ty dostal ku koučova- niu? Ondřej: Díky problémům a tomu, že jsem okusil až samé dno, jsem začal měnit svůj vlastní život. Lidé a známí kolem mne si toho všimli a chtěli poradit i oni, jak být HAPPY, ve zdraví a v pohodě. Pravý kouč je do pozice „učitele“ trošku natlačen okolím, než aby on sám se někam cpal a hlásal o ostatních, co dělají špatně. Každý z nás je formován zku- šenostmi, ať chceme nebo ne, ale nejde o to, co se v živo- tě stane. Jde o to, jak na to zareagujeme. Každý z nás by měl žít tak, jak by chtěl, aby žili ostatní, ne jim to jen hlásat a kritizovat. Ako vyzerá bežný týždeň motivačného kouča? Robíš ešte niečo iné? Ondřej: Snažím se každý den zlepšit svůj vlastní život mini- málně o jedno procento – ať už kontaktem s těmi, co chtějí poradit, sportem, čtením knih a článků na témata psycho- logie a zdraví. Žiji už 13 let v USA, takže i kontakt s mou ro- dinou v Čechách je pro mě důležitá součást života. Každý den začnu zdravou snídaní, meditací s poděkováním za každé ráno a minimálne hodinu ve fitness, jogou nebo během v přírode. Pracuji i jako steward u letecké společnosti. Čo všetko sa dá nakoučovať? Stačia mi na zbohatnutie čtyři prednášky? Ako to vlastne celé funguje? Ondřej: Nakoučované budeš mít vše, s čím se sama emo- cionálně spojíš a přijmeš. To ale zjistíš skrze zkušenost, do které tě kouč nebo ty sama přivedeš přes meditaci nebo tzv. LIFE. Život je iluze a my si svým myšlením vytváříme realitu. Vět- šina lidí je ovlivněna svými zkušenostmi z dětství, které však jdou změnit. No dobre, ale ak nenájdem kouča a prečítam si celý Secret, komplet Tomana a možno aj nejakého Miguela Ruiza... A furt nič! Žiadna zmena. Komu mám vynadať? Ondřej: I kdyby jsi přečetla všechny knihy světa, tak se ne- musí stát nic :) Nejde o to jen číst, ale hlavně DĚLAT! To je ovšem to, co nejvíce lidí nedělá... Sú všetci úspešní ľudia len dobre nakoučovaní alebo majú len tak náhodou viac šťastia ako iní? Ondřej: Záleží v čem, řekneme, že je někdo úspěšný a co vlastně uspěšný znamená. Každý se dostane v životě tam, na co se vědomě, ale hlavně podvědomě soustředí. Nemyslím si, že vlastní jachta, dvě auta a veliký dům svědčí o tom, že je člověk uspěšný, je to jen materiální zajištění, ale tento člověk může být nešťastnější než někdo, kdo bydlí v dřevěné boudě u lesa. Jde o to, jak o ůspěšnosti přemýšlí každý z nás individuálně. Musím se vždy sám sebe zeptat, proč dělám to, co dělám – pro sebe anebo proto, co si o mě ostatní budou myslet? Je mi jasné, že po prednáške sú ľudia vždy plní pozitív- nych emócií a sú odhodlaní k zmene. Ako si tento pocit udržať? Ondřej: Pustit se do práce a brát semináře a motivační kni- hy jako nástroj, ne jako magického džina. Zvyknú sa ti ozvať ľudia aj niekoľko mesiacov či rokov po prednáške, že „ďakujeme, zmenil si mi život“? Ondřej: Ano a vždy mám velikou radost. Poděkuji jim za laskavá slova a vždy jim připomenu, že oni sami jsou ti hlav- ní, kteří zasluhují největší kredit. Já mohu dveře otevřít, ale vejít musí každý sám. Na ktorú zmenu, ktorú si vďaka svojmu koučovaniu spustil, si najviac pyšný? Ondřej: Každý uspěch někoho, s kým spolupracuji, je potě- šení a hlavne tím, že pomáháme ostatním, nejvíce pomá- hame sami sobě. Odpovieš nám na záver na otázky z úvodu článku? (Mo- tivačný kouč. Človek, ktorý vám dokáže zmeniť život alebo len niekto, kto si prečítal motivačnú knižku skôr a teraz o nej prednáša? Motivačná literatúra. Znôška nezmyselných rád alebo naozajstní pomocníci?) Ondřej: Vydat se na cestu za zlepšením života nějakým způsobem je lepší než sedět, plakat a cítit se jako chudá- ček, kterému se nic nedaří. Ať už kouč, kniha nebo spolu- cestující ve vlaku – pokud to pro vás funguje, pokračujte v tom. Pokud ne, změňte to! — Ondrej je rodák z malého mestečka na Morave. V devätnás- tich sa zbalil a odišiel za veľkú mláku. Amerika naňho nečakala s otvorenou náručou, do toho ho skolili zdravotné problémy... Dostal sa z toho a teraz učí aj ostatných, aby sa nevzdávali. Je autorom knihy Reverse. Nejdříve je nutné zjistit, co vlastně člověk v živote chce Vydat se na cestu za zlepšením života nějakým způsobem je lepší než sedět, plakat a cítit se jako chudáček, kterému se nic nedaří. Ať už kouč, kniha nebo spolucestující ve vlaku – pokud to pro vás funguje, pokračujte v tom. magazine with a difference

pEoplE Ako sa ti podarilo zvládnuť svoje tínedžerské (pre mno- hých mladých ľudí veľmi problematické) obdobie? Bli- covanie v škole, cobainovské dlhé vlasy, úteky z domu a podobne? Ján: Celkom zvládnuť sa mi ho nepodarilo. Puberta je ob- dobie, keď to každého hádže sprava doľava, ani celkom nevie, prečo. U niekoho sa to prejavuje ako zmena vkusu, obliekania, nového tetovania, u niekoho vyhadzovaním zo škôl. Ja som bol ten druhý prípad. Keď som na stretávke zo strednej povedal triednej učiteľke, že som vyštudoval uči- teľstvo, tak sa len zasmiala. Keď som jej povedal, že aj reál- ne učím, stratila reč. Mali byť za čo na teba tvoji rodičia hrdí (v období do- spievania a rebélie)? Ján: Od vzniku rádia Twist (rodinnej firmy) som sa motal v tých magických priestoroch, neskôr som tam začal regu- lérne pracovať. Staral som sa o počítače a všetko, čo s nimi súviselo. Rovesníkom volali rodičia s otázkami typu: „Obe- doval si?“, mne s tým, že znova počas Žurnálu padol vysie- lací systém. Neviem, či na mňa boli naši hrdí. Skôr to brali ako samozrejmosť. Ja nakoniec tiež. Čo ti pomohlo dostať sa z trucovania, ignorácie vyuču- júcich? Ján: Čas. Mal som pocit, že škola mi nemá čo poskytnúť. Od katastrofálnej dochádzky a zlých známok z väčšiny predmetov rovno k štúdiu filozofie na univerzite – to je predsa len trochu veľký skok. Prečo nakoniec u teba padlo toto rozhodnutie? Ján: Po strednej škole som si uvedomil, že svet siaha aj za hranice klávesnice a monitora. Presne si pamätám mo- ment, keď som zobral do ruky knihu o dejinách myslenia a bol som šokovaný z toho, že obsahu skoro vôbec nero- zumiem. Zároveň ma téma tak zaujala, že som ju nevedel odložiť. Pochopil som, že sa nutne potrebujem dovzdelať. V čom ťa štúdium filozofie očarilo, prečo sa jej dodnes venuješ (dokonca ju učíš)? Ján: Pri filozofii som veľmi nevedel,do čoho idem, ale po pr- vom seminári z antickej filozofie s prof. Mládenekom som sa po chodbách Univerzity Komenského potácal ako omá- mený. Zistil som, že štúdium histórie a filozofie mi odpo- vie na otázku, prečo sme tu a teraz: takí, akí sme! Učenie je pre mňa zmysluplná činnosť, pri ktorej zabúdam na čas a nič iné v tom momente robiť nechcem. Zároveň aj pre- to, že chcem zážitok z intelektuálneho prebudenia posunúť ostatným. V čom je najťažšie a v čom naopak ľahké dostať do hláv skoro-dospelákov všetkých tých filozofov a ich teórie Príliš skoro som sa stretol so svetom dospelých. Ten mi ponúkol klamlivý pocit nadradenosti nad „podradným“ štú- diom strednej školy – veď som mal na starosti sto počíta- čov a vysielací systém v rádiu, tak čo ma otravujú s husto- tou kvapalín a Karolom Veľkým! Rozhodne by som nechcel byť svojím učiteľom... Ponocovanie za počítačmi v rádiu Twist od tvojich šest- nástich malo teda aký podiel na tvojom vývine? Ján: Žiaden šport, veľa cigariet, pocit bohorovnosti „robím v rádiu – kto je viac?“ Zároveň som sa veľa naučil metó- dou pokus-omyl (čo sa stane, ak vypnem polku serverov- ne tesne pred obedným Žurnálom, a tak). Asi najdôležitej- šie bolo to, že tá činnosť mi ako-tak išla a mala aj zmysel. Mať v puberte pocit vlastnej zbytočnosti – to by som asi nerozchodil! Ján Machaj učenieobčaspohladíeGo,občas preskúšatrpezlivosť tExt bobA bAluchová foto Archív jánA MAchAjA Na strednej škole mal štúdium „na háku“, všetko potrebné však dohnal na výške. Teraz učí filozofiu maturujúce ročníky na bratislavskom gymnáziu a vedie centrum, snažiace sa postaviť školstvo na nohy. Miluje biele košele, v tričku s nápisom ho nikdy nestretnete. Ján Machaj. 96 inspire magazine ego issue

správneho bytia, prežívania života či napĺňania dobra? Ján: Na filozofiu sa nedá pozerať pragmaticky. Študenti sa stále pýtajú „na čo mi to bude?“ Nuž, na nič. Ale na čo je nám umenie, pozeranie sa v noci na hviezdy alebo pískanie si na pochôdzke lesom? Ľahké a krásne učenie filozofie je vtedy, keď deckám „rýchlo uplynie s filozofiou čas”, keď ju berú ako príjemú prechádzku s nádherným výhľadom. Uče- nie filozofie je pre mňa najkrajšia „strata času“. Kedy by si šiel dlhodobo učiť do zahraničia (Dánska, Nórska atď.), kde sú pedagógovia v spoločnosti vníma- ní a hodnotení (nielen finančne) inak, ako u nás? Ján: Primárnym motívom môjho učiteľstva nie sú ani pe- niaze, ani spoločenské ohodnotenie. Je to učenie samo, ktoré ma priťahuje. Keď stojím pred problémom, ako zaujať tridsať tínedžerov na hodinu a pritom ich aj niečo naučiť. Podstatný je pri tom jazyk – schopnosť prirodzene formu- lovať metafory, analógie, vtipy, príklady... To by som v inom jazyku asi nedokázal. Väčšina „tvojich“ maturantov a maturantiek ide študo- vať za hranice. Trápi ťa odliv mozgov? Ján: Nie. Každý má nárok hľadať svoje šťastie tam, kam ho to ťahá. Okrem toho: po každom odlive nastane príliv. V hlavnom meste koordinuješ centrum EDULAB, ktoré sa snaží vzbudiť záujem o používanie moderných vzde- lávacích technológií na školách. Tak aký to má teda vplyv na úroveň vzdelávania? Ján: Vyply technológií sa nedá kvantifikovať. Ide nám skôr o kvalitu vzdelávania. Na väčšine predmetov je napríklad dôležitou súčasťou názorné vyučovanie – aby sme niečo študentov naučili, potrebujeme im ukázať skryté procesy. Ako to vyzerá napríklad v bunke na biológii, aké boli fronto- vé línie počas prvej svetovej vojny v rámci dejepisu či vnútro zeme na hodine geografie. Technológie ako interaktívna ta- buľa s počítačom pripojeným na internet sú skvelý nástroj na takéto názorné vyučovanie. Rodičov a starých rodičov sme síce naučili ako-tak po- užívať mobilné telefóny, ale s interaktívnou tabuľou by to asi nešlo. Aké máš reakcie od pedagógov a pedago- gičiek s desiatkami rokov praxe? Potrebuješ veľa diplo- macie, presviedčania a trpezlivosti? Ján: Všetko je o odvahe experimentovať. Učitelia majú často neopodstatnený strach z hocičoho, čo má klávesni- cu a dispej. Boja sa, že by niečo pokazili. Technológie sú pri- tom čím ďalej tým jednoduchšie na ovládanie. Najviac pre- sviedčania, trpezlivosti a času venujem často tomu, aby sa nebáli skúšať. Potom to už ide samo. Prostredníctvom nových technológií sa podľa teba zvy- šuje rýchlosť získavania vedomostí. Potrebujeme vedo- mosti do seba absorbovať tak rýchlo a zbesilo? Ján: Učenie nie sú preteky v získavaní vedomostí. Neučíme preto, aby sme na konci mohli oznámiť, že sme prekročili plán o 120 percent. Žiaci nemusia mať veľa informácií – tie sú všade na dosah ruky. Musia však s nimi vedieť robiť veľké veci. Nevzbudzuje to potom v študentoch a študentkách chaos, väčšiu nerozhodnosť a povrchnosť pri overo- vaní si zdrojov, informácií a interpretovaní získaných obsahov? Ján: Je to paradoxné, že veľké množstvo výberu má za ná- sledok rezignáciu. Neinterpretujeme, ale preberáme; ne- tvoríme, ale kopírujeme; nejdeme do hĺbky, ale plávame na povrchu. Preto sa musíme v škole sústrediť na zručnosti, ktoré žiakov naučia orientácii v množstve informácií, kto- ré k nám odvšadiaľ prúdia. Chceme, aby tvorili, boli kritickí, kreatívni a vedeli nájsť informácie, nie sa nimi nechať vyhľa- dať. To je veľká úloha školy vo veku digitálnych technológií. Práca v Edulabe sa zdá byť príliš seriózna až škrobe- ná (biele košele, časté rokovania, teambuildingy a stra- tégie). Našťastie sa objavil projekt The SCHOOL DAN- CE – tanečná súťaž pre decká zo slovenských škôl. Aká bola odozva? Ján: Do druhého ročníka sa prihlásilo zhruba tristo škôl. To je hlasná odozva. Ukázalo sa, že decká rady tancujú, spo- ločne niečo tvoria a navzájom súťažia. Ty osobne tanec nemusíš. Nezlomili ťa ani účastníci, účastníčky či porota súťaže na nejaký ten decentný „sleepy motion“ na parkete? Ján: Zásadne tancujem len na stužkových slávnostiach a zásadne zle. Vždy ľutujem nešťastnú študentku, ktorej ma neprajný žreb pridelí. S Peťom Modrovským sme si or- ganizáciu v tejto tanečnej súťaži rozdelili preto jasne: on – tanec, ja – technológie. Dnes je v rámci školstva a nových, neformálnych me- tód vzdelávania populárne rovesnícke učenie. Aký peer- -projekt má tvoj tím v zálohe na najbližšie mesiace? Ján: Volá sa „Po stopách dejín” a je zameraný na regionál- ne dejiny a geografiu. Hlavnou ideou je, že učitelia a žiaci spoločne pripravia sériu videí, kde predstavia niečo zo svoj- ho regiónu: historickú pamiatku, zaujímavú geografickú lo- kalitu a podobne. Prvé videá už od autorov máme. Projekt by mal byť hotový v priebehu júna, tak som zvedavý, ako to nakoniec vypáli. Beh, box, joga – dosť veľa športu na učiteľské povola- nie a sedavé takmer IT zamestnanie. Vybíjaš si pracov- ný stres či len vyplavuješ hormóny šťastia? Ján: Kedysi som fajčil minimálne krabičku denne a jediný pohyb bol presun od obrazovky k inej obrazovke. Vyzeral som ako smutná chodiaca mŕtvola. Potom som objavil hormóny športového šťastia a nevedel som prestať. Beh je prekonávanie sa, búchanie do vreca je vybíjanie napätia a joga zasa uvoľnenie. Tí Gréci vedeli, čo vravia, keď odpo- rúčali paralelne rozvíjať ducha aj telo. Telo a duša sú totiž jeden a ten istý človek – jedna stránka ovplyvňuje druhú. Pôsobíš v oblasti školstva, učenie ťa baví. Čo iné by si robil, keby si neučil? Ján: Neviem, asi niečo s počítačmi. Možno by som bol stále adminom, zatvoreným niekde v serverovni. Časť tvojej rodiny je spojená so začiatkami porevo- lučného rozhlasového (nielen súkromného) vysielania v SR. Prečo nie je z teba moderátor či redaktor? Mikro- fonický hlas i slušné ego na to máš... Ján: Keď som pracoval v Twiste, bola to vždy technická prá- ca – nie to, čo sa vysiela, ale to, ako sa vysiela. Nepriťaho- vala ma práca za mikrofónom. Svoj hlas a ego som „ob- javil“, keď som začal učiť. Možno by som sa na mikrofón pozeral dnes celkom inak. Čo vie najviac uraziť tvoju mužskú hrdosť, podpichnúť tvoju samoľúbosť? Ján: Zbytočne vynaložené úsilie. Čo naopak najviac hladká tvoje blíženecké ego (šikovní- ka v Kristových rokoch)? Ján: Najkrajším zážitkom pre mňa je pocit sebarealizácie – činnosti, ktorá je v súlade s mojimi schopnosťami a mož- nosťami. Aristoteles to volal šťastie. A ja mu celkom ve- rím. Hladkanie ega prichádza akosi mimochodom popri tom ☺. — magazine with a difference

Mal tú česť dvíhať zo zeme pána prezidenta a egocentrik to rozhodne nie je. Mladý slovenský komik numero uno – Pavol Palec Seriš. Sám seba vnímaš ako herca alebo stand-up komika? Palec: Asi skôr ako komika. Všetko, čo robím, robím pre humor a chcem ľudí rozosmievať. Neštudujem činohru, ale pohybové herectvo, akúsi alternatívu k činohre. Robí- me kadečo od improvizácií cez klaunské veci po akroba- ciu a podobne. Niekto ma nazval performerom, niekto mí- mom. Mne sa to škatuľkovať nechce, prosto robím divadlo a pohybové komédie. Pre niekoho som divadelník, pre iné- ho mím, herec, komik... Nech si to každý nazve, ako chce. Nenahnevám sa. Čo v tebe prebudilo chuť vystupovať pred ľuďmi a za- bávať ich? Palec: Už na základnej škole som rád bavil triedu, parodo- val som vyučovanie, za čo som mával pokarhania, ale naši si zvykli. Nikdy som však nemal dvojku zo správania. Keď som stál pred tabuľou, bral som spolužiakov ako publikum. Napríklad keď som deň dopredu vedel, že budem vyvolaný z matematiky, zobral som si sukňu. Keď mi učiteľka pove- dala, nech ju dám dole, ohradil som sa, že nie. Keďže som sa naučil látku v sukni, tak v nej musím aj odpovedať. Na gymnáziu som zase nebol pripravený na literatúru, tak, keď ma vyvolala, rozbehol som sa k tabuli, narazil do nej a vy- hovoril som sa, že sa musím ísť ošetriť na WC. Potom ma už nevyvolala. A takéto blbosti som robil. Do toho som ešte kreslil a skúšal písať malé scénky alebo poviedky. Kedy ti prvý raz napadlo spraviť vystúpenie pre verej- nosť? Palec: S Jurom Hubinským sme v roku 2006 založili Nean- drtal Teatr a dali dokopy takú jemne hlúpu, perverznú hru Stará láska hrdzavie. Potom on išiel na architektúru, tak som si povedal, že skúsim niečo vlastné. Napísal som hru Zamilovaný schizofrenik, začal som si kupovať DVD s brit- skými a americkými komikmi – Eddie Izzard, Richard Pryor, Dylan Moran, Chris Rock, Lee Evans a iní. Na Slovensku, to bol rok 2008, nikto nič také nerobil, preto som si pove- dal, že to skúsim. Tak som dal dohromady prvú slovenskú stand-up comedy Pri kase. Chodil som do supermarketov, zapisoval si veci, o ktorých sa ľudia bavia pri pokladni, pri jo- gurtoch, keď si kupujú kapra a podobne. Stand-up comedy je vlastne o tom, že na pódium príde človek a vedie dialóg s publikom. Nehrá sa na štvrtú stenu, ako to robím teraz pri mojich divadlách jedného herca. Takže JAMU. Čo ti tá škola dala? Palec: Priniesla mi kontakty. Predtým som bol samouk, všetko som si chodil okukať do divadla alebo z DVD a kníh. Keď človek niečo predvedie na JAMU – režiséri, dramatur- govia, scenáristi, všetci mu dajú spätnú väzbu. Viac fun- dovanú, konštruktívnu kritiku, čo človeka posúva dopre- du. Potom sú to osobnosti ako Arnošt Goldflam, ktorý mi s hrou Chutilo vám, páni? veľmi pomohol, Pierre Nadaud, ktorý vedie náš ateliér a je skvelý skrz pohyb a telo, alebo Tomáš Hubáček cez filmovú tvorbu, Ctibor Turba, Karine Ponties... Majú veľa skúseností v brandži a posunuli ma ďa- lej. Takže škola mi dala veľa a chcem ešte viac, preto od septembra chcem ísť na doktorské štúdium. To už budeš aj učiť? Palec: Ak to vyjde, budem učiť mladých študentov nášho ateliéru autorskú tvorbu. Podporovať ich vlastnú kreativitu, písať a inscenovať svoje vlastné kusy... Ovplyvnila škola aj štýl tvojho vystupovania a hrania? Palec: Asi áno. Viac čítam o tom, ako robiť dobré predsta- venie, ako hrať, viac sa zaujímam o technickú stránku pred- stavenia. Predtým som robil stand-up comedy, a tým, že som na divadelnej fakulte a často chodím do divadla, tak ma začalo viac zaujímať divadlo jedného herca. Príbeh, kto- rý sa niekde začína, vyvíja sa, vrcholí a niekde skončí. Asi som začal tvoriť divadelnejšie, čo vidno na mojich posled- ných hrách Chutilo vám, páni? a Zo ZOO. Nieže dám doko- py 20 rôznych tém ako predtým, ktoré nemajú žiadnu líniu a tvorí ich len plejáda gagov. To je asi tá zmena štýlu, ale inak kombinujem všetky mne blízke prvky: divadlo, panto- mímu, tanec, stand-up comedy či absurdný humor. Poďme k toľko spomínanej hre Chutilo vám, páni?, aké boli reakcie v Čechách a na Slovensku? Predsa len je tam osoba bývalého českého prezidenta a toho súčas- ného slovenského... Palec: Hmmm. Nejaký rozdiel medzi slovenským a českým divákom nevidím. Práve vďaka prezidentom je to obom skupinám blízke. Česi sa viac smejú na vtipoch o exprezi- dentovi Klausovi, Slováci na tých o kiežby exprezidentovi Gašparovičovi. Postavené je to na pohybovej komike. Je tam sedemnásť čašníkov, francúzsky šéf, mucha, srna... Stretávam sa s tým, že ľudia v Čechách a na Morave majú radi slovenský jazyk. Príde im vtipný. Sám žijem už roky v Brne a považujem sa za Čechoslováka. Zahral by si to aj pred Klausom a Gašparovičom? Palec: (smiech) Asi áno. Len neviem, či by ma potom neza- kázali a nerobili mi problémy. Ale prečo nie? Bola by zábava sledovať ich. Neviem, či by sa bavili, možno by odišli alebo niečo po mne hodili. Raz keď som túto hru hral v Bratislave, prišiel za mnou pán, asi päťdesiatnik, a hovorí, ako sa zaba- vil a zasmial, no pred tridsiatimi rokmi by som si to nemo- hol dovoliť a šiel by som sedieť. Ale dnes je sloboda slova a takýto humor sa dá zniesť, treba mať nadhľad. PavolPalec Seriš ktohovidelnapódiu,vie,žejetoživel.očividnesatamcíti akodoma,keďľudíbavíslovom,tvárouajpohybom. tExt zuzAnA lobotková Zľava doprava, zhora nadol Chutilo – čašník Fraňo Fúz z hry Chutilo vám, páni? / Divadlo – neistota pred premiérou / Fonendoskop – moja priateľka Romanka je doktorkou na Klinike infekčných chorôb, preto si nerada bráva prácu domov... / Homo Neanderthalensis – neandertálec bojuje so skalou 98 inspire magazine ego issue pEoplE

ré sa prelínajú. Chceme s touto hrou od novej sezóny čo najviac vystupovať. Dala nám veľa námahy a výsledok aj odozvy boli mimoriadne pozitívne. To som chcel aj s nean- dertálcom, ale musel by so mnou chodiť vlastný osvetľovač a zvukár, museli by sa prevážať obrovské objekty a plátno, na čo nie som zvyknutý. Na Chutilo vám, páni? či Zo ZOO mi stačí košeľa a motýlik, takže neandertálec bol pre mňa taký uzavretý divadelný experiment. Ale mám rozpísanú novú hru pre seba. A s Jurom Hubinským chceme koncom roka spraviť nový kus vo dvojici. Zrejme nepôjde o jeden celok, ale kratšie skeče na spôsob Lasicu a Satinského. Teda skôr slovný humor ako pohybový. Ďuri je veľmi vtip- ný človek a patrí na pódium. S ľuďmi z ateliéru ešte hráme fyzické divadlo Pisum Sativum a komické výstupy Clown‘s Crumbs, takže toho mám momentálne až-až... Ktorú hru si odohral najviac ráz? Palec: Zatiaľ Chutilo vám, páni?, dodnes mala 22 repríz, ďalších 5 je naplánovaných. Je to pre mňa prelomová hra, takisto som za ňu v auguste 2012 dostal cenu na Krem- nických gagoch. Porote sa asi páčilo, že prišiel niekto nový, kto robí veci inak. A to človeka povzbudí. Stále na ňu dostá- vam ponuky z rôznych miest, a hrám ju veľmi rád... Sú herci a komici egocentrickí? Palec: Určite niektorí sú, aj na JAMU si niektorí myslia, že nad nich nie je. Ale určite sú takí aj lekári, právnici, politici... Nemyslím, že by to až tak záviselo od povolania. Aj človek, ktorý predáva lístky na autobus, si môže myslieť, že je polo- boh. Niektorí herci sú extroverti, iní introverti. Pri tých je za- ujímavé, že sa neradi socializujú, a potom vyjdú na javisko a v pohode hrajú pred 200-300 ľuďmi. Ten kontrast je zaují- mavý. Ja introvert určite nie som. Rád chodím von s ľuďmi, cestujem, tancujem... Ani trémista nie som. Akurát pri pre- miére trochu, v tom je vždy kus neistoty. Preto mám radšej reprízy. To už si môžem viac improvizovať, meniť text a spô- sob hrania a užívať si ten krásny dialóg s divákmi. Čo ti zatiaľ v tvojej kariére najviac pohladkalo ego? Palec: Asi po každom vystúpení ma teší, keď vidím, že sa ľu- dia bavili, smiali sa, a povedia, že sa už dlho tak nenasmiali, alebo že im tiekli slzy od smiechu. Asi reakcia od diváka, ktorý prišiel a mal pozitívne neobyčajný večer, to ma tak najviac pohladí. Ostávaš aj trochu namyslený? Palec: Dúfam, že nie. Vôbec nemám pocit, že by hry, ktoré som doteraz napísal, boli nejaký top. Snažím sa ich robiť, ako najlepšie viem, nikdy nemám pocit, že už nemusím na sebe pracovať. Ak si to hocikto povie, bude stagnovať na jednom mieste. Stále sa snažím vzdelávať, čítam, experi- mentujem, som prístupný kritike, stále chcem hry oživovať a nikdy nie som úplne spokojný s výsledkom. Jeden z čašníkov v hre je „vrcholový“ čašník. Si ty vr- cholový herec/komik? Palec: Nie som. Ten čašník má úspech v tom, že vyvrcholí vždy, keď niečo servíruje. To som raz videl čašníka, ktorý, keď niečo položil na stôl, tak zavzdychal. Povedal som si, že je výborné, že mu to robí tak dobre, a zapísal som si to. Vždy nosím pri sebe papier a pero a píšem si, čo ma ro- zosmeje, mozog všetko neudrží. Ale ja vrcholový herec nie som. Som mladý, ešte sa mám veľa čo učiť po stránke po- hybovej či hereckej, od artikulácie až po štruktúru príbehu. Som mladý komik na ceste. Pohybová stránka tvojich vystúpení je vskutku jedineč- ná. Si z gumy? Palec: To mi ľudia často hovoria, ale je to hlúposť. Tým, že človek robí strečing, jogu, akrobaciu, športuje a tancuje, svaly a šľachy sa naťahujú. Výsledok môže byť vtipný, a pre- to sa rád venujem pohybu a svojmu telu. Skúšam pred zr- kadlom rôzne deformácie, úlety, mimiku, chôdzu a v tom sa vyžívam. Často si skúšam rôzne chôdze aj v reáli, keď idem cez mesto. Ak budem zdravý, budem aj ďalej robiť takéto „gumácke“ veci. Chystáš nové predstavenie? Palec: Vždy chystám nové predstavenie! Absolventské vý- stupy na JAMU som mal dva: fyzické divadlo o neander- tálcovi Homo Neanderthalensis a so spolužiačkou Emou Křížovou sme napísali štylizovanú činohru Inu, nevidno pevninu. Sú tam dve línie – fantastický a civilný svet, kto- magazine with a difference

Už ti niečo aj podkopalo ego tak, že si mal potom malú dušičku? Palec: To sa už dávno nestalo, lebo za posledné roky už viem, aké technické podmienky si nastaviť, aby bolo vystú- penie úspešné. Ak na to podmienky nie sú, hranie odmiet- nem. Nevydarené vystúpenie som mal už dávno, keď som robil stand-up comedy night v Bratislave, kde mal každý komik pár minút. Cestoval som tam z Prahy a tešil sa, ale nejaká firma tam mala oslavu a bol tam taký šum a ruch, že som sa po minúte uklonil a išiel som domov. Ego mi to síce nepodkopalo, ale zamrzí to. Na druhej strane, aj to tre- ba zažiť... Robil si v posledných pár dňoch niečo zaujímavé? Palec: V Zlíne máme práve rozbehnutý taký filmový workshop, je nás päť hercov, nakrúca sa päť dní, každý deň to vydám. Požiadal som o grant a vyšlo to. V marci bol krst doma v Trenčíne, a keď mám niekde predstavenie, zobe- riem pár kusov a tam ich predávam. Aké máš plány na leto? Palec: Predtým som vždy chodil na letné brigády – do Fran- cúzska zberať ovocie, v Nórsku som robil v kuchyni, v An- glicku v hoteli alebo hocičo. Už ma to nebaví, radšej budem hrať na zopár festivaloch, pôjdem na Korziku a do Maroka... Bicykel, tenis, výlety. Také oddychové leto. A chcem písať a tvoriť a odpočívať v pokoji. Na aké festivaly si ťa môžu prísť ľudia pozrieť? Palec: Na Pohodu, Uprising, do Luhačovíc, na Festival di- vadla jedného herca v Chebe, možno Grape, možno Sám na javisku... Niektoré ešte sú v štádiu riešenia. napíšem alebo nakreslím vtip alebo vymyslím vtipný pohyb, vidí to ako prvá. Päť mesiacov máme aj dve mačky, neja- ké pohyby či emócie sa učím aj od nich. A ešte Peter Kra- tochvíl, prezývaný aj Krtko či Maník – úspešný informatik a vo voľnom čase zmrzlinár, ten najrýchlejší v Prahe, lebo dokáže za päť sekúnd spraviť tri kopčeky... A odkaz? Aby ľudia nesedeli stále pred televíziou a chodili do divadla za živým umením... Ešte by som ti mohol povedať niečo smiešne, čo sa mi sta- lo tento týždeň. No pochváľ sa. Palec: Bol som v autobuse a vytiahol som si pizza rožok. Šofér sa naštval a prišiel za mnou: „To čo má znamenať?! Žrať v autobuse! To aj doma žeriete v autobuse?!“ Tak som mu povedal, že jasné, doma žeriem zásadne v autobuse. Potom sa nejako upokojil. Alebo, keď idem po ulici a vidím, ako sa niekto háda, idem tam. Rád počúvam a sledujem ľudí v reálnych situáciách. Alebo ak vidím nejakú pre mňa smiešnu osobnosť, číham, čo robí a povie. Veľmi silné veci vznikajú z reality. Aj v Zo ZOO. Sedel som v zoo pri pan- dách, prišiel tam otec so synom a ako encyklopédia mu po- vedal všetko o pandách. Odišiel a prišiel iný otec so synom. Tento bol prízemnejší a na konto pandy povedal: „Aha, ten má hlavu ako čurák!“ Ani by mi nenapadlo, že prídu dva ta- kéto kontrasty. A je to v hre. — Chceš prostredníctvom Inspire magazine odovzdať ne- jaký odkaz? Palec: Chcel by som ešte spomenúť ľudí, ktorí mi najviac pomáhajú pri písaní a tvorbe. Moja priateľka Romanka Ska- lická mi pomáha najčastejšie, pretože spolu žijeme, a keď s iným tímom. Tie tvoria študenti réžie, kamery a strihu. Filmový maratón – jeden deň nakrútime s jedným štábom 3 až 5 minút filmu, na druhý deň materiál odovzdajú ďalšie- mu tímu. Ten musí nadviazať na príbeh. Majú v podstate 24 hodín, aby napísali scenár, všetko natočili a zostrihali. Je to narýchlo, vznikne tak koláž od piatich rôznych režisérov. Malo by ísť o horor, ale náš ateliér je komicky zameraný, ta- kže tam budú aj komické prvky. Volá sa to „Vražedná dýně“. Je to skôr cvičenie. V stredu som musel zomrieť, lebo vo štvrtok a piatok vystupujem. Štáb, ktorý príde v sobotu, musí vymyslieť, či prídem ako zombie alebo ma v podstate nezabili. V pondelok sa to bude potom na festivale krátkych filmov v Zlíne premietať. Už si predtým hral vo filme? Palec: Nakrútil som pár krátkych videí či filmov, ako naprí- klad Ťažký údel študenta či inštruktážne video Flirtovanie pre introvertov. Jeden z mojich snov je filmový – napísať scenár celovečernej komédie, získať na to peniaze a šikov- ných ľudí a nakrútiť to. Ako to robil napr. Woody Allen. Napí- sal si svoj scenár, režíroval, aj vo filme hral hlavnú postavu. Svěrák so Smoljakom takisto. Uvidíme, možno o pár rokov, treba v to veriť... Fíha, ty sa teda činíš. Nedávno si dokonca vydal knižku. Palec: Áno, splnil som si sen a vydal knihu s názvom Ab- surdity, naivity. Je to zbierka kreslených vtipov, plus zopár mojich absurdných dialógov. Od malička som rád kreslil, a keď už bolo tých vtipov asi stotridsať, povedal som si, že Hlava na hlave – kreslený vtip z knihy Absurdity, naivity Na holiča – Ďakujem – Kedysi som mal dlhé vlasy, ale po rokoch som vyzbieral dostatok na holiča... „To čo má znamenať?! Žrať v autobuse! To aj doma žeriete v autobuse?!“ Tak som mu povedal, že jasné, doma žeriem zásadne v autobuse. 100 inspire magazine ego issue pEoplE

tExt AlExAnDrA uzIk / foto svEn bührEr New York az do mesta as po vizuálnej a výtvarnej stránke. Je to veľmi silný debutujú- ci film s pravdivým príbehom a publiku sa naozaj páčil. Som spokojná s reakciami divákov. V jej prípade sa máme len na čo tešiť. Verím, že jej ďalší film bude ešte lepší.“ Festival vznikol v roku 2009 za účelom zviditeľniť nezávis- lé české i zahraničné snímky v USA. Pôvodne sa program prezentoval ako prehliadka európskych filmov. Postupne však pribúdali ďalšie krajiny, začalo sa premietať viac fil- mov a prehliadka sa prekrstila na filmový festival. Disap- pearing Act je akási slovná hračka – kúzelnícky trik a ilúzia s trochou irónie. Hlavným iniciátorom bolo České centrum v New Yorku, ktoré už od začiatku spolupracuje s ďalšími európskymi organizáciami a inštitúciami. Slovenský film Až do mesta Aš bol na festivale uvedený vďaka podpore Gene- rálneho konzulátu SR v New Yorku, Nadácii +421 a Sloven- ského filmového inštitútu. A ktorý film nás bude prezentovať na Disappearing Act VI? Bude to opäť dráma, respektíve bude sa dať z čoho vy- berať? — V apríli sa konal 5. ročník čoraz úspešnejšieho a neustále sa rozrastajúceho festivalu európskej kinematografie. Počas necelých dvoch týždňoch malo newyorské publikum mož- nosť uzrieť 24 súčasných filmov z 24 krajín starého konti- nentu. Okrem Slovenska a Českej republiky sa tu prezen- tovali krajiny ako Belgicko, Švédsko, Nemecko, Rakúsko, Slovinsko atď. Kurátorka festivalu Irena Kovářová tento rok vyberala z troch slovenských filmov: „Zo Slovenska už to nie je žia- den problém. Rozhodovala som sa medzi filmami Dom, Ci- gán a Až do mesta Aš“. Ten posledný z nich dostal zelenú a aj keď nepriamo, témou zapadol do tohto mesta plného prisťahovalcov. Zachytáva cestu mladej Slovenky, ktorá sa vyberie za prácou a šťastím do českého mesta Aš. Jej bu- dúcnosť je nejasná rovnako ako rozhodovanie medzi lás- kou a finančnou istotou. Irena ďalej hovorí o slovenskej snímke: „Pre debutujúcu re- žisérku je to veľmi významný počin. Zaujímavo urobený tiež IvEtA Grófová prEDstAvIlA svoj rEžIsérsky DEbut nA EurópskoM fIlMovoM fEstIvAlE DIsAppEArInG Act v. v nEw yorku Festival Disappearing Act vznikol v roku 2009 za účelom zviditeľniť nezávislé české i zahraničné snímky v USA fIlM „Pre debutujúcu režisérku je to veľmi významný počin. Zaujímavo urobený tiež po vizuálnej a výtvarnej stránke. Je to veľmi silný debutujúci film s pravdivým príbehom a publiku sa naozaj páčil. Som spokojná s reakciami divákov. V jej prípade sa máme len na čo tešiť. Verím, že jej ďalší film bude ešte lepší.“ 101 magazine with a difference

Ako sme už povedali, všade sa tak dobre nemajú. Tradič- ná kancelária je semeniskom klebiet, kde sa dá bez obáv porozprávať akurát tak o počasí a čo bolo včera v telke. Našťastie sú spoločnosti, ktoré sa zaujímajú aj o neštan- dardné témy. Neignorujú LGBT témy, dokonca chcú, aby ste boli v práci spokojní! No toto... Tak sa nám zapáčilo, že nie v každej práci musíte zo seba vypľuť dušu a potom vám neostane energia, aby ste si nás prečítali, že vám to musíme povedať. Zamestnáva- telia vás hecnú radšej tým, že k vám budú milí. Cukor na- miesto biča. A tak organizujú rôzne eventy, kultúrne kúti- ky a asi milión iných vecí... Prosto sa nemáte v práci nudiť a máte ráno z postele vyskočiť s nadšením, lebo zase ide- te do práce.To si teraz asi predstaviť neviete, či? Ani dúhových neobchádzajú, veď sú to skvelí kamoši aj zamestnanci. Teraz už nemusia zvažovať každé slovo, len aby nenarušili pracovnú atmosféru. Veď komu v práci zá- leží na tom, či sa obzriete za sukňou alebo za nohavicami? Dokonca vznikla aj iniciatíva „LGBT Professionals“, ktorá vás poteší workshopmi, aby ste vedeli správne viesť ľudí k tým najlepším pracovným výkonom s úsmevom na tvá- ri. Zamestnávatelia konečne pochopili, že šťastný pracov- ník prospeje päťročnici určite viac. Tak využite všetko, čo ponúkajú! Ak život rozdáva citróny, je čas na limonádu. — Vyfarbitesa ajvprácikaždý sa nemá v prácI tak dobre ako my. povIeme sI aj to, Čo nechceme a nebojíme sa, že sI vyslúžIme prudko pohŕdavé pohľady ČI klebety. keď už, tak rovno do oČí! Consume Better2013konzumujte lepšIe, konzumujte umenIe, konzumujte lepšIe umenIe, konzumujte umenIe lepšIe V obchodnom centre Galéria Bratislava, teda ako sa u nás hovorí „v lamačskom Tesku“, sa v júni môžete kukať na po- riadne obrázky! Na fotky Evelyn N. Benčičovej, medzi kto- rými bude napríklad aj naša zimná titulka. Minulý rok sme obdivovali fotky inžiniera Spurného z WZFK štúdia a tento rok dostala priestor práve Evelyn. Od 7. júna až do 17. júla môžete v Obchodnom centre Ga- léria Lamač obdivovať skvelé umenie, ktoré sa bežne do galérií nedostane. A my z Inspire magazine musíme byť pri tom! Máme vám tu vypisovať čosi o hodnotách, o rýchlom živo- te, o tom, že nie je na galérie čas? Máme vás poučiť o kon- zumácii kvalitných fotografií? Jasné, že netreba. Príďte sa na nás a na Evelyn kuknúť v lete do Tesca a pochopíte. Lebo aj kultúru treba konzumovať. Lepšie. Consume Bet- ter 2013. — Výstava fotografií v OC Galéria Lamač 7.6-17.7 2013 EVELyn N. Benčičová Teraz už nemusia dúhový zvažovať každé slovo, len aby nenarušili pracovnú atmosféru. Veď komu v práci záleží na tom, či sa obzriete za sukňou alebo za nohavicami? Dokonca vznikla aj iniciatíva „LGBT Professionals“. 102 inspire magazine ego issue pEoplE

Čo si máme predstaviť pod „LGBTI volejbalovým tí- mom“? Ľubo: Bandu chalanov aj zopár báb, ktorých okrem záujmu o šport spája aj citová a sexuálna orientácia. Pravdaže sme otvorení aj ľuďom s väčšinovou orientáciou, ale zrejme sa nás boja. ☺ Aká je motivácia ľudí, aby sa k vám pridali? Ľubo: Dúfame, že je to hlavne vzťah k volejbalu. Ale zároveň to má aj spoločenský charakter. Existuje veľa ľudí v Brati- slave, ktorí sa necítia komfortne v teplých kluboch alebo ich nebaví vypisovať si na internete. Ale zároveň by sa radi zoznámili s novými ľuďmi a keď majú aj blízko k športu, tak je to len plus. Kto všetko patrí k Lotosovým kvetom? Ľubo: Je to veľmi rôznorodá vzorka ľudí, máme medzi se- bou architekta, ekonóma, učiteľa, dramaturga, fitnes tré- nera, kaderníka, zamestnanca autoservisu, študenta... Je dosť možné, že by sa títo ľudia za iných okolností nikdy ne- stretli. A práve vďaka tejto rôznorodosti posúvame hrani- ce vlastnej tolerancie, ktorú očakávame od iných, ale často sami s ňou máme v praxi problém. Darí sa vám nájsť spoločnú reč, keďže ide o pomerne pestrú zmes ľudí? Ľubo: V každej skupine ľudí sa vyprofilujú dominantnejšie osobnosti, ktoré však zároveň majú prirodzenú autoritu. A potom sú takí, ktorí rozhodovanie prenechávajú iným a radšej sa prispôsobia. Hoci členov máme medzičasom už okolo 40, stále sa nám ešte darí nachádzať kompromisy, aj keď drobným výmenám názorov sa samozrejme nevyhne- me. Je dosť pravdepodobné, že keď nás bude pribúdať, tak to budeme musieť deliť na viac samostatne fungujúcich družstiev. Priťahuje teplý volejbal ľudí alebo musíte každého no- vého člena urputne hľadať? Ľubo: Zo začiatku sme ľudí oslovovali my. Keďže je to ko- lektívny šport, potrebovali sme aspoň tých 10 – 12 ľudí na tréning, čo nie je na začiatok málo. Ale medzičasom, po dvoch rokoch existencie, sme si vybudovali možno aj ne- jaké meno a povesť. Organizovali sme aj pár otvorených tréningov, ktoré pritiahli ďalších ľudí. Kde všade ste boli na turnajoch? Ľubo: Už ich veru bolo aj celkom dosť. Napríklad Budapešť, Viedeň, Praha. Prihlásení sme do Barcelony. Veľmi dobré vzťahy máme s Čechmi a ich pražským združením Alce- do, ktoré organizuje každý rok Pražské duhové jaro, jeden z najlepších turnajov v Európe. Alcedo oslávilo tento rok 15 rokov existencie, čo znamená, že tam asi robia niečo správne a preto sa nimi často inšpirujeme. Pred dvomi rok- mi sme sa pridružili k ich českej gej lige (Legay) a vznikla z toho česko-slovenská liga. Zatiaľ si všetko platíme z vlast- ných vreciek, takže musíme veľmi dobre zvažovať, kam vycestujeme. A čo teplý turnaj na Slovensku? Bude? Ľubo: Už bol! Minulý rok v októbri sme organizovali Lotos Cup 2012 a hostili 16 družstiev z piatich krajín Európy. Bola to pre nás veľká skúsenosť a dostali sme veľa pozitív- nych reakcií. Tento rok to určite zopakujeme. Radi by sme zaviedli tradíciu jesenného turnaja v Bratislave. Je to však dobrovoľnícky projekt, takže nám to občas dáva zabrať. Ako vás vníma väčšinová spoločnosť? Ľubo: Ako volejbalistov amatérov. Alebo o nás vôbec nevie. Je to skôr komunitná záležitosť, ktorou by sme chceli oslo- viť hlavne LGBTI ľudí. Radi by sme týmto prispeli aj k zme- ne obrazu LGBTI ľudí v spoločností. Síce sme trochu „iní“, ale robíme tie isté veci ako všetci ostatní, dokonca aj my športujeme. ☺ Aký predsudok musíte najčastejšie vyvracať? Ľubo: Nie sme všetci afektovaní a nenarodili sme sa s nad- prirodzenou schopnosťou chodiť na 20-centimetrových opätkoch. Nenosíme všetci tangáče. Sprchu používame na to, na čo väčšina ľudí (nikomu nepadá mydlo na zem). Neslintáme nad každým chlapom (nechápem, kde veľa he- terákov berie toľko sebavedomia a považujú sa za neodo- lateľných ☺). Naše vzťahy nie sú založené len na sexe a do- kážeme byť milujúci, verní a oddaní. A hlavná otázka nakoniec, prečo vôbec ten názov? Ľubo: Mohol by som tu filozofovať nad symbolom lotosové- ho kvetu, ale pravdou je, že to bola úplná náhoda. Na jednej akcii padol tento názov a je taký absurdný, že sa nám to zapáčilo. Neberieme sa zbytočne vážne... — tEplo nAIhrIsku sprchu používAME nA to, nA čo väčšInA ľuDí (nIkoMu nEpADá MyDlo nA zEM) tExt roMAn sAMotný Slovensko má už vyše dvoch rokov volejbalové družstvo, v ktorom hrajú gejovia a lesby. Trochu kuriózny názov klubu – Lotosové kvety – však zaváňa kadečím. Porozprávali sme sa s Ľubomírom Hanigovským, ktorý za Lotosky „kope“, čo sa v tom ich klube vlastne deje. 103 magazine with a difference quEEr

Čo alebo kto je Mušnula? Mušnula je odvážnejšia stránka mojej osobnosti. Je to moje alter ego, ktoré vzniklo, aby oslobodilo to, čo bolo vo mne dlhú dobu skryté. Ako vôbec vznikla Mušnula? Projekt Mušnula vznikol ako môj diplomový súbor na Uni- verzite J. E. Purkyně v Ústí nad Labem, študoval som tam do minulého roku fotografiu. Vybral som si tému „Umenie ako terapia“ a výstavný súbor Mušnula bol pre mňa práve tou terapiou. Rozhodol som sa vystaviť fotografie a video, kde som ako dieťa oblečený do ženských šiat. K tomu som vytvoril sériu nových fotografií na rovnakú tému a prespie- val pesničku od Mariky Gombitovej „Skúška prvých šiat“. Jakub Šmíd mi k tomu nakrútil videoklip. Prečo práve trans téma? Transgender tému som riešil už ako dieťa. Nechápal som, že nie je vhodné sa v jedenástich rokoch prihlásiť do súťa- že Mini playback show ako Madonna. Síce som túto súťaž vyhral, ale pre celú školu a pol sídliska som bol zrazu tá Madonna, ten zženštilý chlapec, pre niektorých úchyl. Mož- no sa to nezdá, ale ja som bol vždy tichý chlapec, intro- vert, s nikým som sa veľmi nebavil. Mal som z toho vcelku nervy a snažil som sa to vytesniť, že na mňa ľudia hádam až do mojich 18 rokov na ulici pokrikovali Madonna alebo buzerant. Po tridsiatke som si povedal, že sa k tomu mu- sím otvorene prihlásiť. A aby bolo jasno, nemám potrebu lietať doma v ženských šatách, vystupovanie s Mušnulou ma v tom plne uspokojuje. Ako na tvoj projekt reagovali v škole? Dostal som jednotku a dokonca ocenenie dekana za diplo- mový súbor. Študoval som fotografiu u Prof. Pavla Baňku, ktorý už mal 70 a robí úplne iné veci. Ale strašne sme si sadli, jeho názor ma vždy posúval ďalej. Mušnule fandil od začiatku. A ako okolie? Výborne! S Mušnulou sa toho v mojom živote veľa zme- nilo. Rodine sa to veľmi páči, mama spieva od detstva v zboroch a bije sa do pŕs, že ten hlas mám po nej. Jedine moja neter je nešťastná, pretože tie tyrkysové šaty z kli- pu mala na hranie a ja som si ich raz požičal a už nevrátil. Sú to šaty, ktoré mala moja mama na stužkovej slávnosti. Ten súbor vcelku zarezonoval. Vystavoval som ho v praž- skej galérii DOX, ale napríklad aj na jednej kalvárii v sever- ných Čechách. Vďaka Mušnule som začal moderovať queer reláciu na Radiu Wave. A s Mušnulou aj pomerne často vy- stupujeme a reakcie sú super. Koho reakcia ťa najviac prekvapila? Zabávali sme sa na komentároch, že sa podobám na Kotle- bu z ĽSNS. Ale ešte viac ma prekvapilo, že táto strana nás zdieľala na svojej facebookovej stránke s komentárom, že homosexuáli na Slovensku vyrážajú do boja s pomocou drahých videoklipov. To, že sú tam zábery z Václavského námestia z Prahy so sv. Václavom v pozadí, asi nespozna- li. A klipy stáli strašne málo. Ten prvý skoro nič a druhý asi 5 000 českých korún aj s pizzami na obed. Mal si v úmysle, že to bude dlhodobý projekt alebo len jednorazový úlet? Myslel som, že to bude len tá jedna pesnička a koniec. Ale opojení úspechom sme sa pustili aj do druhej skladby Muž nula. To som si hovoril, že to možno bude posledný song, tak to musí byť práve Muž nula, aby bolo jasné, ako vznikol názov Mušnula. Chceli sme to urobiť úplne iné než Skúšku prvých šiat. Viac radikálne. Hudobný producent Marek Čer- ňanský odviedol skvelú prácu, z Muža nuly od Mariky, čo je vlastne akési new wave reggae, vytvoril skvelý song, ktorý nás strašne inšpiroval pri vymýšľaní klipu. A je vôbec kam posunúť Mušnulu? Rozhodne! Vlastne posledným projektom Mušnuly je spo- lupráca s fotografkou Bet Orten, ktorá len pred pár týždňa- mi získala prestížne ocenenie Grand Czech Design za foto- grafku roka. Nafotili sme editoriál pre fashionbook.cz, kde ako Mušnula pózujem v šatách od Jakuba Polanku, ktorý patrí medzi najznámejších českých módnych dizajnérov vo svete. Čo ďalšie chystáš? Myslím, že môžem prezradiť, že už máme nahranú novú skladbu, ktorou uzatvoríme pomyselnú trilógiu prerá- bok skladieb od Mariky. A bude to zase úplne iné, bude to balada. Čomu sa venuješ okrem Mušnuly? Som vyštudovaný fotograf, takže sa sčasti živím fotením. mušNula jE mojE altEr Ego prišiel,zaspievalamysmeodpadli. odpadlizozmiešanýchpocitov.myslelto vážne?robísiznásibasrandu?takžesme samuseliopýtať... tExt roMAn sAMotný foto bEt ortEn 104 inspire magazine ego issue quEEr

Okrem toho pracujem v rádiu a som inštruktorom jogy. Mal som veľa zamestnaní, od McDonald’s až po organizáciu kongresov. Ale povedal som si, že budem robiť iba to, čo ma baví. A keď nebudem bohatý, tak to nevadí. Budem mať 33 rokov a nemám vlastný byt, ale ani hypoté- ku, nemám auto, ale na čo, keď nemám vodičský preukaz. Kto ťa najčastejšie volá vystupovať? Sú to teplé akcie, ale vystupovali sme raz ako darček na jednej párty mojej kamarátky. Bolo to v bare medzi stolmi. Ľudia nevedeli, kto je Mušnula. Vcelku sa divili, keď sme sa tam začali polievať pudingom. Bola tam aj partička černochov, ktorí na nás celý čas pozerali s otvore- nými ústami a nakrúcali si to na mobil. V Bratislave si zatiaľ vystupoval raz, na queer párty Kiki. Aké boli reakcie slovenského publika? Boli sme nadšení! Ľudia si spievali texty a zabávali sa. Strašne sme si to užili. Som rád, že Mušnula prenikla na Slovensko. Zobrali sme so se- bou aj nášho režiséra, ktorý toto naše „turné“ dokumentoval. Možno z toho niečo bude, nejaký krátky dokument. Ako reagujú samotní gejovia a lesby na trans tému? Gayovia a lesby túžia po tolerancii, ale často sami nedokážu tolerovať menšiny v menšine. A transgender ľudia sú obľúbeným terčom. Tak to je a každý musí začať u seba. Blýska sa v týchto teplých vodách na lepšie časy? Strašne by som Slovákom prial uzákonenie registrovaného partner- stva. A českým gejom a lesbám možnosť adoptovať deti. To teraz v sebe riešim, som vo veku, keď si uvedomujem, že tu nebudem večne. Čo tu po mne zostane? Síce už mám „dieťa“ Mušnulu, ale to mi akosi nestačí. Som si istý, že ja a môj muž by sme boli skvelí otcovia a určite by sme si zaslúžili šancu to dokázať. — magazine with a difference

Confession photography jakub Gulyás www.jakuBgulyas.com / clothEs róbert vrzala www.vrzaladEsigN.com makE up & hair jana olšinská / modEls jakub, oliver, michal, inGrid Exit modEl maNagEmENt šperky a doplnky zara

107

108

109

110

111

112

113

Essenceof NewYork photography jaymarroquinwww.jaymarroquiN.com wardroBE a.z.araujowww.azaraujo.org hair dennisclendennenlEad hair,maryFischer&britnibeck makE up ciaraGriFFin modEls katjatomse,polinamawuli,bessFranciseuGenia&olGacarla styliNg assistaNt luissotomr. g exkluzívnepreinspire

115

116

117

118

119

120

121

122

123

124

Consume Better photography & styliNg nataliaevelynbencicova makE up & hair jarkavladyka hair alenazahorska modEl nataliab.ElitE modEl maNagEmENt clothEs andreapojezdálová collEctioN macramé exkluzívnepreinspire

126

127

128

Ďalšiu tvorbu od Evelyn si môžete kuknúť od 7. júna v OC Galérii Tesco Lamač. Aj my tam budeme.

vanie. U ľudí sa túžba po moci prejavuje v rozličnej miere. Problé- mom môže byť stanovenie si priveľmi vysokých cieľov a tak u nich môže dôjsť k zlyhaniu. Sullivan tvrdil, že osobnosť je predovšet- kým produktom spoločnosti. Fromm, predstaviteľ neofreudizmu, sa sústredil na konflikt medzi osobnosťou a prostredím. Podľa neho v spoločnosti veľa ľudí trpí izoláciou, osamelosťou a beznádejou. Preto väčšine ľudí vyhovuje prísny systém morálky a nie sloboda a voľnosť. Základom behavioristických teórií osobnosti je vzťah medzi pod- netom a reakciou. Zakladateľom je J. Watson, podľa neho je len málo vrodených reakcií, ostatné sú naučené. Podľa behaviorizmu sa môže ľudské správanie naučiť aj odnaučiť. Používa sa vo veľkej miere vo výchove a vzdelávaní. Skinner predpokladal, že organiz- mus reaguje spontánne na podnety. Pri pozitívnej reakcii dostane človek odmenu a tým si tento vzor správania upevní. Podľa humanistických teórií, ktorých zakladateľom je Maslow, sú ľudia motivovaní jedinou ľudskou potrebou a tou je sebarealizá- cia, snažia sa rozšíriť svoje hranice. Pohľad tejto teórie na človeka je veľmi optimistický, človek je v podstate dobrý, ľudská povaha rozumná, individuálna a jedinečná. Sebarealizovaní jedinci robia to najlepšie, čoho sú schopní. Pri neuspokojení základných po- trieb sa nemôžu dostaviť potreby vyššie, a tým je blokovaná mož- nosť sebarealizácie. U ľudí, u ktorých boli základné potreby počas života uspokojované, najmä v detstve, sa vyvíja veľká tolerancia na frustráciu v neskoršom období. Rogers tvrdí, že všetci máme „ideálne ja“, ktoré predstavuje to, akými by sme chceli byť, okrem toho máme „objektívne ja“, to predstavuje, akí v skutočnosti sme a „subjektívne ja“ – to, ako sa vnímame. Osobná sloboda je podľa neho predpokladom na seba- realizáciu. Preto systém, ktorý chce pretvoriť človeka, stroskotá na tom, že ignoruje ľudskú prirodzenosť a slobodu. Naše správanie ovplyvňujú vnútorné faktory ako napríklad hlad, smäd, únava, strach. Kto by nebol podráždený, keď je hladný a unavený? U žien treba brať do úvahy aj PMS, preto ľudí neod- sudzujme, keď sú k nám nevľúdni. Na naše správanie vplývajú aj faktory vonkajšie ako počasie, rodina, škola, správanie iných. Pre mladých sú dôležité vzory, rodič, učiteľ, športovec, Justin Bieber. Preto treba byť dobrým vzorom, ak chceme aby sa naše dieťa ne- jako správalo, treba mu ísť príkladom, toto učenie sa nazýva soci- álne a prebieha celý život. Sebavedomie a sebaúcta do určitej miery určujú kvalitu nášho života, samozrejme, netreba to preháňať. Nízke sebavedomie sa vyskytuje u veľkého množstva ľudí. Môže to byť na základe vecí, ktoré sa nám stali v minulosti, výsmechu, neúspechu. Vysoké sebavedomie má nižšie percento ľudí, títo ľudia však väčšinou dosiahnu viac. Vraj neexistujú priveľmi sebavedomí ľudia (čo si nemyslím), títo ľudia vraj iba poznajú svoju cenu a to umožňu- je, aby si vytvárali život podľa vlastných predstáv. Niektorí ľudia môžu pôsobiť sebavedomo svojím arogantným, povýšeneckým a krutým správaním, pritom takto môžu iba skrývať svoje nízke sebavedomie. Spravte si psychoanalýzu svojho traumatického detstva a určite si, v ktorej fáze ste sa zasekli. Naberte zdravé sebavedomie a ľúbte sa. Mier s vami. ☺ — Traumatizuje nás výsmech v škôlke z nášho hríbikovského účesu, či sa sami presviedčame o svojej dokonalosti, aby sme neupadli do depresie? Známi filozofi, učenci, psychológovia a psychiatri majú svoje teórie, čo ovplyvňuje naše správanie, ale čo je na nich pravdivé? Existujú rôzne pohľady na osobnosť a jej vývoj. Najznámejší je Sigmund Freud a jeho psychoanalytická teória osobnosti. Podľa neho sa ľudia často správajú iracionálne, je to inštinkt a robíme tak nevedome. Problémom môžu byť neuspokojené túžby, kto- ré potláčame do podvedomia. Človek sa môže takto dostať do vnútorných konfliktov, ktoré človek stráca schopnosť riešiť, ak dosiahnu veľkú intenzitu. Osobnosť človeka tvorí „id“, základ- né pudy, túžby a snahy, je riadený prístupom k slasti, „ego“ – je sprostredkovateľ medzi požiadavkami reality a id, človek vie re- gulovať svoje potreby racionálnym spôsobom, a „superego“ – požiadavky rodičov, okolia, morálne zásady a svedomie. Vývoj osobnosti prechádza podľa Freuda niekoľkými etapami a od ich zvládnutia závisí, aká bude naša osobnosť. Prvá fáza je orálna, pre- bieha v prvom roku života. Ústne uspokojenie prichádza v spoje- ní s výživou, ak je dieťa v tejto oblasti frustrované, v dospelosti sa to prejaví ako neistota, závislosť a nenásytnosť. Ak ste teraz tučné a neviete si odoprieť dobré jedlo, môže za to asi nedostatok mlie- ka vašej matky. Análna fáza reprezentuje druhý rok života. Dieťa má príjemné pocity zo zadržiavania alebo vypudzovania stolice. Neuspokojenie týchto potrieb sa prejaví v dospelosti ako sadiz- mus, túžba po majetku, skúposť. Keď chlap za vás nechce zaplatiť večeru, ruky preč, mal asi problémy so stolicou a netreba riskovať, či mu to neostalo. Vo falickej fáze v treťom až piatom roku živo- ta nás priťahuje rodič opačného pohlavia. Zaujímame sa o svoje genitálie a hráme sa s nimi. To niektorým jedincom ostalo až do dospelosti. Problémy v tejto fázy sa prejavia v dospelosti v zníže- nej prístupnosti a prispôsobivosti. V latentnom štádiu ustupujú sexuálne impulzy do úzadia, deti sa menej zameriavajú na svoje telo a orientujú sa na získavanie zručností potrebných v kontakte s okolitým svetom. Freuda kritizovali za to, že kládol veľký dôraz na sexualitu v psychike človeka. Alfred Adler bol žiakom Freuda, nesúhlasil s jeho názorom na dôležitosť uspokojovania potrieb. Podľa Adlera má v sebe každý človek pocit menejcennosti, ktorý ovplyvňuje jeho vývin a sprá- Páčimsasi Mámsarád tExt nInA koštová nechápem, odkIaľ nIektorí ľudIa nabralI sebavedomIe. dostávame ego spolu s génmI, ovplyvňujú ho rodIČIa, pre ktorých nIe je nIČ dosť dobré alebo sme naopak pre nIch vždy najlepší, aj keď to tak nIe je? 130 inspire magazine ego issue hEAlth

sIgmundfreud

EssEntIAl TovNewYorku nevyžehlíš tExt A foto AlExAnDrA uzIk chudnutIe do plavIek verzus obrovský zadok, prekonaj sám seba verzus ľudIa na pokrajI síl a sebavedomIe verzus egocentrIzmus alebo o tom, aké je leto In da new york. New York je mestom možností, rôznorodostí, uponáhľaných ľudí, vysokých budov, žltých taxíkov a nie vždy dobrej kávy. To, či je káva dobrá alebo zlá, je v New Yorku nepodstatné. Dôleži- tejšie je, aby ste do seba dostali čo najväčšie množstvo kofeínu za čo najkratší čas. Rýchlosť rozhoduje presne tak ako šťastie a kontakty. Či idete na párty alebo zatancovať si večer do klubu, nezabudnite si do kabelky hodiť pár vizitiek. Veľa ľudí chodí na diskotéky skôr prezentovať svoje šperky a zoznamovať sa s no- vými ľuďmi, ako sa zabávať. Človek tu na sebe maká 24 hodín denne. Je to ťažké, lebo takých ako ste vy je tu milión a asi dva milióny tých, ktorí sú lepší od vás. Každý je umelec; modelka, spisovateľ, fotograf, maliar, hudobník atď. To, či to človek do- káže, však nezávisí len od vášho talentu. Ako som spomínala, musíte mať šťastie na správnych ľudí, nedať sa odbiť a tvrdo pra- covať. S tým ide ruka v ruke aj vaše sebavedomie. Lenže nemýľte si to s namyslenou dôležitosťou. Newyorské sebavedomie sa vy- značuje zdravou drzosťou, americkým úsmevom, presvedčivou argumentáciou a hlavne vierou v samého seba a v to, čo robíte. Ale tiež veľkou pokorou, rešpektom a vďačnosťou. Na začiat- ku svojej kariéry tu ľudia pracujú veľakrát zadarmo. Áno, čítate správne: ZADARMO. A pracujú veľa. Nehľadiac na to, či inde na svete ste úspešný/ známy alebo nie, tu začínate od nuly. A ak sa vám nepáči, môžete ísť domov. Na vaše miesto sa hlási ďalších tisíc ľudí. Preto sú ľudia vďační za akúkoľvek príležitosť a vážia inspire magazine ego issue 132

si, ak sa im niečo podarí. Arogantnosť sa nenosí, teda ak nezará- bate milióny. Kamarátka mi vysvetľuje, ako pracuje s otravnými klientmi: „Čím odpornejší sú, tým sa viac usmievam. Vždy sa ich pýtam What else can I do to make you happy?, a tak ich upoko- jím.“ Prívetivý prístup má zelenú. I keď, ako sa hovorí, výnimka potvrdzuje pravidlo. Poviem vám, nie je to med lízať a prekonávanie samého seba je boj každodenný. Mnohokrát nevyspatí, s plačom na krajíčku, prázdnym žalúdkom a deravými topánkami pokračujete na ces- te za svojím americkým snom. Ak sa prekonáte a nevzdáte, urči- te sa vám to podarí. Na New Yorku je tiež zaujímavé, že veci sa rýchlo menia a čo máte dnes, zajtra môžete stratiť a naopak. Tiež nemôžete brať nič ako samozrejmosť. Stať sa môže všeličo, či už vo váš prospech alebo neprospech. Je to veľký psychický tlak a veľa ľudí to nezvládne a skôr či neskôr sa vrátia, odkiaľ prišli. Ako mi raz jeden bezdomovec povedal: „Toto mesto ťa úplne vycicia, vytlačí z teba aj tú poslednú kvapku a zahodí ťa“. Ak sa poddáte, tak áno. Nájdu sa aj takí, ktorí sa v New Yorku narodili a odídu inam. „Každý tu rieši sám seba, čo chce robiť alebo aké sú jeho ciele a ambície,“ hovorí kamarát, ktorí už niekoľko ro- kov žije v Ázii. „Tam ľuďom stačí, že majú stále zamestnanie a že sa večer môžu stretávať s kamarátmi.“ Lenže New York je aj mestom, kde môžete mať komplex z ma- lého zadku. To vážne! Žije tu veľa Afroameričanov a ľudí z La- tinskej Ameriky. Tí majú inú stavbu tela, a tým aj iné nároky. Pre nich je veľký zadok jednoducho in a mnohým mužom sa páčia len oblé tvary. Táto téma tiež úzko súvisí s dvoma predchádza- júcimi, lebo veľké zadky majú mnohokrát aj veľké sebavedomie a na základe dopytu vôbec nemusia prekonávať samy seba, aby schudli do plaviek. Avšak na druhej strane je tu veľká koncentrá- cia modeliek a tie pre istotu nemajú žiadne zadky. Tzn., že do plaviek musia chudnúť buď po celý rok alebo vôbec. Ja si mo- delky nikdy nevšimnem. Bez mejkapu vyzerajú ako dievča od- vedľa. Zato môj kamarát na ne vždy upozorní: „Aha, modelky!“ No a leto v New Yorku? Lepkavé a smradľavé. Pre vysokú vlh- kosť, ktorá je typická pre leto v tomto meste, sa cítite, ako keby ste chodili zabalení v igelitovom vrecku. „Potím sa ako somárik v kufri“, zvykne hovoriť moja kamarátka. Neviem, či ste videli tú epizódu zo seriálu Priateľa, kde sú na Havaji a Monika má z tej vlhkosti vzduchu namiesto krásne rovných vláskov našu- chorený a skrepovaný tzv. výbuch na hlave. Tak v lete vyzerám presne ako Monika na Havaji. A smradľavé je preto, lebo je tu veľa ľudí, tým pádom aj veľa smetí. K tomu pripočítajte veľké horko a bum, nepríjemný zápach je na svete. Ja do plaviek nechudnem, lebo na miestne pomery obrovský zadok nemám a ani modelkou nechcem byť. Na ceste za svojím snom denne prekonávam samu seba, aj keď som sa už niekoľ- kokrát ocitla na pokraji síl. Moje socialistické sebavedomie si už tyká s tým newyorským a ego pomaly vytláčam z môjho života. Ach, jaj! Len sa bojím, že toto zase nevyžehlím. — magazine with a difference

HeavenisFull GotoSekt Pripúšťame, že sekty ako Manson Fa- mily, The Church of Euthanasia s hes- lom „Save the Planet, Kill Yourself“, Heaven´s Gate – s ktorými sme mali pôvodne robiť rozhovor, či Children of God – o ktorých zakladateľ sekty vyhlásil: „Pokiaľ nemáte radi sex, rad- šej vystúpte, dokiaľ je ešte čas“, majú niečo do seba, ale vo všeobecnosti za- čínajú byť sekty dosť nudné. No a cir- kev Diega Maradonu či Chucka Nor- risa, ktorej jediným pravidlom je, že „Chuck Norris is awesome“ nie je pre nás veľký tender, keďže nám Chuck diktuje aj tento článok. Našli sme však zopár takých siekt, v ktorých by ste sa určite nenudili. pastafarIánI – cIrkev lIetajúceho špagetového monštra Pastafariánstvo vzniklo v USA v roku 2005 ako satirický protest proti rozhodnutiu Kansaskej školskej rady, kto- rá rozhodla, že sa na základných a stredných školách bude povinne vyučovať predmet inteligentný dizajn, ktorý mal byť popri teórii evolúcie rovnocenným vý- kladom vzniku človeka. Po tomto vyhlásení sa americký fyzik zjavne so zmys- lom pre humor, Bobby Henderson rozhodol, že zašle dnes už legendárny list americkým úradom, v ktorom žiadal, aby sa na školách vyučovala aj teória lietajúceho špagetového monštra. Keďže teória inteligentného di- zajnu vychádza z predpokladu, že stvoriteľom sveta je „inteligent“, tak Henderson predpokladá, že inteligen- tom môže byť ktokoľvek a čokoľvek a podľa jeho teórie je to teda Lietajúce špagetové monštrum. Základom viery je viera v Stvoriteľa sveta – Špagetové monštrum, ktoré stvorilo svet pod vplyvom alkoho- lu, a ktoré pozostáva z troch svätých bytostí: Flying Spaghetti Monster, Cheesus Crust, The Extra Virgin Olive Oil Mary. Prívrženci – Pastafariáni veria v nebo, v ktorom sú sop- ky chrliace pivo a továrne na striptérky. Samozrejme, že ak budete zlí, pôjdete do pekla, v ktorom to síce vyze- rá rovnako ako v nebi, len s tým rozdielom, že pivo je zvetrané a striptérky majú pohlavné choroby. Ak ste sa práve rozhodli, že toto je tá pravá sekta pre vás, treba splniť 11 podmienok: 1. študovať posvätné texty Pastafariánov – Evanjelium Lietajúceho špagetového monštra, (kniha skutočne vyšla a nájdete ju pod názvom The Gospel of the Flying Spaghetti Monster) 2. pochopiť, prečo bola Cirkev lietajúceho špagetové- ho monštra založená, 3. pochopiť základy Pastafariánstva, napr. piráti sú tiež Božie bytosti, Hlavnou myšlienkou diskordianiz- mu je sloboda, čiže si môžete robiť, čo chcete. Zároveň je však podstatou tohto náboženstva kategorický zákaz jedenia špekáčika v piatok, najmä teda opečeného na ohni, pričom nie- ktoré interpretácie hovoria o zákaze jedenia párku v rožku. Ak vás už však od detstva spaľuje túžba stať sa pápežom, neváhajte a vstúpte. Jedine v diskordianizme je totiž právoplatným pápežom každý jeho prívrženec. V svätom diskordi- ánskom písme, tzv. Princípoch, je vložený certifikát, ktorý môžete voľ- ne kopírovať, komukoľvek ho môže- te venovať a pripomenúť mu tak jeho vzácne postavenie. A aby sme neza- budli, diskordianistom sa môžete stať každý piatok a to tak, že vedome zjete opečený špekáčik. cIrkev nevIdIteľného ružového jednorožca Vzniklavasiv90.rokochakoparódianatvrdeniaoBohu, že je všadeprítomný, preto sa jeho prítomnosť nedá nik- de dokázať, no nedá sa dokázať ani jeho neexistencia. Pre Neviditeľného ružového jednorožca sú typické jeho neviditeľnosť a ružová farba. To, že je niečo nevidi- teľné a má vnímateľnú vlastnosť (ružovú farbu), je teda vnímané ako paródia na Boha. Neviditeľný ružový jednorožec má všetky vlastnos- ti Boha, ale okrem iného sú prívrženci presvedčení aj o tom, že odnáša ponožky z práčky: Ak vám z práčky niekto uniesol ponožky, je to znak priazne Neviditeľ- ného ružového jednorožca – ale môže to byť aj znak nevôle, záleží na tom, kto ich hľadá. No a tak, ako má Boh svoj náprotivok Diabla, má aj Ne- viditeľný ružový jednorožec svojho oponenta a je ním Purpurová ustrica posledného súdu. Tá bola pôvodne jedným z miláčikov Neviditeľného ružového jednorož- ca, ale bola vyhnaná zo svojich pastvín, pretože sa po- kúšala presvedčiť spoluveriacich o kacírskom názore, že Neviditeľný ružový jednorožec má radšej paprikovú pizzu s hubami ako šunkovú s ananásom. Ako aj pri ostatných náboženstvách, aj tu sa veriaci modlia k svojmu Bohu a po mene Neviditeľného ru- žového jednorožca sa spravidla pridáva po krátkom odmlčaní veta typu „Nech sú požehnané jeho sväté kopytá“, „Pokoj pod ním“ alebo „Kiežby jeho kopýtka nikdy neboli podkuté“. Ak sa však zaradíte do skupiny neveriacich v Nevidi- teľného ružového jednorožca, potrestá vás pichaním svojím rohom. Niektorí prívrženci cirkvi sa pokúsili vyvolať rozpad novej cirkvi založením kultu „Celkom oceľového gaštanového Pegasa“, ale nemali úspech. 4. pri každej príležitosti sa obliekať a rozprávať ako pi- rát, najmä pri kázaní Božieho slova, 5. vybrať si, ktorá odnož Pastafariánstva je pre vás tá pravá: Ortodoxné pastafariánstvo alebo Reformo- vané pastafariánstvo, 6. zbaviť sa všetkých morálnych zásad: chľastať, chodiť za štetkami a robiť všetko, čo vás môže na celý deň uvoľniť z práce, 7. dodržiavať osem prikázaní, tzv. „I‘d Really Rather You Didn‘ts“ (tie nájdete v Evanjeliu), 8. oslavovať náboženstvo – každý piatok a počas Pira- te Day (10. september), 9. ak sa rozhodnete modliť, ukončovať modlitbu slovom „Ramen“ (Ramen je japonská rezancová polievka), 10. najviac zo všetkého si užívať a žiť svoj život naplno (že by bol raper Ego prívržencom tejto sekty?) 11. neprenasledovať ľudí, ktorí neveria v Cirkev lietajú- ceho špagetového monštra. A čo sa vám dostane ako prívržencovi tohto nábožen- stva? Spýtajte sa Rakúšana Nika Alma. Keď sa dozvedel, že pokrývku hlavy na oficiálnych fotografiách môže mať len z náboženských dôvodov, po troch rokoch si súdne presadil, že na vodičskom preukaze môže mať aj on na hlave symbol svojej viery. V jeho prípade sitko na špagety. Pre pastafariánov je však dôležitejšie, že ich týmto svojím činom pravdepodobne spopularizoval po celom svete. Oddaná to ovečka, či vlastne špageťák. posvätný špekáČIk – dIskordIanIstI „Ak je organizované náboženstvo ópiom ľudstva, po- tom je neorganizované náboženstvo marihuanou ex- centrických šialencov.“ (Kerry Thomley) Tak by sme mohli zhrnúť podstatu diskordianizmu. Samotní diskordianisti tvrdia, že: „Diskordianizmus je náboženstvo, ktoré sa vydáva za premyslený vtip vydá- vajúci sa za náboženstvo.“ tExt kAtArínA DrápAlová aj vás už na smrť nudí pohľad na mIerumIlovného budhIstu rIcharda gerea, scIentológa toma cruIsea a stovky hollywoodskych IlumInátov? a anI to sektárske vyklopkávanIe na dvere už nIe je to, Čo bývalo? oddaná to oveČka, ČI vlastne špageťák Nezabudli sme ani na Silviu Šuvadovú, ktorá cez svoje tretie oko komunikuje so svetelnými ľuďmi. Dokonca absolvovala 30-dňové štúdium Plejádskej Svetelnej Terapie na Mystickej škole, kde videla oblak v tvare vesmírnej lode, ktorý sa nepohol celý deň!!! To je vraj znamenie, že vesmírna loďnad nami naozaj je, aj keď len v éterickej forme. Bohužiaľ, copyright na Vesmírnych ľudí má už zástupca Aštara Šerana, pán Benda, takže Silvia má smolu. 134 inspire magazine ego issue EssEntIAl

raëlove dIevČatá, bojovníČky protI sexuálnemu a kultúrnemu potláČanIu ženstva To, že Raëliáni sú presvedčení o tom, že zem je stvore- ná mimozemšťanmi a ľudia vznikli klonovaním mimo- zemšťanov, takže klonovanie je nevyhnutný krok k več- nému životu, je o nich známe. Nás skôr zaujali Raëlove dievčatá, feministická vetva Raëliánov, ktorej hlavným poslaním je oslavovať žen- skosť a združovať ženy pracujúce ako striptérky a pros- titútky. Raëlove dievčatá pracujú buď v sexuálnom priemysle, alebo ho len podporujú a pomáhajú ženám, ktoré si zarábajú na živobytie tým, že využívajú svoju zmyselnosť, charizmu, sexualitu a zvádzanie, aby pô- sobili potešenie svojim spotrebiteľom. Raëliánky po- máhajú dievčatám zbaviť sa pocitu hanby zo svojho povolania. Tak to aspoň prezentujú na svojej oficiálnej stránke. V praxi to znamená asi to, že verejnosť chodia o svojom učení presvedčovať zásadne nahé. Aj Deň žien oslavovali Raëliáni v tomto duchu: vyšli nahí do ulíc Miami a San Francisa, v ktorých sa zabávali celý ví- kend, rozširujúc svoje Posolstvo. stretlI sa s bohom – kult prInca fIlIpa Ak chceme prísť na to, ako vlastne došlo k tomu, že obyvatelia ostrova Tanna vo Vanuatu (niekde pri No- vej Kaledónii) považujú manžela britskej kráľovnej za Boha, musíme začať tzv. kargo kultami, ktoré sú v tejto zemepisnej šírke veľmi populárne. Rozmohli sa najmä počas 2. svetovej vojny, keď na jednotlivé ostrovy začali prichádzať bieli prisťahovalci, ktorí so sebou priniesli aj vymoženosti západného sveta. Keďže pôvodní obyva- telia nikdy nevideli belochov tieto veci vyrábať ani ich opravovať, boli presvedčení o tom, že veci majú nad- prirodzený pôvod a sú to dary od Boha. Ak sa totiž ne- jaký prístroj pokazil, jednoducho sa poslal na opravu a opravené alebo nové veci prichádzali ako kargo – ná- klad na ostrov loďou alebo lietadlom. Toto využil John Frum (i keď nie je vôbec isté, či existoval), ktorý o sebe tvrdil, že je mesiáš a predpovedal rôzne udalosti, čím sfanatizoval veľkú časť obyvateľstva. Nakoniec odišiel k svojim predkom, no sľúbil svoj triumfálny druhý prí- chod na zem s bohatým kargom. Vieru v neho posilnil aj fakt, že jeho prívrženci s ním boli v pravidelnom „rá- diovom“ kontakte. „Rádiom“ bola v skutočnosti pomä- tená stará žena s elektrickými drôtmi okolo pása, ktorá vydávala neidentifikovateľné zvuky. Dôležitejší však bol výzor Johna Fruma, a o ktorom miestni novinárom povedali: „On vyzerať podobne vám. Mať bielu tvár. On byť vysoký muž.“ A tak, keď v roku 1974 prileteli do tejto oblasti britská kráľovná a princ Filip, bol to práve princ, ktorý sa stal hlavou kultu. Keďže to bol vysoký beloch, v námorníckej uniforme a úctu mu prejavovali všetci belosi, pôsobil naozaj veľkolepo. Prívrženci kul- tu si teda vzali za svoje, že princ Filip je bledý syn hor- ského ducha a brat Johna Fruma a keďže priletel zďale- ka s množstvom karga, musí to byť ON. V roku 2007 prišiel britský kanál Channel 4 s reality šou Meet the Natives, v ktorej novinári zobrali piatich prívržencov Kultu princa Filipa do Veľkej Británie, kde sa s ním stretli, vymenili si dary a fotografie. Ani toto stretnutie však neoslabilo ich vieru v princa ako Boha. vesmírní lIdé – mIlujeme vás a pomáhame vám Prívrženci tohto náboženstva veria, že okolo Zeme lieta plno anjelov vo vesmírnom korábe, ktorý vedie Aštar Šeran. Ten nás miluje a pomáha nám a zo všet- kých krajín sveta si vybral práve Českú a Slovenskú re- publiku na šírenie svojho posolstva. Vyvolenou šíriteľ- kou jeho učenia sa v roku 1995 stala Miloslava Drsková, pracovníčka v kravíne, ktorá sa neskôr stretla s Ivanom Bendom, ktorému sa ako prvému podarilo nadviazať priamy kontakt s Aštarom a doteraz je jediným pro- stredníkom medzi anjelmi a ľuďmi. Dôvod tejto spo- lupráce je jasný – ochrana ľudstva, pretože „Vás a věci začali ČIPOVAT ještěři z pekel k zotročení.“ Robia to tak, že čiarové kódy vymieňajú za čipy s cieľom oči- povať všetkých ľudí a veci. Riešením je Petícia – nene- cháme sa očipovať. Treba mať zároveň otvorené srdce a odstrániť zlo v sebe, takže je jasné, že autorka tohto článku ani šéfredaktorka sa do záchranného korábu ur- čite nedostanú. Na stránke nájdete aj podrobný popis tohto korábu či plán evakuácie ľudstva, ktorá vraj pre- bieha od roku 1998. Ak chcete vedieť viac, odporúča- me filmy z produkcie Vesmírnych ľudí, napr. Nenechá- me se očipovat, Vaše doklady prosím, Vesmírné lodě z Miru a Raketoplánu, Nebesa lidem, Prasečí chřipka je nástroj jěšterů k očipovaní lidí,... O tom, že to Vesmírni ľudia myslia vážne, svedčí aj fakt, že v roku 2001 kontaktovali členovia sekty pre- zidenta Českej republiky a žiadali o schôdzku medzi ním a mimozemšťanmi. Tak isto kontaktovali aj sloven- ského prezidenta, no nedostali žiadnu odpoveď. Kon- taktovali aj ministerstvo obrany Slovenskej republiky s varovaním, že obyvateľov Slovenska plánujú očipovať jaštery z temných svetov. Tu sa natíska otázka, prečo nás ministerstvo neevakuovalo? Mimochodom, ochrana sveta, či skôr invázia do sveta, sa im celkom darí, keďže doménu Vesmírní lidé už po- užíva vo svojom rodnom jazyku 14 krajín. Najväčším prúserom však bude asi to, keď sa jedného dňa ukáže, že mal pán Benda pravdu a Aštar Šeran ne- zoberie na novú planétu ani jedného hejtera. Preto si to nechceme úplne posrať a pridávame na záver „zářivé srdíčko“. veríme v „ctrl+c“ – kopImIstI Táto cirkev vznikla v roku 2011 vo Švédsku a prívrženci tejto cirkvi veria, že kopírovanie súborov a zdieľanie in- formácií na internete je posvätná vec. Znaky CTRL+C (kopírovať) a CTRL+V (vložiť) sú po- važované za posvätné symboly. Niektoré skupiny sa domnievajú, že kópia je považovaná za Boha, iní zas veria, že ide o posvätný symbol Ducha s bydliskom v každej živej bytosti. Základnými princípmi tejto viery sú fakty, že všetky poznatky sú pre všetkých, výkon vedomostí je posvät- ný, obeh vedomostí je posvätný, akt kopírovania je posvätný. Od roku 2012 uznalo Švédsko kopimizmus za oficiálne náboženstvo, takže koniec srandy. Cirkev už vykonáva aj svadobné obrady, počas ktorých vás muž oblečený v maske Guya Fawkesa (masku používa hnutie Anony- mous) a s modulátorom hlasu oddá so slovami: „Sme dnes veľmi šťastní. Láska je zdieľanie. Manželský pár sa delí o všetko medzi sebou. Dúfajme, že budete ko- pírovať a miešať nejaké DNA bunky a vytvoríte novú ľudskú bytosť. To je totiž duch kopimizmu – cítiť lásku a zdieľať informácie. Skopírujte všetky svoje svätosti.“ Amen!!! Či vlastne crtl+c. nananananananana vůdce – movementarIánI Kult movementariánov je zlý kult vymývania mozgov, do ktorého pazúrov sa chytili aj žltí obyvatelia mesta Springfield. Nábor nových členov zahŕňa odchyt na verejných priestranstvách, napr. letisku, pozvanie na bezplatný víkendový pobyt, počas ktorého sú použité základné techniky vymývania mozgov od propagačného 7 hodi- nového videa a kŕmenia kašou s nízkym obsahom biel- kovín až po posledný krok k prijatiu do sekty, ktorou je Kruh posledného súdu. Následne im prepíšete celý svoj majetok a celoživotné úspory a zaviažete sa na tri trilióny rokov práce. Bossom celej sekty je tajomný Vodca, ktorý vynašiel hromy-blesky, morzeovku, všetko vie a všetko vidí. Žije v zakázanej stodole, ale keď jedného dňa vyzbiera- jú movementariáni veľa peňazí na palivo, Vodca otvo- rí vráta zakázanej stodoly a všetci prívrženci nastúpia na intergalaktický koráb, ktorý ich dovezie na planétu Blisstonia (Blahoslávia), ktorá je známa vysokou úrov- ňou blaha. najšťastnejšIa skupIna na svete – polyphonIc spree Dobre, uznávame, že Polyphonic Spree nie je sekta v pravom zmysle slova, ale... Momentálne má táto hudobná skupina asi 22 členov (spolu s bývalými členmi skupiny je to okolo 50), majú svojho lídra s menom Tim DeLaughter, ktorý je upodo- zrievaný, že jeho šťastný výraz nie je len výsledkom jeho mena, ale aj rôznych chemikálií. Ich hudba je niečo ako chorálový duchovný alternatív- ny rock a ich hlavnou črtou je výzor ježišovských hipí- kov a dlhé pestrofarebné hábity, ktoré si kupujú aj ich fanúšikovia. Nás by len zaujímalo, či sú ich koncerty to jediné, čo im pomohlo vybudovať takú fanúšikovskú základňu, aj keď po zhliadnutí ich videa „Lithium“ by mal Curt Cobain určite radosť. aj na slovensku sa môžete prIdať do rôznych spoloČenstIev: bohoslovecká unIverzIta šerca ježIšovho v hostovIcIach je pravdepodobne najrozšírenejšia sekta na Slovensku. Má vyše 10-tisíc študentov po celom internete. Sídlo má v Hostoviciach, ktorej obyvatelia sú presvedčení, že ide o satanistov. Predstavitelia sekty pravidelne komu- nikujú so svojimi dietkami a vo veľkej miere sa angažu- je aj samotný Ježiš. Pápežom Bohosloveckej univerzity Šerca Ježišovho sa nedávno stal Štefan Skrúcaný. Treba si dávať pozor, lebo ak sa akýmkoľvek činom pre- viníte proti pravidlám BUSJvH, postará sa o vás Antihe- retická zásahová jednotka Ábelov hnev alebo môžete dostať tisíc rán bičom od otca Anusa, podľa závažnosti vášho previnenia. Ak chcete na Univerzite študovať, k dispozícii sú napr. odbory kostolník-inžinier, manažér sakristie, či kňaz- stvo-teológia, kde môžete získať titul KKT (katolícky kňaz a teológ). omIetkový démon Má svojich prívržencov po celom Slovensku. Svoje sídlo má v starom rómskom dome vo Vyšnej Kamenici na východe Slovenska, v ktorom nikoho nechce. Jedi- ný, kto tam s ním môže byť a kto ho vidí, je hlucho- nemý chlapec. Ten je zároveň hovorcom Omietkového démona. Ostatní obyvatelia sa na jeho príkaz museli vysťahovať a tak, pochopiteľne, žiadajú pomoc v podo- be nového domu a pár drobných na začiatok. Omietkový démon má veľké špicaté uši, má ústa ako pes a oči ako krava. Zjavuje sa všelijako – na psa, či na horora, a to každý deň o desiatej ráno a o šiestej večer. Démon hýbe ušami, vie písať a chodia ho obdivovať ľu- dia z celého východu, dokonca až z Košíc. Démon je však zjavne na peniaze, takže ak ho chcete vidieť, mu- síte zaplatiť. Kultu Omietkového démona podľahli aj osobnosti slovenského verejného života, vrátane Tomá- ša Hafnera, ktorý mu ako svojej modle zložil hymnu. trolejbus-elektrIČky je spolok, ktorého dvaja spoluzakladatelia a asi aj jedi- ní členovia GloboX a Rubber38 bojujú proti zákerné- mu vyčíňaniu zlomyseľných autobusov, ktoré vysávajú z ľudí život. Chcú ľudí upozorniť na to, že autobusy z nich vysávajú životnú energiu, chcú ich zničiť a poza- bíjať a ak sa chcú zachrániť, musia používať električky a trolejbusy, lebo tie sú stelesnením lásky, dobra a sily a ochraňujú ich. — magazine with a difference

„Pamätáte si niekto staré dobré časy pred facebookom, instagra- mom a twitterom, keď ste spravili fotku svojej večere, dali vyvolať film a obišli ste domácnosti všet- kých svojich priateľov, aby ste im ukázali obrázok jedla? Nie? Ja tiež nie.“ Paradoxne, posledný autor tohto statusu ešte v ten deň postol na nástenku fotku v podobe neidentifikovateľného zázra- ku na tanieri a okomentoval to slovami: „Kto by si ne- dal povedať?“ Štatistika sa s ním nemaznala; jeden lajk (vlastný), nula komentov, kulinárske (ne)schopnosti pochované ako vetchý pokus nájsť sa v odbore gastro- nómie. A ego? Ego podupané. Ono to tak občas býva, že prvotný zámer oplýva šľa- chetnosťou a aj Zuckerberg chcel „len“ spojiť ľudí po- mocou sociálnej siete. A žehlička bola tiež vynájdená za účelom spraviť zo šiat, ktoré robia človeka, šaty, kto- ré ho ešte viac počlovečia, no na intráku sa našli aj takí progresívci, ktorí si na nej na rozpálenom stupni medzi cotton a syntetics robili volské oká. Raz darmo, človek si pomáha, ako vie. Zo psa spravil svojho najlepšieho priateľa, z takmer zahnívajúceho ovocia alkohol a z fa- cebooku instantný dvíhač sebavedomia. Možno sa to zdá neuveriteľné a niektorým sa pri tejto predstave náhle rozbúcha srdce, zvýši tlak a stečú kro- paje potu po čele, no boli časy, keď nič ako sociálne siete neexistovalo. Boli naši „zaostalí“ predkovia len poľutovaniahodné bytosti, ktoré sa s denne sociálne nepestovaným egom prosto museli naučiť žiť? Nuž, predpokladáme, že si nemohli po dlhom období su- cha, neúspešnom rande či teatrálnom rozchode sadnúť ráno za počítač a uploadnúť najnovšiu fotku, na kto- rej sa záhadne (a samozrejme nechtiac) objavili aj dve iné prednosti ako um a intelekt. Čo taký chudák pra- človek, ktorý nemohol dať vedieť ostatným parťákom z tlupy, že po poslednom záťahu pri ohnisku si za vlasy dotiahol domov novú ženu, a tak sa informácia o jeho čerstvom zväzku nedostala ďalej ako kúsok od jeho jas- kyne? Galileo si do statusu nevyhodil „a predsa sa točí“ a úbohý Thomas Jefferson nezavesil na svoj profil Dek- laráciu nezávislosti a neoznačil na nej Adamsa a Fran- klina. Je takmer neuveriteľné, že napriek tomu ľudstvo nenávratne preč. Rozlúčka s kama- rátmi z ulice na neuveriteľne dlhé dva týždne už nemá nostalgický podtón s nevyslovenou otázkou, či budete s Ferom frajeri, aj keď sa vrátite. Teraz sa už predsa nosí do- videnia v priateľskom štýle statusu , najlepšie so zne- ním: „tak sa tu majte.“ Ale veď čo, nech závidia všetci tí, ktorí nikam nejdú. A instantné ego spolu s pípajúcimi notifikáciami na mobile vám poslúži najbližších pár ho- dín namiesto kinedrylu. Ak sa v ten deň náhodou nevarilo či nenakupovalo, prečo aspoň nedať vedieť širokej verejnosti, že ste sa konečne odhodlali po prvý raz (a pravdepodobne aj posledný) zájsť do posilňovne? Tí, čo lajkujú, majú pravdepodobne nejaký ten sval-dva už vyrysované a pomyselne ich považujete za spriaznené duše, preto- že ste zrazu v klube so zasvätenými. A tí, čo vašu čin- nosť ignorujú, len určite bohapusto žiarlia, že vy idete a oni sedia doma na zadku a posledný pohyb, ktorý urobili, bol na trajektórii chladnička a späť. To, že si väčšina z tých, čo sa hrdo označia na mieste, kde v Go- oglemaps stojí telocvičňa, len sadne na fitloptu, alebo za proteínový bar, to už nikto nevidí, takže to stráca na dôležitosti. A tak môžeme ísť spať s dobrým pocitom, že sme v ten deň spravili aj niečo pre svoje... ego. O diskutabilnej povesti dvíhania si ega na sociálnych sieťach vieme všetci , no aspoň sa úspešne tvárime, že našej instagramovej večere s retro filtrom sa to netýka. Každý môže mať predsa deň pod psa, a aj taký uznan- livý share našej krvopotne poskladanej myšlienky v preplnenej mhd občas poteší. Čo narobíme, doba je chladná, tak si občas musíme vystačiť s lajkom namiesto pochvaly a emotikonou namiesto úsmevu. No len pre prípad, že by vás chytila túžba zodvihnúť si ego za čas dvojkliknutia častejšie a v kratších intervaloch, spomeň- te si, ako ste sa naposledy zatvárili pred monitorom, keď si XY vyhodil(a) tridsiatu fotku za poslednú pol- hodinu, seba v bare, seba v záhrade, seba na záchode. Btw., prívržencov halušiek v prášku je dosť mizivé per- cento a od tých ozajstných majú na kilometre ďaleko. To len tak, na zamyslenie, či to niečo nebude mať spo- ločné aj s instantným egom. ☺ — nevymrelo a nejakým zázrakom sme sa dopracovali do obdobia urýchľovača častíc a to aj s egom, ktoré nemal kto zdvihnúť na počkanie. Nestaviam sa k tomu výhradne negatívne, to vôbec. Ani moja profilovka nemá podobu záhadnej siluety postavy Darthvadera, ktorú vyfasujete hneď, ako si na facebooku urobíte účet. A boli aj časy, keď som si na stenu zavesila 10 fotiek čerstvého prašanu za sebou, pretože som zrejme mala pocit, že z tej prvej s popisom „ snežííí!“, nikto nepochopil, že sa zmenilo ročné ob- dobie. Ja len, že niektorí si svoje instantné ego dvíhajú príliš často, niekedy aj viackrát za deň, alebo aj párkrát za hodinu, keď svoje drahocenné sebavedomie márne hľadajú zapatrošené v pivnici medzi kompótmi a to- pánkami z minulej sezóny. Ego v prášku má svoje za a proti a v prostredí sociál- nych sietí sa to občas zlieva v jedno. Najlepšie asi je, že nikam nemusíte ísť, nič robiť a dvoma-troma kliknu- tiami dosiahnete to, po čom celý deň srdce piští. Jarnú depresiu nezahnali ani nové lodičky (kabelky, stiera- če, puklice)? Šup s nimi na nástenku. Hneď je to lepší pocit, keď vaše ledva badateľné nadšenie z novej veci zdieľajú s vami priatelia, ktorých ste nevideli desať ro- kov, v tom horšom prípade ste sa minule v obchodnom centre obišli bez pozdravu, s vyhýbavým pohľadom smerom do výkladu. Nový letný zostrih, nové osob- nostné presvedčenie či filozofické smerovanie a balík, ktorý ste si čerstvo vyzdvihli po hodinovom postávaní na pošte – nič z toho už nemá až takú hodnotu, kým vám to neodobria online. A ak sa po 25-hodinovej ceste autobusom do Bulharska, na ktorej by ste minimálne pri rumunských hraniciach odprisahali, že smrť vám je neúprosne v pätách, neoznačíte bezstarostne usmia- ti v novej dovolenkovej destinácii (najlepšie tri metre za hranicou), akoby ste ani nikde neboli. Časy, keď o vašej rodinnej dovolenke vedela len suseda, ktorá sa vám podujala zalievať muškáty a nakŕmiť andulku, sú Instantnýdvíhač sebavedomia tExt A foto vlAďkA MAkovnIková o egu v prášku, ktoré netreba zalIať, zohrIať anI rozmIešať breakfast, eatIng well, yummy, nIce mornIng 136 inspire magazine ego issue EssEntIAl

Vec Branči Kováč Som egoista, lebo... Vec: Na prvý pohľad sa môže zdať, že takmer vo všetkom, ale myslím, že mám v sebe dostatok pokory, ktorú mi od malička vštepovali. Možno až priveľa. Starať sa sám o seba, dožičiť si a nehľadieť pritom na ostatných, to ti nepriamo radia zo všet- kých strán, preto je dôležité nájsť rovnováhu medzi tým, čo robíš pre seba a čo pre druhých. Kedy si sám seba prekonal úplne najviac? Vec: Zatiaľ vždy, keď som vydal nový album, mal som ten pocit. Nejaká diéta, ktorú si absolvoval/a? Vec: Vyprážané veci a tvrdý alkohol nedávam do seba vyše päť, možno aj sedem rokov a asi stopnem aj bielu múku. Celkovo mi zdravé ľahké veci chutia, plus mám dobrý pocit. Kto ti najviac ničí ego? Vec: Myslím, že som na seba dostatočne prísny a mám dostatok sebareflexie, aby som si ho vedel krásne ničiť aj sám, ale naj- tvrdšie rany dokáže dať niekto, koho pokladám za múdrejšieho ako som sám. Práva žien? Vec: Ženy majú väčší a rýchlejší harddisk, majú schopnosť pamä- tať si pre mužov nepodstatné detaily, ktoré sú však často najdô- ležitejšie. Bol som strašne rád, keď nám šéfovala pani Radičo- vá, ale takisto sa ukázalo, že Slováci sú upnutí na silné mužské osobnosti a nezvládajú ženské dirigovanie, takže to s rovnopráv- nosťou na Slovensku práve ružovo nevidím. Čo by ti mala ukázať vyleštená veštecká guľa? Vec: Mňa v štúdiu. Monika Kompaníková spisovateľka Som egoista, lebo... Monika: Mám sa rada a som rada, že sa mám rada, lebo keby som sa nemala, tak som jeden nešťastný a zakomplexovaný človek. A taký človek je potom navonok egocentrický, arogant- ný a sebastredný, no vnútri maličký, neistý a ustráchaný. Trochu komplikované... Kedy si sám seba prekonal úplne najviac? Monika: Každé ráno. Opäť a znova každé ráno rovnako bolestivo a namáhavo vstávam z postele. Nejaká diéta, ktorú si absolvoval/a? Monika: Moja hmotnosť je 47 kg, bez výkyvov. Mám dvoch ma- lých chlapcov, tí zamestnávajú na 100 percent moje telo aj hla- vu, som v neustálom pohybe, v strehu. Chcem mať viac, no nej- de to. Kto ti najviac ničí ego? Monika: Prestala som čítať anonymné diskusie k mojim textom, tie ma podkopávali aj napriek tomu, že som si vravela, že tí ľudia nestoja ani za myšlienku. No predsa pochybnosť niekde zostala. Potom som pochopila, že to sú tí sebastrední, agresívni a aro- gantní, čo sa vlastným menom nepodpíšu a do očí nepovedia, lebo na to nemajú. Teraz sú to moje vlastné pochybnosti, neis- tota, strach, že zlyhám, niečo pokazím, stratím odstup a odhad. Okolnosti, ktoré neovplyvním, nepohnem s nimi a môžem sa len prispôsobiť. To človeka zlomí, myslím, vtedy, keď pocíti zodpo- vednosť za druhých, za deti a zažije neslobodu v rozhodovaní. Práva žien? Monika: Muži a ženy sú úplne iný živočíšny druh, tak aké porov- návanie, aký poradovník? Najkrajšie medzi mužom a ženou je to, že aj napriek všetkej rozdielnosti je možné nadviazať silný vzťah, v ktorom sa všetky tie rozdiely stratia, chýbajúce časti sa na obidvoch stranách doplnia, dve polovice sa spoja. To nemám z časopisu, to mám odpozorované. To je asi láska. To som asi v inej otázke. Čo by ti mala ukázať vyleštená veštecká guľa? Monika: Radostnú starobu. Teším sa na čas, keď budem mať čas premýšľať nad umelým kolenným kĺbom a zaváraninami a dar- čekmi pre vnúčatá, o ktoré sa budem starať len vtedy, keď bu- dem ja chcieť. Chcela by som vidieť malý zanedbaný domček so záhradkou a verandou, na ktorej sedia podobní starčeko- via a hrajú so mnou nejakú spoločenskú hru, pri klobáse a ma- lom množstve alkoholu. V garáži zaparkované zablatené auto, v priehradke autoatlas Európy. Moje deti šťastné, kdekoľvek a akokoľvek sa rozhodnú žiť. Ako v reklame na lieky na pamäť. Monika Žákovská media manager PHD Network Som egoista, lebo... Monika: Radšej byť poctivý egoista ako pokorný pokrytec... re- flektujem okolie a som prispôsobivá ☺ v základe egoista nie som, sebavedomá je správny výraz. Arogantná som iba v prípa- de, že je to potrebné. Kedy si sám seba prekonal úplne najviac? Monika: Poviem ti, že vo všetkom, čo robím, sa snažím vždy prekonať samú seba. Aj v práci sa snažím každú kampaň urobiť efektívnejšie, aj keď behám, vždy odbehnem dlhšiu trasu, ako si na začiatku zadám, ale najviac sa prekonám asi vtedy, keď pre- stanem mať potrebu stále všetko zdokonaľovať..., čiže o preko- naní ešte hovoriť nebudem ☺ (dostatočne alibistické? ☺) Nejaká diéta, ktorú si absolvoval/a? Monika: Takzvaná „officespace diéta“ uchmatnúť z tej všeobec- nej čokolády veľa tak, aby si nikto nevšimol, že som zjedla väčši- nu... To asi nie je diéta, však? Ale ak by chcel niekto vedieť, aká je na to taktika, mám na to postupy. Kto ti najviac ničí ego? Monika: Nikto, lebo aj keby chcel, tak asi nepochodí; ja si to viem vykryť aj sama. ☺ Práva žien? Monika: Rovnoprávnosť musí byť. Ženy vedia doplniť mužský a muži zase ženský charakter. Aj keď popri všetkých tých ku- chároch a kaderníkoch si hovorím, že my ženy o chvíľu budeme iba dirigovať...v tom sme dobré, vieme sa rýchlejšie rozhodovať a priorizovať; muži veľa premýšľajú, riešia, kombinujú, analyzujú, taktizujú, a kým TO príde, už sa to vyrieši samo (lebo už to vyrie- šila ona ☺), jedine že by nie... Čo by ti mala ukázať vyleštená veštecká guľa? Monika: Byť šťastná, ale to mi nemusí ukazovať, to si zariaďujem celý život na plný úväzok. ☺ realitY check soM EGoIstA, lEbo... v čom si jEdEN EgocENtrický, arogaNtNý a sEBastrEdNý jEdiNEc? kEDy sI sáM sEbA prEkonAl úplnE nAjvIAc? pokoril si hraNicE? Napríklad 200 drEpov dENNE? alEBo mouNt EvErEst? nEjAká DIétA, ktorú sI AbsolvovAl/A? klíčky? jEdENiE vidličkou? pitiE lyžičkou? kto tI nAjvIAc nIčí EGo? rodičia? BaBka ti Furt hovorí, žE si tučko? právA žIEn? vEríš Na rovNoprávNosť pohlaví? čo žENy vEdia alEBo NEvEdia lEpšiE ako muži? čo by tI MAlA ukázAť vylEštEná vEštEcká GuľA? s čím rátaš do BudúcNosti a musí to Byť, aj kEBy traktory padali? 137 magazine with a difference pEoplE

Bystrík spevák, muzikant, propagátor Inspire magazine Som egoista, lebo... Bystrík: V každom človeku je trošku egoista. A ja dúfam, že vo mne je iba tá troška. ☺ Kedy si sám seba prekonal úplne najviac? Bystrík: Človek denne prekonáva sám seba. Ale kedy úplne najviac, tak to netuším, ale určite raz taká situácia príde a hádam ju prekonám. ☺ Nejaká diéta, ktorú si absolvoval/a? Bystrík: Absolvoval som diétu s názvom „nežer“ ☺ Po pár dňoch som to zabalil, dal som si niečo nezdravé a povedal som si, že to nestojí za to, aby som si odopieral dobroty a trápil telo. Ja milujem jedlo a to veľké brucho aj tak schovám za gitaru. ☺ Kto ti najviac ničí ego? Bystrík: Neviem, kto mi ho ničí, ale zato viem, kto mi ho zdvíha. Je to môj spevácky kolega Robo Papp, pri ňom sa cítim byť vysoký, pekný, talentovaný a samozrejme skromný. ☺ Práva žien? Bystrík: Práva by sme mali mať rozhodne rovnaké. Hlavne právo milovať a byť milovaný. Čo by ti mala ukázať vyleštená veštecká guľa? Bystrík: Mohla by mi ukázať moju rodinku, ktorá je šťastná, zdravá a milujúca. Robo Papp spevák, muzikant, propagátor Inspire magazine Som egoista, lebo... Robo: Som egocentrický, lebo som kozorožec, lebo ma baví moja robota a všetko, čo so sebou pri- náša, viem si to všetko užiť, ale som zároveň aj empatický, tým sa to snažím vyvážiť. Kedy si sám seba prekonal úplne najviac? Robo: Sám seba som prekonal najviac, keď som psychicky prežil prvé tri mesiace po narodení svojej dcérky, ktoré strávila v nemocnici. Nejaká diéta, ktorú si absolvoval/a? Robo: Neuznávam diéty žiadneho druhu. Keď sa chcem dostať do formy po zime, obmedzím vyprá- žané jedlá, pridám viac zeleniny a začnem cvičiť. Akákoľvek diéta je len dočasné riešenie. Kto ti najviac ničí ego? Robo: Mal som šťastie, že moja rodina moje ego nikdy neničila a celý život sa snažím obklopovať len pozitívnymi ľuďmi, takže nemám človeka, ktorý by mi ego ničil. ☺ Práva žien? Robo: Práva by sme rozhodne mali mať rovnaké. Je však jasné, že sú danosti, ktorými oplývajú viac ženy, alebo muži. Žena sa vie lepšie postarať o dieťa, pretože je na to prírodou predurčená, ale v bani by sa zrejme lepšie uplatnil muž. Čo by ti mala ukázať vyleštená veštecká guľa? Robo: Rátam s dobrým zdravím, úspechom, šťastím, dobrými priateľmi, nič iné si nepripúšťam. — Radovan Pokojný marketingový riaditeľ Citroën Slovakia Som egoista, lebo... Radovan: ... bez aspoň štipky egoizmu nie je možné dosiahnuť vnútornú slobodu. A na tej mi celkom záleží. Kedy si sám seba prekonal úplne najviac? Radovan: Oh-la-la, úplne najviac sa prekonávam päťkrát za týž- deň, keď mi zazvoní budík o 06:00. Nejaká diéta, ktorú si absolvoval/a? Radovan: Bohužiaľ ešte zatiaľ nie. Ale už sa chystám na masívnu čokoládovú ☺. A mimochodom, už sa na ňu hrozne teším. Kto ti najviac ničí ego? Radovan: My sebastrední jedinci si ego ničiť nedáme! Práva žien? Radovan: Bez rozmýšľania a dlhých rečí...rovnaké ako práva mu- žov. Bez rozdielov. Čo by ti mala ukázať vyleštená veštecká guľa? Radovan: Koniec vlády jednej strany a svetový mier. ☺ Andy Sváková umelkyňa, fešanda Som egoista, lebo... Andy: Je to ekonomicky výhodné a spoločensky prospešné. Ve- ľakrát sa však správam aj altruisticky. Kedy si sám seba prekonal úplne najviac? Andy: Každý deň sa prekonávam... a vymýšľam si nové ciele... Teda hlavne v pondelok a piatok... Nejaká diéta, ktorú si absolvoval/a? Andy: Lowcarb – asi mesiac.Človek má pocit, že je permanent- ne na drogách... takže ma to zaujalo ako experiment, ale ako denná prax nie. Kto ti najviac ničí ego? Andy: Sám sebe som najlepším pánom... Ostatní nemajú ten do- sah... moc tých externých ničiteľov neevidujem... Práva žien? Andy: Ženy sú rovnocenné mužom v právach a povinnostiach a sú odlišné od mužov v mnohých iných veciach. Čo by ti mala ukázať vyleštená veštecká guľa? Andy: Môj mozog mi je najlepšou guľou ☺ vešteckou, samozrej- me. Dosť presne viem,čo chcem... a to ostatné si vymyslím. ☺ Zuzana Zloba Lobotková nová šéfka vesmíru a Inspiru Som egoista, lebo... Zuzana: Som egocentrický arogantný jedinec, lebo mám pekné uši! Vážne, pozrite sa na ne a nemôžete nesúhlasiť! Občas si pri- padám ako Murakamiho hrdinka s peknými ušami... Kedy si sám seba prekonal úplne najviac? Zuzana: Sama seba prekonám vždy, keď upustím od nezmysel- nej tvrdohlavosti. Ak ma niekto zažil zaťatú, vie, o čom hovorím. Nejaká diéta, ktorú si absolvoval/a? Zuzana: Na diéty nie som, veď vzdať sa sladkého?! Ale kedykoľ- vek pokazím vaše snahy o diétu. Nemám vám upiecť muffiny, cheesecake alebo cookies? Kto ti najviac ničí ego? Zuzana: Asi ja sama. Netvrdím, že som perfekcionista, no málo- kedy som úplne spokojná s tým, čo robím, alebo celkovo sama so sebou. Aj komplimenty vraj často odbíjam tak trochu buran- sky. Takže nie som nevďačná, len občas príliš sebakritická. Práva žien? Zuzana: Pýtate sa zlej osoby – feministky, čo má rada autá aj va- renie ☺ Ženy vedia v každom prípade lepšie na mužov nadávať a plakať kvôli nim, muži zase vedia lepšie nechápať ženy. Čo by ti mala ukázať vyleštená veštecká guľa? Zuzana: Mala by mi ukázať, či som strapatá alebo mám rozma- zané oči. A ešte, či sa mi splnia všetky šialené plány zahŕňajúce chalúpku v Írsku a výrobu sladkostí menom Leninky. ☺ 138 inspire magazine ego issue pEoplE

ČLOVEK DOKUMENT PRÍB EH &VAŠA TELEVÍZIA NA CESTÁCH

oGiCrÉatiVe teChnoL e Bol to okamih z večnosti, ktorý má oslepil. Zjavil sa ako túlavá hviezda z galaxie v inom vesmíre a len si tak prešiel okolo v éteri nedostupnosti. Užasnuto som ho sledovala a ani som sa nepohla. Vedela som, že to je on. Stratila som preňho hlavu... noVý Citroën DS3 CaBrio. LýDia eCkharDt & neLa PoCiSkoVÁ Pre nový Citroën DS3 Cabrio Šaty,|Foto,JakubKlimo|Modelka,nelaPocisková kombinovanáspotreba:3,7–5,9l/100kmaemisieCo2 :98–137g/km.