MÚZA 2/2016
MÚZA 2/2016
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/MÚ
MÚZA
ZA
Vydáva Považské múzeum v Žiline
v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja
ELEKTRONICKÝ
POZNÁVACÍ
ČASOPIS
O HISTÓRII
A KRÁSACH
ŽILINSKÉHO
REGIÓNU
ročník 4
2/2016
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/OBSAH ZAOSTRENÉ NA PĹŠIKA ....................................................................................................... 4
NOVÉ DRUHY DREVÍN V BUDATÍNSKOM PARKU ............................................................ 8
ARCHEOLÓGIA NA BUDATÍNSKOM HRADE V ROKOCH 2006 – 2016 .............................. 10
ŠAFRANY ALEBO JESIENKY? ............................................................................................... 14
NAJVÄČSIA MAPA UHORSKA JE V BUDATÍNSKOM HRADE .............................................. 17
VÝSKUM VALU NA HRADISKU VEĽKÝ VRCH V DIVINKE (PODHRADIE, POLOHA
HOLÝ PRIELOH ............................................................................................................. 20
ŽIVOT BEZ CHLADNIČKY .................................................................................................... 26
SPOMIENKY BUDATÍNČANOV ............................................................................................ 30
AKO PLYNIE ČAS... – ROSENFELDOV PALÁC A NEOLOGICKÁ SYNAGÓGA V ŽILINE ...... 34
VÝSTAVA OD FRFAJDY K ALMÁZII ...................................................................................... 38
MÚZA Elektronický poznávací časopis o histórii a krásach žilinského regiónu
Zodpovedná redaktorka: Mgr. Zuzana Kmeťová
Šéfredaktor: Mgr. Peter Šimko, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Michaela Koláriková
Grafický dizajn: Mgr. Peter Šimko, PhD.
Autori textov:
PhDr. Ladislav Hlôška, PhD.
Mgr. Katarína Kendrová
Ing. Květa Kicková
Mgr. Andrea Slaná, PhD.
Mgr. Zuzana Staneková
Mgr. Peter Šimko, PhD.
Mgr. Dominika Tomášová
Popis k fotografii na titulke: pĺšik v stave telesnej strnulosti – torpidity. V tomto stave trávi dni, keď je
daždivé a chladné počasie. Vďaka tejto užitočnej adaptácii ich prežije bez väčšej telesnej ujmy
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/3
Milí čitatelia,
hoci už vydávame 7. číslo časopisu MÚZA, veľa ľudí stále o ňom nevie. Preto v dnešnej dobe zdieľania a „sharovania“ všetkého,
čo je zadarmo, prosíme aj Vás, aby ste sa formou e-mailu či facebooku podieľali na jeho šírení, rovnako ako internetom kolujú
množstvá starých fotografií či historických pohľadníc naskenované z publikácií. Kedysi, ak chcel niekto vidieť na fotografiách
a obrazových dielach ako naša spoločnosť vyzerala pred desiatkami rokov, kúpil si knihu alebo zašiel do múzea. Dnes stačí pár
minút či celé hodiny brázdiť stránky internetu. Či je to tak správne alebo nie, nejdem posudzovať. Je to však jedna z príčin krízy
múzejníctva, s ktorou sa musí vyrovnať, keďže naša spoločnosť je ochotná platiť za zábavu, hoci aj v priestoroch múzeí,
s nákupom obrazových či odborných publikácií a návštevou výstav je to však už horšie.
Ale zdá sa, že tento stav je len dočaný, lebo v návštevnosti múzea sa neodzrkadľuje, práve naopak. Je to aj vďaka tomu, že v
sezóne 2016 sa podarilo kolektívu Považského múzea v Žiline pripraviť dve nové expozície, jednu v Sobášnom paláci v Bytči,
druhú v Budatínskom hrade. Práve sprístupnenie hradnej kaplnky a expozície v obnovených priestoroch 3. nadzemného
podlažia hradu boli ťahákom tohtoročnej sezóny. Prvá expozícia je zameraná na drotárstvo pod názvom Drotárstvo -
(ne)uveriteľný príbeh jedného remesla. Nachádza sa v priestoroch, kde bola už predtým inštalovaná expozícia drotárstva a teda
možno tvrdiť, že drotárstvo sa po 9 rokoch podarilo vrátiť do Budatínskeho hradu, s ktorým je späté už od počiatkov budovania
Považského múzea. Druhá – historická expozícia prezentuje exponáty z dejín Žiliny, historického nábytku a dejín Budatínskeho
hradu. V priestoroch 6. nadzemného podlažia – v hradnej veži – sa vďaka uvoľneniu priestoru podarilo vytvoriť malú tematickú
časť zameranú na historické mapy. Tej najkrajšej z nich je venovaný aj jeden článok v tomto čísle Múzy.
Úspešná sezóna je za nami a zimný čas budeme venovať príprave tej budúcoročnej, ale aj publikačnej a vedeckovýskumnej
činnosti a na svoje splnenie čakajúcim úlohám v oblasti evidencie a ochrany zbierok, ktoré spravujeme.
PETER ŠIMKO
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/ZAOSTRENÉ NA PĹŠIKA
RNDr. Ladislav Hlôška, PhD. - Považské múzeum v Žiline
Foto: Ladislav Hlôška, Miroslav Saniga
Pĺšik lieskový sa nielenže prispôsobil arborikolnému spôsobu života, ale jeho organizmus disponuje
množstvom unikátnych ekofyziologických adaptácií, ktoré mu v podmiekach mierneho pásma pomáhajú
prežiť dlhodobé i krátkodobé periódy nepriaznivého počasia spojené s nedostatkom energeticky bohatej
potravy.
Pĺšik lieskový (Muscardinus avellanarius) je neveľký
hlodavec z čeľade plchovité, ktorý sa počas svojho
fylogenetického vývoja dokonale adaptoval na život
v korunách stromov, v húštinách krov alebo bylín.
S majstrovstvom akrobata a obratnosťou artistu sa
sebaisto pohybuje v spleti konárov. Svoj ohybný chvost
využíva pri lezení ako úchop, pevnú oporu, ale aj ako
stabilizátor na udržiavanie rovnováhy pri skokoch
z konára na konár. Pazúry na rozšírených končekoch
prstov sú špicaté ako hroty ihiel, vďaka nim sa dokáže
bez väčších ťažkostí udržať aj na kolmom kmeni či
konári a vyliezť s ich pomocou do ľubovoľnej výšky.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/5
V dĺžke zimného spánku sa vyrovná svišťovi, ale je
tu globálne otepľovanie
Zimný spánok alebo hibernácia je ohromujúcou
životnou stratégiou, ktorá sa u niektorých cicavcov
mierneho pásma vyvinula počas ich dlhej evolučnej
histórie, ktorá trvá už viac ako 200 milónov rokov.
Osvojil si ju aj pĺšik, ktorý dĺžkou zimného spánku
smelo konkuruje aj takému sedmospáčovi, akým je svišť.
Obalený hrubou podkožnou vrstvou tuku (aj niekoľko
milimetrovou), hneď po tom, čo sa jesenné dni začnú
očividne skracovať, zalezie do pripraveného zimného
hniezda, kde „prespí“ takmer 7 mesiacov
(október/november – apríl/máj). Jeho teplota klesá
z normálnych hodnôt (36,1 – 37,5°C) na -0,8 až 0,4°C, ba
dokonca niekedy až na neuveriteľných -2,9°C. Pri
takejto telesnej teplote sa v krvi a v telovej tekutine
obsiahnutej v tkanivách a bunkách iných druhov
cicavcov tvoria ľadové kryštáliky, ktoré spôsobujú
nezvratné škody v ich organizmoch. Činnosť srdca sa
pritom spomalí na 6 – 18 úderov za minútu, počet
vdychov klesne z približne 215 na 60 až 180. Potrebnú
energiu čerpá počas zimného spánku zo zásob tuku
uloženého pod kožou. Naopak pri jarnom prebúdzaní
mu ako „palivo“ na pokrytie energetických nárokov slúži
hnedý tuk (ten obsahuje veľa mitochondrií –
miniatúrnych bunkových elektrární na výrobu energie),
ktorý je uložený pod kožou na chrbte medzi lopatkami.
Globálne otepľovanie, ktorého svedkami sa
v poslednom desaťročí stávame, nevdojak aj na našom
území, má na svedomí očividné odchýlky od
„normálneho“ zimného spánku. Doba jeho trvania sa
Pĺšik lieskový obýva rozsiahle
územia Európy a severného
Turecka – Anatólie. Jeho areál sa
rozprestiera od južných častí
Anglicka, naprieč celou strednou
a východnou Európou, pokračuje
európskou časťou Ruska až po
rieku Volgu. Na juhu sa vyskytuje
v mediteránnej oblasti a na
severe zasahuje až na územie
južného Švédska. Ostrovné
populácie sú známe okrem Veľkej
Británie na Sicílii a Korfu, ďalej
na ostrove Wight v Severnom
mori a tiež na ostrovoch Fünen,
Seeland a Rujana v Baltickom
mori.
Na Slovensku sa pĺšik vyskytuje
súvisle iba v podhorských a
horských oblastiach. Jeho výskyt
v nížinných a kotlinových
častiach Slovenska je v súčasnosti
viac-menej už iba mozaikovitý.
Tieto časopriestorové zmeny
v rozšírení môžno pripísať na
vrub fragmetácie a redukcie
optimálnych biotopov, ku ktorej
v antropogénne ovplyvňovanej
kultúrnej krajine dochádzalo
a stále ešte dochádza.
Pĺšik si v jeseni pred nástupom hibernácie vybuduje
podzemné hniezdo z rastlinného materiálu. Zvinie sa
v ňom do klbka, hlavu si často skloní na hruď a oči
prekryje chvostom.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/6
v porovnaní s údajmi o jeho dĺžke v minulosti skrátila
o jeden, v extrémnych prípadoch až o celé dva mesiace.
Terénne výskumy prinášajú stále nové a nové dôkazy
o tomto novom fenoméne. Okrem iného odhalili aj to,
že pĺšiky sa počas miernych zím s vyššími teplotami
prebúdzajú z hlbokej strnulosti oveľa častejšie
a v kratších intervaloch, ako počas mrazivých
a dlhotrvajúcich zím. Opakované prebúdzanie je
spojené s vysokými energetickými stratami, predčasne
sa vyčerpajú tukové zásoby a mnohé pĺšiky to neprežijú.
Ďalší výskum organizovaný Považským múzeom
v Žiline môže objasniť, aký vplyv môžu mať tieto
klimatické zmeny na prežívanie a reprodukciu pĺšika.
Po historicky veľmi teplej zime 2015/2016 sme pri prvej jarnej
kontrole nachádzali v tubusoch veľa uhynutých pĺšikov. Časté
prebúdzanie ovplyvňované nezvyčajne vysokými a často
kolísajúcimi teplotami pravdepodobne vedie k celkovému
oslabeniu a následnému kolapsu organizmu.
Ako pracuje mozog a „biologické hodiny“ pĺšika
počas zimného spánku?
V hlbokom spánku „pracujú“ v mozgu pĺšika iba tie
riadiace centrá, ktoré sú dôležité pre udržiavanie
životne dôležitých funkcií (ako napr. dýchania, krvného
obehu, srdcovej činnosti či základného metabolizmu).
Ostatné, menej dôležité centrá sa jednoducho „vypnú“.
Vonkajším signálom pri jarnom prebúdzaní je dĺžka
svetelnej časti dňa, tzv. fotoperióda. Preto na svetlo
citlivý receptor v medzimozgu (pineálny orgán alebo
epifýza) zostáva aktívny počas celej zimy.
V takomto hniezde trávi pĺšik dni počas vegetačnej sezóny.
Stavia si ho z rastlinného materiálu, ktorý má k dispozícii
vo svojom okolí. Obal hniezda pozostáva z vrstvy suchých aj
čerstvých bukových listov. Vnútro býva vystlané suchými
steblami tráv.
„Zlé dni“ radšej prespí
Ak sa vo vegetačnom období neočakávane zhorší
počasie a teplota prostredia klesne pod 15° C, pĺšik
prechádza do fázy dennej spánkovej letargie (tzv.
torpidity). Je to fyziologická adaptácia na momentálne
nepriaznivé ekologické podmienky, kedy sa teplota jeho
tela zníži, avšak nie na také nízke teploty ako počas
vlastnej hibernácie v zimnom období. Taktiež srdcový
tep spolu s frekvenciou dýchania sa nemenia až tak
radikálne. Letargický pĺšik je ukrytý v bezpečí svojho
hniezda, ktoré si sám uvije v dutine stromu alebo
v hustom poraste krovia alebo bylín. Na vonkajšie
podnety, ako napr dotyk teplej ľudskej ruky síce reaguje,
ale pri citlivej a opatrnej manipulácii sa celkom
nepreberie do bdelého stavu. Tento stav telesnej
strnulosti môže trvať aj niekoľko dní, kým sa počasie
nezlepší a nestúpne teplota.
Plch sivý je väčším príbuzným pĺšika lieskového. Aj napriek
určitej miere konkurencie však dokážu koexistovať
v spoločnom priestore.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/7
Tubusy z Veľkej Británie
Tento charizmatický živočích je aktívny v nočných
hodinách, čo z neho robí ešte záhadnejšieho tvora.
Dodnes sú mnohé aspekty jeho bionómie zahalené
rúškom tajomstva. Vďaka moderným výdobytkom vedy
a techniky, ako je telemetria či rôzne automatické
digitálne kamery (fotopasce), sa postupne niektoré
z týchto záhad podarilo objasniť.
K takýmto technickým zázrakom patria aj tzv.
hniezdne tubusy, ktoré boli skonštruované a úspešne po
prvý raz použité na monitorovanie populácií pĺšika
lieskového koncom 20. storočia vo Veľkej Británii. Boli
jednoduché na inštaláciu a finančne dostupné.
Anglickým vedcom sa navyše vďaka rozsiahlej kampani
podarilo prebudiť živý záujem laickej verejnosti o tohto
roztomilého tvora a ktorá sa počas niekoľkých
nasledujúcich rokov aktívne zapájala do mapovania jeho
rozšírenia na Britských ostrovoch. Takto sa do rúk
biológov dostali cenné, dovtedy neznáme a neraz
i prekvapujúce informácie o ekológii, dennej a nočnej
aktivite, nárokoch na prostredie, potrave či
rozmnožovaní.
Hniezdny tubus na monitorovanie časopriestorovej aktivity
pĺšika lieskového importovaný k nám na Slovensko z Veľkej
Británie. Zdroj: http://www.nhbs.com/dormouse_nest_tube_
plastic_tube_only__tefno_185813.html
Na území Slovenska takýto komplexný výskum
pĺšika zatiaľ chýba, preto sme sa zhruba pred piatimi
rokmi, inšpirovaní úspechmi tejto metódy výskumu
pĺšika vo Veľkej Británii, rozhodli rozvešať v teréne
prvých 25 britských hniezdnych tubusov. Hneď v prvom
roku výskumu sa táto metóda importovaná z Veľkej
Británie dobre osvedčila aj v odlišných geografických
podmienkach Slovenska. Postupne sme v teréne
inštalovali na rôznych lokalitách v okolí Žiliny a tiež na
území Národného parku Muránska planina 225 týchto
tubusov. Kontrolujeme ich v pravidelných časových
intervaloch v rámci sledovania sezónnej aktivity pĺšikov
počas vegetačného obdobia (marec – november).
Plch sivý konkurentom
Hniezdne tubusy, v ktorých si pĺšiky budovali svoje
letné hniezda a ktoré používali ako úkryt, alebo v čase
reprodukcie na výchovu svojich mláďat nám veľa
prezradili o jeho ekologických nárokoch na prostredie.
V lesoch dával prednosť porastom nižších vekových
tried, kde má v porovnaní s vysokovekými lesmi
k dispozícii širšie potravné spektrum. Ďalej sa ukázalo,
že najviac mu vyhovujú tubusy upevnené vo výške
minimálne 65 cm nad zemou a orientované na SZ. Pri
viacerých kontrolách sme s prekvapením zistili, že vo
vyššie umiestnených tubusoch sa zdržiaval telesne väčší
a tým pádom konkurenčne úspešnejší plch sivý. Ale ako
to už v prírode býva zvykom, ostré hrany vzájomnej
nevraživosti sa časom obrúsia a koexistujúce druhy tak
nájdu najlepšiu životnú stratégiu, ktorá umožní
existenciu oboch druhov. Využívaný priestor si rozdelia
tak, aby si vzájomne čo najmenej konkurovali.
Mláďa pĺšika lieskového krátko po osamostatnení.
Mozaika nových poznatkov zatiaľ vystupuje iba
v nejasných kontúrach, ale s každým rokom výskumu
pribúdajú jasnejšie a výraznejšie kamienky v nej.
Premenlivosť prírodných dejov je obrovská, spleť
ekologických vzťahov a súvislostí často neprehľadná, ale
vytrvalý a viacročný výskum môže objasniť viaceré,
nesporne zaujímavé aspekty z biológie tohto charizma-
tického tvora.
Použitá literatúra:
JUŠKAITIS R. 2003: Abundance dynamics and reproduction success in the common dormouse, Muscardinus
avellanarius populations in Lithuania. Folia Zoologica 52: 239–248.
JUŠKAITIS R. 2008: The Common Dormouse Muscardinus avellanarius: Ecology, Population Structure and Dynamics.
Vilnius: Ekologijos institutas. ISBN 978-9986-443-40-7
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/8
NOVÉ DRUHY DREVÍN V BUDATÍNSKOM PARKU
Ing. Květa Kicková - Považské múzeum v Žiline
Foto: Anna Kucharčíková
Historický park v Budatíne malebne dotvára siluetu hradu ležiaceho na sútoku dvoch riek. Návštevník
má možnosť prechádzkou po kľukatých cestičkách rozjímať nad starými dobrými časmi s pohľadom
upretým na stáročné solitéry mohutných stromov. Rovnako môže na seba nechať vplývať upokojujúcu
paletu zelených odtieňov prepojenej korunnej klenby hustých stromových porastov. Práve táto efektná
konfrontácia voľných priestranstiev, osamotených velikánov a veľkých skupín stromov podporená
priehľadmi na architektonicky pôsobivé stavby je charakteristická pre prírodno-krajinársky parkový štýl.
Ide o nepravidelný typ parkovej tvorby, ktorej
snahou je cielenými zásahmi modelovať pôsobivý, ale
zároveň na pohľad prirodzený vzhľad daného
krajinného priestoru. Vznik parku okolo Budatínskeho
hradu môžeme datovať len približne, niekde do 17.
storočia. Pravdepodobne až na prelome 18. a 19. storočia
začal získavať základné rysy terajšej podoby. V priebehu
storočí menil svoju tvár podľa dobového vkusu a potrieb
majiteľov hradu. Napríklad už od neskorého baroka sa
pri parkovej tvorbe uplatňovali cudzokrajné dreviny.
Výsadba exotických rastlín vrátane vzácnych druhov
stromov okolo šľachtických sídel dobre podporovala
elitárske snahy a myslenie tejto vrstvy
obyvateľstva. Možno práve z podobných dôvodov boli
pri veľkých úpravách v roku 1745 aj v Budatínskom
parku vysadené u nás nepôvodné platany javorolisté.
Platan javorolistý je taxón s tajomným pôvodom, ide
zrejme o kríženca, ktorý vznikol v Londýne v polovici 17.
storočia, názory na jeho pôvod sa však rôznia.
V súčasnej podobe parku tvoria platany hlavný vizuálny
prvok južnej časti parku, väčšinovou drevinou však
zostáva lipa veľkolistá. Vďaka hodnotám, ktoré
predstavuje sa park stal od roku 1963 súčasťou Národnej
kultúrnej pamiatky Hrad s areálom a na jeho ochranu
a starostlivosť dohliada Krajský pamiatkový úrad so
sídlom v Žiline. Pamiatkový úrad schvaľuje všetky
úpravy či väčšie revitalizácie parku. Počas revitalizácie
v rokoch 2009 až 2010 bolo dosadených aj viacero
cudzokrajných druhov drevín a krov: orech kráľovský a
tisovec dvojradový – v prípade, že spomenieme len
zástupcov stromov. Starostlivosť o park vyžaduje
pracovať s dlhodobou perspektívou. Stromy ako
dlhoveké a pomaly rastúce rastliny dosahujú
požadovaného vzhľadu a pôsobivosti až po viacerých
desiatkach rokov, preto treba priebežne počítať
s dosádzaním nových jedincov v dostatočnom
predstihu. Z týchto dôvodov boli v lete 2016 vysadené na
kraj centrálneho priestranstva dva vzácne cudzokrajné
druhy drevín – ginko dvojlaločné a ľaliovník tulipáno-
kvetý. Výber práve týchto na Slovensku nepôvodných
drevín nemá navádzať na elitárske myšlienky, ale ich
nevšedný habitus vhodne dotvorí túto časť parku
a umocní jeho jedinečnosť. Umiestnené boli na voľné
priestranstvo v blízkosti porastovej steny, aby mali aj do
budúcnosti dostatok priestoru pre svoj rast a mohli zo
všetkých strán pútať na seba pohľady návštevníkov. Ich
dodanie sprevádzala nešťastná udalosť, keď pri prevoze
dodávateľovi na nezakrytej korbe nákladného auta bola
krupobitím poškodená väčšina ich listov. Neutešený
vzhľad a vyhliadky obidvoch jedincov sa ale v krátkom
čase vylepšili a tak mohli byť vysadené. Išlo o približne
štvormetrové jedince v kontajneroch. Na novom mieste
sa im dobre darí, pustili nové výhonky s listami
a v budúcom roku už môžeme očakávať ich rozvitie do
plnej krásy. Ešte sme zostali dlžní aspoň krátku
botanickú charakteristiku týchto dvoch pre park nových
druhov stromov:
Ginko dvojlaločné
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/9
Ginko je starobylý druh, ktorý prežil dobu dinosaurov
a pochádza z príbuzenstva ihličnatých drevín.
V súčasnosti je prirodzene rozšírený len v malej oblasti
východnej Číny. Pôvodne rástlo viacero príbuzných
druhov po celej planéte a samotné ginko sa hojne
vyskytovalo aj v Európe. Predstavuje unikát v rastlinnej
ríši, pretože do dnešnej doby sa z veľkej a rozšírenej
skupiny „ginkovitých“ rastlín zachovala jediná čeľaď
s jediným rodom a s jediným druhom – ginkom
dvojlaločným – ktorý má už teda 250 miliónov rokov.
Ginko je dlhoveká drevina, údajne sa dožíva aj 2000
rokov. Dorastá do výšky okolo 30 m, v dospelosti má
rozložitú korunu s hrubými konármi. Veľmi zaujímavý
je vejárovitý tvar kožovitých listov s nerozvetvujúcou sa
žilnatinou. Hlavný zárez na hornej časti listov ich delí na
dva laloky. Vyrastajú na skrátených konárikoch vo
zväzočkoch. Ich svetlozelená farba z jari a leta sa
v jeseni mení na svietivo zlatožltú. Je to svetlomilný
dvojdomý strom. Dvojdomosť znamená, že
rozoznávame samčie a samičie jedince. Samčie jahňa-
dovité šištice sú asi 3 cm dlhé, žlté s mnohými
tyčinkami. Vyrastajú na skrátených konárikoch. Na
„samičkách“ zas vyrastajú zvláštne rozmnožovacie
orgány v pazuchách listov – vyzerajú ako 4 cm dlhé na
konci rozšírené, stopky. Sú to dva zakrpatené
premenené listy, vytvárajúce pohárikovité priehlbeniny,
v ktorých sú umiestnené dve vajíčka. Tie na svojom
vrchole vylučujú opeľovaciu kvapku, na nej sa zachytí
peľ unášaný vetrom. Vysychaním tejto kvapky sa peľ
vťahuje do peľovej komôrky. Vajíčko nečaká na
oplodnenie, ale sa začína vyvíjať hneď po opelení.
Samotný proces oplodnenia je zložitý a nasleduje 2 až 3
mesiace po opelení, v čase, keď plod už odpadol zo
stromu. Plod je guľatý, asi 2,5 cm veľký, po dozretí žltý.
Stredná časť osemenia je dužinatá, po opade na zem
silne zapácha. Vnútorná časť je zdrevnatená. Plody sú
jedlé, používajú sa v orientálnych receptoch. Stromy
začínajú plodiť ako 20 – 30 ročné. Spoľahlivé rozlíšenie
pohlavia nedospelých rastlín je prakticky nemožné.
Ľaliovník tulipánokvetý je veľmi dekoratívny
listnatý strom pochádzajúci zo Severnej Ameriky.
V Európskych parkoch sa pestuje už od 17. storočia.
Rastie pomerne rýchlo, v dospelosti dosahuje až 40 m.
Obľubuje vlhkú pôdu, dlho trvajúce sucho spôsobuje
opadávanie listov. Má úzku korunu, ktorá sa postupne
stáva kužeľovitou. Veľmi nápadný je svojím veľkým – až
6 cm kvetom. Kvety majú 6 veľkých žltých korunných
lupienkov s oranžovým pruhom. Kvitne v máji až júni.
Plodom je krídlatá nažka. Nažky sa tvoria na dlhých
vzpriamených približne 8 cm kužeľovitých súplodiach,
ktoré sa neskoršie hviezdicovito roztvárajú. Semená sa
roznášajú vetrom, na strome zostávajú cez zimu
a postupne vypadávajú. Nevšedný tvar majú veľké skoro
štvorcové listy so 4 lalokmi vyrastajúce na dlhých
stopkách. Sú hladké a lesklé. Na jeseň sa sfarbujú do
výraznej žltej farby. Zaujímavosťou je, že kôra obsahuje
jedovatý alkaloid tulipiferin, ktorý u ľudí toxicky pôsobí
na nervovú sústavu a srdce.
Použité zdroje:
URBANOVÁ, V.: Park pri Budatínskom hrade a jeho premeny. Považské múzeum v Žiline, Žilina, 2013, 61 s.
http://botany.cz/cs/liriodendron-tulipifera/.
https://en.wikipedia.org/wiki/Liriodendron_tulipifera.
AUGUSTÍN, J.: Ginkgo biloba. [online]. Dostupné na: http://www.gusto-flora.sk/ginkgo_biloba-1.html.
Ľaliovník tulipánokvetý
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/10
ARCHEOLÓGIA NA BUDATÍNSKOM HRADE
V ROKOCH 2006 – 2016
Mgr. Zuzana Staneková - Považské múzeum v Žiline
Foto: Zuzana Staneková
Rok 2016 je už desiatym rokom odkedy sa na dlhý čas zavreli brány Budatínskeho hradu pre
návštevníkov za účelom jeho rozsiahlej rekonštrukcie. V súčasnosti je hrad už čiastočne
prístupný verejnosti i s novou expozíciou, rekonštrukčné práce však pokračujú v niektorých
priestoroch i naďalej. Ruka v ruke s rekonštrukciou hradu už desiaty rok prebiehajú aj
archeologické výskumy. Tento príspevok je len malým zhrnutím doterajších poznatkov o hrade
z pohľadu archeologických výskumov, ktoré tu počas rekonštrukčných prác prebiehajú.
Hrad počas archeologického výskumu v roku 2007. Pod južnú terasu bola vyvážaná zemina vyťažená z veže a sond na terase
Prvý v rade výskumov sa uskutočnil v lete roku 2006,
kedy pod vedením PhDr. Petra Bednára CSc.
a s odbornou asistenciou mojej osoby, prebehol výskum
na nádvorí Budatínskeho hradu, kde bola v blízkosti
hospodárskej budovy skúmaná stredoveká priekopa
a pri kaplnke boli odkryté pozostatky barokového
paláca z 18. stor.
Pred Vianocami v roku 2006 sme započali výskum
interiéru veže, ktorá bola následne doskúmaná na jar
roku 2007. Odkrylo sa celé spodné podlažie veže, ktoré
bolo v 20. rokoch, pri Čákyovských prestavbách
zasypané stavebnou sutinou. Zistilo sa, že veža,
vybudovaná na skale ako ju poznáme v súčasnosti, nie je
prvou vežou hradu. Zo staršej veže, ktorá sa zrejme
zrútila, sa zachovala iba časť základového muriva,
vybiehajúca spod základu súčasnej veže. Ako sa však
ukázalo až počas výskumu v lete 2007, stavba veže
nebola prvotnou aktivitou v tomto, pôvodne
močaristom teréne obklopujúcom menšiu skalnú
vyvýšeninu. Prvou aktivitou bolo navezenie zeminy
a vytvorenie umelého pahorku s úmyslom vybudovania
menšieho vežového hradu. Toto zistenie zaradilo hrad
Budatín k hradom typu „motte“, akých je na Slovensku
len málo (napr. Gemerský hrad).
Výskum v roku 2007, počas ktorého bolo
preskúmaných 19 archeologických sond priniesol
mnohé závažné závery. Počas neho sa podarilo
zdokumentovať viaceré výrazné prestavby a menšie
stavebné úpravy v stredoveku za Suňogovcov
i novoveku, kedy hrad vlastnili Čákiovci. Rozpoznané
boli napríklad dve stavebné fázy hradieb, pričom staršie
hradby, obkolesujúce pôvodne menší vodný gotický
hrad sa, zrejme v dôsledku chybného založenia, zrútili.
Mladšie, suňogovské opevnenie, ktorého súčasťou bol
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/11
i bastión a vonkajšia vodná priekopa už obopínalo,
v porovnaní s pôvodným vežovým hradom, omnoho
väčší areál renesančného hradu. Ten v tom čase
pozostával z tzv. „dolného“ a „horného“ hradu a jeho
súčasťou, ako sa dočítame u J. Kočiša, boli okrem
obytných priestorov v počte 47 miestností v tzv.
„hornom hrade“, napríklad aj stajne, pivovar, studňa,
ľadovňa nachádzajúce sa v „dolnom hrade“. Preskúmaný
bol aj už spomínaný bastión, ako aj kamenný most
s tromi arkádami a balustrádou, ktorý však existoval až
v neskoršom, barokovom období, keď už hrad neplnil
obrannú funkciu a na mieste zaniknutého bastiónu stála
kaplnka. Most premosťoval už čiastočne zasypanú, viac-
-menej už len dekoratívnu priekopu severne od hradu,
tesne pred hospodárskou budovou.
Výskum v roku 2007 bol skutočne rozsiahly, trval
osem mesiacov a priniesol mnoho nových zistení,
o ktorých sa čitateľ v prípade záujmu dozvie viac
v niektorom z citovaných príspevkov uvedených
v literatúre na konci tohto článku.
Ďalší výskum, vyvolaný potrebou stavby verejných
toaliet pre návštevníkov, prebehol v rokoch 2009 a 2010
pod južnou terasou. Výskum, opäť pod vedením PhDr.
P. Bednára CSc., tentoraz s odbornou asistenciou Mgr.
L. Kriškovej, opätovne potvrdil existenciu umelého
násypu „motte“ navŕšeného na skalnej vyvýšenine za
účelom vybudovania najstaršieho stredového vodného
hradu.
Ďalší výskum prebehol v roku 2013, kedy boli pod
vedením PhDr. P. Bednára, CSc. a s asistenciou Mgr.
A. Nemerguta, PhD. a Mgr. M. Zaujecovej preskúmané
tri sondy. Jednou sondou sa mala doskúmať situácia
z roku 2010 v priestore plánovaných verejných toaliet
pod južnou terasou, druhou sondou sa preveroval
priestor pod plánovanou reštauráciou na južnej terase
a tretia sonda mala preskúmať plochu pre plánovaný
výkop pre žeriav na nádvorí hradu, pod severnou
terasou. V jednotlivých sondách boli zachytené torzá
architektúr z rôznych prestavieb hradu, datované od 15.
až do 18. stor. Medzi nimi bola skúmaná opäť i časť
staršej hradby. Najzaujímavejší bol nález múrov
v mieste výkopu pre žeriav, nakoľko v danom priestore
sa až do okamihu nálezu týchto architektúr
nepredpokladala existencia zástavby.
Koncom roku 2015 a v prvej polovici roku 2016
prebehla zatiaľ posledná etapa archeologického
výskumu, vyvolaná potrebou prepojenia dažďovej
kanalizácie z kaplnky, s odpadovou šachtou za bránou
hradného nádvoria. Počas tohto výskumu, vedeného
RNDr., Mgr. Mariánom Samuelom z Arecheologického
ústavu Slovenskej akadémie vied a za odbornej účasti
Mgr. A. Slanej a mojej boli v dvoch sondách prebádané
štyri murivá, pochádzajúce zo staršej, renesančnej fázy
hradu, i z mladšej, barokovej prestavby.
V súčasnosti je síce hrad už čiastočne prístupný
verejnosti, avšak k jeho úplnému zrekonštruovaniu
vedie ešte dlhá cesta. A tak, ako tomu bolo doteraz,
i v budúcnosti bude každý, či už väčší alebo menší zásah
do zeme v bezprostrednej blízkosti hradu alebo jeho
širšom okolí sledovaný archeológom tak, ako to stojí
v rozhodnutí Krajského pamiatkového úradu v Žiline.
Výskum v prízemí veže v roku 2006
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/12
Tretí nosný oblúk kamenného mosta z 18. stor. odkrytý v roku 2007
Oblúk renesančnej klenby zamurovaný počas mladšej prestavby. Nález z jari 2016
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/13
S odstupom času sa dá povedať, že takmer všetky
archeologické výskumy, ktoré na hrade za uplynulé
desaťročie prebehli boli veľmi prínosné a najmä ten
najrozsiahlejší v roku 2007, mal zásadný vplyv na
osvetlenie dejín hradu v jednotlivých časových etapách.
To so sebou samozrejme nieslo určitú dávku problémov
súvisiacich s projektovaním pôvodného zámeru rekon-
štrukcie, kedy museli architekti prehodnocovať
pôvodné plány a niekoľkokrát ich pozmeniť, aby
nedošlo k narušeniu výnimočných nálezov. Každý
nasledujúci výskum nás len utvrdzoval, že Národná
kultúrna pamiatka Budatínsky hrad je stále plný
tajomstiev a že i miesta, na ktorých sa nepredpokladajú
nálezy architektúr nakoniec môžu prekvapiť dôkazom
o staršej, či mladšej zástavbe.
Použitá literatúra:
P. Bednár/Z. Stranianková: Zisťovací výskum na Budatínskom zámku v Žiline. In: Archeologické výskumy na
Slovensku v roku 2006. Nitra 2008, s. 33, 34.
P. Bednár/Z. Staneková: Výsledky archeologického výskumu Budatínskeho zámku. In: Archeologické výskumy na
Slovensku v roku 2006. Nitra 2009, s. 29 – 31.
P. Bednár/Z. Staneková: Budatínsky hrad vo svetle archeologických nálezov. In: D. Pindur/M. Turóci a kol.: Šľachta
na Kysuciach. Čadca – Český Těšín – Žilina 2012, s. 7 – 17.
P. Bednár/L. Krišková: Archeologický výskum v areáli Budatínskeho hradu. In: Archeologické výskumy a nálezy na
Slovensku v roku 2010. Nitra 2015, s. 38 – 39.
P. Bednár/L. Krišková/Z. Staneková: Žilina-Budatín, NKP hrad Budatín. „Stavebné úpravy – časť verejné toalety, I.
etapa“. Výskumná správa z I. etapy výskumu. Nitra 2011.
J. Kočiš: Od Čachtíc po Strečno. Bratislava 1989.
M. Plaček/M. Bóna: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava 2007.
EDIČNÁ NOVINKA
Peter Šimko (zost.):
Po koľajniciach do Rajca
Vydalo Považské múzeum v Žiline,
Žilina 2016,
84 strán, farebné a čieno-biele fotografie,
anglické resumé.
odborná publikácia
Autori textu: Peter Šimko, Dušan
Lichner
Spolupráca: Petr Hoffman, Ondřej
Řepka, Lumír Kunc, Jozef Feiler, Jozef
Remenec, Marián Ziman a ďalší
Publikácia plní funkciu odbornej
monografie, popisuje vývoj železenice
Žilina – Rajec od jej postavenia v roku
1899 po súčasnosť a zároveň je
sprievodcom pre návštevníkov
Rajeckej doliny, ktorí využijú vláčik na
cestu za jej krásami. Odborná i
popularizačná časť sú doplnené o
množstvo cenných historických i
súčasných fotografií.
Vydanie publikácie podporili Považské
múzeum v Žiline v zriaďovateľskej
pôsobnosti ŽSK, Mesto Žilina,
spoločnosti Logisped a Cementáreň
Lietavská Lúčka.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/14
ŠAFRANY ALEBO JESIENKY?
ČASOVÝ ASPEKT TERÉNNEJ BOTANICKEJ PRAXE
Ing. Květa Kicková - Považské múzeum v Žiline
Foto: Květa Kicková, Anna Kucharčíková
Nielen hubári a ostatní aplikovaní znalci prírodných dejov vedia, že keď chceme v prírode
niečo určité nájsť, je dôležité hľadať nielen na správnom mieste, ale aj v správnom čase.
V prípade, že zohľadníme časové hľadisko, bude aj odpoveď na otázku z úvodu rýchla a správna.
Už z diaľky nám bude pri pohľade na lúku pokrytú hlávkami veľkých fialových kvetov zrejmé
o aký rastlinný druh ide.
Ak pozeráme na porast obkolesený prírodou
v skorom jarnom šate, budú tam kvitnúť šafrany, počas
jesenného obdobia pôjde o zakvitnuté jesienky.
Nemusíme pritom poznať botanické charakteristiky
jednotlivých druhov ani pátrať po osvedčených
determinačných znakoch, ktoré by nám tajomstvo
názvu kvetiny odhalili. Ako sa v našich zemepisných
šírkach menia ročné obdobia, rastlinstvo sa za státisíce
rokov svojho vývoja prispôsobilo týmto pravidelným
výkyvom. Vyvinulo sa množstvo rôznych životných
cyklov a životných stratégií ako, kde a kedy vyrásť
a zároveň zabezpečiť budúcnosť svojim potomkom.
Šafrany kvitnú skoro na jar, často ešte pred roztopením
snehu, využívajú skoré kvitnutie v predstihu pred
ostatnými rastlinami, čo im zaisťuje pozornosť prvých
opeľovačov aj „dostatok miesta na slnku“. A v prípade
nepriaznivého počasia prichádza na rad samoopelenie.
Jesienky zas majú nevšedne rozdelený svoj životný
cyklus - na neskoré jesenné kvitnutie a priaznivé jarné
obdobie ponechali na rast listov a vývin semien. Práve
Jesienka obyčajná (Colchicum autumnale) kvitne koncom augusta až do novembra. Kvety vyrastajú z hľuzy aj po viacerých,
prisadajú na hľuzu krátkou stonkou a zrastené okvetie tvorí dlhú 30 cm rúrku, ktorá siaha až nad povrch pôdy
(približne 10 cm).
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/15
tieto pravidelne sa opakujúce životné prejavy
(fenologické fázy) závisia od komplexu podmienok
vonkajšieho prostredia. Napríklad kvitnutie šafranov
začína už v marci, ale závisí od priebehu počasia
a nemusí prebiehať každoročne vždy v rovnakom čase.
Veľkú úlohu tu však hrá aj nadmorská výška lokality -
v subalpínskom stupni nájdeme kvitnúce jedince až do
začiatku leta. Výnimky potvrdzujú pravidlá, takže občas
sa dá nájsť kvitnúca jesienka aj na jar. Určité klimatické
parametre môžu spôsobiť, že vykvitne v netradičnú
dobu. Táto forma je popísaná ako varieta vernum.
Niektoré orchidey napríklad nemusia kvitnúť každým
rokom, sklenobyľ bezlistá môže kvitnúť a vytvoriť plody
aj pod povrchom pôdy. Príroda má svoje zákonitosti,
ktoré sa voči praktickým potrebám botanika môžu zdať
občas málo ústretové.
Práca botanika v múzeu nezahŕňa len starostlivosť
o zbierkový fond, široký okruh prezentačných činností,
ale aj terénnu prácu, ktorá je predpokladom akvizičnej,
vedecko-výskumnej a ostatných odvodených odbor-
ných činností. Podľa potrieb akvizičnej koncepcie
alebo výskumnej úlohy sa vyberá vhodná metodika
práce, ktorá má za úlohu zdokumentovať reálny stav
predmetného druhu, spoločenstva alebo biotopu.
Neoddeliteľnou časťou každej metodiky musí byť
vhodný harmonogram prác, v prípade niekoľkoročného
výskumu sa musí sledovanie opakovať v obdobnom
čase, aby boli zistené parametre porovnateľné. Dôležité
je správne načasovanie návštevy lokality. Vegetačná
sezóna zahŕňa sled klíčenia, optima a odumierania
(častí vývinového procesu) veľkého množstva
rastlinných druhov. Rastliny rozličným umiestnením
svojich životných cyklov na časovej osi, čo najlepšie
využívajú dostupné zdroje, bojujú vo veľmi silnom
konkurenčnom boji s ostatnými rastlinami a získavajú
náskok pred svojimi konzumentmi. Počas vegetačného
obdobia tak má na určitej lokalite vždy prevahu určitý
rastlinný druh alebo skupina druhov. Prejavuje sa to
väčšinou vizuálnou prevahou práve kvitnúceho hojného
druhu a táto fáza časovej štruktúry spoločenstva sa
nazýva aspekt. Poznanie rozdielnej doby kvitnutia
vzhľadovo podobných druhov môže prácu v teréne
uľahčiť. Napríklad podobné vlhkomilné valeriány
s perovito zloženými listami sa obdobím kvitnutia
neprekrývajú, valeriána výbežkatá kvitne v máji a júni,
Šafran spišský (Crocus discolor) má jeden veľký fialový
kvet, ktorý vyrastá z guľovitej podzemnej hľuzy. Začína
kvitnúť ešte pred rastom uzučkých čiarkovito kopijovitých
listov s bielou stredovou žilou. Okvetné lístky sú na báze
zrastené do krátkej rúrky, vyduté, 2 až 3 krát dlhšie ako
široké a špicaté. Zložitejšia je otázka rozlišovania
jednotlivých druhov šafranov. Doposiaľ nie je jednotne
taxonomicky definované vymedzenie šafranov rastúcich na
našom území, ich členenie na druhy resp. poddruhy. Šafran
karpatský (Crocus heuffelianus) sa podľa aktuálne
platného taxonomického statusu viditeľne líši najmä lysým
ústím okvetia a tupo špicatými okvetnými cípmi
Jesienka kvitne koncom augusta. Ide o hojne rozšírenú
rastlinu vlhkých lúk, pasienkov a lužných lesov, rastie v
nižších aj vyšších polohách. Vyrastá z nesúmernej
vajcovitej hľuzy, ktorá je zanorená hlboko v substráte
Šafran spišský v apríli
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/16
valeriána lekárska v júli až auguste. Na úrovni jedinca je
ďalším špecifikom botanickej práce potreba mať
skúmaný druh v požadovanom vývinovom štádiu – aby
bol v teréne vizuálne postrehnuteľný (vyrastený),
prípadne taxonomicky určiteľný – mal vyvinuté
determinačné znaky, ktoré ho odlišujú od podobných
príbuzných taxónov. Napríklad niektoré divorastúce
ruže sa dajú s určitosťou determinovať do konkrétneho
druhu len 14 dní po odkvitnutí, alebo treba brať do
úvahy aj znaky na minuloročných šípkach. Pri množstve
rodov vyšších rastlín je pre presnú determináciu
potrebné vidieť niektoré znaky na pohlavných
orgánoch. (Práve už malé funkčné zmeny na pohlavných
orgánoch účinne podporujú fylogenézu a diverzifikáciu
druhov.) Je náročné, prípadne až nemožné, zodpovedne
určiť nekvitnúceho jedinca napríklad z rodov
nevädzovec, silenka, vŕbovka, kozobrada, kruštík
a mnohých ďalších. Alebo sa v hľadaní v botanickom
kľúči zaseknete, že ešte je naozaj priskoro tušiť, aký
povrch budú mať plody určovaného mliečnika, keď len
začal kvitnúť. Väčšinou sa nájde viacero znakov a indícií,
ktoré nám dopomôžu správne určiť predmetný druh.
Zásadné je byť nielen na mieste v správny čas, ale aj
v tom správnom ontogenetickom štádiu jedinca.
Uvedená problematika je značne zložitejšia v prípade
niektorých vybraných poloparazitických rodov.
Napríklad čermeľ alebo štrkáč. Pri ich zástupcoch je
veľká vnútrodruhová premenlivosť v populácii
v priebehu roka. Vytvárajú viacero sezónnych typov
respektíve ekotypov ako jarný typ, letný alebo jesenný.
Znaky sezónnych typov sa môžu v niektorých
parametroch prekrývať a niektorý typ môže u kon-
krétneho druhu prevažovať – ako je to pri jesennom type
štrkáča neskorého. Pri väčšine druhov existuje veľké
množstvo typov, ktoré sa líšia kombináciami sezónnych
ale aj iných znakov. Sezónny polymorfizmus sa
prejavuje v období kvitnutia, v počte byľových článkov,
typom vetvenia a podobne. V rámci jednej populácie sú
tieto znaky značne stabilné, ale menia sa pomerne
kontinuálne medzi populáciami a sú veľmi ťažko
taxonomicky hodnotiteľné (lebo tvoria len časť
vnútrodruhovej premenlivosti). Rôzne druhy majú
pritom sezónne morfotypy rôznou mierou odlíšené.
Rešpektovanie časového hľadiska je preto jedným zo
základných predpokladov úspešnej terénnej botanickej
praxe.
Jesienka obyčajná.
Listy sa v hustej prízemnej ružici vyvíjajú až na jar, byľ
postupne rastie a nesie pomerne veľkú tobolku
s množstvom semien. Listy sú lesklé, kopijovité až do 40 cm
dlhé a okolo 5 cm široké. Semená dozrievajú v lete
a rastlina sa následne zatiahne naspäť do hľuzy
Šafran spišský. Fialovou farbou svojich kvetov dokáže
ovládnuť na krátky čas veľké plochy podhorských a
horských lúk kotlín a pohorí severu stredného Slovenska
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/17
NAJVÄČŠIA MAPA UHORSKA JE V BUDATÍNSKOM HRADE
Mgr. Peter Šimko, PhD. - Považské múzeum v Žiline
Foto: Peter Šimko, Anna Kucharčíková
Budatínsky hrad sa pýši nielen novými expozíciami, ale aj jednou vzácnosťou, ktorá je
nainštalovaná v jeho veži na 6. nadzemnom podlaží. Po drobných úpravách pri otváraní nových
expozícií v roku 2016 sme urobili drobné zmeny aj v tejto kruhovej miestnosti, ktorá je tematicky
zameraná na zaujímavé kartografické diela zachytávajúce Uhorsko, ale najmä Žilinu, Budatín
a okolie. Už v roku 2014 nám súkromný zberateľ s Kysuckého Nového Mesta zapožičal mapu,
ktorá dominuje tomuto priestoru a svojimi rozmermi vzbudzuje obdiv. Ide o mapu Uhorska od
Ignáca Müllera.
Pôvodom mapy sa zaoberali hlavne maďarskí
historici László Bendefy a Lajos Tiderle. Mapa bola
dokončená v roku 1769 a vydaná v malom náklade. Voči
ostatným mapám je podstatne presnejšia a obsahuje
viac geografických názvov. Išlo o vrcholné dielo, ktoré
prekonalo všetky dovtedajšie kartografické práce.
Od Lazarovej mapy (Tabula Hungarie) vydanej
v roku 1528, ktorá bola vypracovaná v časoch Dóžovho
povstania (1514) sa nové mapovania takmer neusku-
točňovali. V roku 1709 vypracoval novú mapu Uhorska
Johann Christoph Müller. Následne po ňom začal
spracúvať Samuel Mikovíni sériu 50 máp uhorských
stolíc. V roku 1750 však zomrel a jeho dielo ostalo
nedokončené. Keďže mapa J. Ch. Müllera v 60. rokoch
18. storočia už Dvorskej vojnovej rade vo Viedni
nevyhovovala, nariadila vypracovanie novej mapy.
Predseda Dvorskej vojnovej rady Andrej Hadik nariadil
materiál spracovaný Mikovínim doplniť o chýbajúce
časti a vydať systematickú a kvalitnú mapu dostupnú
v jazyku obyvateľstva,.
Jej výrobou bol poverený Ignác Müller. Narodil sa
v roku 1727 v Sékesfehérvári. Už ako 17-ročný slúžil
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/18
v armáde a jeho kariéra prudko rástla. V roku 1764
pracoval v nezávislej kartografickej skupine, začlenenej
pod zememeračské oddelenie armády, vedené Franzom
Moritzom Lacym. Na spracovanie mapy dostal
poverenie 13. mája 1764 a ďalšieho 4,5 roka sa venoval so
skupinou kartografov jej výrobe. Využili dostupné
materiály (mapy stolíc a staršie mapy Uhorska). Chýbali
však mapy uhorských stolíc Zala, Heves, Hajdú,
Szabolcs, Szatmár a Szilágy, ako aj územie 17
sedmohradských stolíc. Preto sa dá predpokladať, že
zememerači vykonali aj množstvo terénnych meraní
a zakresľovaní.
Okolie Žiliny zachytene na mape
26. júna 1769 Müller oznámil Lacymu, že dielo je
hotové. Mapu vyryl známy viedenský medirytec J. Chr.
Winkler na 12 dieloch a vytlačená bola v jeho tlačiarni na
12 hárkoch. Materiál (papier) na tlač mapy bol vyrobený
vo Volkersthausene na brehu Bodamského jazera. Počet
vydaných exemplárov mapy nie je známy. Exempláre
neboli bežne dostupné – muselo sa s nimi zaobchádzať
dôverne. Za vyhotovenú mapu získal Müller množstvo
vyznamenaní. Po dokončení litografických prác bol v r.
1771 Müller menovaný do Nagyenyedu. O tri roky neskôr
požiadal o odchod do dôchodku, po ktorom sa
presťahoval do Bratislavy a tu zomrel v roku 1804.
Mapa zložená z 12 listov dáva spoločne vnútorný
rozmer 244 x 204 cm. Zachytáva pevnosti, obce (zvlášť
obohnané a neobohnané hradbami), rieky, cesty
(odlišuje hlavné - verejné cesty /viae publicae/, napríklad
Jablunkov – Žilina - Nolčovo, iné cesty umožňujúce
rýchlu dopravu /viae veredariae/, napríklad Trenčín –
Žilina – Belá - Orava a ostatné riadne cesty /viae
ordinariae/, napr. Žilina – Rajec) s uvedením
vzdialeností medzi obcami v míľach, ako aj poštové
úrady, mosty, trajekty, prievozy a ďalšie podrobnosti.
Šrafovaním sú vyznačené vrchy a ostatný reliéf krajiny.
Názov mapy
Detail mapy s vysvetlivkami a vyobrazením baníkov
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/19
Vľavo hore sa nachádza názov mapy začínajúci
slovami „Mappa geographica novissima Regni
Hungarie...“ a pokračuje vymenovaním všetkých území
krajiny (žúp na území krajiny, území Jász a Kún,
Temešského bánstva, ako aj Chorvátskeho, Slavónskeho
a Dalmátskeho kráľovstva a Sedmohradského kniežat-
stva). Zvýraznení sú tu panovníci Mária Terézia
(uhorská kráľovná) a Jozef II. (rímsko-nemecký cisár).
V závere sú uvedení gróf Móric Lacy, dozorca nad
tvorbou diela a autor Ignác Müller, rok 1769. Názov
mapy je napísaný na vlajke, držanej dvojicou anjelov,
pričom jeden z nich v druhej ruke drží výjav
s podobizňou Márie Terézie a Jozefa II. a uhorskou
korunou. V pravom dolnom rohu je vyobrazený
Poseidón s trojzubcom, sediaci nad uhorskou krajinou.
Na ľavej strane sú krásne vyobrazené výjavy
z poľnohospodárstva (hore) a baníctva (dole). Barokové
ozdobné grafické prvky dodávajú mape výnimočný
charakter.
V Maďarsku sú všetky známe exempláre uložené
v Krajinskej Sečéniho knižnici (tu je dokonca
kolorovaná verzia mapy) a vo Vojenskom historickom
múzeu. Na Slovensku asi jediný exemplár je vystavený
v Budatínskom hrade, pričom po reštaurovaní je celá
mapa v jednom celku. Dovoľte nám na záver poďakovať
pánovi Ing. Pavlovi Chovaňákovi za zapožičanie tejto
veľmi cennej mapy do Budatínskeho hradu.
Použité zdroje:
http://magyarbibliofilia.hu/map20.html
http://lazarus.elte.hu/hun/digkonyv/sc/sc7.htm
http://www.oszk.hu/hirek/muller-ignac-magyarorszag-
terkepe
Horné Uhorsko na mape Ignáca Müllera
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/20
VÝSKUM VALU NA HRADISKU VEĽKÝ VRCH PRI DIVINKE
(Podhradie, poloha Holý prieloh)
Mgr. Andrea Slaná, PhD. / Považské múzeum v Žiline
Foto: PhDr. Gabriel Fusek, CSc., archív Považského múzea v Žiline, Viliam Kudlej - súkromný archív
Pracovníci Považského múzea v Žiline a Archeologického ústavu SAV Nitra spolupracujú od
roku 2013 pri výskume centrálneho hradiska Veľký vrch. Národná kultúrna pamiatka, Hradisko
Veľký vrch sa rozprestiera na kopci týčiacom sa nad údolím Váhu v chotári obce Divinka,
v žilinskom regióne. Svojou rozlohou, viac ako 12 ha, sa radí k najväčším na Slovensku. Tvoria ho
tri funkčné zložky. Úzka vrcholová časť sa tiahne úbočím hrebeňa od Veľkého vrchu na východ
až k Malému vrchu. V rámci nej je odčlenená najmenšia časť, akropola. Najrozľahlejšie je
podhradie, ktoré sa rozprestiera na severovýchodnom svahu kopca. Terénna časť výskumu sa
uskutočňovala v rôznych, od seba značne vzdialených polohách. Vedúcim výskumu je PhDr.
Gabriel Fusek, CSc. (Archeologický ústav Nitra). Výskum valu prebiehal v rokoch 2014 a 2015 počas
letných mesiacov.
Divinka. Chotárne názvy na kopci Veľký vrch. Autori M. Bartík a G. Fusek, ortofotomapa firmy Eurosense z roku 2006 s. r. o.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/21
Rozmiestnenie skúmaných sond na mape 1 : 10 000. HP1 –
sonda v podhradí, v polohe Holý prieloh. Autor G. Fusek.
Celkový pohľad na sondu z juhozápadu. Foto G. Fusek.
Poloha Holý prieloh sa nachádza v najnižšej,
severovýchodnej časti podhradia. Tvorí ju pomerne
mierny svah. V minulosti tu boli polia, ktoré už na
začiatku 20. storočia neboli obrábané. Popri vale
podhradia, na spádnici svahu sa tiahne hlboká priekopa,
ktorá v nižšej časti postupne zaniká. Z vnútornej strany
mierny svah prechádza do plošiny vyúsťujúcej do
terénneho zlomu nad prudkým svahom. V mieste
terénneho zlomu sa predpokladala existencia valu.
Základným zámerom výskumu bolo zistenie, či sa
v danej polohe z vnútra nachádza priekopa, zistiť
poznatky o konštrukcii fortifikácie a jej datovaní.
Výskumným prácam predchádzalo geofyzikálne
meranie georadarom. Profilové meranie priečne na val
realizoval Michal Cheben z Archeologického ústavu
SAV Nitra v siedmich miestach. Na základe zistených
výsledkov bolo určené vhodné miesto na umiestnenie
sondy. Sonda mala šírku 2 m a postupným predlžovaním
dosiahla dĺžku 20,30 m. Na skúmanej ploche podhradia
sa nezistili žiadne sídliskové objekty. O skutočnosti, že
táto plocha bola v minulosti využívaná však svedčí
pochovaná vrstva s množstvom uhlíkov a kúskami
vypálenej hliny. Výskum preukázal existenciu dvoch
deštruovaných násypov valov v superpozícii. Starší
z valov bol postavený na podložie upravené výkopom.
Takto získaná zemina a kamene sa použili na vyplnenie
jeho komôr a budovanie telesa valu. Viditeľné je
Celkový pohľad na sondu zo severovýchodu. Vpredu brvno
so zhlukmi kameňov pri jeho koncoch. Výskumná sezóna
2014. Foto G. Fusek.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/22
rozhranie výplní komôr vnútornej drevenej konštrukcie.
Zatiaľ čo výplň jednej bola hlinitá, druhá komora bola
v spodnej úrovni zasypaná kameňmi z podložia a hlinou.
Väčšinu objemu telesa staršieho valu tvorila kompaktná,
mastná a ílovitá hlina žltého sfarbenia. O existencii
drevenej konštrukcie informujú početné nálezy
rozmazávajúcich sa uhlíkov rozdrobených v násype. Jej
bližšia charakteristika však vzhľadom na stav
zachovania nie je možná. Zo strany podhradia sa
výstavbou valu vytvoril priekopovitý útvar. V ňom bola
identifikovaná kolová jama zo stĺpa, zapustená do
podložia. Stĺp fixoval vnútornú stenu valu. Kolová jama
mala priemer 40 cm a bola vyplnená sivožltou hlinou
s množstvom uhlíkov. V severozápadnom profile bola
naklonená proti svahu, v smere do priekopovitého
útvaru nad ňou. Oproti nej v juhovýchodnom profile
vidno prejavy deštrukcie komory valu so žltými
vrstvami, ktoré vznikli pravdepodobne zosúvaním telesa
valu a splachovaním hlín z podhradia. Ten nebol
opláštený kameňmi, a preto je pravdepodobné, že
vnútorná stena staršieho valu mala formu horizontálnej
drevenej konštrukcie, staticky zabezpečenej kolmi
rozmiestnenými v primeraných vzdialenostiach.
Datovanie staršieho valu zostáva otvorené, pretože sa v
ňom nenachádzali žiadne nálezy a vzorky uhlíkov
značne presiaknutých hlinou neboli vhodné na
rádiouhlíkovú analýzu.
Medzi dobou zániku staršieho valu a výstavbou
nového uplynulo dlhé obdobie, čo dokladá vegetačná
vrstva, ktorá sa vytvorila na povrchu staršieho z valov.
Pred budovaním mladšieho valu odkopali časť
deštrukcie staršieho. Vytvorila sa tak stavebná jama,
základňa nového valu. Jeho teleso tvorili žlté,
nekompaktné hliny. Niekde boli vzdušnejšie, sypké,
miestami hrudkovité, alebo ílovité hrdzavožltej farby.
Vyskytovali sa v nich väčšie uhlíky, niektoré boli
koncentrované vo väčších skupinkách. Identifikovala sa
drevená komorová konštrukcia. Dochovali sa z nej dve
brvná uložené naprieč valom. Tvorené boli
kompaktnými vrstvičkami uhlíkov. K ich zachovaniu
došlo vďaka ich uloženiu v smere spádnice svahu,
pričom nahromadená voda mohla po nich voľne stekať.
Na ne kolmé brvná sa zachovali v podobe zhlukov
uhlíkov v profiloch a jedeného pásu roztrúsených
uhlíkov. Tieto brvná boli rozrušené kvôli výraznejšiemu
pôsobeniu stekajúcej vody a pôdotoku. Komory
konštrukcie boli vyplnené žltými hlinami rôznych
odtieňov a kameňmi. Tie sa prirodzene akumulovali pri
koncoch brvien, kam sa skotúľali pri zasypávaní komôr.
Val nebol oplentovaný kamennými múrikmi a doklady
o kamennej konštrukcii sa nezistili. Nie je teda zrejmé,
či val tvorili len samotné drevené komory vyplnené
hlinou a kameňmi, alebo steny zaisťovali aj zvislé koly.
Ich prítomnosť sa v skúmanej sonde nezistila. V úseku
15 – 16 m bola do staršieho valu vyhĺbená plytká depresia.
Je zrejmé, že práve v týchto miestach sa nachádzalo čelo
valu. Pred ním bola identifikovaná asi pol metra široká
berma, od ktorej už pôvodný svah klesal prudšie. Z
vnútornej strany mladšieho valu sa zistil priekopovitý
útvar vyplnený mastnejšou sivožltou hlinou. Šírka valu
Jedno z vypreparovaných priečnych brvien rozhrania
komôr mladšieho z valov so zosunutými kameňmi pri jeho
koncoch. Foto G. Fusek.
Vypreparované pozdĺžne brvno jednej z komôr mladšieho
z valov. Foto G. Fusek.
Celkový pohľad na dno sondy z juhozápadu. V popredí
zhluk kameňov, v pozadí solitérne väčšie kamene. Foto G.
Fusek.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/23
je z vnútornej strany vymedzená polohou tohto útvaru,
polohou koncov zdokumentovaných brvien a pásmi
zhlukov kameňov, ktoré približne zodpovedali šírke
komôr. Val bol široký 4,20 m. Počas výskumnej sezóny
v roku 2014 tu bol objavený včasnostredoveký črep,
ktorý však nie je možné využiť pre datovanie. Pochádza
zo sekundárnej polohy, zo zásypu vnútorného
priekopovitého útvaru. Informuje však o existencii
ľudskej aktivity v podhradí v období včasného
stredoveku. Z priečnych, konštrukčných driev boli
odobraté vzorky na rádiouhlíkovú analýzu. Výsledky
umožnili datovať výstavbu mladšieho valu, a teda
obnovu opevnenia medzi roky 896 – 928, čiže do
mladšej fázy veľkomoravského obdobia.
Mladší z valov a aj vnútornú priekopu prekrývala
vrstva plná uhlíkov a spálenej hliny. Nachádzal sa tu tiež
železný predmet a nedatovateľný črep. Pravdepodobne
ide o splachy z priľahlých polôh hradiska, kde je
predpokladaná antropogénna aktivita. Na opisovanú
vrstvu nasadala orná pôda a povrchová humusová
vrstva.
Výskum valu v polohe Holý prieloh sa skončil v roku
2015 a priniesol nové informácie o obrannom systéme
hradiska.
Literatúra
Fusek, G.: Hradisko Veľký vrch v Divinke. In: Hradiská
– Svedkovia dávnych čias. Zborník odborných
príspevkov o hradiskách a ich obyvateľoch. Dolná
Mariková 2015, s. 147 – 161.
Fusek, G. – Slaná, A.: Nové poznatky z prieskumu
hradiska Veľký vrch pri Divinke. In: Vlastivedný
zborník Považia XXVII. Žilina: Považské múzeum
2015, s. 9 – 30.
Fusek, G. – Bartík, M. – Holeščák, M. – Cheben, M. –
Slaná, A.: Pamiatkový archeologický výskum.
Divinka – hradisko Veľký vrch 2014. Výskumná
dokumentácia. Nitra 2015. Nepublikované. depon. In
Považské múzeum v Žiline.
Fusek, G. – Holeščák, M. – Slaná, A., Staneková, Z.:
Pamiatkový archeologický výskum. Divinka –
hradisko Veľký vrch 2015. Výskumná dokumentácia.
Nitra 2016. Nepublikované. depon. In Považské
múzeum v Žiline.
Slaná, A.: Archeologický výskum v Divinke na Veľkom
vrchu pokračoval aj v tomto roku. In: Informačník
obce Divinka – Lalinok. Ročník IV. Číslo 1/2014. s. 7.
Slaná, A.: Archeologický výskum v Divinke na Veľkom
vrchu – Tretia sezóna. In: Informačník obce Divinka
– Lalinok. Ročník V. Číslo 1/2015. s. 9.
Kombinačný kalibračný diagram vzoriek uhlíkov
z konštrukčných brvien mladšieho valu, odobratých v roku
2014. Autor M. Holeščák.
Obr. 8. Kombinačný kalibračný diagram vzoriek uhlíkov
z konštrukčných brvien mladšieho valu, odobratých v roku
2014. Autor M. Holeščák.
Severozápadný profil a priľahlé dno sondy s detailom
kolovej jamy. Foto G. Fusek.
Kamenný zásyp v jednej z komôr staršieho valu a s ňou
susediaca komora s hlineným zásypom. Foto G. Fusek.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/24
Podhradie. Holý prieloh. Interpretácia nálezovej situácie. Oba profily sondy HP1 so schematicky vyznačenými vrstvami v celej
zdokumentovanej dĺžke. Čiernymi bodmi sú vyznačené polohy zhlukov uhlíkov a čiernymi líniami sú do profilov zakreslené brvná
z plochy sondy. Vrstvy hnedých odtieňov sú mladšie než valy a ich deštrukcia. Vrstvy súvisiace s mladším z valov a s jeho zánikom
sú žlté. Vrstvy staršieho z valov sú oranžové, červená označuje polohu kolovej jamy. Modrou je označené podložie.
Autor G. Fusek.
Tri polohy virtuálneho 3D modelu rezu mladšieho valu. Vytvoril A. Arpáš. AÚ SAV Nitra.
Dno nádoby s odtlačkom po osi hrnčiarskeho kruhu. Črep
bol objavený v blízkosti vypreparovaného brvna mladšieho
z valov. Včasný stredovek. Foto G. Fusek.
Fragment železnej tyčinky objavený v sonde
HP1. Nedatovaný. Foto G. Fusek.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/25
Práce v teréne počas výskumnej sezóny 2014. Foto: G. Fusek.
Deň otvorených dverí na archeologickom výskume, výskumná sezóna 2015. Foto: V. Kudlej.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/26
ŽIVOT BEZ CHLADNIČKY
(konzervovanie a uskladnenie potravín v obci Veľké Rovné)
Mgr. Katarína Kendrová / Považské múzeum v Žiline
Foto: Anna Kucharčíková, archív PMZA
Strava je nevyhnutnou biologickou potrebou človeka, na ktorej pestrosť a kvalitu v minulosti
vplývali mnohé okolnosti. Boli to najmä klimatické pomery daného regiónu, kvalita pôdy
a sociálne postavenie obyvateľov. Horské a podhorské oblasti severozápadného Slovenska, kde
sa nachádza aj drotárska obec Veľké Rovné, patrili k lokalitám, kde nebolo možné dopestovať
mnohé základné poľnohospodárske plodiny a v potrebnom množstve. Samozásobiteľský spôsob
hospodárenia a menšia úroda, v porovnaní s inými krajmi, nútili obyvateľov vytvoriť si čo
najväčšie zásoby potravín. Nevyhnutnou súčasťou pracovných činností v domácnosti sa preto
stalo aj kvalitné uskladnenie a konzervovanie potravín, od ktorých záviselo prežitie obyvateľov.
Tieto rokmi overené postupy boli zárukou, že
potraviny vydržia čo najdlhšie. Konzervovali sa
živočíšne aj rastlinné produkty. Na krátkodobé
uchovanie potravín zväčša postačila chladná miestnosť,
dlhodobé uskladnenie si však vyžadovalo použitie
prírodných, bežne dostupných konzervantov.
Najstarším spôsobom konzervovania potravín bolo
ich sušenie. Sušili sa na slnku, v tieni, v podstreší
domu, na peci, v chlebovej peci alebo v dyme čiernych
izieb. Hoci sa v minulosti sušením konzervovalo aj mäso
a ryby, na takýto spôsob úpravy potravín si pamätníci už
nespomínajú. Sušenie slúžilo najmä na uchovávanie
ovocia, húb a rastlín určených na prípravu čajov
a dochucovanie jedál. Huby a ovocie (najmä slivky,
jablká, hrušky) sa nakrájali na plátky a rozložili na
papier alebo menšie lesy. Tvoril ich jednoduchý
obdĺžnikový rám z dreva, ktorý mal dno vypletené
z prútia. Umiestnil sa na slnko, pec, blízko pece, do
chlebovej pece alebo rúry novších sporákov. Niekde sa
plátky ovocia a húb navliekli na nitky. Hrušky a slivky sa
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/27
často sušili celé na povalách v dyme, čím získali
zaujímavú príchuť. Na sušenie väčšieho množstva
ovocia sa využívali aj menšie hospodárske stavby –
sušiarne, kde sa zakladali veľké lesy. A v tých
sušárnach, to sa za 2 – 3 dni vysušilo, ale museli pri tem
byť aj v noci, aby im to nezhorelo. Dávalo sa to na také
široké lesy a to sa dávalo aj dvoma – troma radoma nad
seba a to boli ohromne dobré aj tí hrušky, aj slivky. Tí, čo
ich mali v záhradách, sušili ovocie aj pre susedov
a rodinu. V obci ich využívali aj iným zaujímavým
spôsobom – piekli v nich zemiakové placky (podlesníky)
na kapustných listoch. Rastliny sa sušili vo viazaničkách
v tieni, v interiéri aj exteriéri obydlia. Z mliečnych
výrobkov sa touto technikou konzervoval tvaroh,
pretože čerstvý rýchlo podliehal skaze. Tvaroh sa
vymiesil, nasolil, niekedy aj dochutil koreninami,
vyformoval do homôľok a sušil sa v stúpajúcom dyme
z ohniska alebo priamo v peci. Na vzdialenejších
bačovoch (letných hospodárskych sídlach) ho niekedy aj
údili. Tvaroh, ktorý zostal, bol určený hlavne na predaj,
aby rodina získala financie na nákup ďalších pre
domácnosť nevyhnutných produktov, a preto sa
nekonzervoval.
Drevená lesa na sušenie ovocia a húb, záber z výstavy Od
frfajdy k almázii
K prírodným a zároveň aj najpoužívanejším konzer-
vačným prostriedkom v minulosti patrila soľ.
Konzervovanie potravín solením slúžilo na dlhodobé
uchovanie najmä mäsa, tukov a mliečnych výrobkov.
Často predchádzalo ďalšiemu konzervačnému procesu,
už spomínanému sušeniu alebo údeniu. Na krátkodobé
uchovanie sa mäso zvyklo iba ponoriť do studne. Dlhú
trvácnosť mäsa a tuku dosiahli solením a natieraním
cesnakom. Následne sa po vrstvách ukladalo do
drevených nádob – geliet. Takýmto spôsobom sa
uchovávala najmä baranina, hovädzina, ale aj
bravčovina. Väčšia časť bravčového mäsa sa však po
zabíjačke nechávala v páci (rôsole) – slanej vode
s koreninami a cesnakom. Ale prvej, to sa všetko
namočilo do rôselu, do koryta velikého a to sme ho mali
pod lavicu v kuchyni. A na tragare sme mali taký veliký
klin zatučený a tam sa aj to prasa obesilo, aj sa všetko
robelo v tej kuchyni. Pácovaním získala vynikajúcu chuť
najmä slanina. V rôsole, v drevenej dieži alebo v koryte,
sa mäso ponechalo jeden až tri týždne. Každý deň sa
obracalo a v prípade potreby sa roztok dolieval. Po
takejto príprave sa mäso údilo. A maso bravčové sa aj
posolené upeklo a dalo sa do hrnca, nadlávilo sa tam
a zalialo sa bravčovú mascu. A v tých chladných špajzách
vydržalo dlho. Dávnejšie sa na bačovoch vyrábala
z ovčieho soleného syra aj bryndza, ktorá sa následne
natlačila do drevenej nádoby – polštvrťkovej diežečky.
Uskladnenie niektorých potravín a mäsa v komore, záber
z výstavy Od frfajdy k almázii
Údenie patrilo k najrozšírenejším spôsobom
konzervovania potravín. Pri starších typoch dreveníc sa
mäso údilo v podstreší domu, v časti, kde ústil komín
z izby. A slaninu, tú uzdili na povale, lebo neboli komíny,
boli len také piecky a tam išiel dym do celého povala. My
sme mali veľký poval, aj štvero prasiat sa tam vešlo.
Každý si napísal lístok, kto tam prasa mal a podľa teho si
poznal to svoje, to nemal každý taký poval. Neskôr,
približne od pol. 20. st., keď komín končil až na streche
domu a podstrešie už nebolo dymné, stavali si obyvatelia
obce na dvoroch samostatné drevené stavby – udiarne.
Údilo sa na bukovom, brezovom dreve a na dreve
z ovocných stromov. Údenie slúžilo predovšetkým na
konzervovanie mäsa z ošípanej a mäsových výrobkov
(najmä klobás), z tukov predovšetkým slaniny, sadla,
loja, tiež rýb, tvarohu a syrov. Bravčový tuk konzervovali
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/28
aj jeho vytopením na masť – šmolc, ktorá sa stala od 30.
rokov 20. st. najobľúbenejším produktom na mastenie,
vyprážanie a dochutenie jedál. Z ošípanej sa však
vytápali iba odrezky zo slaniny bez mäsa a vnútorné
sadlo. Po vyškvarení vznikli okrem tekutej masti aj
oškvarky, ktoré sa dali taktiež jednoducho a dlhodobo
skladovať. Masť sa dávala do špeciálnych smaltovaných
hrncov, v ktorých na chladnom mieste vydržala vyše
roka.
Konzervovanie mäsa údením v podstreší domu, záber z výstavy
Od frfajdy k almázii
K tradičným spôsobom konzervovania potravín
patrilo aj kvasenie, ktoré sa s obľubou v mnohých
domácnostiach používa aj v súčasnosti. Kvasením sa
v minulosti konzervovala najmä kapusta, ktorá popri
zemiakoch tvorila základ stravy. Nadrobno narezaná sa
nakladala do sudov z bukového, dubového alebo
jaseňového dreva. Ten drevený sud sa musel najskôr
vypariť, tam sa dali staré sekere, aby sa ten kov rozohrial
a tá voda vydržala dužiej teplá, lebo tam sa nalialo
horúcej vody a prikrylo sa to bielu plachtu. Do väčších
sudov natlačili aj 300 litrov kapusty, pričom jedna
rodina vlastnila aj 2 sudy. Aby bol chemický proces
kvasenia úspešný, domáci museli dodržať presný postup
nakladania. Na dno suda zvyčajne dali cibuľu, kôpor,
chrenové listy alebo kúsok chrenu, jablká, mrkvu alebo
cviklu, vrecko jačmeňa alebo kus chleba. Kapusta sa
tlačila po vrstvách, pričom sa každá vrstva zasypala
hrsťou korenín (soľ, nové a čierne korenie, rasca
a bobkový list). Prímesi, ktoré do kapusty dávali, sa
samozrejme v jednotlivých domácnostiach mierne
odlišovali. Keď sa sud naplnil a kapusta sa nadlávila
nohami, na vrch uložili čisté kapustné listy. Masa sa
pritlačila drevenými doštičkami, zaťažila ťažkými
kameňmi a zvyčajne aj previazala plachtou. Takto
kapusta kvasila aspoň 2 týždne. Dobre zakonzervovaná
vydržala podľa pamätníkov od jesene do jesene.
Zásobnica na obilie, kanva na masť a sud s kapustou, záber
z výstavy Od frfajdy k almázii
Ďalším, veľmi rozšíreným spôsobom dlhodobého
uchovávania potravín, bolo rozváranie ovocia na
lekvár, najmä sliviek, v niektorých domácnostiach aj
hrušiek. Lekvár zo sliviek sa varil buď jednotlivo
v každej domácnosti alebo ho varili spoločne viacerí
susedia a príbuzní. Miešal sa vo veľkom medenom kotle
na dvore, kde sa pod ním vyhĺbila jama a obložila sa
kameňmi. Varil sa bez pridania cukru niekoľko hodín
počas dňa aj noci, za neustáleho miešania. A to pri tem
bývalo teľo ľudí, aj mladí, aj starí, aj sa spievalo, aj hralo
a všetci, keľo ich bolo, olizovali varechy. Aby vydržal čo
najdlhšie, musel byť hustý natoľko, že odpadával
z drevenej varechy. Nalieval sa do väčších hlinených
hrncov, neskôr 5 – litrových sklenených fliaš. A keď už
postál, že bol tvrdý, tak ho ešte zaláli šmolcom povrchu,
aby sa to neskazilo a tak vydržal dlho. Bol takmer
každodennou potravou. K novším procesom patrilo
konzervovanie ovocia cukrom, v podobe kompótov
a džemov.
Konzervácia potravín bola však iba prvým krokom
k úspešnému a dlhodobému uchovaniu potravín.
Rovnako dôležité bolo aj ich správne uskladnenie
v rámci domácnosti či hospodárstva. Za týmto účelom
sa využívala najmä komora, povala a pivnica.
V spomienkach pamätníkov zostalo skladovanie
potravín už iba v rozvinutejšom trojpriestorovom
obydlí, ktoré okrem izby a pitvora disponovalo už aj
komorou.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/29
Komora bola tmavá a chladná miestnosť bez
vykurovacieho telesa. Mala iba malé štvorcové okienko,
ktoré sa na zimu upchávalo slamou, handrami alebo
machom. Podlaha v miestnosti bola hlinená. Jej hlavnou
funkciou bolo uskladnenie potravín, v lete sa využívala
tiež na prespávanie. V komore bol umiestnený sud
s naloženou kapustou, preto sa často označovala aj ako
sudová komora, a gelety s naloženým mäsom. U tých, čo
nemali pivnicu, boli tu uskladnené aj zemiaky, krmná
repa a ďalšia zelenina. Najčastejšie boli nasypané na
zemi a ohradené doskami. V komore bola na zemiaky
často vyhĺbená jama, zakrytá doskami. V tých prvých
domčekoch mali zemáky v tých bočných izbičkách, nie
v tých, čo sa v nich kúrelo. Tam mali na to jamy
prispôsobené a na vrchu nejaké dosky. Skladovali tu tiež
strukoviny v slamených alebo drevených nádobách,
hrnce s lekvárom a masťou, sušené ovocie a huby vo
vreckách, hlinené hrnce s mliekom, drevené nádoby
s natlačenou bryndzou, maslo zabalené do burgyňových
listov alebo listov zo žihľavy, chlieb zabalený v obrúsku.
Počas chladnejších mesiacov sa tu uchovávali aj vajíčka
v prútenom košíku. Niektoré z potravín ako múka,
strukoviny, cukor, ale aj upečený chlieb sa ukladali do
truhly na potraviny, nazývanej aj strovná truhla. Bola
rozdelená na niekoľko priečinkov a u niektorých gazdov
nebola v komore, ale na povale vedľa štrichu. Miestnosť
slúžila aj na krátkodobé uskladnenie potravín.
Pohľad do komory, záber z výstavy Od frfajdy k almázii
Pokiaľ mali na gazdovstve pivnicu, zelenina sa
umiestnila tam. Prevažná väčšina pivníc v obci Veľké
Rovné bola pôvodne budovaná vo svahoch, až neskôr
pod domom. Chladné a vlhké kamenné pivnice
vykopané do svahov boli ideálnym skladovacím
priestorom najmä pre zeleninu a zemiaky, v niektorých
domácnostiach tam umiestnili aj sud s kapustou
a čerstvé ovocie. Hlávky kapusty tu vydržali až do
Vianoc.
Kamenná pivnica vo svahu, Veľké Rovné
Viaceré potravinové produkty sa skladovali aj na
povale, v podstreší dreveníc. Jej súčasťou boli veľké
drevené truhlice, v obci nazývané štrichy alebo škrine.
Jeden majiteľ mal aj 2 až 4 takéto truhlice. Používali sa
na skladovanie všetkých druhov obilia, preto boli často
rozdelené priečinkami. Do jednej truhlice sa zmestilo
približne 400 kg obilia. Do neho ukladali vajíčka, kde
vydržali pomerne dlho. A na poval sme najprv na zem
rozostreli strukoviny a potom cez zimu sme to museli
všetko olúskať a teho bolo moc. V podstreší na
drevených žrdiach skladovali aj údené mäso, šunku
a mäsové výrobky. A keď prišlo oteplenie, dalo sa to do
komory a to sa tak rýchlo nepokazilo, lebo to bolo údené.
Napriek tomu, že v minulosti nemali ľudia
k dispozícii moderné konzervačne látky či chladničky,
overené prírodné prostriedky a skúsenosti predchádza-
júcich generácií im umožňovali nielen plnohodnotne
zužitkovať produkty ich vlastného hospodárstva, ale tiež
ich uchovávať tak, aby si zabezpečili živobytie do ďalšej
úrody.
Strovná truhla a štrich na povale domu, Veľké Rovné
Pramene a literatúra:
Národopisný terénny výskum realizovaný v obci Veľké Rovné
Elektronická encyklopédia ľudovej kultúry: www.ludovakultura.sk
Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Zv. 1. Bratislava: Veda 1995, 484 s.
Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Zv. 2. Bratislava: Veda 1995, 448 s
STOLIČNA-MIKOLAJOVÁ, R. – NOVÁKOVÁ, K.: Kulinárna kultúra regiónov Slovenska. Bratislava: VEDA 2012, 496 s.
STOLIČNA-MIKOLAJOVÁ, R.: Kuchyňa našich predkov. Bratislava: VEDA 2001, 228s.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/30
SPOMIENKY BUDATÍNČANOV
Mgr. Dominika Tomášová / Považské múzeum v Žiline
Foto: archív PMZA
Starší ľudia sú pre nás nielen studnicou životnej múdrosti a vedomostí, ale aj zdrojom jedinečných
a nenahraditeľných spomienok. Preto je tento článok zameraný na spomienky najstarších obyvateľov
Budatína, vďaka ktorým sa aj mladšia generácia dokáže preniesť do doby, kedy ešte žil gróf Gejza Čáki,
posledný majiteľ Budatínskeho hradu.
Gróf Gejza Čáki a grófka Alžbeta v roku 1936
Spomienky na grófa Gejzu Čákiho a jeho rodinu
Gróf Gejza Čáki vlastnil Budatínsky hrad až do roku
1945. Budatínčania si ho pamätajú ako vysokého,
štíhleho, udržiavaného muža s veľkými nohami.
Napriek tomu, že vlastnil auto, chodieval najradšej peši.
Svojou kolísavou chôdzou sa vryl do pamäte takmer
každému. Kráčal pomaličky a akoby naklonene. Podľa
slov jednej Budatínčanky nosil „taký béžový kabát, taký
baloňák, nohy mal obrovsky veľké, tak pomaličky chodil,
dáždnik taký dlhorúčky mal.”
Gróf bol široko-ďaleko známy svojím dobrým
vzťahom k miestnemu obyvateľstvu. Medzi ľuďmi bol
mimoriadne obľúbený. Domáci ho vnímali ako veľmi
dobrého a milého človeka. Nikto proti nemu jedno krivé
slovo nevedel povedať. Svojím prívetivým správaním si
získal hlavne deti. Ešte aj dnes Budatínčania s úsmevom
na perách spomínajú na grófa Čákiho.
„Vždy chlapci, takí šarvanci, sme ho čakali, keď išiel
do mesta. Pekne sme museli pozdraviť, keď sme ho
pozdravili, on nosil kopu drobných peňazí vo vačku, vždy
zahrkal a rukou nám ich hodil po ceste. Keď sme sa
mrvili, zbierali na jednej strane, tak z jeho pasie sa otočil
na druhú stranu cesty a [ďalšie peniaze] zakotúľal aj
tam.”
Deti neostali naprázdno ani keď ich gróf stretol pri
obchode, vtedy „kúpil vždycky celú krabicu cukríkov, dal
najstaršiemu, ktorého tak odhadol v tej partii ako sme
boli, prikázal rozdeliť každému stejnako. Keď sa cukríky
rozdelili, pekne odišiel na svoju prechádzku.”
Aj na základe týchto príhod je zrejmé, že keď deti
spozorovali na ulici grófa, hneď sa k nemu nahrnuli
v nádeji, že sa im niečo ujde. A vždy sa im aj niečo ušlo.
Niekedy im hodil peniaze, inokedy kúpil cukríky,
zmrzlinu alebo melón.
Deti priťahovala nielen štedrosť samotného grófa, ale
aj jeho šťavnatá úroda za múrmi Budatínskeho hradu.
„Keď boli tie pekné jablká, tak viete, že nás deti vábili, no
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/31
tak sme cez plot nejaké tie jablká si ukradnuli. Pokiaľ sa
stalo, že tam bol pán gróf a ten nás chytil, trochu
pokričal, mohli sme si utrhnúť, nesmel sa zlomiť konárik,
to by bol krik a zaujímavé bolo, že odkiaľ si prišiel, tadiaľ
musíš odísť. Keď si prišiel tuto cez plot, zobral si si jablko
do zavedia a pochoduješ cez plot preč.” Tí, čo sa
neodvážili preskočiť plot, si dali na koniec palice klince
a na to napichovali jabĺčka.
Zatiaľ čo gróf Gejza Čáki bol k domácemu
obyvateľstvu priateľský, o jeho manželke sa to povedať
nedá. Grófka Alžbeta Čákiová bola pravý opak svojho
manžela, nikto ju nemal rád. Na ľudí bola veľmi ostrá,
niektorí ju dokonca nenávideli. Povrávalo sa, že na
chlapcov, ktorí preskakovali múr kvôli jablkám, striehla
na veži a strieľala do nich soľou z brokovnice. Avšak
v skutočnosti to zrejme robil strážca parku, pán Vavrek.
Čákiovci mali aj dcéru Natáliu. Spomienok na
kontesu, ako ju deti volali, je veľmi málo, pretože žila za
múrmi hradu, kde Budatínčania nesmeli chodiť.
Dokonca ich v škole strašili, že vo veži je zamurovaná
kontesa, preto je lepšie sa hradu vyhnúť. Jeden
z Budatínčanov, ktorý poznal hlavnú grófovu kuchárku,
sa niekoľkokrát stretol s kontesou. „Tak trošinku takú
známosť sme mali, tak potom sme chodili s tou kontesou
hrať sa, hádzať s loptou. Tam bol obrovský park
a v strede bol veľký kruh a tam boli dookola kvety a my
v tom medzi tým sme sa hrali s tou loptou a vyprávali...
Kontesa bola veľmi pekná, blond, krásne vlasy mala ako
Panenka Mária. Ona bola asi o rok, o dva roky staršia.
A jak sa volala, vôbec si neviem spomenúť, viem len
kontesa sme ju volali.”
Gejza Čáki so Štefanom Králikom.
Zdroj: súkromný archív p. Vladimíra Chobota
Gróf Gejza Čáki. Foto: Dušan Halaj
Spomienky na rabovanie Budatínskeho hradu
Grófka Alžbeta Čákiová spolu so svojou dcérou
Natáliou ešte pred vypuknutím Slovenského národného
povstania opustili Budatín a odišli do Francúzska. Gróf
Gejza Čáki síce ostal v Budatíne, no nebýval už v hrade.
Presťahoval sa do domu svojho záhradníka Mikloša,
pretože bol veľmi dobre informovaný o vzťahoch
a praktikách Červenej armády k šľachte a jej majetkom.
Keď vojaci zistili, že hrad ostal bez majiteľa, pustili sa do
rabovania. Zaujímali ich najmä cennosti, ktoré mohli
ľahko odniesť a okamžite speňažiť. Nábytok, oblečenie
a predmety každodennej potreby zväčša vojakov
nezaujímali. To sa však nedá povedať o domácich, ktorí
hrad vyplienili takmer do základov. Ľudia z okolia prišli
na vozoch a brali stoly, fotelky, nábytok, oblečenie
a všetko čo sa dalo odniesť. Opýtaní Budatínčania boli
síce v čase rabovania ešte len deťmi, no napriek tomu si
na to veľmi dobre pamätajú. „Na jednej stene bol medveď
s hlavou, tak roztáhnutý a také brokovnice dvojhlavové
boli do polkruhu okolo neho na tej stene uložené. Lenže
bolo to vysoko, tak doniesol ktosika takú tyč veľkú sa
pamätám a takto to štuchali do toho, viete, flintu chceli
zhodiť. Lenže to bolo strašne staré a keď to padlo, tak sa
to rozbilo. Ja sa pamätám, vtedy sme tam boli a takí starší
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/32
chalani to špekulovali, viete, že dostať sa k tomu, ale to
všetko sa rozbilo.”
Ľudia v tom čase brali všetko, čo sa im pod ruky
dostalo. „Jednej pani sa ľúbila fotela, taká tá historická
ťažká, tak samozrejme ju zobrala na chrbát, plachty čo sa
kedysi seno nosilo, tak si zošúľala cez tú fotelu na chrbát
a niesla ju teda domov. Len sa jej zdalo, že je to ďaleko ísť
to obchádzať cez most, tak sa vybrala cez Kysucu s tou
fotelou na chrbte. No, ale bohužiaľ v tej vode spadla aj
s tou fotelou.”
Rozkradlo sa takmer všetko. Keď už nebolo čo
rabovať, ľudia zvesovali okná a brali aj tie. Samotný gróf
nabádal ľudí, aby zabránili tomuto plieneniu, aby si to
zachovali, pretože časom to bude mať čím ďalej tým
väčšiu hodnotu. Niektorí Budatínčania dokonca sami
bránili rabovačom v ich vyčíňaní, no bohužiaľ sa im to
nepodarilo.
Povrávalo sa, že keď si gróf Gejza Čáki išiel pozrieť
vyrabovaný hrad, nenašiel tam ani jedinú stoličku, na
ktorú by si mohol sadnúť. Hrad ostal po rabovaní úplne
prázdny.
Napriek takémuto hroznému vyčíňaniu Gejza na
ľudí nezanevrel. Pokročilý vek, podlomené zdravie
a dlhá odluka od rodiny ho nakoniec priviedli
k presvedčeniu, že nadišiel čas na odchod. A tak
v šesťdesiatych rokoch opustil Budatín a odišiel za
svojou dcérou do Francúzska.
Budatínsky hrad a kaplnka, pohľad z lipovej aleje parku, okolo roku 1930
Spomienky na kaplnku
Súčasťou Budatínskeho hradu je aj baroková kaplnka
postavená v roku 1745, ktorú domáci nazývajú kostol.
Podľa spomienok domácich sa vo vnútri nachádzal
oltár, niekoľko sôch svätých, krížová cesta, veľký oltárny
obraz a lavice. Sakristia mala dva vchody. Hore bol malý
chórus, kde mohol sedieť len gróf s rodinou. Bežní
obyvatelia tam nesmeli chodiť, mohli sedieť len dole.
Budatínčania si spomínajú, že „pravidelne títo ľudia
z okolia v nedeľu chodili do kostola, mohlo sa teda ísť, ale
len do kostola, do parku sa už nesmelo ísť. Keď skončila
omša zase vyrukovať a domov.”
Omša bývala každú nedeľu o desiatej. Slúžili ju
františkáni zo Žiliny, s ktorými mal gróf dohodu – on im
zabezpečil koč, aby sa mali ako dostať do Budatína a oni
mu za to dávali drevo. Bohužiaľ, koncom vojny aj
kaplnka padla za obeť rabovačom, a preto sa nič
pôvodné nezachovalo.
Vďaka spomienkam najstarších obyvateľov Budatína
poznávame dejiny aj z iného hľadiska, ako len
z archívnych prameňov a literatúry. Individuálne
zážitky a skúsenosti pamätníkov sú pre nás cenným
zdrojom poznania, pretože niektoré informácie sa nikde
inde nenachádzajú, len v pamäti človeka.
Použitá literatúra a pramene:
KRISTENOVÁ, V.: Budatínsky zámok. In: Vlastivedný zborník Považia X, 1970, č.1, s. 35 – 52.
TURÓCI, M.: Gejza Čáki – šľachtic v povojnovom Česko-Slovensku. In: PINDUR, D. – TURÓCI, M.: Šľachta na
Kysuciach a jej susedia. Čadca-Český Těšín – Žilina, 2012, s. 80 – 94.
Terénny výskum medzi obyvateľmi obce Budatín, 2016.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/33
EDIČNÁ NOVINKA
Michal Jurecký (zost.):
Uhorský palatín Juraj Turzo – renesančný
človek
Vydalo Považské múzeum v Žiline, Žilina 2016,
54 strán, farebné a čieno-biele fotografie,
anglické resumé.
brožúra
Dňa 27. októbra 2016 sa v priestoroch
Sobášneho paláca v Bytči uskutočnil seminár
na tému Juraj Turzo, ktorý v sebe spája
šľachtica, politika, vojvodcu, staviteľa,
vzdelanca i umelca. Na seminári vystúpili
Michal Jurecký, historik Považského múzea
v Žiline, Jana Kurucárová, riaditeľka Štátneho
archívu v Žiline so sídlom v Bytči, ktorá sa
dlhodobo venuje osobnosti Juraja Turza
a Oravskému komposesorátu a Ľubomír
Chobot, výkonný riaditeľ Združenia za
záchranu Lietavského hradu, jedného
z hlavných sídel Turzovcov. Seminár priniesol
ďalší pohľad na osobnosť Juraja Turza.
Príspevky z tohto seminára sú hlavnou
textovou časťou publikácie.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/34
AKO PLYNIE ČAS...
Rosenfeldov palác a neologická synagóga v Žiline
Mgr. Peter Šimko, PhD. - Považské múzeum v Žiline
Foto: zbierka a fotoarchív PMZA / Jozef Feiler
Rosenfeldov palác pred rokom 1917
V období socializmu – rok 1973, sídlo Okresného domu pionierov a mládeže
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/35
V blízkosti križovatky ulíc J. M. Hurbana a Kuzmányho v Žiline pred krátkym časom prebehla a v súčasnosti
pokračuje pomerne intenzívna obnova zaujímavých stavieb. Tu sú dve z nich, ktoré si stručne predstavíme.
Rosenfeldov palác postavil bankár Ignác Rosenfeld v roku 1907 podľa projektov architekta Mikuláša Rautera. Je
zmenšenou napodobeninou viedenského zámku Belveder. Je hodnotnou ojedinelou ukážkou slohovo čistej
architektúry obdobia secesie zo začiatku 20. storočia s významnými architektonickými a umeleckými hodnotami. V
medzivojnovom období sídlila v budove Žilinská Obchodná Banka, ktorá bola založená v roku 1870. Naposledy tam
bolo Centrum voľného času Spektrum. Rosenfeldov palác je od roku 2004 kultúrnou pamiatkou mesta Žiliny a v
roku 2009 ho Ministerstvo kultúry SR vyhlásilo za národnú kultúrnu pamiatku. Po takmer dvojročnej rekonštrukcii
otvorili palác 12. septembra 2016.
Pred rekonštrukciou (foto 30. mája 2015)
Po rekonštrukcii (september 2016)
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/36
Neologická synagóga v Žiline je najpozoruhodnejšou pamiatkou európskeho moderného hnutia na Slovensku.
Je dielom berlínskeho architekta prof. dr. Petra Behrensa (1868 – 1940). Behrensov návrh zvíťazil v užšej súťaži, na
ktorej sa ešte zúčastnil Josef Hoffmann z Viedne a Leopold Baumhorn z Budapešti. Architekt Behrens získal v roku
1928 za tento projekt prvú cenu a 16. 1. 1929 sa začalo s výstavbou. Pri tejto príležitosti navštívil aj Žilinu. Architekt
bol inšpirovaný hrobom Ráchel, ktorý je medzi Jeruzalemom a Betlehemom. Ústredný priestor bol určený pre 450
mužov a na galériách bolo miesto pre 300 žien. Hlavná sála je zakrytá kupolou s priemerom 16 a výškou 17,6 metra.
Neologická synagóga na pohľadnici z roku 1935
V časoch socializmu
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/37
Na budove dominuje jednoduchá hmota hlavnej sály s úzkymi vysokými oknami, ktorá vystupuje z nižších
prízemných častí. Tie sú z riadkového kamenného muriva, ktoré dodáva synagóge primerane monumentálny ráz.
Objekt patrí medzi tých málo slovenských synagóg, ktoré, hoci sú tradičným stavebným typom, majú ráz modernej
architektúry. Interiér synagógy bol po vojne prestavaný. Budova slúžila ako aula Vysokej školy dopravnej a neskoršie
tam bolo kino.
Pred rekonštrukciou (7. 7. 2013)
Po rekonštrukcii kupoly a fasád (17. apríla 2016)
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/38
VÝSTAVA OD FRFAJDY K ALMÁZII
Mgr. Katarína Kendrová - Považské múzeum v Žiline
Foto: Anna Kucharčíková
Považské múzeum v Žiline dňa 27. septembra 2016
slávnostnou vernisážou otvorilo výstavu s názvom Od
frfajdy k almázii, ktorá je podporená z verejných
zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia
a spolufinancovaná s podporou Žilinského samospráv-
neho kraja. Vo výstavnej sále, v areáli Budatínskeho
hradu, potrvá do 15. januára 2017. Vychádza
z poznatkov získaných výskumnou činnosťou v obci
Veľké Rovné, právom považovanej za centrum
drotárstva. Prezentuje doposiaľ málo prebádanú oblasť
– kulinársku tradíciu obyvateľov obce, výrazne
ovplyvnenej drotárskym remeslom. Koncepcia výstavy
je zostavená tak, aby pútavou formou interiérových
a exteriérových scénických zobrazení, s využitím kulís,
prezentovala zložitú mozaiku činností nevyhnutných
k zabezpečeniu základnej ľudskej potreby – stravy.
Stravovanie predstavuje cez širokú škálu etnografic-
kých, drotárskych a historických artefaktov, sprievod-
ných textov a textových popisiek. Demonštruje spôsob
prípravy, konzervovania, uskladnenia potravín, spôsob
stolovania a tradičný aj netradičný kuchynský inventár.
Výstavná miestnosť je upravená prevažne do podoby
interiérov ľudových obydlí s vykurovacím telesom,
slúžiacim zároveň na varenie jedla či konzervovanie
potravín. Štylizované figuríny v tradičnom odeve
naznačujú činností súvisiace s prípravou pokrmov. Prvá
interiérová časť predstavuje návštevníkom tzv. dymnú
izbu s najstarším typom kvadratickej pece s otvoreným
ohniskom bez komína. Inventár kuchynských nádob je
veľmi jednoduchý, prevažne z dreva, hliny a liatiny.
V ďalšej časti výstavy je umiestnená replika podstrešia
drevenice s naznačeným spôsobom konzervovania mäsa
a mäsových výrobkov v dyme. Je tiež ukážkou
skladovania poľnohospodárskych produktov v špe-
ciálnych truhliciach, tzv. štrichoch. Tretí celok
znázorňuje prierez tradičného trojpriestorového
ľudového obydlia, pozostávajúceho z troch miestností –
z izby, pitvora a komory. V izbe je umiestnená replika
novšieho typu pece s komínom a sporákom, ktorá
umožňovala kvalitnejšiu prípravu stravy. Je zariadená
tradičným nábytkom a novšími typmi kuchynských
nádob a pomôcok, ktorých podstatnú časť tvoria
výrobky vandrovných drotárov a drotárskych dielní.
Z pohľadu uchovávania potravín je pre návštevníkov
zaujímavá najmä posledná miestnosť – komora,
s množstvom špecifických nádob určených na
skladovanie či konzervovanie konkrétnych druhov
pokrmov. Dominujú v nej nádoby na uchovávanie
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/39
a konzervovanie soleného mäsa, obilnín, strukovín či
kapusty. Posledný priestor je rekonštrukciou už
samostatnej kuchyne s prenosným sporákom, tzv.
transportom. Je ukážkou luxusných a inovatívnych
prvkov v oblasti stravovania a to v období, kedy
drotárstvo dosiahlo najväčší rozkvet. Na konci 19.
a začiatkom 20. storočia do obce prenikol vďaka
zaujímavému finančnému kapitálu mestský spôsob
života. Ten sa prejavil výraznou zmenou kuchynského
inventára, pozostávajúceho z čajových, kávových,
obedových a príborových súprav a špecifických
výrobkov drotárskych či plechárskych dielní. Súčasťou
stravy sa stali potravinové produkty mestskej kuchyne,
privezené najmä zo zahraničia.
Okrem množstva exponátov umiestnených
v jednotlivých rekonštrukciách ľudového obydlia
výstavu obohacujú ďalšie nevšedné exponáty
k prezentovanej téme, inštalované voľne v priestore.
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/40
POKNY PRE AUTOROV PRÍSPEVKOV
ČASOPISU MÚZA
Elektronický časopis MÚZA dvakrát ročne
uverejňuje príspevky, ktoré sú schválené
redakčnou radou. Prijímame populárno-
náučné texty o dejinách, etnografii a
prírode žilinského regiónu. Redakcia si
vyhradzuje právo zaslaný príspevok
odmietnuť, respektíve navrhnúť jeho
úpravu. Podmienkou pre prijatie a
publikovanie článku je dodržanie
formálnych i obsahových pravidiel.
Na schválenie posielajte stručný obsah
článku.
Formálna úprava článku:
1. názov článku,
2. meno a priezvisko autora (autorov),
inštitúcia, v ktorej autor pracuje,
3. hlavný text,
4. zoznam bibliografických odkazov.
Pokyny pre príspevok:
Príspevok je potrebné napísať v rozsahu
minimálne 1 a maximálne 5 normovaných
strán bez poznámkového aparátu.
Do rozsahu sa nezarátava použitá
literatúra.
Príspevok je potrebné odovzdávať
v textovom editore MS WORD.doc,
• písmo Times New Roman,
• veľkosť 12,
• riadkovanie 1,0,
Obrazové prílohy zasielajte vo formáte
JPG zvlášť, nie vložené do príspevku.
Pokiaľ Vám záleží na poradí, obrázky
premenujte napríklad 1.jpg, 2.jpg, obrázok
1.jpg ...
Pokiaľ si prajete, aby bol obrázok v určitej
časti článku, napíšte to do textu: Príklad:
„…Medzi taxíkmi sa však občas objavili aj
luxusnejšie vozidlá ako napríklad
Mercedes Viktora Mazúra z roku 1925
alebo Walter Ludviga Ehna tiež z roku
1925. Obr. 1, popis k obrázku.
Ako zaujímavosť možno spomenúť, že
taxislužby ponúkali napríklad aj niektoré
autodielne ako tomu bolo v prípade
Doležala a Karbana, ktorí mali dielňu
a rovnako aj stanovište svojich taxíkov na
Frambore č. 657…”
Príspevky zasielajte do 28. februára
2017 na e-mail: simko@pmza.sk
http://www.floowie.com/cs/cti/muza-2-2016/