MÚZA 1/2016

MÚ MÚZA ZA Vydáva Považské múzeum v Žiline v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja ročník 4 1/2016 POZNÁVACÍ ELEKTRONICKÝ ČASOPIS O HISTÓRII A KRÁSACH ŽILINSKÉHO REGIÓNU

OBSAH Poznávací elektronický časopis o histórii a krásach žilinského regiónu Zodpovedná redaktorka: Mgr. Zuzana Kmeťová Šéfredaktorka: Mgr. Martina Bernátová Redaktor: Mgr. Peter Šimko, PhD. Jazyková korektúra: Mgr. Michaela Koláriková, Mgr. Peter Šimko PhD. Grafický dizajn: Eva Brezániová Autori textov: Mgr. Adriana Bárdyová Mgr. Martina Bernátová RNDr. Ladislav Hlôška, PhD. Mgr. Michal Jurecký Mgr. Katarína Kendrová Mgr. Květa Kicková Mgr. Zuzana Staneková Mgr. Samuel Španihel Foto na obálke: Anna Kucharčíková ©Považské múzeum v Žiline, 2016 Mgr. Andrea Slaná Scila Kladného MÚZA 4 8 14 18 22 25 31 35 41 46 49 HERBÁR POVAŽSKÉHO MÚZEA V EKOLOGICKÝCH A FYTOGEOGRAFICKÝCH SÚVISLOSTIACH RIEKA VÁH MOHYLOVÝ HROB 1 V GBEĽANOCH. NÁLEZ Z ROKU 1964 ZVON ZO STREDOVEKEJ DEDINY PASEKA POD HRADOM STREČNO Z NAŠICH ZBIEROK: ÚLE – ZIMOVISKO VODNÝCH VTÁKOV ŽILINSKÁ DOMÁCNOSŤ V STREDOVEKU A RANOM NOVOVEKU – II. časť FRANTIŠEK TURZO AKO PLYNIE ČAS – KAPLNKA BUDATÍNSKEHO HRADU, KAŠTIEĽ V DIVINKE REPORTÁŽE Z MÚZEA: SEMINÁR K VÝSTAVE „AKO ZNEJÚ...” ETNOLÓG V MÚZEU POKYNY PRE PRISPIEVATEĽOV

Každé múzeum sa prihovára svojim návštevníkom v rôznych formách. Považské múzeum v Žiline sa okrem aktuálneho vydania nášho internetového časo- pisu MÚZA so zaujímavými článkami našich odbor- ných pracovníkovchce v najbližšej dobe prezentovaťaj obnovenými priestormi, v ktorých bude inštalovaná nová expozícia drotárstva, dejín Žiliny a historického nábytku. Hradná kaplnka, ktorá tak krásnemu objek- tu ako je Budatínsky hrad chýbala od polovice 20. sto- ročia,satieždočkalasvojejrenovácie. Veríme, že vďaka sprístupneniu obnovenej časti hradu a kaplnky bude mať návštevník príležitosť nie- lenvidieťhistorickéartefakty,aleajstráviťpríjemnýčas v našom múzeu pri nových plánovaných podujatiach. Preto všetkých pozývame na slávnostné otvorenie Budatínskehohradu. Mgr. Michal Jurecký

HERBÁR POVAŽSKÉHO MÚZEA V EKOLOGICKÝCH A FYTOGEOGRAFICKÝCH SÚVISLOSTIACH (Botanické zaujímavosti okolia Žiliny) Ing. Květa Kicková • Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková 4 Prioritou zberov sú lokalityohrozenézničením (staveb- nou činnosťou a podobne) alebo dokladovanie druhového zastúpenia na vzácnych alebo plošne málo rozšírených biotopoch. Do herbára putujú rastliny regionálne vzácne a druhy s negatívnym trendom vývoja rozšírenia (s rešpek- tovaním legislatívy naochranu prírodya krajiny). Rovnako dôležitý je systematický zber tzv. „problematických“ dru- hov, ktoré vyžadujú ďalšie vedecké klasifikačné štúdium a prehodnotenie svojho statusu. Zaujímavé je sledovanie vývoja výskytu špecifickej vegetácie, ktorá dokladuje prebiehajúce zmeny v krajine. Určité druhy svojou prí- tomnosťou alebo naopak absenciou naznačujú napríklad narastanie ovplyvňovania prírodného prostredia ľudskou činnosťou, zväčšovanie plošného nárastu rumovísk, ako je tonapríkladprivýskyteinváznych„človekomzavlečených“ arýchlosašíriacichrastlínalebozmenyvobhospodarovaní krajiny, kde v dôsledku zanikania tradičného k prírode šetrného spôsobu využívania pôdy (kosenie, pasenie) sa stráca druhová bohatosť. Klesá podiel porastov bez dre- vinnejvegetácie,dôsledkom čohosastrácaživotnýpriestor pre konkurenčne menej zdatné druhy rastlín, často zried- kavé,akosúnapríklad našelúčneorchidey. Žiaľ, herbár obsahuje už aj rastliny, ktoré v minulosti kvôli strate svojich stanovíšť, na ktoré boli nevyhnutne prispôsobené v rámci nášho regiónu, vyhynuli. Takto zmi- zol aj bazanovec kytkový, atraktívny príbuzný prvosienok, ktorý bol viazaný na mokrade. Práve mokrade sú najviac ohrozovaným biotopom. Ich zastúpenie v našej krajine v minulosti drasticky pokleslo, rozdrobilo sa a stále klesá ruka v ruke so zhoršovaním sa kvality tohto prostredia pre často vysoko špecializované mokraďné druhy. V botanic- kom fondesú zastúpenéaj lišajníky – ďalšiaobzvlášťzrani- teľná skupina. Je známe, že dokážu prežívať aj v extrém- nych klimatických podmienkach, no množstvo druhov si nedokážeporadiťspriemyselnýmznečistenímovzdušia. V rámci viacerých dokumentačných výskumov boli preto uložené do zbierky múzea. Po niekoľkých desaťročiach sa však z relatívne bežných druhov stali druhy vzácne, zara- denédoČervenéhozoznamulišajníkovSlovenska. Celkovo obsahuje herbár Považského múzea v Žiline 1403 taxónovvyšších rastlín, machorastova lišajníkov (vrá- tane agregátov a poddruhov). Predstavuje to približne tre- tinu druhového bohatstva celého Slovenska. Napríklad pri vyšších rastlinách je táto zbierka rozčlenená až na 565 rodov. Zástupcovia flóry zbernej oblasti predstavujú vrámci herbára78%. NajviaczberovjepritomzMalejFatry – 29 %, najmenej zo Žilinskej kotliny – 7%. Zdokladované súvšakajzberyzinýchčastí Slovenskaazozahraničia. Od založenia v roku 1960 narástol botanický fond múzea na 16 750 herbárových položiek. Reprezentuje naše prírodné bohatstvo a v širšom časovom hľadisku vypovedá aj o prírodných procesoch. Nadobúdanie a uchová- vanie rastlín v herbári má veľký vedecký a vzdelávací význam. Zbery sa zameriavajú najmä na dokumentáciu záujmovéhoúzemia,vnašomprípadeseverozápadnejčastiSlovenska. a u či ého i d uj Flór r t územ a odzrka ľ e dlhodobý vývoj prí- odných er a ovnako st u nt kci ľ r pom ov r hi óri i era í s udskou pol č ou. N exi uj ál a ea s o nosť e st evust enomst ve, r gujenakli- at cké zm a nožst ďal š ší f ov Š r e i m i eny m vo ch aktor . i i okol e Ž l nyp kyt e eľ r geol cký i i os uj v kú ôznorodosť ogi ch, pôdnych g f ogi podm n oré or oval d a eomor ol ckých ie ok, kt sf m i je i- čn adbu t i va. G o ra c pol a p edurč l ne ú skl ras l nst e g fi ká oh r i a ot územ e ať s iž tk epl i ch hors t o i st a kr ova ou t om lný a kých as í a i ž ost ných s h ane ý ž adav r tl n t e at druhov vy r n mi po i - mi č í č ni eľ c p a ova í ka vo i pr rodným i t om pri i h om lom put n ópou ebehu a ový apoľ žv ý Eur vpri ľ d ch adovýchdôb. U t ch- o ch č och č naj odví ať pr i or t dávny as sa za í ú j íbehy n ekt ých n Ž č ch as i Sam st i i s vý imo ný r tl nných druhov. otné me o l na a h dza i ku och oge i ch d i nac á na pr eni tr fyt ograf cký je not ek f ogeogr i čl e t s a ákl ( yt af cké eneni ras lin tv vzniklo na z ade ákoni t eho ozš re i es o eačas St á s z tos í j r í n avpri t r e). ret va atu od kyds l , f ó y vys obv západobes kej f óry obvod l r okých pát a pat fl y. Ž l n kej i s Kar obvod predkar skej ór V i i s kotl ne a t áv tog fi kých j i – podokr s ret a päť fy eogra c pod ednot ek es a ky č ká vá s á Fat a, okr J vorní , Lú ans a Kri n ka Mal r es Západné kydy a ovs vr . Tát v č eni osť dobr v Bes Súľ ké chy o eľká l t e ypo- edáo ôznor os r l nst t r óne. v r od ti ast i vavtom o egi Kruštík močiarny – orchidea z mokradí

5 Vysoká diverzita stanovíšť územia podmienila pretrva- nie aj niekoľkých druhov treťohornej kveteny a „mrazu- vzdorných“ rastlín z doby zaľadnenia. Treťohorným relik- tom je klinček lesklý, ozdoba hrebeňa Krivánskej Fatry a priľahlých pohorí, ktorý prežil zaľadnenie aj obdobia následných klimatických zmien sprevádzaných expanziou lesa. Rovnako drobný lomikameň trváci, vytrvale prežíva na vápencových skalách hrebeňa Krivánskej Fatry už tisíce rokov. Pozostatkom zdoby ľadovej jedryádkaosemlupien- ková, rastlinkaarktickej tundry, ktorárastienakamenitých podkladoch aj v Súľovských vrchoch a Malej Fatre. Skalné stanovištia sú typickým biotopom, na ktorých sa zachovali vzácne doklady z dôb dávno minulých a životnými pod- mienkami odlišných oproti súčasnosti. Takéto stanovištia totiž nepodliehali, čo sa týka osídlenia rastlinami, ani v zásadne sa meniacich poľadových dobách tak veľkým zmenám, ako stanovištia s hlbšie vyvinutými pôdami. Plytkáskalnatápôdalimitujeraststromov. Vzácnych klenotov medzi našou kvetenou sa dá vyme- novať rozhodne oveľa viac. Ostrovný charakter najvyšších polôh Krivánskej Malej Fatry, oproti dynamickejšie sa meniacimpodmienkamnižších,prispel kvznikuapretrva- niu štyroch unikátnych druhov. V tomto pohorí nájdeme štyri endemické rastliny: alchemilku Sojákovu, alche- milku panenskú, očianku stopkatú a jarabinu Margittaiho. Rastú len tu a okrem očianky majú všetky spoločný aj zvláštny spôsob rozmnožovania – apomixiu. Tá spája pozi- tíva nepohlavného aj pohlavného zabezpečovania si po- tomstva a je preto pri niektorých skupinách horských rastlínuprednostňovaná. Poskytujeurčitévýhodyvkonku- renčnom boji s ostatnými druhmi rastlín v drsných pod- mienkachvysokohorskejprírody. Prejdime si teraz spolu, z hľadiska botanickej význam- nosti, jednotlivé geomorfologické celky širšieho okolia Žiliny, ktoréspadajúdozbernejoblasti Považskéhomúzea: Súľovské vrchy sú charakteristické výrazne členitým reliéfom rozčlenených zlepencových skál. Tieto vytvárajú pre rastliny mikroklimaticky a expozične veľmi rozdielne stanovištia, ktoré podmieňujú bezprostredné stretávanie sa teplomilných a horských druhov. Vyskytujú sa tu aj Horec Clusiov alpínske druhy, rastú však netypicky v oveľa nižších nadmorských výškach. Takýchto dealpínov tu rastie veľké množstvo – napríklad tráva ostrevka vápnomilná, horec Clusiov alebo prvosienka holá. Prealpíni sú naopak teplo- milnérastliny, ktorérastúväčšinou nižšievteplejšíchpolo- hách, ale navhodnýchstanovištiachvystupujúaž dopoho- rí: devätorník veľkokvetý, dvojštítok hladkoplodý, bodliak sivastý alebo podkovka chochlatá. V Súľovských vrchoch nájdeme najmä vápnomilnú flóru a reliktné boriny, ktoré súvyvinuténaskalnatýchpôdach. Mozaikudopĺňajú buči- ny a sutinové lesy. Zaujímavou rastlinou je určite poniklec prostredný, ktorý bol popísaný pre vedu práve z tohto úze- mia. Predstavuje mladý endemický druh, ktorý sa vysky- tuje len na území Slovenska a ktorý pomerne nedávno vznikolkríženímponiklecaslovenskéhoaveľkokvetého. Výplň Žilinskej kotliny tvoria súvrstvia hornín vznik- nutých na dne treťohorných morí. Pokryté sú nánosmi rieky Váh a jej prítokov. Kotlina je už od doby kamennej osídlená a v súčasnosti silne ovplyvnená ľudskými zásah- mi. Najviacsatoprejavilonaintenzívnomodlesnení,zasta- vaní územia, likvidácii mokradí, znečistení prostredia škodlivými látkami a využívaní veľkých plôch ornej pôdy na pestovanie kultúrnych rastlín. Za následok to malo dra- matickú zmenu prirodzených nelesných rastlinných spo- ločenstiev. Zmenené podmienky využili a neustále sa roz- širujú rastlinyviazané na činnosť človeka, tzv. synantropné rastliny, najmä úmyselne alebo neúmyselne zavlečené u nás nepôvodné druhy. Vyhovujú im rumoviskové plochy, narušenie pôvodného prostredia alebo prípadne nadbytok niektorýchživínvpôde. Javorníky sú pohorím budovaným flyšovými hornina- mi ako sú pieskovce, ílovce a ílovité bridlice. Spôsobuje to striedanie priepustných a nepriepustných vrstiev v geolo- Odkvitnutý poniklec prostredný počas leta

6 Lúčanská Malá Fatra patrí v porovnaní s Krivánskou medzi botanicky menej atraktívne územia, v dôsledku jednotvárneho geologického podložia a charakteru tejto časti pohoria. Martinské hole vo vrcholových partiách sú porastené kosodrevinou a nelesnou vegetáciou so zastú- pením reliktných mokraďných druhov s izolovaným vý- skytom,vzácnesatuobjavujekľukvamočiarna. Krivánska Malá Fatra je naopak príkladom veľmi vy- sokej diverzity prírodných podmienok na relatívne malom území. Veľká výšková členitosť v súhre s exponovaným skalným reliéfom, strmým sklonom terénu a rozmanitos- ťou geologických substrátov zapríčinila pestrosť rôznych stanovíšť, a tým aj rastlinstva. Ojedinelé je toto územie tým, že na relatívne malej ploche môžeme prejsť od kyslo- milnej dúbravy na strmých stráňach nad hlboko zareza- ným prielomom Váhu až do smrečiny na Kľačianskej Magure,ďalejsavrcholovýmhrebeňomdostanemenahole s bohatosťou nelesných spoločenstiev v rámci sub- alpínskeho stupňa a pod rozorvanou bralnou dominantou Rozsutca budeme sledovať zvrat vegetačných stupňov vo vlhkých a zatienených tiesňavách, kde vysokohorské rast- liny zostupujú na svoje výškové minimá. Napriek tomu, že v Malej Fatre chýba alpínsky stupeň a horná hranica lesa bola umele znížená, nachádzame tu typicky alpínske dru- hy rastlín ako sú napríklad drobné plazivé vŕby, vysoko- horské kozince, viaceré vzácne lomikamene a ostrice. U iskerníka alpínskeho to dokladuje už samotný názov. Charakter rastlinstva na hrebeni poznačilo ľudské osídľo- vanie na základe valašského práva. V priebehu 16. a 17. storočia tu vrcholilo klčovanie a vypaľovanie kosodreviny nasledovanéveľkoplošnýmpasenímoviecadobytka. Práve potlačenie plošnej nadvlády kosodreviny a udržiavanie tohto stavu umožnilo vysokohorským a horským rastli- nám, ktoré boli dovtedy ostrovčekovito rozšírené na ex- trémnych stanovištiach, „obsadiť“ vzniknuté hole azaplniť ichmnohorakosťoutvarovafarieb. Rastliny sú prepojené pre nás neviditeľnými väzbami so svojím okolím – neživým prostredím, živočíchmi a me- dzi sebou navzájom. Právevnímanie súvislostí nám umož- ňuje oceniť miestnu neopakovateľnosť a pochopiť celkovú nenahraditeľnosťtýchtospoločenstiev. gickompodložíapodmieňuječastézosuvy. Prirodzenéles- né spoločenstvá sa zachovali len na extrémnych a neprí- stupných lokalitách. Prevahu majú smrekové porasty, pô- vodné sú však jedľovobukové lesy. Druhová rozmanitosť kosenýchpodhorskýchahorských lúkapasienkovtuzávisí od typu stanovišťa a spôsobe a intenzite obhospodarova- nia. A platí tu rovnako ako inde pravidlo, že pravidelným kosením alebo prepásaním sa potláča rozvoj drevín a pri- spieva sa k pestrosti zastúpenia tu rastúcich lúčnych druhov. Okolie Bytče už patrí do Považskéhopodolia, sústavy kotlín a pahorkatín spájajúcich Žilinskú kotlinu s dolným tokom Váhu. Rieka Váh vytvorila prirodzený migračný koridor pre niektoré teplomilné druhy nížin, ktoré často dosahujú severnú hranicu svojho rozšírenia na Slovensku práve pri Žiline, ako napr. zúbkokvet žltý alebo mrlík voňavý. Kysucká vrchovina predstavuje jemne modelované flyšové územie s vystupujúcim radom bradiel. Charakter osídlenia sa tu vďaka kontinuite tradičného obhospodaro- vania lúčnych biotopov podieľal na zachovaní veľkej pest- rosti nelesných rastlinných spoločenstiev. Z celosloven- ského pohľadu je významný výskyt kriticky ohrozenej orchidey pokruta jesenného, ktorý je tu viazaný na využí- vanépasienkyapatrí knajohrozenejšímrastlinámEurópy. Jarabina Margittaiova endemit Krivánskej Fatry – Invázny mrlík voňavý

7 Použitá literatúra: DÍTĚ, D. – VLČKO, J. a kol.: Opätovne potvrdený výskyt pokruta jesenného (Spiranthes spiralis, Orchidaceae) na Kysuciach v kontexte výskytu druhu na Slovensku. In: Bull. Slov. Bot. Spoločn. roč. 33, č.1, Bratislava, 2011, s. 21 – 25. ELIÁŠ, P. Jun. – DÍTĚ, D. a kol.: Red list of ferns and flowering plants of Slovakia, 5th edition (October 2014). Biologia, Vol. 70, no. 2 (2015), p. 218 – 228. FUTÁK, J.: Fytogeografické členenie Slovenska. In: Bertová, L. (ed.), Flóra Slovenska IV/1.Veda, Bratislava, 1984. GALVÁNEK, D. (ed.): Významné botanické územia na Slovensku. Daphne – Inštitút aplikovanej ekológie, 2007, 51 s. KLIMENT, J.: Komentovaný prehľad vyšších rastlín flóry Slovenska, uvádzaných v literatúre ako endemické taxóny. In: Bull. Slov. Bot. Spoločn., Bratislava, 21, suppl. 4, 1999, s. 1 – 434. KOČÍ, K. (ed.): Javornický hřeben. Javornícky hrebeň. Rožnov pod Radhoštěm, 2003, 80 s. KOŠŤÁL, J.: Dealpínska kvetena. Klinčekový hrebeň. In: Kolár, D. (ed.) Kvetena. Prírodné krásy Slovenska, Dajama, 2010, s. 48 – 53. – – ŠOLTÉS, R.: – KUČERA, P.: Vrchoviská a kľukva na Lúčanských Veterných holiach. In: Bull. Slov. Bot. Spoločn., roč. 27, Bratislava, 2005, s. 63 – 66. MÁJOVSKÝ, J. – BERNÁTOVÁ, D. a kol.: Sorbus margittaiana, an endemic of Krivánska Fatra Mts. Biologia 53,1998, p. 29 – 35. MARHOLD, K. – HINDÁK, F.: Zoznam nižších a vyšších rastlín Slovenska. Veda, 1998, 687 s. MEREĎA, P. Jun. – HODÁLOVÁ, I.: Cievnaté rastliny Vascular plants. s. 36 119. In: Ambrós, L. a kol.: Atlas druhov európskeho významu pre územia NATURA 2000 na Slovensku. – The atlas of species of european interest for NATURA 2000 sites in Slovakia. Slovart, Bratislava, 2011, 520 s. PAGÁČ, J. – VANOCHOVÁ, M. (eds.): Príroda okresu Žilina a jej ochrana. Osveta, Martin, 1985, 185 s. ŠIBÍK, J. – SENKO, D. – BERNÁTOVÁ, D.: Centrá biodiverzity hlavného hrebeňa Krivánskej Malej Fatry. In: Bull. Slov. Bot. Spoločn. Roč. 37, č. 1, Bratislava, 2015, s. 47 – 68. ŠOMŠÁK, L.: Dubiny južnej časti Malej Fatry a ich ochrana. Československá ochrana prírody 1, 1963, s. 146 – 164. URBANOVÁ, V.: Príspevok k výskytu inváznych druhov flóry v žilinskom regióne. Vlastivedný zborník Považia XXI. Žilina, 2002, s. 101 – 103. URBANOVÁ, V.: Niekoľko zaujímavých floristických nálezov v oblasti severozápadného Slovenska. Vlastivedný zborník Považia XXI. Žilina, 2004, s. 117 – 120. URBANOVÁ, V.: Botanika. Rastliny v zbierkach Považského múzea. Považské múzeum v Žiline, Žilina, 2007, 306 s. KUBINSKÁ, A. JANOVICOVÁ, K. Červený zoznam machorastov Slovenska (december 2001). Ochrana Prírody. Suplement. č. 20, ŠOP SR, 2001, s. 31 43. Podľa Červeného zoznamu zraniteľný mach strapaňa (Timmia norvegica) z Rozsutca

RIEKA VÁH – ZIMOVISKO VODNÝCH VTÁKOV RNDr. Ladislav Hlôška, PhD. • Považské múzeum v Žiline Foto: Juraj Žiak 8 RiekaVáh krátko po tom, čo sa jej prúd vymaní zo zovretia Strečnianskeho priesmyku, stráca rýchlosť a tečie očosipomalšie v širokomkoryte medzi obcamiStrečnoa Nezbudská Lúčka.Vtýchtomiestach mávodný tok ešte charakter podhorskej rieky. Za sútokom s divočiacou horskou riečkou Varínka sa však jeho prírodný ráz prudko mení. Pôvodné riečne koryto bolo totiž koncom 20. storočia prebudované na regulované, ktoré privádzavodu do Vodného diela Žilina. Počas jeho výstavby zanikol niekdajší meander a viaceré mŕtve ramená. Vedno s nimi sa nenávratne stratili tiež fragmenty lužného lesa a miestami ešte súvislých brehových porastov, viac alebo menej pozmenenýchčinnosťoučloveka.Degradáciapostihlaajzvyškyvzácnychmokraďovýchspoločenstiev. Z ekologického hľadiska prvým badateľným rozdielom medzi umelo vybudovaným priehradným jazerom a pô- vodným vodným tokom Váhu nad Strečnom je rýchlosť prúdeniavodyahĺbkakorytaasnimisúvisiacistupeňzaka- lenia a okysličenosti vody. Kým v priehradnom jazere pre- vládajú úseky so stojatou a hlbokou vodou (lenitické stanovištia), v prirodzenom toku voda prúdi oveľa rýchlej- šie(lotickéstanovište),obsahujeviacrozpustenéhokyslíka anedosahujeanizďalekatakúhĺbkuakovpriehrade. Spomenutéekologickérozdielydoznačnej mieryurču- jú druhové zloženie a distribúciu na Váhu zimujúcich vod- ných vtákov, ako aj ich potravných zdrojov. Ďalším výrazne sa uplatňujúcim ekologickým faktorom je tiež teplota a prevládajúca poveternostná situácia v zimných mesia- coch,atonielenlokálna,aleaj nadcelýmeurópskymkonti- nentom.Vneposlednomradeovplyvňujedruhovézloženie taktiež samotný priebeh zimy vo vyšších zemepisných šírkachvdanomroku. V ďalšom texte sa zameriame najmä na druhové spek- trum, početnosť a priestorové rozmiestnenie zimujúcich vodných vtákov na vyššie špecifikovaných úsekoch vodného toku rieky Váh v Žilinskej kotline. Počas zimných mesiacov (december – február) rokov 1997 – 2010 bolo na všetkých troch ekologicky odlišných úsekoch vodného toku zistených spolu 29 druhov a 8 867 jedincov vodných vtákov. Časové zmeny tak početnosti, ako aj počtu druhov ilustrujegraf naobr. 1. Celková dĺžka úseku vodného toku, na ktorom boli vykonávané pravidelne opakované pozorovania vodných vtákov, bola viac ako 16 km. Podľa šírky a charakteru riečneho koryta, štruktúry brehov a podielu sprievodnej brehovej vegetácie bol sčítací úsek rozdelený na pevný počet sčítacích stanovíšť, z ktorých boli vodné vtáky pozorované pomocou ďalekohľadu. Zároveň boli pravi- delne zaznamenávané údaje o ich správaní a priestorovej aktivite. Obr. 1. Dynamika početnosti (počet jedincov) a druhovej bohatosti vodných a im ekologicky podobných druhov vtákov (Aves) zimujúcich včasovomintervale1997–2009nariekeVáhpriŽiline(úsekvodnéhotokuodStrečnapoŽilinu).n=6736

9 Tab. 1. Prehľad druhov a početnosť vodných vtákov zimujúcich na rieke Váh v úseku od cestného mosta v Žiline-Budatíne po priehradný múr VD Žilina Dátum [mesiac a rok] pozorovania jan. 1997 jan. 1998 jan. 1999 jan. 2000 dec. 2001 dec. 2002 nov. 2003 jan. 2006 Spolu Potáplica štíhlozobá Gavia stellata 1 0 0 0 0 0 0 0 1 Potápka malá Tachybaptus ruficollis 0 0 0 7 20 1 0 0 28 Kormorán veľký Phalacrocorax carbo 0 0 99 1 0 0 0 71 171 Volavka popolavá Ardea cinerea 5 3 8 3 1 1 3 0 24 Labuť veľká Cygnus olor 50 3 48 2 14 0 1 87 205 Kačica hvizdárka Anas penelope 0 0 1 0 0 0 0 0 1 Kačica chrapka Anas crecca 0 0 2 0 0 6 0 0 8 Kačica divá Anas platyrhynchos 376 240 197 65 95 33 13 0 1019 Chochlačka sivá Aythya ferina 0 0 3 0 0 0 0 0 3 Chochlačka vrkočatá Aythya fuligula 1 0 5 0 0 0 0 0 6 Hlaholka obyčajná Bucephala clangula 0 2 0 0 0 0 0 0 2 Potápač malý Mergellus albellus 0 0 0 0 0 0 0 1 1 Potápač veľký Mergus merganser 10 1 5 6 1 0 0 10 33 Sliepočka vodná Gallinula chloropus 1 0 0 0 0 0 0 0 1 Lyska čierna Fulica atra 0 1 7 0 7 0 0 2 17 Čajka sivá Larus canus 0 0 8 0 0 0 0 0 8 Čajka smejivá Larus ridibundus 0 0 22 0 0 0 0 0 22 Čajka bielohlavá/striebristá Larus cachinnans/argentatus 0 0 14 0 0 0 0 0 14 Rybárik riečny Alcedo atthis 0 0 1 0 0 0 0 0 1 Trasochvost horský Motacilla cinerea 0 1 0 0 1 0 0 0 2 Vodnár potočný Cinclus cinclus 3 3 5 2 1 0 0 0 14 Počet druhov 8 8 15 7 8 4 3 5 21 Celková početnosť [jedince] 447 254 425 86 140 41 17 171 1581

10 Regulovaný úsek Váhu pod priehradným múrom Vod- ného diela Žilina s priľahlou umelou vodnou zátokou v lokalite „Na Sihoti“ bol v sledovanom časovom období zimoviskom pre 21 druhov vodných vtákov (tab. 1). Najmenší počet druhov (konkrétne 3 druhy) tu bol zistený v zime 2003, najviac (až 15 druhov) sa tu vyskytovalo počas zimyvroku1999. Najpočetnejšiezastúpenýmdruhombola kačica divá, ktorá sa vyznačuje vysokou mierou prispôsobivosti. Tá sa prejavuje synantropizáciou (rôzne prejavyspolunažívanias človekom) podstatnej časti popu- lácie, čo spôsobuje zmeny v jej správaní a životných straté- giách. Rastúce percento predtým prísne sťahovavých kačíc v jeseni neodlieta, ale zimuje často i v blízkosti väčších mestských aglomerácií. K druhom s podobným spôsobom života patria aj čajky. V tomto úseku Váhu pravidelne zimujú štyri druhy čajok, z ktorých najpočetnejšie býva zastúpená čajka smejivá. S obľubou využíva ako náhradný zdroj potravy ústia kanalizačných potrubí, kde aj po vyčistení splaškových vôd nachádza dostatok ešte využiteľných organických zvyškov. Z veľkých druhov čajok sa tu menej častoobjavuje čajkastriebristáa tomutodruhu veľmi podobná čajka bielohlavá. U oboch týchto čajok saaj napriek faktu, že dokážu aktívne loviť ryby, vyvinul tzv. potravný parazitizmus, pri ktorom „kradnú“ potravu iným druhom vodných vtákov. Uvedená forma správania sa u nich prejavuje najmä vo vzťahu k volavke popolavej (obr. 2),alebomenšímdruhomčajok,apritrochešťastiaho môžemeajpriamopozorovať. Druhovo rozmanitejšie spoločenstvo hibernantov (zi- mujúcich vodných vtákov) je viazané na umelú vodnú zátoku „Na Sihoti“. Za predpokladu, že je zima mierna a stojatá voda v nej úplne nezamrzne, spoločne tu zimujú viacerédruhyzúbkozobcov(Anseriformes),akonapr. kači- ca chrapka, kačica divá, kačica hvizdárka, chochlačka sivá, alebo hlaholka severská/obyčajná. Z väčších druhov sa s nimi často zdržiava labuť veľká. Hoci stojatá voda umelej zátoky nepredstavuje pre niektoré druhy typický biotop, občas sa tu v malom počte vyskytujú aj druhy, ktoré za normálnych okolností preferujú skôrúsekyVáhu s tečúcou vodou. K takým patrí potápač veľký, ktorý sem prilieta zimovať zo Švédska a Fínska a vzácne tiež jeho príbuzný, potápač malý. Hniezdnyareálpotápačamaléholeží taktiež vo vyšších zemepisných šírkach a tiahne sa od severného Švédska,cez Sibír ažpoBeringovo more.Vprípade, žená- sledkom nízkej teploty súvisle zamrzne hladina Vodného diela Žilina, využívajú vodné vtáky na zber potravy časť regulovaného toku Váhu pod jej priehradným múrom. Dôvodom, že tu voda nezamŕza ani pri tých najsilnejších mrazoch, je to, že voda vyteká z dna prie-hradného telesa. Tu sa pri jeho dne hromadí voda s viac-menej konštantnou teplotou4 °C, ktorámápritejtoteplotezároveňaj najvyššiu hustotu a preto klesá na dno priehrady. Voda s teplotou nižšou,akojeuvedenáhodnota,jetotiž ľahšia. Vodné dielo Žilina poskytuje vcelku vhodné ekologické podmienky na prezimovanie vodných vtákov, ale iba počas miernych zím, kedy jeho hladina nezamŕza. Za sledované obdobie (2000 – 2008) tu bol potvrdený výskyt 2 215 jedin- cov 19 druhov vodných vtákov (tab. 2). Ich zimné zoskupe- nia však nevyužívajú priehradné jazero celoplošne, ale ich výskyt je skôr zhlukovitý, viazaný buď na umelo vytvorené ostrovy porastené bylinnou, krovinovou, prípadne i stro- movouvegetáciou,alebonaplytšiezátokys naplaveninami organického detritu (polorozložená organická hmota) asvyššou biomasouvodnýchživočíchovarastlín. Ktakým- to zhromaždiskám vodných vtákov patrí ústie Stráňav- ského potoka pri obci Mojš, alebo tiež vtok Váhu do prie- Obr. 2. Volavka popolavá patrí na rieke Váh k pravidelne zimujúcim vodným vtákom

11 Tab. 2. Prehľad druhov a početnosť vodných vtákov zimujúcich na rieke Váh v úseku od priehradného múra VD Žilina po sútok s Varínkou Dátum [mesiac a rok] pozorovania jan. 2000 dec. 2001 dec. 2002 jan. 2003 nov. 2003 nov. 2004 dec. 2005 jan. 2006 jan. 2008 Spolu Potápka malá Tachybaptus ruficollis 0 2 0 0 3 0 0 0 8 13 Potápka chochlatá Podiceps cristatus 0 0 0 0 0 15 3 0 0 18 Kormorán veľký Phalacrocorax carbo 303 0 23 0 5 4 184 2 71 592 Volavka popolavá Ardea cinerea 8 0 5 4 6 16 5 5 6 55 Labuť veľká Cygnus olor 48 1 23 0 3 1 2 0 78 156 Kačica chrapka Anas crecca 0 0 7 0 1 0 0 0 0 8 Kačica divá Anas platyrhynchos 86 24 620 0 146 35 53 0 64 1028 Kačica ostrochvostá Anas acuta 0 0 1 0 0 0 0 0 0 1 Chochlačka sivá Aythya ferina 3 0 2 0 0 0 0 0 2 7 Chochlačka bielooká Aythya nyroca 0 0 2 0 0 0 0 0 0 2 Chochlačka vrkočatá Aythya fuligula 5 0 0 0 1 0 3 0 8 17 Hlaholka obyčajná Bucephala clangula 0 4 8 0 0 0 0 0 0 12 Potápač malý Mergellus albellus 0 0 4 0 0 0 0 0 0 4 Potápač veľký Mergus merganser 6 0 0 0 0 6 10 0 0 22 Lyska čierna Fulica atra 7 5 11 0 3 0 5 0 17 48 Čajka sivá Larus canus 0 0 6 0 2 2 1 0 0 11 Čajka smejivá Larus ridibundus 22 0 68 0 6 6 3 0 0 105 Čajka bielohlavá/striebristá Larus cachinnans/argentatus 13 0 3 0 1 28 68 0 0 113 Rybárik riečny Alcedo atthis 1 1 0 0 0 1 0 0 0 3 Počet druhov 11 6 14 1 11 10 11 2 8 19 Celková početnosť [jedince] 502 37 783 4 177 114 337 7 254 2215 hrady neďaleko bývalej píly vo Varíne. Tu môžeme pozo- rovať okrem veľkých zoskupení kačícdivých aj väčšie kŕdle čajky smejivej, v posledných rokoch tiež čajky sivej, čajky striebristejačajkybielohlavej.Včasepozorovanísatučasto zdržiavali aj mnohopočetné kŕdle kormoránov veľkých, ktoré tu pravidelne lovia potravu. Sú dokonale prispôso- bené na potápanie, ich telo máaerodynamický tvara je po- krytépevným, nozároveň pružnýmoperením. Právevďaka týmto svojím unikátnym fyzikálnym vlastnostiam účinne znižuje odpor vodných más na minimum a umožňuje tak kormoránom rýchlejší pohyb vo vodnom prostredí. Počet- nejšie sa tu vyskytuje tiež lyska čierna (obr. 3). Zo vzácnej- šíchdruhovvodnýchvtákovtuobčasprezimujechochlačka bielooká, potápka chochlatá, veľmi zriedkavo tiež kačica ostrochvostá.

12 Obr. 3. Pohlavne nedospelý jedinec lysky čiernej Váh si zachoval pôvodný charakter podhorskej rieky v úseku od Domašínskeho meandra po sútok s Varínkou. Výkyvy v počte zimujúcich vodných vtákov medzi jedno- tlivými rokmi tu nie sú až také výrazné ako v prípade tých častí vodného toku, ktorých tvar a tým aj hydrodynamické vlastnosti prúdiacej vody výrazne ovplyvnil človek. Celko- vo bol na tomto úseku Váhu zistený počas zimných mesia- cov rokov 1997 – 2009 výskyt 18 druhov vodných, eventu- álne pri vode žijúcich vtákov (tab. 3). Tento úsek Váhu vyhovuje viac druhom, ktoré uprednostňujú prúdiacu vo- du a plytšiu, na riečnu biotu bohatšiu vodu. K takýmto druhom patria napr. kačica hvizdárka, kačica chrapka a potápač veľký. Medzi pravidelných zimných hostí patrí potápka malá (obr. 4). Zo spevavcov, viazaných na riečny ekosystém, sa tu v zimnom období pravidelne vyskytuje vodnár potočný. Spomedzi vzácnejších zimujúcich druhov bola v januári 1998 pri ústí riečky Varínky pozorovaná chochlačka morská. Areál jej hniezdnehorozšíreniasaroz- prestiera na sever od nás na Islande, v Škandinávii a na pobreží Baltského mora. Zimujúce jedince tohto druhu chochlačkybývajúunásspravidlaveľkouvzácnosťou. Obr. 4. Potápka malá často zimuje v pôvodnom koryte Váhu pri Strečne Vodné vtáky, ktoré si ako zimovisko zvolia rieku Váh pretekajúcu Žilinskou kotlinou, sú závislé nielen na zimnom počasí, ale aj na hĺbke a rýchlosti prú- denia vody, jej čistote a okysličení. Spoločné pôsobenie týchto faktorov určuje množstvo a kvalitu dostupnej potravy a v neposlednom rade taktiež druhové zloženie a časopriestorové vy- užívanieriečneho koryta vodnými vták- mi, ktorétuzimujú. Hoci umelá vodná plocha (Vodné dielo Žilina) a regulované koryto Váhu pod ňou predstavujú pre túto ekolo- gickú skupinu vtákov vhodné životné prostredie, dlhodobé sledovanie ich rozšírenia potvrdzuje, že druhová roz- manitosť zimujúcich vodných vtákov rastie priamo úmerne so zvyšujúcim sa podielom prírodných a prírode blízkych prvkov v povodí riečneho systému. Pre- to je potrebné ku všetkým zásahom do riečnych ekosystémov pristupovať vždy citlivo a snažiť sa o rešpektovanie ekolo- gickýchsúvislostívkrajine.

Tab. 3. Prehľad druhov a početnosť vodných vtákov zimujúcich na rieke Váh v úseku od sútoku Váhu s Varínkou po ústie Hradského potoka v Krivánskej Fatre Dátum [mesiac a rok] pozorovania jan. 1997 jan. 1998 jan. 1999 jan. 2000 dec. 2001 dec. 2002 jan. 2003 nov. 2004 dec. 2005 jan. 2006 febr. 2007 jan. 2008 dec. 2009 Spolu Potápka malá Tachybaptus ruficollis 2 0 0 0 2 0 1 1 0 1 0 0 1 8 Potápka chochlatá Podiceps cristatus 0 0 0 0 0 1 0 0 3 0 0 0 4 8 Kormorán veľký Phalacrocorax carbo 0 0 20 5 0 0 42 17 5 9 39 28 6 74 1 579 Volavka popolavá Ardea cinerea 1 7 2 0 1 4 3 0 1 8 0 9 3 39 Labuť veľká Cygnus olor 0 2 5 0 26 28 26 4 11 17 57 2 41 219 Kačica hvizdárka Anas penelope 0 0 0 0 0 0 0 0 0 0 0 0 1 1 Kačica chrapka Anas crecca 0 0 0 2 5 10 10 0 0 0 0 0 0 27 Kačica divá Anas platyrhynchos 21 21 0 48 12 8 12 7 53 27 38 10 71 23 4 31 52 105 0 Chochlačka sivá Aythya ferina 0 1 0 0 0 0 0 0 0 0 0 0 0 1 Chochlačka vrkočatá Aythya fuligula 0 0 0 0 0 0 0 6 0 0 0 0 18 24 Chochlačka morská Aythya marila 0 3 0 0 0 0 0 0 0 0 0 0 0 3 Hlaholka obyčajná Bucephala clangula 0 0 0 0 4 0 1 0 0 0 0 0 0 5 Potápač veľký Mergus merganser 5 2 1 0 0 3 0 0 0 0 0 10 0 21 Lyska čierna Fulica atra 0 19 0 0 13 0 1 0 0 2 0 11 0 46 Čajka sivá Larus canus 27 8 0 0 0 41 0 3 4 0 21 23 0 127 Čajka smejivá Larus ridibundus 0 65 0 0 0 44 0 0 0 0 24 14 0 147 Čajka bielohlavá/striebristá Larus cachinnans/argentatus 7 6 0 1 0 0 1 0 14 0 8 6 2 45 Vodnár potočný Cinclus cinclus 1 0 1 5 2 0 1 0 0 0 0 0 1 11 Počet druhov 7 10 6 4 8 9 10 6 7 6 6 9 10 18 Celková početnosť [jedince] 64 32 3 26 2 13 6 18 0 22 6 24 6 61 82 12 7 35 0 18 0 12 4 236 1 Použitáliteatúra DANKO Š. – DAROLOVÁ A. – KRIŠTÍN A. 2002. RozšírenievtákovnaSlovensku.Veda, Bratislava,686pp. KOVALIK P. – PAČENOVSKÝ S. – ČAPEK M. – TOPERCER J. 2010. Slovenské mená vtákov sveta. SOS/BirdLife Slovensko, Bratislava, 396pp. 13

MOHYLOVÝ HROB V GBEĽANOCH. NÁLEZ Z ROKU 1964 Mgr. Zuzana Staneková • Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková 14 Odkedy v Považskom múzeu v roku 1958 vznikla sekcia archeológie, začal sa depozitár postupne plniť archeolo- gickými nálezmi rôzneho významu, datovania, veľkosti i materiálu. V tom čase archeologicky málo prebádaná oblasť Žilinského kraja bola výzvou pre prvého odborníka pracujúceho na poste archeológa v Považskom múzeu, Antona Petrovského-Šichmana. Svoju prácu a zároveň po- slanie začínal, ako sa hovorí „na zelenej lúke“, v oblasti, ktorá vzbudzovala množstvo otázok o vlastnej minulosti, no odpovede na ne v tom čase známe neboli. Je potrebné objektívne a s veľkým uznaním konštatovať, že Petrovský- Šichman za desať rokov svojej pôsobnosti na poli sloven- skej archeológie najmä v oblasti Žilinského kraja vykonal záslužné množstvo práce, pokiaľ ide o terénny výskum. Objavil niekoľko desiatokarcheologických lokalíta realizo- val množstvo archeologických výskumov, z ktorých získal tisíce nálezov. Bol pracovne tak vyťažený, že nálezy ním získanésa začali hromadiť v depozitáriarcheológiea čakali na svoje spracovanie. Niekoľko nálezov bolo spracovaných, prevažnáväčšinavšakzostalauloženávpoliciachajpojeho smrti v máji roku 1967. V nasledujúcich desaťročiach, kedy na pozícii archeológa v Považskom múzeu pôsobil Jozef Moravčík,bolopoprizbierkovomfonde,neustálesarozras- tajúcom o nové nálezy, spracované aj významné množstvo z týchto starších nálezov. S týmto zvykom sa pokračuje aj v súčasnosti, rovnako však značná časť nálezov z výsku- mov Petrovského-Šichmana i po päťdesiatich rokoch stále čaká na svoje spracovanie a vyhodnotenie. Popri aktuálnej práci, ktorá je v múzeu vždy veľmi rozmanitá a nikdy o ňu nie je núdza, postupne spracovávame i nálezy zo starých výskumov.Anerazsmeprekvapení,čoobjavímevtejčionej starejzaprášenejdrevenejdebničke. Takýmto znovu nájdeným objavom sú aj nádoby z hro- bu 1 z Gbelian, ktorý podľa kusých informácií bol súčasťou mohyly lužickej kultúry preskúmanej v júni 1964. Viac informácií o tomto hrobe sa, žiaľ, nezachovalo, čo je naozaj veľká škoda. Debničku s keramickými črepmi z niekoľkých nádob si v lete minulého roku všimol keramikár Považské- ho múzea v Žiline, Michael Daskalakis. Črepy starostlivo roztriedil a v nasledujúcich mesiacoch kompletne zre- konštruoval(zlepil,sadroudoplnilanamaľoval)trinádoby. Hrob1vmohylevGbeľanochbolpomernebohatovypra- vený, pokiaľ ide o počet nádob. Z informácií popísaných na jednotlivých papierových vrecúškach, v ktorých boli črepy zabalené, sa domnievame, že súčasťou hrobu 1 bolo mini- málne deväť nádob. Počas výskumu bola každá nádoba označená poradovým číslom, napríklad: hr. 1/2, teda hrob 1, nádoba 2. Najvyššie číslo spomedzi nálezov z hrobu 1 je 9, čo teda jednoznačne dokladá, že súčasťou hrobu bolo minimálne deväť nádob. Či však je to konečné číslo, si nemôžeme byť istí. Vrecúška, do ktorých bola keramika počas výskumu zabalená, sú označené číslami 1/2, 1/3, 1/4, 1/6 a 1/9, pričom tieto čísla by mali označovať čísla jedno-tlivých nádob v rámci hrobu. Ako nádoba 3 však boli označené črepy z troch rozdielnych, nerekonštruovateľ- ných nádob. Dôvod, prečo tomu tak bolo, dnes už nie je jasný. Možno ide o nepozornú manipuláciu s nálezmi, či už bezprostredne v teréne, alebo neskôr, prípadne o chybné označenie. Ak budeme vychádzať z predpokladu, že každá nádoba mala vlastné číslo, tak v tom prípade poznáme z hrobu 1 spolu so zlomkami z nádob označenými pod číslom1/3 už sedem nádob. Stále to však nie je kompletný inventár. Malá dvojuchá nádobka, milodar Dvojuchá zdobená popolnica, pravdepodobne hlavná nádoba z hrobu, určená na uloženie spálených kostí zosnulého

15 い 慾 鐸 ミ 0 5 cm 1 2 3 4 5a 5b 6 7 」 ヾ ミ Opisnálezov 1. Fragment z vydutiny amfory čiernej farby vyrobenej z jemného materiálu. Vydutina bola zdobená šikmými žliabkami (tab. I: 1). 2. Ucho amfory čiernej farby s prímesou drobných kamienkov (tab. I: 2). 3. Ucho amfory čiernej farby s prímesou drobných kamienkov. Pod uchom sa nachádzajú horizontálne obežné žliabky (tab. I: 3). 4. Dvojuchá nádobka (nádoba č. 9) je malá, vyrobená z jemného keramického materiálu svetlohnedej farby. Nádobka je takmer bez výzdoby, iba pod malými uškami sa nachádzajú dve nenápadné jamky o veľkosti špendlíkovej hlavičky. Rozmery: v 61 mm, Ø ústia 53 mm, Ø dna 22 mm (tab. I: 4). 5. Sacia nádobka (nádoba č. 6) je veľmi malých rozmerov a má špecifický amforovitý tvar s čiastočne zachovanou trubkovitou výlevkou na vydutine. Nádobka bola vyrobená z jemného materiálu, povrch nádoby je hnedý až čierny. Nádobka je bez výzdoby. Rozmery: v 50 – 59 mm, Ø ústia 45 – 50 mm, Ø dna 34 mm (tab. I: 5a, 5b). 6. Torzo amforovitej nádobky (nádoba č. 2) čiernej farby vyrobenej z jemného materiálu. Nádobka je na rozhraní hrdla a pliec zdobená tromi horizontálnymi obežnými žliabkami. Pod nimi, na pleciach nádoby sú krátke pravé šikmé ryhy (tab. I: 6). 7. Popolnica (nádoba č. 4). Je to dvojuchá amfora čiernej farby vyrobená z jemného materiálu. Na vydutine je nádoba zdobená zväzkami širokých šikmých žliabkov nepravidelného počtu, ktoré sú vedené zrkadlovo oproti sebe tak, aby vytvárali cik-cak. Rozmery: v. 145 mm, Ø ústia 112 mm, Ø vydutiny 195 mm, Ø dna 89 mm (tab. I: 7). Tab. I. Kresbová dokumentácia nálezov z hrobu 1 v Gbeľanoch pod mohylou

Niekoľko ďalších torz a nádob z výskumu z roku 1958 v Gbeľanoch bolo signovaných ako hrob pod lužickou mohylou, nemali však žiadne čísla a tak nevieme, či ide o ten istý hrob (hrob 1), alebo nejaký ďalší, vlastne nemô- žeme bezpečne vedieť ani to, či ide o rovnakú mohylu. Dátumy uvedené na jednotlivých vrecúškach s nálezmi z hrobu 1 dokladajú presné dátumy nálezov jednotlivých nádobvrámcihrobu,ato23.–27.6.1964.Dátumyuvedené na torzách nádob, údajne z lužickej mohyly, ktoré nemajú zaznačené číslo hrobu, sa od vyššie uvedeného obdobia skúmania hrobu 1 líšia niekedy až o dva mesiace a preto je nepravdepodobné, že by mohlo ísť o rovnaký hrob a zrejme aniorovnakúmohylu. Z hrobu 1 sa podarilo celkovo zrekonštruovať tri nádoby ajednotorzo(tab.I). Spomedzi rekonštruovaných nádob z hrobu 1 v Gbeľa- noch venujme chvíľku pozornosť sacej nádobke s krátkou trubkovitou výlevkou. Sacie nádobky sa, i keď vo veľmi malej miere, vyskytujú v hrobových inventároch viacerých kultúr doby bronzovej. Najnovšie boli štyri sacie nádobky objavené na pohrebisku kyjatickej kultúry v Cinobani, staršie nálezy pochádzajú napríklad z Rimavskej Soboty- Vyšnej Pokoradze, z Kyjatíc, Radzoviec a Tisovca (okr. Rimavská Sobota), kde boli skúmané pohrebiská kyjatickej kultúry. V depozitári archeológie Považského múzea v Žiline evidujeme, okrem nádobky z Gbelian, ešte tri nálezy sacích nádobiek, dva z pohrebiska v Púchove pod Lachovcom a jeden exemplár z pohrebiska pri rímsko-katolíckom kostole v Považskej Bystrici. Všetko sú to nálezy z prostre- dia lužickej kultúry a zrejme toto kultúrne zaradenie vy- svetľuje, prečo sa forma nádobiek líši od nálezov z prostre- diakyjatickejkultúry,spomenutýchvyššie. Sacie nádobky z pohrebísk kyjatickej a pilinskej kultúry sú opatrené lomeným kolienkovitým uškom, ktorým vedie otvor-výlevka. Nádobky lužickej kultúry sú bezuché a ako sacieotvoryslúžilitrubkovitévýlevky. Účel týchtomalých nádobiek, nech už je forma ich výlev- ky akákoľvek, zostáva nejasný. Ich interpretácia sa pohy- buje len na úrovni dohadov. Podľa Vladimíra Podborského, ktorýspracovalsacienádobky(ikeďprevažnezoomorfné– teda obohatené o zvieracie črty) z viacerých období prave- ku naprieč strednou Európou, mohli mať tieto nádobky buď profánny, alebo kultový účel. Zatiaľ čo v úlohe profán- nych predmetov o nich uvažuje ako o možných detských „dojčenských“ fľaštičkách, detských hračkách, kahancoch alebo fajkách, mohli byť podľa neho využívané i v kulte, a to ako libačné nádoby, schránky obetín určených prírodným silám, prípadne vegetatívnym božstvám, dokonca i ako nádobkynauchovanienápojanesmrteľnosti. Podľa A. Botoša „sacie nádobky slúžili na konzumáciu (resp. na ťahanie po dúškoch) bližšie neznámej magickej, božskej tekutiny pri pohrebnom ceremoniáli. Takouto tekutinou mohla byť napríklad minerálna voda, bylinné čaje aleboajalkoholickédestiláty“. K obdobnému názoru sa prikláňajú aj V. Furmánek a V. Mitáš, ktorí spracovali nálezy sacích nádobiek z okr. Rimavská Sobota. V príspevku z roku 2007 vymenúvajú niekoľko teórií možného využitia sacích nádobiek. V prí- pade pomerne nových nálezov štyroch sacích nádobiek zo žiarového hrobu kyjatickej kultúry v Cinobani sa o nich uvažuje ako o dôkaze vyššieho postavenia zosnulého, kto- rémubolitietopredmetydohrobupridané. Podobne, ako v prípade sacích nádobiek kyjatickej kul- túry na lokalitách južného Slovenska, ani interpretácia nádobiek z Púchova-pod Lachovcom, z Považskej Bystrice a nakoniec i samotnej sacej nádobky z Gbelian nie je jasná a uvažuje sa o viacerých možnostiach ich funkcie, ktoré sa zrejme príliš neodlišovali od funkcií podobných nádo- biek z územia iných kultúr v rámci komplexu kultúr popol- nicovýchpolí. Podrobnejší príspevok o tomto druhu nálezov v priesto- re lužickej kultúry severozápadného Slovenska prinesieme v niektorom z nasledujúcich čísel elektronického časopisu Múza. Vráťme sa však teraz späť k samotnej výbave hrobu 1 vGbeľanoch. Vychádzajúczdostupnýchnálezovjepravdepodobné,že medzi najdôležitejšie nádoby z hrobu 1 patrí amfora ozna- čená číslom 4, ktorá mohla plniť účel popolnice. Vzhľadom na fragmenty úch označené ako 1/3 (teda nádoba 3 z hro- bu 1) môžeme predpokladať, že súčasťou hrobu boli ďalšie dve amfory podobné vyššie opísanej popolnici, pričom sa nedá vylúčiť, že funkciu hlavnej nádoby (v ktorej bol ulože- ný popol zosnulého) plnila niektorá z týchto nezachova- ných nádob, alebo boli iba súčasťou výpravy hrobu. Určite však vieme, že ďalšie dve malé nádobky tvorili súčasť inventárahrobuvzmyslemilodarov. Vzhľadomnanezachovanúpísomnúafotografickúdoku- mentáciu z výskumu nie je isté, či v prípade hrobu 1 pod mohylou v Gbeľanoch ide o hrob jedinca, alebo o hrob početnejšejskupinysrodovýmiväzbami.Faktomvšakje,že nález tohto hrobu budí pozornosť svojou početnou výba- vou, ktorá môže symbolizovať vyšší spoločenský status po- chovaného, resp. skupiny zosnulých, ktorí boli pochovaní niekedy v mladšej fáze lužickej kultúry doby halštatskej (600 – 550 pred n. l.). Na tomto mieste chcem poďakovať PhDr. L. Veliačikovi, DrSc., ktorý súbor z hrobu 1 z mohyly vGbeľanochdatoval. 16 Sacia nádobka s krátkou trubkovitou výlevkou, milodar

17 Použitá literatúra: BOTOŠ, A.: V múzeu vystavujú miniatúrnu saciu nádobku z Vyšnej Pokoradze. [online]. Dostupné na: http://www.gemerland.sk/?p=38541 FURMÁNEK, V. - MITÁŠ, V.: Sacie nádoby juhovýchodných popolnicových polí. In: Doba popelnicových polí a doba halštatská. Příspěvky z IX. Konference. Bučovice 3. – 6. 10. 2006. Brno 2007, 91 – 109. FURMÁNEK, V. - MITÁŠ, V.: K sacím nádobkám kyjatickej kultúry. In: Gemer-Malohont. Zborník Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. Rimavská Sobota 2007, 25 – 35. PODBORSKÝ, V.: Keramické zoomorfní nádobky středoevropského pravěku. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské Univerzity E 27, 1982, 9 – 64. SURÁKOVÁ, Z.: Žiarové pohrebisko odkrylo ďalšie tajomstvá. In: Náš Novohrad. sk [online]. Dostupné na: http://nasnovohrad.sme.sk/c/5982319/ziarove-pohrebisko-odkrylo-dalsie-tajomstva.html Pohľad na celý zachovaný inventár z mohylového hrobu 1 z Gbelian (1964)

ZVON ZO STREDOVEKEJ DEDINY PASEKA POD HRADOM STREČNO Mgr. Andrea Slaná • Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková 1 3 (a 6 ( – rchív Považského múzea v Žiline), M. Trvalec 4 – súkromný archív) Stredoveká dedina Paseka v oddychovej zóne pod hradom Strečno je verejnosti sprístupnená od roku 2013. V súčasnosti sa teší veľkej obľube návštevníkov. V príjemnom prostredí si záujemcovia môžu prezrieť dom pekára,rybára,liečiteľkyaútulňuprepútnikov.Dominantnousúčasťoujevšakzvonica,umiestnenánavoľnom priestranstve uprostred obydlí. Jej neodmysliteľnou súčasťou je zvon zhotovený podľa predlohy unikátneho nálezu objaveného pri výskume hradiska v Bojnej. Artefakt má mimoriadny význam, pretože je prvý svojho druhuvstredoeurópskompriestore. Zvonyslúžiaod dávnych čiasvoviacerých kultúrachako hudobné a súčasne kultové nástroje na zvolávanie ľudí, na ochranu proti zlým silám, pri vykonávaní rôznych nábo- ženských či profánnych obradov a v mnohých ďalších funkciách. V kresťanskom prostredí patria k duchovnému a kultúrnemu dedičstvu každého národa a cirkvi. Používa- nésúnaposvätnéúčely,zvolávajúcekbohoslužbámavyzý- vajúce k modlitbe, oznamujúce tiež čas, ohlasujúce nebez- pečenstvo, požiar, povodeň, zaháňajúce búrky a víchrice. Sú prameňom skúmania najmä pomocnej vedy – kampa- nológie (lat. campana = zvon), ktorá zahŕňa širokú škálu poznania zvonov a dokumentuje činnosť zvonolejárov a zvonolejárskych dielní od najstarších dokladov až po sú- časnosť. 1. Pohľad na zvonicu v stredovekej dedine Paseka 18 2. Detail zvona v stredovekej dedine Paseka

Zvony sú typickým prvkom kresťanskej tradície. Nález z Bojnej nám potvrdzuje ich používanie vo včasnom stredoveku aj na našom území. Objavený bol v roku 1997 vspodnej časti telesaseverozápadnéhovalu hradiska. Zvon jevúplnostizachovaný. Stopynedokonaléhoodliatiavidno naviacerýchmiestach. Prejavujúsapriehlbinkamiavrstve- ním nerovnomerne tuhnúcej zvonoviny. V spodnej časti plášťa je jedenásť menších a väčších dierok koncentrova- ných v dvoch skupinách. Tieto vznikli ako kaz, pravdepo- dobne už pri odlievaní. Hrany stredného oka a ramená koruny sú nahrubo upravené so stopami po obrusovaní pilníkom. Stredné oko má obdĺžnikový prierez s rozšíre- nými zvislými okrajmi. Po oboch stranách sú k nemu sy- metrickypripojenéramenáokrúhlehoprierezu.Tiesúvšak podstatne menšej dĺžky. Vo vnútornej stene koruny plášťa je zaliate závesné očko, z ktorého vidieť zvonku koruny na obe strany rozšírené úchytky. Výška spolu so stredovým okomdosiahla215 mm.Vonkajší priemervúderovomvenci je 192 mm, hrúbkasteny je 2 – 6 mm. Hrúbkaokraja údero- vého venca je 8 mm. Hmotnosť zvona je 2 180 g. Železné srdce je dlhé 170 mm a váži 200 g. Pôvodne bolo zavesené na železnej úchytke v tvare slzy vo vnútri koruny. Jeho koniec bol kónicky zúžený a ohnutý do závesného očka. V ňom boli objavené zachované zvyšky koženého záves- néhoremienka. Prekvapivý nález zvona nie je na hradisku osamotený. Na bližšie neurčenom mieste vnútorného areálu sa našli ešte dva fragmenty z plášťov ďalších bronzových zvonov. 4. – 6. Práce na výrobe zvona (zvonolejárska dielňa Zvonex) Za pravlasť zvonárskeho remesla je považovaná Predná Ázia. Do Európy sa dostáva v mladšej dobe železnej. K naj- starším patrí zvonec keltoiberského pôvodu z Aragony na východe Španielska, datovanýdo 5. storočia pred Kr. Výška zvonca je 120 mm a má obdĺžnikový úderový okraj s roz- mermi 70 x 35 mm. Známe je aj používanie zvonov v antic- kom Grécku a Ríme. Rimania zvonili v chrámoch alebo pri otváraní kúpeľov. Bronzové liate zvonce upevňovali tiež na vozya konsképostroje. Vdomochpoužívali malézvončeky na budenie alebo privolávanie služobníctva. Do kresťan- skej liturgiesazvonydostali poroku 313. Počas 5. – 6. storo- čia boli ich hlavnými výrobcami a používateľmi kláštory. Oznamovali členom kláštornej komunity, aby sa pripravili na pravidelné modlitby. Včasnostredoveké zvony boli 19 3. Zvon v stredovekej dedine Paseka

z hľadiska technológie výroby veľmi jednoduché. Išlo o zvony malých rozmerov a rôznych tvarov. Obvykle boli zhotovené z jedného až štyroch pomerne tenkých plechov, ktoré boli pospájané nitmi a následne zatavené. Hlavnou surovinou bol bronz, meď a železo. V neskoršomobdobí sa na výrobu používala zliatina medi a cínu. V západokres- ťanských kostoloch v Európe sa zvony začali výraznejšie používať na zvolávanie veriacich na bohoslužby po koncile v Aachene v roku 801. Doteraz najstarším zachovaným západokresťanským zvonom z 8. – 9. storočia je exemplár objavenýv Caninepri ViterbevTaliansku. Mávšetkyznaky typicképrevčasnostredovekézvony – malérozmery, vajco- vitýtvararovnakú hrúbku plášťa. Nápisysazačali používať až od 12. storočia. Zvonolejári ich často skracovali a väčši- nou bol latinský text sústredený len do jedného riadku po obvode zvona. Zaznamenávali sa údaje o ich vzniku, pôvode alebo donátoroch. Na Slovensku existuje prvá písomná zmienka o zvonároch v cisterciátskom opátstve v Bzovíku z roku 1131. Podľa doteraz známych informácií najstarší zachovaný kresťanský zvon sa nachádza v Ladi- ciachapochádzazroku1531. Postup výroby zvonov vo včasnom stredoveku bol za- znamenaný v knihe „De diversis Artibus”, vydanej v roku 1120 benediktínskym mníchom Theophilusom v Helmars- hausene v severozápadnom Nemecku. Formovanie mode- Rekonštrukcia odlievacej formy zvona z Verdenu, 9. storočie (prekreslené podľa J. Jánošík/K. Pieta 2006, 133, obr. 13) 7. Bronzový zvon z Bojnej I, 9. storočie (J. Jánošík/K. Pieta 2006, F 44) vtok oko koruny zvona ramená koruny železo na zavesenia srdca profil zvonového telesa výpust plášť jadro ramená koruny 20

lu zvona sadosahovalootáčaním tzv. jadra. Tosa pripravilo nanášaním hliny na vreteno na otáčacej stolici až do poža- dovaného tvaru, pomocou pripravenej šablóny. Na jadro sa nanášal voskový povlak a po jeho stvrdnutí sa vytvorila z hliny vonkajšia vrstva, tzv. plášť. Po vyschnutí sa vreteno odstránilo a vnútro bolo vyplnené hlinou, do ktorej bola zatlačená železnásúčasťslúžiaca nazaveseniesrdca. Zvos- ku bolo vyformované aj oko a ramená na zavesenie zvona. Na ne bola opäť nanášaná hlina. Forma bola obtočená že- leznými obručami a znova pokrytá hlinou. Po vyschnutí sa vo vnútri jadra vyrezala dutina, pričom hrúbka jadra mu- sela byť rovnaká. Následne sa forma vypaľovala. Do okraja zvonovej formy sa urobili otvory, kadiaľ vytekal roztavený vosk. Súčasne prebiehala príprava na tavenie zvonoviny. Oba procesy museli končiť v rovnakom čase. Odlievanie bolo náročnou fázou a po jej ukončení bolo potrebné v správnom okamihu odstrániť formu. Nakoniec nasledo- valapovrchováúprava. Nazavesenieslúžildrevenýhriadeľ, ktorýzabezpečoval kyvadlovýpohyb. Zvuk týchtozvonovbol na nízkej úrovni. Tentoproblém pretrvával až do 12. storočia, kedy nadobudli kresťanské zvony nový tvar. Vyznačovali sa širokým a silným údero- vým vencom, dovnútra prehnutými bokmi a úzkym kr- 8. Zvon z Canina, Taliansko, 8. – 9. storočie (dostupné na http://meditationsglocke.de/02c520981012c1124/02c520981012c1127/02c520981012c783c/02c520981a0ac2301.php) 9. Gotický zvon z Ladíc s nápisom a letopočtom 1315 (dostupné na http://www.ladice.sk/sk/historia.html) kom. Od 13.storočiasazačalvyrábaťtzv.gotickýtypsdoko- nalým zvukom. Jeho znaky nachádzame aj na súčasných kostolnýchzvonoch. ReplikubronzovéhozvonazBojnejprestredovekúdedi- nu Paseka vyrobil Michal Trvalec (zvonolejárska dielňa Zvonex) zoŽarnovice. Zvon bol odlievanýstarou technoló- giou, pričom prímes obsahovala 12 % cínu. Z rôznych dru- hov hliny sa postupne vyrobila forma. Tento postup je pre- verený stáročiami praxe a ani moderné formovacie mate- riály nedokážu svojimi vlastnosťami konkurovať tradičnej technológii. Samozrejmé je používanie zmesi špeciálnej hlinya konskéhotrusu, ktorýzabezpečí priedušnosť formy a vysokú povrchovú kvalitu odliatku. Dnešná rafinácia kovu je však ďaleko kvalitnejšia. Aby sa zabezpečilo rovna- képercentoobsahucínuvozvonovine, využívasa moderná technológia topenia. Konečný zvon má vysokú povrchovú kvalitu, ale aj presný tón. Hotový exemplár má hmotnosť 18 kg. Od originálu z Bojnej sa odlišuje väčšou veľkosťou aaj hmotnosťou. Pri návšteve stredovekej dediny si repliku zvona môžu návštevníci nielen pozrieť, ale môžu si aj zazvoniť pre šťastie. Použitáliteratúra: BOTÍK, J. – SLAVKOVSKÝ, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Zv. 1, Bratislava 1995, s. 355. FOLDR, M.: Technologie středověkého zvonařství. Brno 1983. JÁNOŠÍK, J.– PIETA, K.: Nález zvona na hradisku z 9. storočia v Bojnej. Náčrt histórie včasnostredovekých zvonov. In: Pieta, K. – Ruttkay, A. – Rutttkay, M.: Bojná. Hospodárske a poltické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Nitra 2006, s. 121 – 158. KYBALOVÁ, L.: Pražské zvony. Praha 1958. LUNGA, R. – GEMBICKÝ, J.: Pamiatková ochrana zvonov na Slovensku. Metodika. Pamiatkový úrad SR, Bratislava 2014. LUNGA, R. – GEMBICKÝ, J.: Nejstarší slovenské zvony v souvislostech památkové péče. In: Monument revue, roč. 4, 2/2015, s. 14 – 25. LUTOVSKÝ, M.: EncyklopedieslovanskéarcheologievČechách,naMoravěaveSlezsku. Praha2001. Internetovézdroje: http://www.pohanstvi.net/1.3.2016 https://www.pamiatky.sk/1.3.2016 ZacennúkonzultáciuďakujemMichaloviTrvalcovi (zvonolejárskadielňaZVONEX). 8 9 21

ŽILINSKÁ DOMÁCNOSŤ V STREDOVEKU A RANOM NOVOVEKU II. časť Mgr. Samuel Španihel, Muzeum regionu Valašsko, o. p., Vsetín 22 Nápojekoncomstredovekuavranomnovoveku V minulom dieli sme si predstavili žilinskú kuchyňu a prípravu jedla so zreteľom na obdobie vrcholného až ne- skorého stredoveku. Tentokrát sa zameriame na prípravu nápojov a veci s nimi súvisiace. Časovo sa posunieme asi o dvesto rokov dopredu približne na prelom 16. a 17. sto- ročia, no pre dotvorenie celkového obrazu zmienime i tro- chumladšieastaršiedoby. Žilina bola v 16. storočí klasickým zemepanským mes- tom svoleným richtárom. Veľkú časťdomov už po ničivom požiari v 1521 prestavali v renesančnom štýle. Mestský hrad je dávno minulosťou, hlavnú obrannú funkciu, mimo okružnýchpriekopspalisádou prebral farský kostol, ktorý šľachtici Podmanickí prebudovali na pevnosť. Mesto sa stalo centrom reformácie i vzdelanosti, sídlila tu škola vyššiehotypu akadémia. Čosapilo? Voda ako základná a pre život najdôležitejšia tekutina mala v stredoveku a ranom novoveku dvojaké postavenie. Veľmi totiž záležalo, odkiaľ sa človek vody napil. Pokiaľ šlo o potok, prípadne studničku na vidieku či na predmestí, smädný pútnik utíšil svoj smäd bez dopadu na úroveň svojho zdravia. Hlt vody zo súkromnej studne, v lepšom prípade verejnej nádrže vo väčšom meste, akým bola na- príklad i Žilina, mohol mať (a často mával) horšie následky vzhľadom na kontamináciu exkrementmi, odpadkami, či vedľajšímiproduktmi miestnejremeselnejvýroby. Prvými nápojmi, mimo vody, samozrejme, ktorými si človek hasil smäd, boli miazgy stromov – brezová a javo- rovávoda, potomovocné šťavya mušty. Samozrejme, veľký podiel predstavovali i nápoje z mlieka ako bol cmar, srvát- ka, kefír, kýška či neskôr s rozvojom salašníctva i žinčica. Ďalej sa píjaval kvas, kvasený veľmi slabý alkoholický nápoj, podobný pivu, vyrobený z vody, kvasníc, múky, sladového cesta a aromatickej zložky, napr. ovocia. Naj- starším skutočne alkoholickým nápojom v oblasti bola medovina, ktorá sa vyrábala kvasením medu a vo vrchol- nomstredovekusačastodováralaschmeľom. Narozdielod dnešného sladkého nápoja šlo o silný horký nápoj s vyšším obsahom alkoholu ako bežné pivo. V novoveku sa však už považovalazaprežitok. Najbežnejším nápojom konca stredoveku bolov našich zemepisných šírkach pivo. Spočiatku varil pivo každý, kto na to mal suroviny a vybavenie (obr. 1). Časom, so vznikom miest, sa príprava piva obmedzovala mestským právom varu (podporené i míľovým právom, čiže zákazom varu a čapovania piva v okruhu jednej míle pre ľudí mimo mesta), spočiatku pre všetkých obyvateľov mesta, potom len pre vybranú vrstvu. I toto obmedzenie sa časom sprí- snilo a mešťania ho mohli „šenkovať“len podľa poradov- níka, najčastejšie v ročnom cykle a iba pár dní. Vrcholom bývalo vytvorenie mestského pivovaru, ktorý podľa mo- mentálneho pnutia síl ovládal majiteľ mesta, magistrát, alebomešťaniasprávomvariťpivo. Hoci už bolo pivo chmelené (súbežne sa vyrábalo i ne- chmelené), išlo o kalný nápoj so zrazeninou na dne, ktorý sa dnešnému pivu vizuálne nepodobal. Varilo sa hlavne z pšenice, tzv. biele „mladé“ pivo, ktoré bolo nižšej kvality, no bolo veľmi rozšírené vzhľadom na jeho jednoduchšiu prípravu. Menej sa varilo pivo „staré“ – čierny ležiak z jač- meňa, ktorý sa na rozdiel od bieleho piva varil dlhšie, no i dlhšie vydržal. Varilo sa i pivo zo zmesi týchto obilnín, a bolo považované za lepšie. Naopak, horším variantom bolo pivovarené z ovsa. Pivo sa kvalitatívne rozdeľovalo na kvalitné, tzv. „husté“, ktoré bolo pre lepšiu spoločnosť a pi- vo pre ľudí z predmestia a čeľaď, označované ako „riedke“, „zadné“ či „patoky“. Najkvalitnejšiepivopochádzaloz kláš- torov, dnes pomerne nepresne označované ako trapistické, ktoré bolo horké, husté a malo vysoký podiel alkoholu. Mnísi si ním, často v podobe polievky, dopĺňali pôstnu stravu. Pivo pil v zásade každý, od smädu, od hladu či na chuť. Najmä v meste to bol nápoj číslo jeden a vodu pili len tí najchudobnejší. Do miest dochádzali i dedinčania zo ši- rokéhookolia,abysamohli napiť. Pivosaodporúčaloicho- rým či deťom. Sám Jan Amos Komenský odporúča požíva- nie piva deťmi: „Podrostou-li od mléka, zůstavati však sluší při věcech podobných mírně temperovaných, chlebu, máslu, kaši nějaké, vodě a pivu: tím porostou jako byliny při teku- týchvodách... Obr.1. Pivovarník Hertel z Norimbergu pri práci, rok 1425 (Hausbuch der Mendelschen Zwölfbrüderstiftung, Nürnberg Stadtbibliothek Hs. Amb., fol. 20v )

23 Obr. 2. Gotické poháre z Mariánskeho námestia v Žiline (Španihel, 2014) Víno sa viac dostáva do povedomia s upevňujúcim sa kresťanstvom a v neskorom stredoveku už bolo v mestách pomerne bežným nápojom. Tento nápoj sa, na rozdiel od piva, spájal s urodzenejšími stavmi, akými bola šľachta, mestská nobilitaa klérus. Umenie piťvíno bolo rytierskou záležitosťou a pijácka výkonnosť sa cenila i v najvyšších kruhoch. Niekoľko šľachtických povýšení či udelených rádovboloodmenouzahrdinskýčinspoháromvínavruke. Rovnako i diplomatické rokovania či slávnostné akty boli sprevádzané prípitkom s týmto nápojom. Cirkevní pred- stavitelia,akouž bolonaznačené,spájalivínosKristomako odkaz na udalosti z jeho života – svadbu v Káne Galilejskej a poslednú večeru. Uhorské vína boli i výhodným vývoz- nýmartiklom, cenili si ich hlavnev Čechách. Vínosaodpo- rúčalo riediť vodou, nakoľko kyseliny vo víne (vraj) pod- porovali slabosť tela, nemravné správanie a zúrivosť pijú- ceho. Avšak podľa vyššie spomenutého šľachtického pitia je očividné, že sa aristokracia týmto odporučením veľmi neriadila.Vínosapilotepléistudené(rovnakoakopivo). Drahým variantom bol hypocras, víno s cukrom, v kto- rom sa lúhovalo rôzne korenie a byliny. Populárne boli i ovocné vína, ktoré sa vyrábali už v ranom stredoveku av skúmanom regióne boli určite bežnejšie akovíno, ktoré sa muselo na Horné Považie dovážať. Na rozdiel od piva, ktoré bolo vyslovene lokálnym produktom a i najlepšie sorty sa vozili len na krátke vzdialenosti, víno sa importo- valoažzFrancúzska,NemeckačiTalianska. Najmladším alkoholickým nápojom v Uhorsku boli lie- hoviny, teda pálenky. Destiláciu alkoholu vynašli paradox- ne Arabi, ktorým však moslimská viera tento nápoj nepo- voľuje, preto pôvodné využitie alkoholu bolo v medicíne a kozmetike. Samotný koreň slova -k(h)ul- odkazuje na prášok, ktorý vznikal destiláciou a používal sa ako líčidlo. Do Uhorska sa liehoviny dostali cez Taliansko pravdepo- dobne v 15. storočí. U nás sa najskôr destilovalo asi v dvoj- dielnej keramickej nádobe. Spodnú časť predstavovala misa – cucurbita, kamsa nalial kvasapotomsapod ňou za- pálil oheň. Alembík, horná časť nádoby, mal tvar pretiah- nutého zvonu s otvorom v spodnej časti a vývodom nabo- ku. V hornej časti nádobysaparazrážalaatekutinavyteka- la vývodom. Súbežne sa používali sklenené či kameninové destilačné prístroje, no časom sa uprednostnila meď a mo- sadz ako primárne materiály. Výsledný produkt sa musel ešte niekoľkokrát vydestilovať (najčastejšie s nejakou byli- nou), abynehrozilaotrava metanolomaabysa nápoj zbavil nečistôt a nepríjemnej pachute. Spočiatku sa pripravovali len destiláty zo skazeného piva či vína. Priebežne sa začalo používaťovocie,pivovarskékvasnice,obilninyaslad. Žilinský mešťan, pokiaľ nehľadel na peniaze, tak si mo- hol dovoliťvšetkyvyššieuvedené nápoje. Čosa týkalopiva, mal dokonca šťastie, pretože žilinské pivo jeviackrát zmie- nené ako výborné. Chváli ho napríklad Matej Bel vo svo- jom diele Historické a zemepisné vedomosti o súčasnom Uhorsku, kde ho stavia hneď za najlepšie uhorské pivo z Trenčína. I palatín František Vešeléni si nechal voziť žilinské pivo do Bratislavy. Vyvážalo sa až na Moravu, kde úspešne konkurovalo českým pivám. Zaujímavé je, že mestosamoprávovariťpivo nemalo,variťa šenkovať mohli len jednotlivé domy (šenkovné domy, mázhausy). Mesto však malo vlastnú sladovňu (k nej pridružený cech sladov- níkov), v ktorej sa okrem prípravy sladu pre mestský pivo- var (ktorý stál v miestach fontány na dnešnom Námestí AndrejaHlinku)príležitostnepivovarilo.

24 Použitáliteratúra ČECH, J. 2007: Českáamoravskákrčmav16.a17.století:Místostřetůasetkání.Nep.diplomovápráca.Masarykovauniverzita, Brno. ŠPANIHEL,S. 2014: StredovekáanovovekákeramikaseverozápadnéhoSlovenska. In: ŠtudijnéZvesti 55,141 – 179. ŠPANIHEL,S. 2015: NálezykeramikyzobrannýchpriekopmestaŽilina. In:ArcheologicaHistorica40/2015/2, 857– 875. Obr. 3. Rekonštruovaný džbán z Lietavského hradu (AÚ SAV Nitra) Obr. 4. Rekonštruovaný hrnček z Lietavského hradu (AÚ SAV Nitra) Zčohosapilo? Najrozšírenejším keramickým tvarom, ktorý je v stre- doveku spätý s kultúrou pitia, je tzv. gotický pohár. Tento typ nádoby sa rozšíril so stabilizáciou mestskej populácie a vytváraním domov s právom variť pivo. V Žiline a okolí sa vyskytlo viacero typov. Jedna základná skupina sa vyzna- čovala jednoduchým valcovitým tvarom a druhú tvorili poháre na nožičkách s vajcovitým, alebo valcovitým až kónickým tvarom (obr. 2). Zdobené sú zväčša kolkovanou výzdobou, u mladších kónických tvarov sa objavila plas- tická lišta na okraji. Tieto dekoračné postupy spolu s fak tom, že drvivá väčšina pohárov bola vypaľovaná redukčne (t.j. bez prístupu vzduchu), jasne poukazujú na pôvod vprostredí nemeckýchkolonistov. Určiteexistovali ianalo- gickénádobkyzdreva,tie všaknemámedoložené. Vínoipivosarozlievalozdžbánu, ktorýčastopredstavo- val najlepšiu nádobu na stole. Medzi nálezmi zo Žiliny a okolia dominujú tvary podobné amforovitým hrncom na varenie a luxusnejšie vajcovité tvary s odsadeným dnom a jednoduchým vykloneným okrajom s výlevkou (obr. 3). Od hrdla na vydutinu vedie páskové ucho. Džbán, ako jediná nádoba, býval glazovaný po celom povrchu z vonku i vnútra a často sa na povrchu objavuje geometrickávýzdo- bazfarebnýchhliniekaviacerýchglazúr. Posledná nádoba, ktorú spájame s kultúrou pitia, je hrnček (obr. 4), ktorý v ranom novoveku pomaly vytlačil gotické poháre. Zo Žiliny a okolia poznáme dva základné typy. Jeden predstavujú zmenšené kópie hrncov, avšak sväčším uchom. Druhý typ je malýsúdkovitývalec, taktiež s uchom (občas dvoma, ktoré sú zoradené vertikálne nad sebou). Tento typ hrnčeka býval zdobený v podobnom duchu ako džbán, avšak geometrická výzdoba absentuje. Ide skôr o striekance či fľaky. Rovnako aj farebná škála hliniek a glazúr je oproti džbánom výrazne redukovaná. Objem týchto hrnčekov zodpovedá pravdepodobne hol- bám(0,8484l),alebomenšímžajdlíkom(0,4166l). V ďalšom príspevku sa budeme venovať stolu a stolovaniu, akosmesľúbilivprvej časti.

25 FRANTIŠEK TURZO Mgr. Martina Bernátová • Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková František Turzo pochádzal z rodu zo spišských Betlanoviec. Turzovci boli v minulosti jedným z najvýz- namnejších magnátskych rodov v strednej Európe. Časom sa rod rozdelil na niekoľko vetiev: spišskú, banskobystrickú, šintavsko-piešťanskú, bytčiansko-oravskú a bojnickú. Prvé písomné zmienky o Turzovcoch pochádzajú z 13. storočia. František Turzo žil v 16. storočí a stal sa zakladateľom bytčiansko-oravskej vetvy. Bol otcom dnes populárneho uhorského palatína Juraja Turza. Ako historická osobnosť stojí v tieni svojho syna, pritom sa ako potomok vedľajšej vetvy šľachtického rodu spoločensky vyšvihol na vysoké pozície v Habsburskej monarchii. Bol jediným uhorským mužom, ktorý sa dostal na čelo Dvorskej komory, ústrednej finančnej správy Habsburgovcov. František Turzo bol najmocnejším feudálom v oblasti severozápadného Slovenska. Významne staviteľsky prispel na Oravskom a Lietavskom hrade a Bytčianskom zámku, podporoval kolonizáciu, zakla- danienovýchdedínahospodárskychdvorov,podporovalškolstvoavzdelanosť. Františeksanarodilspišskému županovi JánoviTurzovi, zvanému Krivý, a Anne Abafiovej. Najčastejšie sa ako rok narodenia uvádza 1512. Mal ešte brata Juraja. Otec im zo- mrel, keď boli deti atak sa ich poručníkmi stali druhostup- ňovístrýkoviaAlexejaStanislavTurzo. Staralisaochlapcov v prvých desaťročiach ich života. Olomoucký biskup Stanislav Turzo na svojom dvore vychovával brata Juraja. Vplyvný podnikateľ a šľachtic Alexej Turzo (1490 – 1543) bol správcom uhorskej komory, kráľovským uhorským miestodržiteľom a krajinským sudcom. Finančne podpo- roval panovníka Ferdinanda I. a preto mal na neho aj znač- ný vplyv. V roku 1534 sa mu podarilo získať pre synovca Františka Nitrianske biskupstvo. Chcel tak využiť biskup- skýhradavýnosnémajetkykďalšiemuobohateniu. Svojho zverenca vyslal na štúdium do Talianska, aby sa pripravil na vysokú hodnosť. Podľa neskorších Františkových slov sa tam išiel „oboznámiť s vedou a dobrými mravmi“. V Taliansku nadobudol humanistické vzdelanie a nebola náhoda, že jehorezidenciev budúcnosti budovali talianski majstriastavitelia. Keď sav roku 1543 vrátil definitívnedomov, dozvedel sa o úmrtí svojho patróna Alexeja. V testamente Alexej poručil svojim zástupcom, aby Nitrianske biskupstvo (hrad a majetky) odovzdali synovcovi Františkovi. Keď František požiadal vdovu po Alexejovi, Magdalénu Széke- lyovú,ovydaniebiskupstvaajehomajetkov,veľmi sasodo- vzdaním neponáhľala, v čom ju podporovalo aj príbuzen- stvo. Františkovi neostávalo nič iné, ako sa obrátiť na pa- novníka. Ponúkol sa mu do služieb a požiadal o vydanie príkazu na odovzdanie biskupstva. Panovník nakoniec po intervencii Františkových priaznivcov vdove nariadil, abybezodkladneprepustilanitrianskemajetky. V tej dobe nebolo nič zvláštne, ževysokécirkevnéúrady zastávali svetskí ľudiaatak bolvapríli 1544 FrantišekTurzo zvolený za nitrianskeho biskupa, hoci nebol vysväteným kňazom. Duchovnú správu nitrianskej diecézy zveril svoj- mu kanonikovi Jurajovi Hetesovi a sám spravoval majetky biskupstva a podieľal sa na verejných krajinských záleži- tostiach. V roku 1546 sa František spomína ako kráľovský radca v dekréte, v ktorom na jeho žiadosť prenechal panovník ročnúdaň poddaných Nitrianskeho biskupstva naopevne- nie hradu a mesta. Panovník Františka menoval prefektom (správcom) Uhorskej komory v Bratislave. Stal sa taktiež členom miestodržiteľstva, najvyššieho úradu uhorskej vnútornej politiky. V priebehu niekoľkých rokov sa stal členom každého vplyvného krúžku vládnych úradníkov. V roku 1550 mu vymenovanie za nitrianskeho biskupa potvrdilajpápež JúliusIII. Detaily erbov Františka Turza a Barbory Kostkovej na striebornej kanvici (zdroj obrázkov: Iparművészeti Múzeum, Budapešť: http://gyujtemeny.imm.hu/gyujtemeny/kupa-thurzo-ferenc-es-kosztka-borbala-cimerevel/1784 )

26 František boldobrým hospodárom,ataksamu majetok utešene rozrastal. V roku 1553 získal k Nitrianskemu biskupstvu aj majetok na Skalke. Neskôr dedinu Veľký Gútor. V tom roku sa stal aj predsedom kráľovskej komory. V polovici 16. storočia hlavnej uhorskej vetve Turzovcov hrozilo vymretie. Biskup František Turzo sa tak mal neča- kane stať záchrancom pokračovania rodu. Aby mohol dostáťsvojimrodovýmzáväzkom, muselsavzdaťcirkevnej dráhy. Aby kompenzoval stratu Nitrianskeho biskupstva, rozhodol sa získať Oravský hrad s panstvom. V marci roku 1556 zaplatil František zálohovú sumu 18 337 uhorských zlatých a dostal prísľub, že ak sa ožení a narodí sa mu syn, mohol by hrad prejsť aj do jeho vlastníctva. Následne rezignoval nafunkciubiskupaavtomistomrokuvstúpildo zväzku manželského s Barborou Kostkovou, dcérou Miku- láša Kostku zo Sedlíc (majiteľa Lietavského a Strečnian- skehopanstva) aAnnyz Hrušovského hradu (dcéry Hyero- nýma Hrušovského zo Záblate). Svadba sa konala na Lie- tavskom hrade 14. júna 1556. Zaujímavé je, že obrad bol katolícky, aj keď Mikuláš Kostka bol zástancom reformo- vaného náboženstva a na Lietave si držal evanjelického kňaza Juraja. Mikuláš si od katolíckeho duchovenstva do- konca vyslúžil prezývku tyran kléru, kvôli svojmu nepria- teľskému postoju a poplatkom, ktorými ich zaťažoval. Bol patrónomreformácievcelom kraji. Mikuláš Kostkazomrel krátko po svadbe, okolo sviatku sv. Jána Krstiteľa v roku 1556. Nemal mužských potomkov a tak majetok (Strečno aLietavu)odkázaldcéram,AnneaBarbore. Koncomoktóbra1556 panovníkuvoľnil Františkaz hod- nosti prefekta Uhorskej komory a vymenoval ho predse- dom Dvorskej komory. Získaním Oravského panstva a žu- panskej hodnosti nadobudol František zázemie pre svoj svetský život. Oravský hrad bol postavený na bezpečnom mieste, chránený nedostupnosťou skál. Potreboval však zrekonštruovať a zabezpečiť dostatok vody. Na hornom hradesícecisternazachytávaladažďovúvoduzostriechcez vodovodné rúry, ale chýbala čerstvá a zdravá voda. František tak nechal v priestore stredného hradu vyhĺbiť studňu a v dolnom hrade vybudovať vodovod, cez ktorý tiekla voda do kuchyne z protiľahlého brehu. Aby sa novomanželom dobre a bezpečne bývalo rozšíril František hrad o obytné priestory, zosilnil hradby, múry a vonkajšie steny, strechy a krovy dal okrášliť červenou farbou. Pod hradom dal zriadiť záhradky a nasadiť rozličné druhy ovocných stromov. Rekonštrukčná a stavebná činnosť Františka Turza siahala na Oravskom hrade po dnešnú tretiu bránu. František podporoval osídľovanie hornej Oravy, zakladal nové dediny a rozmnožil tak počet podda- ných na hradnom panstve. Z Oravy mal niekoľkotisícové zisky, takže mohol hodnotu Oravského hradu a panstva skorovyplatiť. Vďaka manželstvu s Barborou Kostkovou získal Franti- šek Turzo v roku 1558 aj Lietavský hrad s panstvom. Kúpil ho za 12 640 zlatých. František Turzo venoval veľkú pozor- nosť opevňovaniu sídla a prestavbe jeho obytných priesto- rov pod taktovkou talianskych majstrov, murárov, kame- nárov a maliarov. Dal vybudovať nové delové bašty a ďalšie dve priechodné predhradia. O jeho činnosti najlepšie vypovedá list, ktorý poslal cisárovi Ferdinandovi I., aby obhájil držbu Lietavy proti Deršfiovcom, majiteľom Streč- na (Anna Kostková, sestra Barbory, bola manželkou Šte- fanaDeršfiho): Náhrobok v Rajeckom kostole s erbom Barbory Kostkovej (prepis a preklad nápisu bol zverejnený v časopise MÚZA č. 1/2014) Erby Františka Turza a Barbory Kostkovej na Oravskom hrade (foto: M. Pišný, Barborin erb je nesprávne zreštaurovaný) Podpis Františka Turza (originál listu je uložený v Štátnom archíve v Levoči, signatúra: MML, XVI 4/16)

„Koľké práce som vykonal a koľké peniaze som vynaložil, aby sa hrad k najväčšiemu nebezpečiu a ťarche všetkých obyvateľov tohto kraja, do rúk cudzinca nedostal, ktorý nespokojacsasoskromnýmidôchodkamihradu,vydieralby obyvateľov a poddaných Vášho Veličenstva, ako sa to v mi- nulé roky robilo, keď môj tesť bol obrancom krajov Vášho Veličenstva a Ján Podmanický s bratom svojím stáli na stra- ne kráľa Jána a jeho syna, bojujúc medzi sebou navzájom. Vtedy postižený bol hrad s jeho príslušenstvom a spusto- šený skoro celý jeho kraj, takže – ako to z daňových súpisov predchádzajúcich rokov jasne vysvitá – všetké príslušenstvo tohto hradu pozostávalo iba z 50 osadlostí, pri tom nikde nebolo nič, čo by k pohodliu hradu bolo zriadené, najvýš ak niektoré rybniky, ktoré však tiež veľké opravy vyžadujú. Keby sa spočítala hodnota poľnohospodárskej práce a robo- ty gazdovského dobytka, čo všetko je nevyhnuteľne potreb- né k udržianiu zámku a k udržianiu vojska, ktorého počet v týchto nebezpečných časoch musí sa oveľa zväčšiť ako predtým, vyšlo by, že výdavky prevyšovaly by dôchodky. Okrem toho sú ľudia, ktorí si nárokujú právo na tento zámok a s ktorými treba bude nákladné procesy viesť. Nad to nado všetko väznú na zámku dosť veľké dlhy, spôsobené mojím tesťom, ktoré treba bude vyplatiť...Veď v týchto kraj- ne nebezpečných časoch udržovanie hradov vyžaduje veľký náklad, najmä tých hradov, ktoré niekedy boly dedičnými hradmikráľaJána.“ Manželstvo s Barborou Kostkovou ostávalo bezdetné a hrozba vymretia rodu trvala ďalej. Po piatich rokoch 6. 4. 1561 Barbora zomrela. Pochovaná bola v Rajeckom kostole. Na jednej z troch krýpt, ktoré sa tam nachádzajú, bol náhrobný kameň, ktorý dal pre Barboru a jej rodičov vyhotoviťFrantišekTurzo. Za svoju druhú manželku si vyvolil 14-ročnú Katarínu, dcéru bývalého chorvátsko-slavónskeho bána, vtedy kapi- tána Szigetváru Mikuláša Zrínskeho a Kataríny Frangepá- novej. Svadba sa konala 28. 6. 1562 na hrade v Bojniciach. ZúčastnilisajejvýznamnípredstaviteliaUhorska. Pôvodne samalakonať21. 6. 1562 nahradeEberau(Monyorókerék). Zvyšky kresby s portrétom muža v renesančnom obleku a čiapke a erbom Kataríny Zrínskej. Ak portrét patrí Františkovi Tuzrovi, dá sa predpokladať, že kresba pôvodne obsahovala aj erb Františka Turza a podobizeň Kataríny Zrínskej. Tá bola zničená vybúraním nového okna. 27 Pôvodná renesančná výmaľba v oblúkoch klenby vnútornej arkádovej chodby kaštieľa pred znížením stropu s erbom Františka Turza a fragmentom erbu Kataríny Zrínskej

28 Maľované erby Františka Turza a Kataríny Zrínskej nad krbom v rondeli juhozápadnej bašty zámku Erby nad vchodom do Bytčianskeho zámku s nápisom, ktorý informuje o tom, že František Turzo dal vlastných nákladov zámok postaviť v roku 1571

Aj druhý sobáš prebehol podľa zákonov a obradov katolíckejcirkvi. Počasnasledujúcichdeviatichrokovsaim narodilo päť detí: Anna (*1565), Juraj (*1567), František (*1569), Uršula (*1570) a Katarína (*1571). Dospelého veku sanedožil ibasynFrantišek. So založením rodiny pribudli nové povinnosti a bolo ťažké zvládať aj úradnícku prácu aj riadenie majetkov. Františkovo pôsobenie na čele Dvorskej komory zname- nalo časté pobyty vo Viedni. Množstvo záležitostí riešil aj v Uhorsku ako reprezentant kráľa. V roku 1563 panovník Ferdinand I. uvoľnil Františka z funkcie prefekta Dvorskej komory a nariadil, aby mu vyplácali plat 600 zlatých za uhorské kráľovské radcovstvo. Nestiahol sa však z verej- ného života a ostal naďalej v Uhorskej rade. V roku 1569 prijaltitulárnufunkciukráľovskéhodvormajstra. František Turzo a Katarína Zrínska žili striedavo na Lie- tavskomaOravskomhrade. FrantišekTurzosasnažilzískať aj susedný Hričov a Bytču s panstvom, čo sa mu podarilo v roku 1563. Ako zálohovú sumu zložil 17 000 zlatých. O údržbu Hričova sa za bývalej majiteľky Anny Likarky staral taliansky staviteľ Ján Killian de Siroth, pochádzajúci z Milána. Ten aj s ďalšími odborníkmi z Talianska v rokoch 1571 – 1574 prestaval zničený hrad v Bytči na opevnený renesančný kaštieľ. Hričovský hrad ostal mimo záujem Turzovcov. Tak sa jeho údržbe nevenovala dostatočná pozornosť a obce hričovského panstva boli pripojené k bytčianskemu panstvu. František sa do nového sídla v Bytči už nepresťahoval. 17. marca 1574 zomrel na Orav- skom hrade. Pochovali ho v bytčianskom farskom kostole. Jeho vdova Katarína Zrínska sa s deťmi usadila na Bytčian- skom zámku, ktorý sa stal hlavným sídlom bytčiansko- oravskejvetvyTurzovcovnanasledujúcepolstoročie. V čase Františkovej smrti boli obaja chlapci ešte malole- tí, preto sa zvolení tútori na čele so Stanislavom Turzom mali starať o ich výchovu a ochranu. Katarína Zrínska sa však, ešte pomerne mladá, vydala v roku 1576 za Imricha Forgáča, hlavného župana Trenčianskej župy. Deti tak zís- kali nevlastného otca a neskôr aj súrodencov: Katarínu (*1577), Helenu (*1578), Šimona (*1580), Zuzanu (*1582), Juditu (*1583), Dorotu (*1584) a Julianu (*1585). Pri posled- nom pôrode Katarína Zrínska zomrela (26. apríla 1585). Pochovaná bola v bytčianskom kostole vedľa manžela. Po matkinej smrti sa správy všetkých majetkov ujal v roku 1586najstaršísynJurajTurzo, budúciuhorskýpalatín. MenoFrantiškaTurzasaspájasreformáciou. Nato, kedy sa stal evanjelikom sa názory rôznia. Bol radcom a úradní- kompanovníckehorodu Habsburgovcov, ktorýbol katolíc- kyareformáciusasnažilpotlačiť. ObidvaFrantiškovesobá- šebolieštekatolícke, naOravskom hradesivšakvydržiaval evanjelického kazateľa. Z kanonických vizitácií z rokov 1559– 1560sazistilo, ževovšetkýchfaráchboli ženatí kňazi, ktorí podávali sviatosti pod oboma spôsobmi. Aj keď ostávalivkatolíckejcirkvi, boli nakloneníreformácii. Odporproti protireformácii bol jednýmz hlavných mo- tívov protihabsburských stavovských povstaní na Sloven- sku. Jedným z povstalcov bol aj Štefan Bočkaj, sedmo- hradské knieža, ktorý viedol rozsiahle povstanie proti Habsburgovcom na území Slovenska. V roku 1605 jeho hajdúsi vypálili kostol v Bytči arozvrátili turzovské hrobky. Náhrobný kameň Františka Turza sa tak dostal do Doma- niže, bol zabrúsený a využitý na stavbu oltára vo farskom kostole. Objavený bol v roku 2009, kedy oltár reštaurovali J. Klech a D. Stojkovičová. Nevedno, či obsahoval nápis s erbom, alebo figurálny reliéf. Zachoval sa iba nápis na okraji s menom a dátumom úmrtia Františka Turza. Epitaf Barbory Kostkovej sa spomína aj na Lietavskom hrade, ten sa však nedochoval. Nezachovali sa nám ani portréty Františka a jeho žien. Jediný náčrt portrétu, ktorý sa pripi- suje práve Františkovi, sa nachádza na Bytčianskom zámku.Tamsanachádzaaj najviacheraldickýchpamiatok, ktoré námpripomínajú potomka kedysi tak mocnéhorodu Turzovcov. Zachované heraldické pamiatky na Františka Turza, manželky Barboru Kostkovú a Katarínu Zrínsku, si môžetepozrieť vofotogalériitohtočlánku. Pôvodná renesančná výmaľba v oblúkoch klenby vnútornej arkádovej chodby kaštieľa pred znížením stropu s erbom Kataríny Zrínskej a fragmentom erbu Františka Turza 29

Použitézdroje: BÓNA, M. – PLAČEK, M.: Encyklopédiaslovenskýchhradov. Bratislava2007. ČERŇAN, I.: OravskýhradvobdobíTurzovcov. In:ZborníkOravskéhomúzea1955 XII,str. 24 – 32. DVOŘÁK, P.akolektív:JurajTurzo.Veľkáknihaouhorskompalatínovi.Martin2012. HORVÁTH, P.: OravavobdobíTurzovcov. In:ZborníkOravskéhomúzea1995,roč.XII.,str. 5 – 23. FEDERMAYER, F.: Svadobné oznámeniaThurzovcov (prameň ku genealogickému výskumu rodu). In: LENGYELOVÁ, T.akol.: Thurzovci aichhistorickývýznam. Bratislava2012,s. 185– 202. GECSÉNYI, L.: Tajomný Thurzo. František Thurzo, predseda Uhorskej a Dvorskej komory (1549 – 1563). In: LENGYELOVÁ, T. a kol. Thurzovciaichhistorickývýznam. Bratislava2012,s. 55– 73. CHMELÍK, M.: ThurzovciaOrava. In:Turzovci,Zborníkzkonferencie. S. 14 – 27. CHURÝ, S.– KOČIŠ, J.:Bytča1378–1978. Bytča1978. KAVULJAK,A.:HradOrava.Turč.Sv.Martin1927: KAVULJAK,A.:HradLietava.In: SborníkMuzeálnejslovenskejspoločnosti,roč. 21. 1937,sošit1 – 4,str. 1 – 33. KURUCÁROVÁ, J.: ThurzovciaBytča. In:ZborníkOravskéhomúzea1998,roč.XV. KOČIŠ, J. – KURUCÁROVÁ,J.:Palatín–životnéosudyJurajaThurzu.Žilina2012. KOČIŠ, J.: OdČachtícpoStrečno. Martin1989. KOČIŠ, J.: Bytčianskyzámok. Martin1974. LexikónerbovšľachtynaSlovensku I.: LUDIKOVÁ, Z. – ÁRPÁD, M.: Pohrebné miesta a náhrobné pamiatky Thurzovcov. In: LENGYELOVÁ, T. a kol.: Thurzovci a ich historický význam. Bratislava2012,s. 165– 184. SAKTOROVÁ, H.: PríspevokkugenealógiirodinyTurzo.In: Bibliografickéštúdie, 2007,roč. 32,s. 175 – 186. ŠIMKOVIC, M.: Architektonicko-historický výskum a metodika konzervácie a čiastočnej obnovy hradu Lietava 2003-2013. In: Hrad Lietava2003– 2013.ZnZLH Lietava2014. ZÁVADOVÁ, K.: Turzovskésídlanagrafickýchvedutách. In:ZborníkOravskéhomúzea1955 –XII,str. 33– 37. MENCLOVÁ, D.:HradLietava.Bratislava Lietava2007. Nastr. 279 listKatarínyThurzovejzroku1599. VARSIK, B.: OtázkyvznikuavývinuslovenskéhozemianstvanaSlovensku. Bratislava1988. Kolektívautorov: NovépoznatkyostavebnomvývojiOravskéhohraduvstredovekuvosvetlenajnovšíchvýskumov.In:ZborníkOravského múzea,roč. 27, 2010,str. 101 – 120. Filmy: FilmzcykluHľadaniestratenýchsvetov. Životasmrťpalatína.Autor: P. Dvořák,réžia: M. Homolka,2009. DokumentárnyfilmSlovenskérody. FrantišekTurzonabiskupskomstolcivNitre. Scénár: M.Tkáč,réžia: M. Oľha, 2011. Poďakovanie: ZakonzultáciuapomocsozískanímpodpisuFrantiškaTurzaPhDr. J. Kurucárovej. ZafotografovanieheraldickýchpamiatokA. Kucharčíkovej, Mgr. M. HeškovejaPhDr. M. Martinickému. 30 Erby Františka Turza a Kataríny Zrínskej s letopočtom 1574 na nadstavci nad dverami pri ústí schodiska, kde sa nachádza zamurovaný portál, ktorý viedol do veľkej sály

AKO PLYNIE ČAS... KAPLNKA BUDATÍNSKEHO HRADU KAŠTIEĽ V DIVINKE Mgr. Martina Bernátová • Považské múzeum v Žiline Zo zbierok a archívu Považského múzea v Žiline, foto: Anna Kucharčíková 31 Hradná kaplnka bola postavená v roku 1745 a patrila do farnosti Kysuckého Nového mesta. Zasvätená bola Nepo- škvrnenému počatiu Panny Márie. Od druhej svetovej voj- ny sa kaplnka prestala používať a od 60. rokov 20. storočia spolu sozápadnou časťou hospodárskej budovyslúžilapo- trebám vtedajšieho štátneho okresného archívu, ktorý tu sídlil do roku 2003. V roku 2015 sa začala komplexná re- konštrukcia kaplnky, ktorá je podporená z finančného me- chanizmu Nórskeho kráľovstvaazdrojov Žilinskéhosamo- správneho kraja. Po dokončení bude slúžiť pre imobilných občanov, kde si budú môcť pozrieť virtuálnu prehliadku hradu,aakooddychovázónaprenávštevníkovparku. Kaplnka z južnej strany, 1989 Kaplnka po rekonštrukcii, jún 2016

32 Hospodárske krídlo s kaplnkou, 1990 Hospodárske krídlo s kaplnkou, 2016

33 Vjužnej častiobceDivinkasanachádzanárodnákultúr- na pamiatka – renesančný kaštieľ. Výstavba kaštieľa sa da- tuje k prelomu 16. a 17. storočia. Podobu v tvare písmena L získal za Mikuláša Suňoga z Jasenice, o čom informoval dnesuž neexistujúci nápiss letopočtomaerbmi nad portá- lom. V 50. rokoch 20. storočia bol zmenený na sýpku. Poslednérekonštrukčnéprácesarealizovalivroku1986,ale obnova nebola dokončená. Od roku 2002 je kaštieľ majet- kom Žilinskéhosamosprávneho krajaadosprávy hodosta- laŽilinskáknižnica. V rokoch 2007 – 2008 bol zakonzervovaný krov a bola urobená nová strecha z dreveného rezaného šindľa. Steny v interiéri boli povrchovo upravené a namiesto pôvodnej renesančnej dlažby boli v miestnostiach 2. podlažia po- ložené parkety. Výplne portálov z 18. storočia boli vyme- nené za kópie a okenné výplne boli novo osadené. V roku 2013 sa definitívne vyriešili majetkoprávne vzťahy a kaštieľ boldanýdosprávyPovažskéhomúzeavŽiline. Vroku 2014 sa skončil reštaurátorský výskum a kaštieľ čaká ďalšia obnova. Kaštieľ v Divinke, 1967, foto: Emil Stráňai Kaštieľ v Divinke, 2016

34 Kaštieľ v Divinke, 2016 Kaštieľ v Divinke, 1967, foto: Emil Stráňai

ZO ZBIEROK POVAŽSKÉHO MÚZEA V ŽILINE ÚLE Mgr. Adriana Bárdyová • Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková 35 Včelárstvo malo v ľudovej kultúre postavenie doplnkového zamestnania. Na území Slovenska bolo známe už od raného stredoveku a vďaka výhodným klimatickým podmienkam je tomu tak dodnes. Prešlo však viacerými vývinovýmistupňami. V11. – 12. storočí sa včelárstvo stalo súčasťou poddanského hospodárstva. Med a vosk boli dôležitým vývozným tovarom.Sovčelárstvomúzkosúvisiaajúle,bezktorýchbysachovvčielnezaobišiel. V zbierkach Považského múzea majú zastúpenie rôzne formy úľov, od najstarších drevených klátov až po zdo- benéúle. Pôvodne sa včelstvá chovali v klátoch alebo košoch, ktoré slúžili ako úle. Med a voština sa z nich však vyberali zacenuvyhubeniavčiel.Nazimusaúleprenášalidoteplýchpriestorovdomaštale,kôlnealebonapovalu.Okolo 21. marca sa zasa vynášali na voľné priestranstvá.Včelám sa začali prispôsobovať aj umelo vytvorené príbytky – úle. Prvými formami boli rozrezané pne stromov so včelími hniezdami. Úmyselným vydlabávaním kmeňov stromov vznikali najstaršie drevené úle – kláty. Vrch sa uzatvoril a na prednej strane boli vyrazené letáčové otvory.Vovnútriboli2–3párykrížnychpaličieknazachytenie astavbuvoštín. Úľklátový – dvoják Klátovýtopoľovýkmeň, nazývanýdvo- ják, mávzaduvydlátovanédvekomorypre včely. Cez komory sú prekrížené dve a dve paličky, ktoréprechádzajúcezstenyklátu. Na vonkajšej strane mierne vyčnievajú. Sú to tzv. kríže, ktoré slúžia na zachytenie včelích plástov. V každej komore sú tri dierky s priemerom 2,5 cm, ich rozmiest- nenie tvorí pravidelný trojuholník. Klát pravdepodobnezhotovil J. KrálikzoSnež- nicekoncom19.storočia.

36 Figurálny úľ–medveď Prístupdoklátovzozadnejstranyšetril včelstvo a aj úle. Tie sa začali tvarovať do antropomorfných a zoomorfných foriem. Na čelnej strane bola reliéfna a farebná výzdoba. K tomuto druhu môžeme zaradiť aj drevený úľ hranolovitého tvaru, ktorý má na prednej strane drevorezbu – reliéfnu podobu medveďa stojaceho na zadných nohách. Letáč je umiestnený pri nohách medveďa. Úľ zhotovil Ján Šimko v roku 1921.

37 Figurálny úľ–mužsknihou Podobnýmjeajfigurálnyúľvpodobesediacehomužasbradouafúzmi, ktorýmánakolenáchpoloženúotvorenúknihu. Plastika aj podstavec je zhotovená z kmeňa stromu, ruky s ramenami sú rezané osobitne. Letáč je umiestnený na bruchu. Vnútro kmeňa je vydlabané po celej výške so zárezmi pre rámiky. Úľ pochádza z roku 1900, autorom je Jozef Markuš zTepličkynadVáhom.

Figurálnyúľ–baba Do skupiny figurálnych úľov môžeme zaradiť aj hrubý klát dreva upravený rezbou do podoby nahej ženy. Komory úľa sú vydlabanévzadnej časti.Torzopostavyjevnadživotnejveľkostiatvorí hohlavasdriekompopás.Vstredebruchajeotvor– – letáč. ÚľzhotovilAlojzMestickývroku1937. 38

39 Slamenýúľ Už od stredoveku boli popri klátových úľoch známe aj pletené úle, nazývané koše alebo slamenáky, ktoré sa zhotovovali najmä zo slamy, prútia alebo trstiny. Boli vybavené krížnymi paličkami na upevnenie voštín. Natierali sa ochrannými nátermi, najmä hlinou zmiešanou s plevami, dobytčím trusom a vápnom. Tieto nátery ich mali chrániť pred chladom, vlhkomahlodavcami. Pletenéúlebolirozšírenénaväčšinenášhoúzemiapresvojuľahkosťavzdušnosť.

Použitáliteratúra: Encyklopédiaľudovej kultúrySlovenska.Zv. 2. Bratislava1995. SlovenskoEurópskekontextyľudovej kultúry. Bratislava2000. 40 Úľ–kôš V zbierkach Považského múzea sa nachádza aj pletený typ úľa. Je upletený z vŕbového prútia, na vonkajšej strane je mazaný hlinou. Má valcovitý, hore kužeľovitý tvar so zvislou palicou v strede. Dno tvorí okrúhla doštička nazývaná skrižľák. Úľ bol zhotovenýokolo roku 1920 v Lysici. Používal sa na umiestnenie rojavčiel. Kôš postavili pod konárstromu, naktorombolivčely, konárpotriasli,rojspadoldonadstavenéhokošaatenpotompostavili naurčenémiestovzáhrade.

SEMINÁR K VÝSTAVE Ako znejú Mgr. Katarína Kendrová • Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková 41 Hoci išloo neformálnestretnutie, na ktorom neodzneli vopred pripravené odborné príspevky, prinieslo zaujímavé informácie, ktoré obojstranne obohatili výrobcov aj etno- muzikológov. Seminár mal veľmi príjemnú atmosféru a niesol sa v duchu spoločnej diskusie, počas ktorej bola zhodnotená práca, ale i súčasné problémy tvorby vystavu- júcich autorov. Odzneli tu aj vzácne spomienky etnomuzi- kológov na počiatky ich výskumnej práce a niektorých autorov na počiatkyvýroby nástrojov. Prítomní boli aj zná- mi hudobníci Rudolf Patrnčiak, Vincent Krkoška a folklo- ristaa hudobník Mgr. Pavol Kužma, ktorí sataktiež zapojili dodiskusie. Seminár moderoval a usmerňoval odbornýga- rantvýstavyPaedDr. RomanBienik, PhD. Minulý rok v septembri Považské múzeum v Žiline v reprezentatívnych priestoroch Sobášneho paláca v Bytči otvorilo výstavu s názvom Ako znejú..., ktorá prostredníctvom širokej škály exponátov a textovo-obrazových bannerov predstavila 11 výrobcov ľudových hudobných nástrojov z rôznych regiónov Žilinského kraja: Romana Bienikaz DolnéhoHričova,MartinaBrxuzTurian,LadislavaDurajazoŽaškova,BartolomejaGernátazTurzov- ky, Vladimíra Grieša z Vlachov, Juraja Jakubíka z Hvozdnice, Stanislava Otrubu zo Zázrivej, Víta Pieša zo Žiliny, Františka Skurčáka z Rabče a z nežijúcichTeodora Martina Psotu zo Žiliny a Jaroslava Stráňavského st. z Čadce. Premúzeumbolvšak8.septembervýnimočnýajzinéhohľadiska.DoSobáš-nehopalácavBytčizavítališpičkoví odborníci v oblastietnomuzikológie a etnochoreológie – Prof. PaedDr. Bernard Garaj, CSc.,PhDr. Ondrej Demo, CSc. a PhDr. Stanislav Dúžek, CSc., aby sa zúčastnili neformálneho seminára, kde sa vo vzájomnej konfrontácii stretlisautormihudobnýchnástrojovprezentovanýchnavýstave. Vystúpenia boli zaznamenané na diktafón a časť z nich uverejňujeme v tomto príspevku. Vybrali sme najzaujíma- vejšie state z výpovedí etnomuzikológov, ktoré zhodnotili prácu vystavujúcich autorov a zachytili spomienky na ich vlastnéprofesijnézačiatky. Keďže ide o bezprostredné výpovede bez predchádza- júcejpísomnejprípravy,prelepšiuzrozumiteľnosťsúmier- ne upravené, avšak rešpektujú charakteristické znaky roz- právaniaprednášajúcich. Pre ľahšiu orientáciu čitateľa sme do príspevku zaradili ajstručnéživotopisypozvanýchodborníkov. Účastníci seminára

42 Ondrej Demo patrí k popredným slovenským etnomu- zikológom. Takmer štyridsať rokov pracoval v Redakcii ľu- dovej hudby Československého, neskôr Slovenského roz- hlasu v Bratislave. Študoval na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Bratislave, následne na Filozo- fickej fakulte UK, na Katedre hudobných vied a hudobnej folkloristiky. V Hudobnom ústave SAV absolvoval externú ašpirantúru v odbore etnomuzikológia, kde v roku 1983 získal vedeckú hodnosť kandidáta vied o umení. V rokoch 1966 – 1993 moderoval cyklus relácií Klenotnica ľudovej hudby, ktorej bol zároveň autorom. Aj pre túto reláciu zrealizoval nahrávkyz350 lokalítnaSlovenskuaz57 lokalít Slovákov žijúcich v zahraničí, spolu 16 500 titulov, ktoré sú zachované v dokumentačnom fonde Slovenského rozhla- su. V roku 1970 sa zaslúžil o vznik medzinárodnej súťaže rozhlasových nahrávok ľudovej hudby Prix de musique folklorique de Radio Bratislava (1970 – 1993), do ktorej sa zapojilo 50 európskych rozhlasových staníc. Ondrej Demo tiež stál pri vzniku Orchestra ľudových nástrojov Sloven- ského rozhlasu (OĽUN) v roku 1976. Od roku 1996 je predsedom Spolku hudobného folklóru pri Slovenskej hudobnej únii. Je autorom mnohých odborných štúdií a článkov z oblasti etnomuzikológie, autorom a spoluau- torom publikácií o slovenskom folklóre. Spolupracoval s mnohými speváckymi zbormi a folklórnymi súbormi a je držiteľommnožstvavýznamnýchocenení. So svojimi šedinami sa skláňam pred všetkými týmito výrobcami, lebo sú to ľudia, ktorí tvoria hodnoty pre nieko- ho. Som za to, aby sa prezentovali ľudia s takýmito hodno- tami, ktoré sú celonárodné, nielen regionálne. Celá naša kultúra sa skladá z malých mozaík, z jednotlivcov, za kaž- dou jednou piesňou, za každou jednou melódiou je človek, autor tohto diela. My si to autorstvo dnes nevieme uvedomiť a ani si ho pripísať. A toto je dôležité, uvedomiť si, že ja som vložil do tejto mozaiky môj jeden kamienok. Som veľmi rád, že som tu, lebo som Vás spoznal vo vašom prostredí. Aj sme Vás v minulosti zdokumentovali, nahrali, ale tu Vás vidíme v novej podobe. Roky bežia, ľudia sa strácajú, ale to, čo ste vytvorili, tu zostáva. Ja si vážim veľké moje vzory, ktorými boli prof. Kresánek a prof. Suchoň a nikdy nezabudnem na ich slová. Prof. Suchoň nám povedal: Pre mňa je každá ľudová pieseň klenot a ja si z toho klenotu vyberám to, čo si jachcempripísaťdosvojhosrdca,tedavýpovednéprenárod. A Kresánek nám hovoril: Keď pôjdete do terénu, nechoďte len do krčmy, choďte aj do kostola, vypočujte si celé spoločenstvo a potom budete vedieť, čo je naše, kde sa to rodilo a ako sa to rodilo.Taktiež si veľmi cenímprof.Zoltána Kodályho. V roku 1962 sme spolu boli na medzinárodnej konferencii, ktorú usporiadalo UNESCO a v rámci ktorej bola sekcia muzikologická. A tu prof. Kodály povedal jednu vetu, ktorú som si ja zapísal do srdca.Vtých 60. rokoch bola móda – súbory podľa vzoru Sovietsky zväz, teda čím väčšie súbory, väčšie choreografie, teda všetko umelo vytvorené podľa istých vzorov. A keď sme boli spolu v Strážnici, tam sme videli mnoho súborov, ale mňa najviac oslovila jedna babička, ktorá spievala moravskú baladickú pieseň a to bolo srdce, ktoré ma oslovilo, to bolo vidieť, že tá žena to skutoč- ne prežívala. A profesor Kodály vtedy povedal: Toto zacho- vajte, toto hľadajte, toto sa nám stráca, toto je to najvzác- nejšie. Takéto hodnoty hľadajte, lebo mnohí nebudú mať možnosť spoznávať týchto ľudí priamo v teréne, ale iba cez vás. A preto som si ja tak vážil všetko, čo som získal od vás – výrobcov hudobných nástrojov. Ja si myslím, že si Vás nevieme dostatočne oceniť, ale siVás vážime a dúfame, že si Vásdoceniaajďalšiegenerácie. Bernard Garaj v súčasnosti pôsobí ako dekan Filozofic- kej fakulty UKF v Nitre. Na Pedagogickej fakulte tejto univerzity absolvoval vysokoškolské štúdium, následne sa stal internýmvedeckýmašpirantomÚstavu hudobnejvedy SAV v Bratislave. Jeho špecializáciou je etnomuzikológia a etnoorganológia. Pochádza z najstaršieho gajdošského rodu naSlovensku, zobceVeľkáLehota. Gajdošskátradícia sa stala aj hlavným faktorom pri rozhodovaní v jeho odbornom smerovaní. V roku 1990 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu na tému Gajdy a gajdošská tradícia na Slovensku. V rokoch 1990 – 2005 pôsobil vo funkcii vedeckého pracovníka Ústavu hudobnej vedy SAV v Brati- Zľava: PaedDr. Roman Bienik, PhD., Prof. PaedDr. Bernard Garaj, CSc., PhDr. Ondrej Demo, CSc., PhDr. Stanislav Dúžek, CSc.

43 slaveaodroku1992 jetiežpedagógomnaKatedreetnológie aetnomuzikológie Filozofickej fakulty UKF v Nitre. V roku 1999naVysokej školemúzickýchumenívBratislaveobhájil habilitačnú prácuavroku 2005 ukončil inauguračné kona- niestémou prednáškyHistorickéformyslovenskej ľudovej ansámblovej hudby. Špecializujesanavýskumslovenských ľudových hudobných nástrojov a ansámblovej nástrojovej hudby, slovenskej ľudovej hudbyv interetnickom kontexte strednej Európy a na premeny a transformácie tradičnej hudby na Slovensku po roku 1989. Je autorom a spoluauto- rom mnohýchdomácichazahraničnýchpublikácií,odbor- nýchštúdiíačlánkovzoblastietnomuzikológieaetnoorga- nológie, viacerých fonických a filmových antológií. Bol a je riešiteľom viacerých vedecko-výskumných projektov, za- pojil sa aj do medzinárodného projektu Flutes of Slovakia. Ječlenomvedeckýchspoločností,úniíavýborovvedeckých konferencií (napr. International Council of Tradicional Music UNESCO). Absolvoval viaceré zahraničné študijné pobyty a je držiteľom mnohých ocenení a vyznamenaní. Je spoluzakladateľom a organizátorom podujatia Gajdoš- ské fašiangy v Malej Lehote, autorom odborných rozhla- sovýchreláciíatvorcompočetnýchzvukovýchnosičov. Keď som si pozrel výstavu, uvedomil som si, že tento región, to je klenot. Aj ja by som sa preto rád s vami podelil o moju výpoveď. V tejto oblasti sa nedá robiť bez toho, aby sme nemilovali to, čo robíme. Ja som mal obrovské šťastie, že som zdieľal jednu kanceláriu naAkadémii vied s dr. Dúže- kom, bývalým aktívnym tanečníkom a sólistom. Životy sa námskrížilitak,žesamíňameužskoro30rokov.Jasommal to obrovské šťastie, že som sa narodil v rodine gajdošov, v gajdošskej dedine a gajdy boli prvý nástroj, ktorý som mal možnosť počuť ako dieťa, a práve gajdy ma sprevádzajú celý život. Na príklade môjho starého otca vám môžem povedať, čo sa môže stať, ak si niekto všimne vašu prácu. V roku 1975 profesor Elschek znova a znova opakoval myšlienky, ktoré poukazovali na to, že mnohé hudobné nástroje, ktoré máme a hrdíme sa tým, že sú naše, sú veľmi seriózne ohrozené a to dokonca aj také nástroje, ako fujary, hoci by ste mali pocit, že takýto nástroj nemôže byť ohrozený. Tak to bolo s gaj- dami, tak to bolo s rôznymi typmi píšťal, skrátka bol tu celý rad nástrojov, kde sa pociťovalo to veľké ohrozenie. Vtedy vznikla myšlienka zorganizovať súťaž, ktorú väčšina z vás pozná, bola to súťaž výrobcov ľudových hudobných nástro- jov o cenu Ladislava Lenga – Instrumentum Excellens. V roku 1975 som sa zúčastnil tejto súťaže ako pätnásťročný gymnazistasmojímotcom,mojímstrýkomamojímstarým otcom. Všetci sme boli ubytovaní v jednej internátnej izbe. Bolo nás tam dvanásť a ja som s otvorenými ústami počúval príhody, v ktorých sa všetci tí výrobcovia predháňali a to bol pre mňa fascinujúci zážitok. Ale táto súťaž neznamenala veľa iba pre mňa, ale aj pre samotných súťažiacich. Keď sa môj dedko vrátil naspäť doVeľkej Lehoty, tak nástroje, ktoré unásležaliniekdevšopeaktorésivprincípeniktonevšímal, tak odrazu ich začal vyťahovať a to nie len môj dedko, ale aj susedia,všetci. Začali prichádzať prví dokumentaristi, spo- mínaný Ladislav Leng, dr. Elschek a iní. Títo ľudia si zrazu uvedomili, že je tu niekto, kto si všíma ich hudobné nástroje, ich diela, o ktoré dovtedy akoby nikto nezavadil. Hovorím o regióne, z ktorého pochádzam a treba povedať, že nebolo to tak vo všetkých regiónoch, ale toto bol taký zabudnutý kút. Ja som vtedy videl, ako sa môj starý otec menil, ako ožil, ako sa začal zaujímať o všetko okolo seba, ako začal znova po rokoch vyrábať nástroje a hrať a začal učiť mňa a iných vrodine. Každý jeden hudobný nástroj, ktorý vystavujete, skrýva široký komplex poznatkov, lebo sú hlboko zakorenené v tradícii. Existuje množstvo poučiek, čo je to tradičná alebo ľudová hudba a jedna z jej charakteristík je, že je to hudba regiónov. Ja si osobne myslím, že to, že ľudová hudba má ešte stále regionálny charakter, že sa stále môžeme hádať, či tá pesnička je od vás, alebo od nás, čo je Vadičov, čo je Ter- chová, veď to sú krásne veci a neviem, či si to uvedomujete, ale máme ešte témy, ktoré potvrdzujú regionálnu diverzitu a to je ohromná vec na Slovensku. Tento región je veľmi Zľava:BartolomejGernát,VincentKrkoška,Mgr.PavolKužma

známy napríklad tradíciou výroby signálnych nástrojov, aj pán Gernát robí podobné nástroje. Či už hovoríme o Karpatoch, Javorníkoch, Alpách, Pyrenejach, všade tento typ nástrojov bol a fungoval ako signálny či komunikačný nástroj, pre orientáciu nejakého bežného dňa na salaši. A ako sa postupne transformovalo pastierstvo v 2. polovici 20. storočia, tak samozrejme, že vymizli aj tie nástroje, ktoré my dnes nazývame pastierskymi. Skúste nájsť neja- kéhopastieradnesnasalaši,ktorýbyvedel(bolibysmeradi, že by vedel), že je fujara, že je koncovka a nechceme od neho, žebyajniečozahral.Toasivšetcivieme,očomhovorím. Ja som chcel povedať to, že tu by sa ponúkala nejaká lac- ná logika, že také tie nástroje, ktoré patrili do života tých pastierov zákonite museli vymiznúť.Ateraz si zoberte to, že v roku 2015, kedy idete do Bratislavy, Nitry alebo idete na letné festivaly, tak čo tam počujete ako prvé, to sú otváracie tóny trombitášov. Kde sa toto nabralo? A to hovorím len príklad, to máme mnoho iných nástrojov, kde sa ten pri- rodzený kontext stratil. A to je zázrak, že tie nástroje ďalej prežívajú a preberajú novú funkciu, ale nezanikli. Samo- zrejme, že sú ohrozenejšie druhy, o tom by sme vedeli hovo- riť, najmä ten detský inštrumentál je pomerne silno ohro- zený, ale na druhej strane tá vitalita hudobných nástrojov a teda aj celejtej našej tradície je niekedy ďaleko silnejšia.Vy len potvrdzujete, že to, čo robíte v podobe vašich nástrojov, že je vlastne tá vitalita tradície, s ktorou sme sa narodili asktorouďalejpokračujeme. 44 Stanislav Dúžek patrí k najvýznamnejším predstavite- ľom slovenskej etnochoreológie. V roku 1953 začal štu- dovať ľudový tanec na VŠMU v Bratislave, po absolvovaní dvoch semestrov prestúpil na Filozofickú fakultu Univer- zity Komenského, kde pokračoval v štúdiu národopisu. Po ukončení štúdia v roku 1958 pracoval v Osvetovom ústave v Bratislave. V rokoch 1962 – 1965 bol interným ve- deckým ašpirantom v Národopisnom ústave SAV, kde obhájil dizertačnú prácu Tanečná tradícia Podpoľania. V rokoch 1953 – 1964 bol tanečníkom, sólistom, tanečným pedagógom a asistentom choreografa Š. Nosáľa v Lúčnici. Súčasnepôsobilakochoreograf apedagóg tancavofolklór- nom súbore Technik (1959 – 1963) a počas vojenskej služby aj vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave (1958 – – 1960). Odroku1965bol jehopôsobiskomÚstavhudobnej vedy SAV. V rokoch 1989 – 1997 bol vedúcim Etnomu- zikolo-gického oddelenia ústavu, niekoľko rokov predse- dom vedeckej rady a delegátom pracoviska v Rade vedcov SAV. S týmto pracoviskom sa spájajú všetky jeho najdôleži- tejšie vedecko-výskumné aktivity. Popri dlhodobom vý- skume Podpoľania (1964 – 1972) a rodného Trenčianského kraja svoj záber rozšíril na všetky regióny Slovenska. Výsledkom jeho výskumov sú početné vedecké štúdie, rozsiahla zvuková a obrazová dokumentácia tanca a parti- cipácia na všetkých významných syntetických dielach v redakcii Národopisného ústavu SAV. Celoživotne spolu- pracoval s folklórnymi festivalmi(patrí k zakladateľom Zľava: Stanislav Otruba s manželkou, Vladimír Grieš s manželkou

Pramene a literatúra: ŠIMOVÁ, A.: Ondrej Demo (*14. 1. 1927) – osobnosť slovenského hudobného folklóru. In: MUSICA ET EDUCATIO II. Zborník príspevkov z konferencie doktorandov v Ružomberku 2010. Ružomberok: Verbum 2011, s.194-199. Profesijný životopis Prof. PaedDr. Bernarda Garaja, CSc., dostupné na: http://www.ketnoffukf.sk/bernard-garaj.html Profesijný životopis PhDr. Ondreja Demu, Csc., Dostupné na: http://www.jankohrasko.sk/folklorc/1388/osobnosti/1693/ondrej-demo/ Profesijný životopis PhDr. Stanislava Dúžeka, CSc., dostupné na: http://folklorika.sk/phdr-stanislav-duzek-csc Osobné výpovede B. Garaja, O. Demu a S. Dúžeka zaznamenané na diktafón počas seminára. 45 Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve), bol scená- ristom, režisérom a realizátorom programov venovaných slovenskému ľudovému tancu, riešiteľom a spoluriešite- ľom výskumných projektov, spolupracoval s Ústavom zahraničných Slovákov. Je členom Študijnej skupiny pre etnochoreológiu pri ICTM UNESCO a členom Národného komitétu ICTM naSlovensku. Získalviaceroocenení, napr. cenu za monografiu o slovenskom ľudovom tanci a hudbe udelenúSNSpri SAV. Do diskusie sa rád zapojím aj ja, ale ako vyštudovaný etnológ, nie muzikant, hoci sa celý život zaoberám hudobnými nástrojmi, no predovšetkým som tanečník. Preto by som Vám chcel povedať niečo o spolupatričnosti ľudového umenia a jeho osobitostiach. Ako ľudový nástroj, tak ľudová hudba, ako interpretácia na týchto nástrojoch, ako ľudová pieseň, tak aj tanec veľmi spolu súvisia, jedno bez druhého by nebolo. Dnes na Slovensku vidíte veľa tanečných súborov, no načo by boli, keby sme k nim nemali hudbu, pieseň, ktorá je základom tohto všetkého. A preto si veľmivážimto,žestesataktoprezentovaliakodobríaorigi- nálni výrobcovia ľudových nástrojov, ktoré nám tu zane- cháte a ktoré nám práve pomáhajú udržiavať aj ľudovú pieseň, aj ľudový tanec. Ja si pamätám, keď sme začínali v polovici minulého storočia s Ladislavom Lengom, ktorý ma prizval, aby sme spolu robili výskumy po Slovensku. Vtedy som sa tešil, že sme začínali na strednom Slovensku, videl som veľa vystúpení odtiaľto a mal som predstavu, že tam je tá najvyššia ľudová kultúra. Výskumy sme robili vspolupatričnosti,onakoinštrumentalista,ktorýsazaobe- ral skúmaním ľudových nástrojov, ďalší sa zaoberali štú- diom ľudových piesní a prizvali mňa ako tanečníka.Takže aj tu sa demonštrovala táto spolupatričnosť a tam som zistil, že vlastne tých ľudových nástrojov nám v polovici minulého storočia strašne ubudlo a tá moja predstava o bohatej škále výrobcov, interpretov na Detve, že sa veľmi zúžila. Preto som veľmi rád, že v súčasnosti sa ľudia vzchopili a pocho- pili, že treba pokračovať v týchto tradíciách. Vy ste ich po- kračovateľmi a pričiňujete sa o to, že sa táto integrita, jednotnosť a rozmanitosť ľudového hudobného umenia zachovala. Týmto Vám chcem vysloviť poklonu za to, že aj v tomto kraji sa robia takéto pekné výstavy a že tu máme toľko výrobcov. Naozaj sa tomu veľmi teším. Vy zachováva- te technológiu výroby týchto nástrojov a to je neopakova- teľná vec. A zaujímavé a vzácne je aj to, že aj keď ste neboli priamymi pokračovateľmi vašich predchodcov, že ste sa o to zaujímali, o tú technológiu, aby tradícia pokračovala ďalej. Zľava: Mgr. Michal Jurecký (zástupca riaditeľa PM v Žiline), Vít Pieš, Rudolf Patrnčiak, PaeDr. Roman Bienik, PhD.

ETNOLÓG v múzeu Mgr. Martina Bernátová • Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková 46 Ako prvú sme vyspovedali etnologičku drotárstva Mgr. Katarínu Kendrovú: Ako prebieha etnologický terénnyvýskumaakejoblastisavenujete? Etnologický terénny výskum je veľmi náročnou prácou, ktorá v sebe zahŕňa niekoľko dôležitých krokov. Keď neexis- tuje iný pramenný materiál k výskumnej téme, je často jedi- ným zdrojom informácií, preto k nemu treba pristupovať veľmi zodpovedne. Skôr ako sa etnológ vydá do terénu, musí byť dobre zorientovaný v skúmanej problematike a pripraviť si kvalitný dotazník s otázkami pre respondentov. Dobrá príprava do terénu je základ úspechu, aj vzhľadom na to, že informátormi sú najmä najstarší obyvatelia. Ideálne je na- hlásiť svoj zámer na obecnom úrade. Dnes je už veľmi ťažké získať dôveru miestnych ľudí, preto sa snažíme nájsť nieko- ho, miestneho nadšenca, ktorý nám pomôže nielen pri výbere informátorov, ale zároveň nás predstaví pri prvom kontakte.Jedôležiténavštíviťčonajviacobyvateľov,ktorých výpovede postupne overujeme a dopĺňame pri opätovných návštevách. Rozhovory si zaznamenávame na diktafón. Samozrejme, že informácie je nevyhnutné hľadať aj v iných prameňoch ako sú archívne materiály, farské, obecné kroni- ky, regionálne noviny, ale napríklad aj súkromná koreš- pondencia, zápisky v náboženských knižkách a pod. Ďalšou náročnou a veľmi zdĺhavou prácou etnológa je spracovanie zvukového záznamu, konkrétne jeho fonetický prepis kvôli zachovaniu nárečových prvkov. Etnografický výskum často využívaajkresbovú,fotografickúavideo-dokumentáciu. Výstupom z výskumu je v ideálnom prípade odborná štúdia z ktorej môžu čerpať ďalší bádatelia. Ja som sa doposiaľ zamerala najmä na výskum ľudovej kultúry jedné- ho z najvýznamnejších centier drotárstva – Veľkého Rov- ného. Viaceré tematické okruhy som publikovala vo forme štúdievoVlastivednomzborníkuPovažia.Vspoluprácisko- legami z oddelenia sme napísali monografiu o drotárstve, ja som konkrétne spracovala národopisné kapitoly. Niekoľ- ko tém z ľudovej kultúry som spracovala aj pre monografiu obce Trnové a obce Rosina. Okrem toho som publikovala čiastkové výskumy v odborných časopisoch a regionálnej tlači. Etnológia je vedná disciplína, ktorá sa zaoberá kultúrou a spôsobom života človeka ako člena určitej spoločnosti. Súčasťou predmetu etnologického výskumu je i historické štúdium ľudovej kultúry, ktorá tvorí významnú súčasť kultúrneho dedičstva. Zbierkový fond etnológie Považského múzea má takmer 10 300 zbier- kových predmetov, o ktorý sa stará etnologička Mgr. Adriana Bárdyová, pracovníčka oddelenia regionalistiky. Považské múzeum v Žiline je však múzeom, ktoré sa ako jediné na Slovensku špecializuje na výskum drotár- skeho remesla, preto sa v múzeu postupne sformovalo samostatné oddelenie drotárstva, kde v pozícii etnolo- gičkypracujeMgr.KatarínaKendrová. Etnológ v múzeu sa ako kurátor stará o zbierkové predmety, elektronicky ich eviduje a popisuje, v spolupráci s oddelením pre ochranu zbierkových predmetov zabezpečuje ich ošetrenie, konzervovanie, popr. reštauro- vanie. Hlavnou metódou získavania poznatkov o kultúrnych javoch a konaní človeka je v etnológii terénny výskum, ale využíva aj historické (archívne) a súčasné pramene (štatistické údaje). Pomocou pozorovania a rozhovorov s ľuďmi etnológia popisuje a analyzuje určitú kultúru vo vzťahu k istej spoločnosti v konkrétnom čase a priestore. Výskumnou oblasťou etnológa na oddelení regionalistiky je najmä Rajecká a Terchovská dolina,naoddelenídrotárstvasútodrotárskeobcevokresochŽilinaaBytča. Najprístupnejší spôsob prezentácie získaných poznatkov laickej verejnosti je výstava. Vďaka nej múzeum zároveň ukáže exponáty, ktoré sú väčšinou uložené v depozitároch. Ako sa vytvára etnografická výstavaaakévýstavysterobili? Som rada, pokiaľ môžem ukončiť výskumnú úlohu nielen odbornou štúdiou, ale aj výstavou. Dobré je mať hneď na začiatku presnú predstavu, vypracovať si koncepciu a sce- nár výstavy. Uprednostňujem interaktívne výstavy, ktoré vtiahnu návštevníka do minulosti, do určitého deja. K také- muto druhu výstav potrebujem namaľovať kulisy, zhotoviť rôzne repliky, zozbierať prírodný materiál a obliecť figuríny predstavujúce určitú činnosť. Nezaobídem sa bez nákresov, kde si všetko podrobne rozplánujem. Výstava je preto náročná na prípravu, aj inštaláciu. Takýmto spôsobom som pripravila výstavu k výročnému zvykosloviu, drotárskym obyčajom a vandrovnému životu a k ľudovému liečiteľstvu. Nevyhnutnosťou sú zoznamy exponátov, sprievodné texty či popisy. V prípade výstav do zahraničia je komplikova- nejšia administratíva. Samozrejme, všetko závisí od typu výstavy, výberu témy, či je výstava z našich zbierok, alebo zo zapožičanýchexponátovapod. Spomínam si, že mojou prvou výstavou bola výstava odrôtovaných kraslíc v nemeckom meste Altena. Počas môjho pätnásťročného pôsobenia v múzeu som realizovala veľa výstav v našich priestoroch a v susednom Poľsku a Čes- kej republike. Tie na domácej pôde boli najmä prezentáciou výsledkov výskumnych úloh (výročné zvykoslovie, život a zvykoslovie drotárov, ľudové liečiteľstvo, Jánošík v ľudo- vom umení, ľudové hudobné nástroje, atď). Zahraničné boli najmä prezentáciou drotárstva. V spoluautorstve s Adria- nou Bárdyovou sme v roku 2008 vytvorili novú národopisno historickú expozíciu Jánošík a Terchová v Terchovej. Menšia národopisná expozícia sa nachádza aj v Múzeu Drotárie vo Veľkom Rovnom. Minulý rok som v spolupráci s PaedDr. Romanom Bienikom absolvovala zaujímavý výskum u vý- robcov ľudových hudobných nástrojov v Žilinskom kraji. Bolo to príjemné odbočenie od mojich plánovaných aktivít. Jehovýsledkombolavýstavaachceme vydaťkatalóg.

47 Čo vás na vašej práci najviac baví? Jetonajmätvoriváčinnosťaprácasdeťmi.Veľmimabaví realizácia výstav, najmä tých, ktoré vychádzajú z mojich výskumov a predstavujú návštevníkom niečo nové, nepoz- nané. Mám rada podujatia, ktoré sú určené pre detského návštevníka, ako je Hradná škola, Expedícia Budatínsky hrad, kde s deťmi pracujeme s drôtom a najjednoduchším spôsobom im takto predstavíme drotárske remeslo. Drotár- ske tvorivé dielne realizujeme aj priamo na školách v Žiline a v okolí. Veľmi ma bavia aj prednášky k rôznym témam z drotárstva a ľudovej kultúry, ktoré na požiadanie realizu- jeme v priebehucelého roka na školách či univerzite tretieho veku ŽU. No a nesmiem zabudnúť na prácu v teréne, i keď je veľmi náročná, pretože je to práca s ľuďmi. Životné príbehy, poznatky a skúsenosti starých ľudí sú však neskutočne obohacujúce. Vždy, keď o nich rozprávajú, všetko prežívajú akobyznova. Mgr. Adriana Bárdyová pracuje ako etnologička na oddelení regionalistiky a zároveň je aj správkyňou depozitára etnológie. Opýtali sme sa jej, na čo sa špecializuje fond etnológiev Považskom múzeuaaké mánajcennejšiezbierkovépredmety. Dôležitou činnosťou odborného pracovníka je nadobú- danie predmetov kultúrnej hodnoty kúpou, darom či zbe- rom.ZbernouoblasťouPovažskéhomúzeajeŽilinaaokolité obce. Zbierkový fond etnografie sa špecializuje na predmety národopisného charakteru. Je rozdelený na materiál a odev. Do etnografického materiálu sú zaradené predmety každo- dennej potreby, nábytok, pracovné náradie, pomôcky do kuchyneakuchynskýinventár.Patrísemajnáradie,ktorésa používalo pri spracovaní a výrobe textílií, ako sú zvíjačky na priadzu,motáky,kolovrátkyakrosná. Do tejto skupiny zaraďujeme aj predmety umeleckého charakteru, a to obrazy, drevorezby, kresby, medené či ka- menné reliéfy. Zbierkový fond obohacujú aj viaceré betle- hemy, bábkové divadlo a hudobné nástroje. Bohaté zastú- peniemajúajfotonegatívy,fotografieapohľadnice. V odevnej časti zbierkového fondu sa nachádzajú kroje z rôznych oblastí, napr. Čičmany, a kroje celej terchovskej doliny. Čičmiansky kroj patrí medzi najzaujímavejšie, vý- tvarne najhodnotnejšie a najstarobylejšie kroje Slovenska. Vyznačuje sa predovšetkým farebnosťou. Dominuje biela farba s prekrásnou výšivkou s použitím žltej, oranžovej, bielej,neskôrajčervenejfarby. V zbierkovom fonde etnológie nájdeme aj rôzne odevné súčiastky ako sú kožuchy, nohavice, obuv, opasky, čiapky. Patria sem aj svadobné pierka a party, ktoré nosili na hla- vách nevesty. Zaujímavým prvkom, ktorý sa používal pri tvorbe účesu sú grgule. Sú to textilné guľovité útvary spoje- né šnúrkou, ktoré sa používali v Čičmanoch, kde si vydaté ženy okolo nich ovíjali vlasy. Na hlave vytvorili dva rožky, na ktoré sa dával biely sieťovaný čepiec vypletaný do rôznych motívov čičmianskeho vzoru. Na čepiec sa uväzovala vyší- vaná podvika – zavinovacia šatka na okrajoch zdobená pa- ličkovanou čipkou. Medzi cenné zbierkové predmety, ktoré boli zaradené aj do 1. kategórie, patria sklomaľby z polovice 19. storočia, vzácna keramická misa a tanier, hlinený krčah adžbán. Zbierkový fond má takmer 10 300 ks predmetov a práve prebieha inventarizácia. Prekontrolovať také množstvo Mgr. Katarína Kendrová pri prezentácii výstavy Keď sa drotár narodil...

48 predmetov, nie je jednoduché. Zvlášť po digitalizácii, kedy bol veľký pohyb zbierkových predmetov z depozitára do snímacej miestnosti. Počas inventarizácie musíme skontro- lovať každý jeden zbierkový predmet. Podľa evidenčného čísla nájsť správnu evidenčnú kartu a porovnať, či je na karte zapísaný rovnaký predmet. Na karte musí byť dôklad- ný opis predmetu, fotografia a správne údaje aj s prírastko- vým číslom. Všetky nezrovnalosti a nedostatky je potrebné odstrániť a zabezpečiť, aby všetky exponáty mali svoju evi- denčnúkartuasprávneuloženievdepozitári. Aké má múzeum národopisné expozície a akévýstavy sterobili? Dlhodobá národopisná expozícia Objekty ľudovej archi- tektúry sa nachádza v Čičmanoch. Považské múzeum má v správe Radenov dom a Dom č. 42. Radenov dom je posled- ný zachovaný poschodový dom v obci. Expozícia Čičmany, Čičmany, chimárna dedina prezentuje všetky etapy v živote človeka, zvyky, zamestnania a pracovné činnosti človeka, architektúru a aj odev a textil. V Dome č. 42 je znázornené rozšírené bývanie spoločníkov viacerých samostatných rodín.V pitvore nemohli chýbať dve pece, pre každú rodinu jedna. Zariadenie izieb a aj štyroch komôrok v podkroví približuježivotvtedajšíchobyvateľov. V roku 2008 sme spoločne s K. Kendrovou vytvorili náro- dopisno-historickú expozíciu Jánošík a Terchová v Tercho- vej. Po 30-tich rokoch existencie expozície venovanej Jánoší- kovi bol vhodný čas túto expozíciu zrevitalizovať. Vďaka schválenému grantu, ktorý sme podali na Ministerstvo kul- túry, sme sa pustili do práce. Výsledkom je nová expozícia, ktorá láka návštevníkov aj maketou tradičnej pece, ktorú nazývali koch či ukážkou strungy – salašníckeho príbytku pre ovce a môžu si pozrieť aj priečelie terchovskej drevenice. Okrem toho expozícia približuje históriu obce, oboznamuje s dôležitými historickými faktami zo života, zbojníčenia a popravy Juraja Jánošíka. Odraz jánošíkovskej tradície v ľudovej kultúre prezentujú drevené plastiky, maľovaná keramikačisklomaľby. Vspolupráci s historičkou Mgr. Máriou Okánikovou som realizovala výstavu Ako si žili ženy. Chceli sme poukázať na život žien v mestskom a dedinskom prostredí. Fotografiami, textami a najmä exponátmi sme návštevníkom priblížili rozdiel medzi životom ženy na dedine a v meste. Na porov- naniebolivystavenépráčky,žehličky,nástrojepoužívanépri pradení a tkaní. Z mestského prostredia sa zachovali aj vy- sávače. Čo sa týka odevu, ženy v meste začali skôr nosiť praktické oblečenie, ktoré nebránilov pohybe, zatiaľčo ženy na dedine nosili kroje, ktoré sa často skladali zo spodnej a vrchnej sukne a ešte aj zástery. Na výstave nechýbali ani ukážky týchto odevov. O niečo neskôr sme nadviazali na spomenutúvýstavu, atovýstavouSvetdetí,kdesmesazasa snažili návštevníkov zoznámiť s detskými vecami ako sú kočiare,chodítkačihračky. ČoVásnaVašejprácinajviacbaví? Na práci etnológa ma baví, že sa stále dozvedám nové ve- ci, ktoré súvisia s tradičným spôsobom života ľudí na dedi- ne. Ešte stále sa dajú v teréne nájsť krásne staré dreveničky atradičnouarchitektúrouaľudovýmiprvkami. Teraz pri inventarizovaní zbierkového fondu sa zozna- mujem zo všetkými exponátmi a niekedy je naozaj problém zistiť napríklad o aký mlynček alebo iný nástroj ide. Ale teší ma, že si takto prehlbujem vedomosti. Aj práca s deťmi v rámci tvorivých dielní počas podujatí organizovaných PMZAalebonaprednáškachje veľmizaujímavá. Mgr. Adriana Bárdyová v depozitári Považského múzea v Žiline

Elektronický časopis MÚZA dvakrát ročne uverejňuje príspevky, ktoré sú schválené redakčnou radou. Prijímame populárno-náučné texty o dejinách, etnografii a prírode žilinského regiónu. Redakcia si vyhradzuje právo zaslaný príspevok odmietnuť, respektíve navrhnúť jeho úpravu. Podmienkou pre prijatie a publikovanie článku je dodržanie formálnych i obsahových pravidiel. Na schválenie posielajte stručný obsah článku. Formálna úprava článku: 1. názov článku, 2. meno a priezvisko autora (autorov), inštitúcia, v ktorej autor pracuje, 3. hlavný text, 4. zoznam bibliografických odkazov. Pokyny pre príspevok: Príspevok je potrebné napísať v rozsahu minimálne 1 a maximálne 5 normovaných strán bez poznámkového aparátu. Do rozsahu sa nezarátava použitá literatúra. Príspevok je potrebné odovzdávať v textovom editore MS WORD.doc, • písmo Times New Roman, • veľkosť 12, • riadkovanie 1,5, • okraje z každej strany 2,5 cm. Obrazové prílohy zasielajte vo formáte JPG zvlášť, nie vložené do príspevku. Pokiaľ Vám záleží na poradí, obrázky premenujte napríklad 1.jpg, 2.jpg, obrázok 1.jpg ... Pokiaľ si prajete, aby bol obrázok v určitej časti článku, napíšte to do textu: Príklad: Obr. 1, Popis k obrázku „…Medzi taxíkmi sa však občas objavili aj luxusnejšie vozidlá ako napríklad Mercedes Viktora Mazúra z roku 1925 alebo Walter Ludviga Ehna tiež z roku 1925. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že taxislužby ponúkali napríklad aj niektoré autodielne ako tomu bolo v prípade Doležala a Karbana, ktorí mali dielňu a rovnako aj stanovište svojich taxíkov na Frambore č. 657…” POKYNY PRE PRISPIEVATEĽOV EDIČNÁ NOVINKA POVAŽSKÉHO MÚZEA V ŽILINE Príspevky zasielajte do na e-mail: simko@pmza.sk 30. septembra 2016 49 OBSAH: Gabriel Fusek – Andrea Slaná: Nové poznatky z prieskumu hradiska Veľký vrch pri Divinke Zuzana Staneková: Nepublikované nálezy z hradiska Straník v Žiline-Zástraní Mário Bielich: Správa o archeologickom výskume na Hričovskom hrade v roku 2012 Samuel Španihel: Benátske berretino z hradu Strečno Vladimír Rábik: Rosina v stredoveku Peter Šimko: Cestná doprava na Hornom Považí v stredoveku Martina Bernátová: Peter a Mikuláš Kostkovci zo Sedlíc, ich pôvod a erb Drahomír Velička: Poznámky k vývoju pečatí obcí severozápadného Slovenska Katarína Kendrová: Jánošíkovská tradícia vo výtvarnom prejave slovenského ľudu a neprofesionálnych umelcov Jana Adamusová: Tragická smrť drotára Gallika a jej odraz v umení Viktória Urbanová: Rastlinstvo v okolí Vodnej nádrže Hričov