MÚZA 2/2016

MÚ MÚZA ZA Vydáva Považské múzeum v Žiline v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja ELEKTRONICKÝ POZNÁVACÍ ČASOPIS O HISTÓRII A KRÁSACH ŽILINSKÉHO REGIÓNU ročník 4 2/2016

OBSAH ZAOSTRENÉ NA PĹŠIKA ....................................................................................................... 4 NOVÉ DRUHY DREVÍN V BUDATÍNSKOM PARKU ............................................................ 8 ARCHEOLÓGIA NA BUDATÍNSKOM HRADE V ROKOCH 2006 – 2016 .............................. 10 ŠAFRANY ALEBO JESIENKY? ............................................................................................... 14 NAJVÄČSIA MAPA UHORSKA JE V BUDATÍNSKOM HRADE .............................................. 17 VÝSKUM VALU NA HRADISKU VEĽKÝ VRCH V DIVINKE (PODHRADIE, POLOHA HOLÝ PRIELOH ............................................................................................................. 20 ŽIVOT BEZ CHLADNIČKY .................................................................................................... 26 SPOMIENKY BUDATÍNČANOV ............................................................................................ 30 AKO PLYNIE ČAS... – ROSENFELDOV PALÁC A NEOLOGICKÁ SYNAGÓGA V ŽILINE ...... 34 VÝSTAVA OD FRFAJDY K ALMÁZII ...................................................................................... 38 MÚZA Elektronický poznávací časopis o histórii a krásach žilinského regiónu Zodpovedná redaktorka: Mgr. Zuzana Kmeťová Šéfredaktor: Mgr. Peter Šimko, PhD. Jazyková korektúra: Mgr. Michaela Koláriková Grafický dizajn: Mgr. Peter Šimko, PhD. Autori textov: PhDr. Ladislav Hlôška, PhD. Mgr. Katarína Kendrová Ing. Květa Kicková Mgr. Andrea Slaná, PhD. Mgr. Zuzana Staneková Mgr. Peter Šimko, PhD. Mgr. Dominika Tomášová Popis k fotografii na titulke: pĺšik v stave telesnej strnulosti – torpidity. V tomto stave trávi dni, keď je daždivé a chladné počasie. Vďaka tejto užitočnej adaptácii ich prežije bez väčšej telesnej ujmy

3 Milí čitatelia, hoci už vydávame 7. číslo časopisu MÚZA, veľa ľudí stále o ňom nevie. Preto v dnešnej dobe zdieľania a „sharovania“ všetkého, čo je zadarmo, prosíme aj Vás, aby ste sa formou e-mailu či facebooku podieľali na jeho šírení, rovnako ako internetom kolujú množstvá starých fotografií či historických pohľadníc naskenované z publikácií. Kedysi, ak chcel niekto vidieť na fotografiách a obrazových dielach ako naša spoločnosť vyzerala pred desiatkami rokov, kúpil si knihu alebo zašiel do múzea. Dnes stačí pár minút či celé hodiny brázdiť stránky internetu. Či je to tak správne alebo nie, nejdem posudzovať. Je to však jedna z príčin krízy múzejníctva, s ktorou sa musí vyrovnať, keďže naša spoločnosť je ochotná platiť za zábavu, hoci aj v priestoroch múzeí, s nákupom obrazových či odborných publikácií a návštevou výstav je to však už horšie. Ale zdá sa, že tento stav je len dočaný, lebo v návštevnosti múzea sa neodzrkadľuje, práve naopak. Je to aj vďaka tomu, že v sezóne 2016 sa podarilo kolektívu Považského múzea v Žiline pripraviť dve nové expozície, jednu v Sobášnom paláci v Bytči, druhú v Budatínskom hrade. Práve sprístupnenie hradnej kaplnky a expozície v obnovených priestoroch 3. nadzemného podlažia hradu boli ťahákom tohtoročnej sezóny. Prvá expozícia je zameraná na drotárstvo pod názvom Drotárstvo - (ne)uveriteľný príbeh jedného remesla. Nachádza sa v priestoroch, kde bola už predtým inštalovaná expozícia drotárstva a teda možno tvrdiť, že drotárstvo sa po 9 rokoch podarilo vrátiť do Budatínskeho hradu, s ktorým je späté už od počiatkov budovania Považského múzea. Druhá – historická expozícia prezentuje exponáty z dejín Žiliny, historického nábytku a dejín Budatínskeho hradu. V priestoroch 6. nadzemného podlažia – v hradnej veži – sa vďaka uvoľneniu priestoru podarilo vytvoriť malú tematickú časť zameranú na historické mapy. Tej najkrajšej z nich je venovaný aj jeden článok v tomto čísle Múzy. Úspešná sezóna je za nami a zimný čas budeme venovať príprave tej budúcoročnej, ale aj publikačnej a vedeckovýskumnej činnosti a na svoje splnenie čakajúcim úlohám v oblasti evidencie a ochrany zbierok, ktoré spravujeme. PETER ŠIMKO

ZAOSTRENÉ NA PĹŠIKA RNDr. Ladislav Hlôška, PhD. - Považské múzeum v Žiline Foto: Ladislav Hlôška, Miroslav Saniga Pĺšik lieskový sa nielenže prispôsobil arborikolnému spôsobu života, ale jeho organizmus disponuje množstvom unikátnych ekofyziologických adaptácií, ktoré mu v podmiekach mierneho pásma pomáhajú prežiť dlhodobé i krátkodobé periódy nepriaznivého počasia spojené s nedostatkom energeticky bohatej potravy. Pĺšik lieskový (Muscardinus avellanarius) je neveľký hlodavec z čeľade plchovité, ktorý sa počas svojho fylogenetického vývoja dokonale adaptoval na život v korunách stromov, v húštinách krov alebo bylín. S majstrovstvom akrobata a obratnosťou artistu sa sebaisto pohybuje v spleti konárov. Svoj ohybný chvost využíva pri lezení ako úchop, pevnú oporu, ale aj ako stabilizátor na udržiavanie rovnováhy pri skokoch z konára na konár. Pazúry na rozšírených končekoch prstov sú špicaté ako hroty ihiel, vďaka nim sa dokáže bez väčších ťažkostí udržať aj na kolmom kmeni či konári a vyliezť s ich pomocou do ľubovoľnej výšky.

5 V dĺžke zimného spánku sa vyrovná svišťovi, ale je tu globálne otepľovanie Zimný spánok alebo hibernácia je ohromujúcou životnou stratégiou, ktorá sa u niektorých cicavcov mierneho pásma vyvinula počas ich dlhej evolučnej histórie, ktorá trvá už viac ako 200 milónov rokov. Osvojil si ju aj pĺšik, ktorý dĺžkou zimného spánku smelo konkuruje aj takému sedmospáčovi, akým je svišť. Obalený hrubou podkožnou vrstvou tuku (aj niekoľko milimetrovou), hneď po tom, čo sa jesenné dni začnú očividne skracovať, zalezie do pripraveného zimného hniezda, kde „prespí“ takmer 7 mesiacov (október/november – apríl/máj). Jeho teplota klesá z normálnych hodnôt (36,1 – 37,5°C) na -0,8 až 0,4°C, ba dokonca niekedy až na neuveriteľných -2,9°C. Pri takejto telesnej teplote sa v krvi a v telovej tekutine obsiahnutej v tkanivách a bunkách iných druhov cicavcov tvoria ľadové kryštáliky, ktoré spôsobujú nezvratné škody v ich organizmoch. Činnosť srdca sa pritom spomalí na 6 – 18 úderov za minútu, počet vdychov klesne z približne 215 na 60 až 180. Potrebnú energiu čerpá počas zimného spánku zo zásob tuku uloženého pod kožou. Naopak pri jarnom prebúdzaní mu ako „palivo“ na pokrytie energetických nárokov slúži hnedý tuk (ten obsahuje veľa mitochondrií – miniatúrnych bunkových elektrární na výrobu energie), ktorý je uložený pod kožou na chrbte medzi lopatkami. Globálne otepľovanie, ktorého svedkami sa v poslednom desaťročí stávame, nevdojak aj na našom území, má na svedomí očividné odchýlky od „normálneho“ zimného spánku. Doba jeho trvania sa Pĺšik lieskový obýva rozsiahle územia Európy a severného Turecka – Anatólie. Jeho areál sa rozprestiera od južných častí Anglicka, naprieč celou strednou a východnou Európou, pokračuje európskou časťou Ruska až po rieku Volgu. Na juhu sa vyskytuje v mediteránnej oblasti a na severe zasahuje až na územie južného Švédska. Ostrovné populácie sú známe okrem Veľkej Británie na Sicílii a Korfu, ďalej na ostrove Wight v Severnom mori a tiež na ostrovoch Fünen, Seeland a Rujana v Baltickom mori. Na Slovensku sa pĺšik vyskytuje súvisle iba v podhorských a horských oblastiach. Jeho výskyt v nížinných a kotlinových častiach Slovenska je v súčasnosti viac-menej už iba mozaikovitý. Tieto časopriestorové zmeny v rozšírení môžno pripísať na vrub fragmetácie a redukcie optimálnych biotopov, ku ktorej v antropogénne ovplyvňovanej kultúrnej krajine dochádzalo a stále ešte dochádza. Pĺšik si v jeseni pred nástupom hibernácie vybuduje podzemné hniezdo z rastlinného materiálu. Zvinie sa v ňom do klbka, hlavu si často skloní na hruď a oči prekryje chvostom.

6 v porovnaní s údajmi o jeho dĺžke v minulosti skrátila o jeden, v extrémnych prípadoch až o celé dva mesiace. Terénne výskumy prinášajú stále nové a nové dôkazy o tomto novom fenoméne. Okrem iného odhalili aj to, že pĺšiky sa počas miernych zím s vyššími teplotami prebúdzajú z hlbokej strnulosti oveľa častejšie a v kratších intervaloch, ako počas mrazivých a dlhotrvajúcich zím. Opakované prebúdzanie je spojené s vysokými energetickými stratami, predčasne sa vyčerpajú tukové zásoby a mnohé pĺšiky to neprežijú. Ďalší výskum organizovaný Považským múzeom v Žiline môže objasniť, aký vplyv môžu mať tieto klimatické zmeny na prežívanie a reprodukciu pĺšika. Po historicky veľmi teplej zime 2015/2016 sme pri prvej jarnej kontrole nachádzali v tubusoch veľa uhynutých pĺšikov. Časté prebúdzanie ovplyvňované nezvyčajne vysokými a často kolísajúcimi teplotami pravdepodobne vedie k celkovému oslabeniu a následnému kolapsu organizmu. Ako pracuje mozog a „biologické hodiny“ pĺšika počas zimného spánku? V hlbokom spánku „pracujú“ v mozgu pĺšika iba tie riadiace centrá, ktoré sú dôležité pre udržiavanie životne dôležitých funkcií (ako napr. dýchania, krvného obehu, srdcovej činnosti či základného metabolizmu). Ostatné, menej dôležité centrá sa jednoducho „vypnú“. Vonkajším signálom pri jarnom prebúdzaní je dĺžka svetelnej časti dňa, tzv. fotoperióda. Preto na svetlo citlivý receptor v medzimozgu (pineálny orgán alebo epifýza) zostáva aktívny počas celej zimy. V takomto hniezde trávi pĺšik dni počas vegetačnej sezóny. Stavia si ho z rastlinného materiálu, ktorý má k dispozícii vo svojom okolí. Obal hniezda pozostáva z vrstvy suchých aj čerstvých bukových listov. Vnútro býva vystlané suchými steblami tráv. „Zlé dni“ radšej prespí Ak sa vo vegetačnom období neočakávane zhorší počasie a teplota prostredia klesne pod 15° C, pĺšik prechádza do fázy dennej spánkovej letargie (tzv. torpidity). Je to fyziologická adaptácia na momentálne nepriaznivé ekologické podmienky, kedy sa teplota jeho tela zníži, avšak nie na také nízke teploty ako počas vlastnej hibernácie v zimnom období. Taktiež srdcový tep spolu s frekvenciou dýchania sa nemenia až tak radikálne. Letargický pĺšik je ukrytý v bezpečí svojho hniezda, ktoré si sám uvije v dutine stromu alebo v hustom poraste krovia alebo bylín. Na vonkajšie podnety, ako napr dotyk teplej ľudskej ruky síce reaguje, ale pri citlivej a opatrnej manipulácii sa celkom nepreberie do bdelého stavu. Tento stav telesnej strnulosti môže trvať aj niekoľko dní, kým sa počasie nezlepší a nestúpne teplota. Plch sivý je väčším príbuzným pĺšika lieskového. Aj napriek určitej miere konkurencie však dokážu koexistovať v spoločnom priestore.

7 Tubusy z Veľkej Británie Tento charizmatický živočích je aktívny v nočných hodinách, čo z neho robí ešte záhadnejšieho tvora. Dodnes sú mnohé aspekty jeho bionómie zahalené rúškom tajomstva. Vďaka moderným výdobytkom vedy a techniky, ako je telemetria či rôzne automatické digitálne kamery (fotopasce), sa postupne niektoré z týchto záhad podarilo objasniť. K takýmto technickým zázrakom patria aj tzv. hniezdne tubusy, ktoré boli skonštruované a úspešne po prvý raz použité na monitorovanie populácií pĺšika lieskového koncom 20. storočia vo Veľkej Británii. Boli jednoduché na inštaláciu a finančne dostupné. Anglickým vedcom sa navyše vďaka rozsiahlej kampani podarilo prebudiť živý záujem laickej verejnosti o tohto roztomilého tvora a ktorá sa počas niekoľkých nasledujúcich rokov aktívne zapájala do mapovania jeho rozšírenia na Britských ostrovoch. Takto sa do rúk biológov dostali cenné, dovtedy neznáme a neraz i prekvapujúce informácie o ekológii, dennej a nočnej aktivite, nárokoch na prostredie, potrave či rozmnožovaní. Hniezdny tubus na monitorovanie časopriestorovej aktivity pĺšika lieskového importovaný k nám na Slovensko z Veľkej Británie. Zdroj: http://www.nhbs.com/dormouse_nest_tube_ plastic_tube_only__tefno_185813.html Na území Slovenska takýto komplexný výskum pĺšika zatiaľ chýba, preto sme sa zhruba pred piatimi rokmi, inšpirovaní úspechmi tejto metódy výskumu pĺšika vo Veľkej Británii, rozhodli rozvešať v teréne prvých 25 britských hniezdnych tubusov. Hneď v prvom roku výskumu sa táto metóda importovaná z Veľkej Británie dobre osvedčila aj v odlišných geografických podmienkach Slovenska. Postupne sme v teréne inštalovali na rôznych lokalitách v okolí Žiliny a tiež na území Národného parku Muránska planina 225 týchto tubusov. Kontrolujeme ich v pravidelných časových intervaloch v rámci sledovania sezónnej aktivity pĺšikov počas vegetačného obdobia (marec – november). Plch sivý konkurentom Hniezdne tubusy, v ktorých si pĺšiky budovali svoje letné hniezda a ktoré používali ako úkryt, alebo v čase reprodukcie na výchovu svojich mláďat nám veľa prezradili o jeho ekologických nárokoch na prostredie. V lesoch dával prednosť porastom nižších vekových tried, kde má v porovnaní s vysokovekými lesmi k dispozícii širšie potravné spektrum. Ďalej sa ukázalo, že najviac mu vyhovujú tubusy upevnené vo výške minimálne 65 cm nad zemou a orientované na SZ. Pri viacerých kontrolách sme s prekvapením zistili, že vo vyššie umiestnených tubusoch sa zdržiaval telesne väčší a tým pádom konkurenčne úspešnejší plch sivý. Ale ako to už v prírode býva zvykom, ostré hrany vzájomnej nevraživosti sa časom obrúsia a koexistujúce druhy tak nájdu najlepšiu životnú stratégiu, ktorá umožní existenciu oboch druhov. Využívaný priestor si rozdelia tak, aby si vzájomne čo najmenej konkurovali. Mláďa pĺšika lieskového krátko po osamostatnení. Mozaika nových poznatkov zatiaľ vystupuje iba v nejasných kontúrach, ale s každým rokom výskumu pribúdajú jasnejšie a výraznejšie kamienky v nej. Premenlivosť prírodných dejov je obrovská, spleť ekologických vzťahov a súvislostí často neprehľadná, ale vytrvalý a viacročný výskum môže objasniť viaceré, nesporne zaujímavé aspekty z biológie tohto charizma- tického tvora. Použitá literatúra: JUŠKAITIS R. 2003: Abundance dynamics and reproduction success in the common dormouse, Muscardinus avellanarius populations in Lithuania. Folia Zoologica 52: 239–248. JUŠKAITIS R. 2008: The Common Dormouse Muscardinus avellanarius: Ecology, Population Structure and Dynamics. Vilnius: Ekologijos institutas. ISBN 978-9986-443-40-7

8 NOVÉ DRUHY DREVÍN V BUDATÍNSKOM PARKU Ing. Květa Kicková - Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková Historický park v Budatíne malebne dotvára siluetu hradu ležiaceho na sútoku dvoch riek. Návštevník má možnosť prechádzkou po kľukatých cestičkách rozjímať nad starými dobrými časmi s pohľadom upretým na stáročné solitéry mohutných stromov. Rovnako môže na seba nechať vplývať upokojujúcu paletu zelených odtieňov prepojenej korunnej klenby hustých stromových porastov. Práve táto efektná konfrontácia voľných priestranstiev, osamotených velikánov a veľkých skupín stromov podporená priehľadmi na architektonicky pôsobivé stavby je charakteristická pre prírodno-krajinársky parkový štýl. Ide o nepravidelný typ parkovej tvorby, ktorej snahou je cielenými zásahmi modelovať pôsobivý, ale zároveň na pohľad prirodzený vzhľad daného krajinného priestoru. Vznik parku okolo Budatínskeho hradu môžeme datovať len približne, niekde do 17. storočia. Pravdepodobne až na prelome 18. a 19. storočia začal získavať základné rysy terajšej podoby. V priebehu storočí menil svoju tvár podľa dobového vkusu a potrieb majiteľov hradu. Napríklad už od neskorého baroka sa pri parkovej tvorbe uplatňovali cudzokrajné dreviny. Výsadba exotických rastlín vrátane vzácnych druhov stromov okolo šľachtických sídel dobre podporovala elitárske snahy a myslenie tejto vrstvy obyvateľstva. Možno práve z podobných dôvodov boli pri veľkých úpravách v roku 1745 aj v Budatínskom parku vysadené u nás nepôvodné platany javorolisté. Platan javorolistý je taxón s tajomným pôvodom, ide zrejme o kríženca, ktorý vznikol v Londýne v polovici 17. storočia, názory na jeho pôvod sa však rôznia. V súčasnej podobe parku tvoria platany hlavný vizuálny prvok južnej časti parku, väčšinovou drevinou však zostáva lipa veľkolistá. Vďaka hodnotám, ktoré predstavuje sa park stal od roku 1963 súčasťou Národnej kultúrnej pamiatky Hrad s areálom a na jeho ochranu a starostlivosť dohliada Krajský pamiatkový úrad so sídlom v Žiline. Pamiatkový úrad schvaľuje všetky úpravy či väčšie revitalizácie parku. Počas revitalizácie v rokoch 2009 až 2010 bolo dosadených aj viacero cudzokrajných druhov drevín a krov: orech kráľovský a tisovec dvojradový – v prípade, že spomenieme len zástupcov stromov. Starostlivosť o park vyžaduje pracovať s dlhodobou perspektívou. Stromy ako dlhoveké a pomaly rastúce rastliny dosahujú požadovaného vzhľadu a pôsobivosti až po viacerých desiatkach rokov, preto treba priebežne počítať s dosádzaním nových jedincov v dostatočnom predstihu. Z týchto dôvodov boli v lete 2016 vysadené na kraj centrálneho priestranstva dva vzácne cudzokrajné druhy drevín – ginko dvojlaločné a ľaliovník tulipáno- kvetý. Výber práve týchto na Slovensku nepôvodných drevín nemá navádzať na elitárske myšlienky, ale ich nevšedný habitus vhodne dotvorí túto časť parku a umocní jeho jedinečnosť. Umiestnené boli na voľné priestranstvo v blízkosti porastovej steny, aby mali aj do budúcnosti dostatok priestoru pre svoj rast a mohli zo všetkých strán pútať na seba pohľady návštevníkov. Ich dodanie sprevádzala nešťastná udalosť, keď pri prevoze dodávateľovi na nezakrytej korbe nákladného auta bola krupobitím poškodená väčšina ich listov. Neutešený vzhľad a vyhliadky obidvoch jedincov sa ale v krátkom čase vylepšili a tak mohli byť vysadené. Išlo o približne štvormetrové jedince v kontajneroch. Na novom mieste sa im dobre darí, pustili nové výhonky s listami a v budúcom roku už môžeme očakávať ich rozvitie do plnej krásy. Ešte sme zostali dlžní aspoň krátku botanickú charakteristiku týchto dvoch pre park nových druhov stromov: Ginko dvojlaločné

9 Ginko je starobylý druh, ktorý prežil dobu dinosaurov a pochádza z príbuzenstva ihličnatých drevín. V súčasnosti je prirodzene rozšírený len v malej oblasti východnej Číny. Pôvodne rástlo viacero príbuzných druhov po celej planéte a samotné ginko sa hojne vyskytovalo aj v Európe. Predstavuje unikát v rastlinnej ríši, pretože do dnešnej doby sa z veľkej a rozšírenej skupiny „ginkovitých“ rastlín zachovala jediná čeľaď s jediným rodom a s jediným druhom – ginkom dvojlaločným – ktorý má už teda 250 miliónov rokov. Ginko je dlhoveká drevina, údajne sa dožíva aj 2000 rokov. Dorastá do výšky okolo 30 m, v dospelosti má rozložitú korunu s hrubými konármi. Veľmi zaujímavý je vejárovitý tvar kožovitých listov s nerozvetvujúcou sa žilnatinou. Hlavný zárez na hornej časti listov ich delí na dva laloky. Vyrastajú na skrátených konárikoch vo zväzočkoch. Ich svetlozelená farba z jari a leta sa v jeseni mení na svietivo zlatožltú. Je to svetlomilný dvojdomý strom. Dvojdomosť znamená, že rozoznávame samčie a samičie jedince. Samčie jahňa- dovité šištice sú asi 3 cm dlhé, žlté s mnohými tyčinkami. Vyrastajú na skrátených konárikoch. Na „samičkách“ zas vyrastajú zvláštne rozmnožovacie orgány v pazuchách listov – vyzerajú ako 4 cm dlhé na konci rozšírené, stopky. Sú to dva zakrpatené premenené listy, vytvárajúce pohárikovité priehlbeniny, v ktorých sú umiestnené dve vajíčka. Tie na svojom vrchole vylučujú opeľovaciu kvapku, na nej sa zachytí peľ unášaný vetrom. Vysychaním tejto kvapky sa peľ vťahuje do peľovej komôrky. Vajíčko nečaká na oplodnenie, ale sa začína vyvíjať hneď po opelení. Samotný proces oplodnenia je zložitý a nasleduje 2 až 3 mesiace po opelení, v čase, keď plod už odpadol zo stromu. Plod je guľatý, asi 2,5 cm veľký, po dozretí žltý. Stredná časť osemenia je dužinatá, po opade na zem silne zapácha. Vnútorná časť je zdrevnatená. Plody sú jedlé, používajú sa v orientálnych receptoch. Stromy začínajú plodiť ako 20 – 30 ročné. Spoľahlivé rozlíšenie pohlavia nedospelých rastlín je prakticky nemožné. Ľaliovník tulipánokvetý je veľmi dekoratívny listnatý strom pochádzajúci zo Severnej Ameriky. V Európskych parkoch sa pestuje už od 17. storočia. Rastie pomerne rýchlo, v dospelosti dosahuje až 40 m. Obľubuje vlhkú pôdu, dlho trvajúce sucho spôsobuje opadávanie listov. Má úzku korunu, ktorá sa postupne stáva kužeľovitou. Veľmi nápadný je svojím veľkým – až 6 cm kvetom. Kvety majú 6 veľkých žltých korunných lupienkov s oranžovým pruhom. Kvitne v máji až júni. Plodom je krídlatá nažka. Nažky sa tvoria na dlhých vzpriamených približne 8 cm kužeľovitých súplodiach, ktoré sa neskoršie hviezdicovito roztvárajú. Semená sa roznášajú vetrom, na strome zostávajú cez zimu a postupne vypadávajú. Nevšedný tvar majú veľké skoro štvorcové listy so 4 lalokmi vyrastajúce na dlhých stopkách. Sú hladké a lesklé. Na jeseň sa sfarbujú do výraznej žltej farby. Zaujímavosťou je, že kôra obsahuje jedovatý alkaloid tulipiferin, ktorý u ľudí toxicky pôsobí na nervovú sústavu a srdce. Použité zdroje: URBANOVÁ, V.: Park pri Budatínskom hrade a jeho premeny. Považské múzeum v Žiline, Žilina, 2013, 61 s. http://botany.cz/cs/liriodendron-tulipifera/. https://en.wikipedia.org/wiki/Liriodendron_tulipifera. AUGUSTÍN, J.: Ginkgo biloba. [online]. Dostupné na: http://www.gusto-flora.sk/ginkgo_biloba-1.html. Ľaliovník tulipánokvetý

10 ARCHEOLÓGIA NA BUDATÍNSKOM HRADE V ROKOCH 2006 – 2016 Mgr. Zuzana Staneková - Považské múzeum v Žiline Foto: Zuzana Staneková Rok 2016 je už desiatym rokom odkedy sa na dlhý čas zavreli brány Budatínskeho hradu pre návštevníkov za účelom jeho rozsiahlej rekonštrukcie. V súčasnosti je hrad už čiastočne prístupný verejnosti i s novou expozíciou, rekonštrukčné práce však pokračujú v niektorých priestoroch i naďalej. Ruka v ruke s rekonštrukciou hradu už desiaty rok prebiehajú aj archeologické výskumy. Tento príspevok je len malým zhrnutím doterajších poznatkov o hrade z pohľadu archeologických výskumov, ktoré tu počas rekonštrukčných prác prebiehajú. Hrad počas archeologického výskumu v roku 2007. Pod južnú terasu bola vyvážaná zemina vyťažená z veže a sond na terase Prvý v rade výskumov sa uskutočnil v lete roku 2006, kedy pod vedením PhDr. Petra Bednára CSc. a s odbornou asistenciou mojej osoby, prebehol výskum na nádvorí Budatínskeho hradu, kde bola v blízkosti hospodárskej budovy skúmaná stredoveká priekopa a pri kaplnke boli odkryté pozostatky barokového paláca z 18. stor. Pred Vianocami v roku 2006 sme započali výskum interiéru veže, ktorá bola následne doskúmaná na jar roku 2007. Odkrylo sa celé spodné podlažie veže, ktoré bolo v 20. rokoch, pri Čákyovských prestavbách zasypané stavebnou sutinou. Zistilo sa, že veža, vybudovaná na skale ako ju poznáme v súčasnosti, nie je prvou vežou hradu. Zo staršej veže, ktorá sa zrejme zrútila, sa zachovala iba časť základového muriva, vybiehajúca spod základu súčasnej veže. Ako sa však ukázalo až počas výskumu v lete 2007, stavba veže nebola prvotnou aktivitou v tomto, pôvodne močaristom teréne obklopujúcom menšiu skalnú vyvýšeninu. Prvou aktivitou bolo navezenie zeminy a vytvorenie umelého pahorku s úmyslom vybudovania menšieho vežového hradu. Toto zistenie zaradilo hrad Budatín k hradom typu „motte“, akých je na Slovensku len málo (napr. Gemerský hrad). Výskum v roku 2007, počas ktorého bolo preskúmaných 19 archeologických sond priniesol mnohé závažné závery. Počas neho sa podarilo zdokumentovať viaceré výrazné prestavby a menšie stavebné úpravy v stredoveku za Suňogovcov i novoveku, kedy hrad vlastnili Čákiovci. Rozpoznané boli napríklad dve stavebné fázy hradieb, pričom staršie hradby, obkolesujúce pôvodne menší vodný gotický hrad sa, zrejme v dôsledku chybného založenia, zrútili. Mladšie, suňogovské opevnenie, ktorého súčasťou bol

11 i bastión a vonkajšia vodná priekopa už obopínalo, v porovnaní s pôvodným vežovým hradom, omnoho väčší areál renesančného hradu. Ten v tom čase pozostával z tzv. „dolného“ a „horného“ hradu a jeho súčasťou, ako sa dočítame u J. Kočiša, boli okrem obytných priestorov v počte 47 miestností v tzv. „hornom hrade“, napríklad aj stajne, pivovar, studňa, ľadovňa nachádzajúce sa v „dolnom hrade“. Preskúmaný bol aj už spomínaný bastión, ako aj kamenný most s tromi arkádami a balustrádou, ktorý však existoval až v neskoršom, barokovom období, keď už hrad neplnil obrannú funkciu a na mieste zaniknutého bastiónu stála kaplnka. Most premosťoval už čiastočne zasypanú, viac- -menej už len dekoratívnu priekopu severne od hradu, tesne pred hospodárskou budovou. Výskum v roku 2007 bol skutočne rozsiahly, trval osem mesiacov a priniesol mnoho nových zistení, o ktorých sa čitateľ v prípade záujmu dozvie viac v niektorom z citovaných príspevkov uvedených v literatúre na konci tohto článku. Ďalší výskum, vyvolaný potrebou stavby verejných toaliet pre návštevníkov, prebehol v rokoch 2009 a 2010 pod južnou terasou. Výskum, opäť pod vedením PhDr. P. Bednára CSc., tentoraz s odbornou asistenciou Mgr. L. Kriškovej, opätovne potvrdil existenciu umelého násypu „motte“ navŕšeného na skalnej vyvýšenine za účelom vybudovania najstaršieho stredového vodného hradu. Ďalší výskum prebehol v roku 2013, kedy boli pod vedením PhDr. P. Bednára, CSc. a s asistenciou Mgr. A. Nemerguta, PhD. a Mgr. M. Zaujecovej preskúmané tri sondy. Jednou sondou sa mala doskúmať situácia z roku 2010 v priestore plánovaných verejných toaliet pod južnou terasou, druhou sondou sa preveroval priestor pod plánovanou reštauráciou na južnej terase a tretia sonda mala preskúmať plochu pre plánovaný výkop pre žeriav na nádvorí hradu, pod severnou terasou. V jednotlivých sondách boli zachytené torzá architektúr z rôznych prestavieb hradu, datované od 15. až do 18. stor. Medzi nimi bola skúmaná opäť i časť staršej hradby. Najzaujímavejší bol nález múrov v mieste výkopu pre žeriav, nakoľko v danom priestore sa až do okamihu nálezu týchto architektúr nepredpokladala existencia zástavby. Koncom roku 2015 a v prvej polovici roku 2016 prebehla zatiaľ posledná etapa archeologického výskumu, vyvolaná potrebou prepojenia dažďovej kanalizácie z kaplnky, s odpadovou šachtou za bránou hradného nádvoria. Počas tohto výskumu, vedeného RNDr., Mgr. Mariánom Samuelom z Arecheologického ústavu Slovenskej akadémie vied a za odbornej účasti Mgr. A. Slanej a mojej boli v dvoch sondách prebádané štyri murivá, pochádzajúce zo staršej, renesančnej fázy hradu, i z mladšej, barokovej prestavby. V súčasnosti je síce hrad už čiastočne prístupný verejnosti, avšak k jeho úplnému zrekonštruovaniu vedie ešte dlhá cesta. A tak, ako tomu bolo doteraz, i v budúcnosti bude každý, či už väčší alebo menší zásah do zeme v bezprostrednej blízkosti hradu alebo jeho širšom okolí sledovaný archeológom tak, ako to stojí v rozhodnutí Krajského pamiatkového úradu v Žiline. Výskum v prízemí veže v roku 2006

12 Tretí nosný oblúk kamenného mosta z 18. stor. odkrytý v roku 2007 Oblúk renesančnej klenby zamurovaný počas mladšej prestavby. Nález z jari 2016

13 S odstupom času sa dá povedať, že takmer všetky archeologické výskumy, ktoré na hrade za uplynulé desaťročie prebehli boli veľmi prínosné a najmä ten najrozsiahlejší v roku 2007, mal zásadný vplyv na osvetlenie dejín hradu v jednotlivých časových etapách. To so sebou samozrejme nieslo určitú dávku problémov súvisiacich s projektovaním pôvodného zámeru rekon- štrukcie, kedy museli architekti prehodnocovať pôvodné plány a niekoľkokrát ich pozmeniť, aby nedošlo k narušeniu výnimočných nálezov. Každý nasledujúci výskum nás len utvrdzoval, že Národná kultúrna pamiatka Budatínsky hrad je stále plný tajomstiev a že i miesta, na ktorých sa nepredpokladajú nálezy architektúr nakoniec môžu prekvapiť dôkazom o staršej, či mladšej zástavbe. Použitá literatúra: P. Bednár/Z. Stranianková: Zisťovací výskum na Budatínskom zámku v Žiline. In: Archeologické výskumy na Slovensku v roku 2006. Nitra 2008, s. 33, 34. P. Bednár/Z. Staneková: Výsledky archeologického výskumu Budatínskeho zámku. In: Archeologické výskumy na Slovensku v roku 2006. Nitra 2009, s. 29 – 31. P. Bednár/Z. Staneková: Budatínsky hrad vo svetle archeologických nálezov. In: D. Pindur/M. Turóci a kol.: Šľachta na Kysuciach. Čadca – Český Těšín – Žilina 2012, s. 7 – 17. P. Bednár/L. Krišková: Archeologický výskum v areáli Budatínskeho hradu. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 2010. Nitra 2015, s. 38 – 39. P. Bednár/L. Krišková/Z. Staneková: Žilina-Budatín, NKP hrad Budatín. „Stavebné úpravy – časť verejné toalety, I. etapa“. Výskumná správa z I. etapy výskumu. Nitra 2011. J. Kočiš: Od Čachtíc po Strečno. Bratislava 1989. M. Plaček/M. Bóna: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava 2007. EDIČNÁ NOVINKA Peter Šimko (zost.): Po koľajniciach do Rajca Vydalo Považské múzeum v Žiline, Žilina 2016, 84 strán, farebné a čieno-biele fotografie, anglické resumé. odborná publikácia Autori textu: Peter Šimko, Dušan Lichner Spolupráca: Petr Hoffman, Ondřej Řepka, Lumír Kunc, Jozef Feiler, Jozef Remenec, Marián Ziman a ďalší Publikácia plní funkciu odbornej monografie, popisuje vývoj železenice Žilina – Rajec od jej postavenia v roku 1899 po súčasnosť a zároveň je sprievodcom pre návštevníkov Rajeckej doliny, ktorí využijú vláčik na cestu za jej krásami. Odborná i popularizačná časť sú doplnené o množstvo cenných historických i súčasných fotografií. Vydanie publikácie podporili Považské múzeum v Žiline v zriaďovateľskej pôsobnosti ŽSK, Mesto Žilina, spoločnosti Logisped a Cementáreň Lietavská Lúčka.

14 ŠAFRANY ALEBO JESIENKY? ČASOVÝ ASPEKT TERÉNNEJ BOTANICKEJ PRAXE Ing. Květa Kicková - Považské múzeum v Žiline Foto: Květa Kicková, Anna Kucharčíková Nielen hubári a ostatní aplikovaní znalci prírodných dejov vedia, že keď chceme v prírode niečo určité nájsť, je dôležité hľadať nielen na správnom mieste, ale aj v správnom čase. V prípade, že zohľadníme časové hľadisko, bude aj odpoveď na otázku z úvodu rýchla a správna. Už z diaľky nám bude pri pohľade na lúku pokrytú hlávkami veľkých fialových kvetov zrejmé o aký rastlinný druh ide. Ak pozeráme na porast obkolesený prírodou v skorom jarnom šate, budú tam kvitnúť šafrany, počas jesenného obdobia pôjde o zakvitnuté jesienky. Nemusíme pritom poznať botanické charakteristiky jednotlivých druhov ani pátrať po osvedčených determinačných znakoch, ktoré by nám tajomstvo názvu kvetiny odhalili. Ako sa v našich zemepisných šírkach menia ročné obdobia, rastlinstvo sa za státisíce rokov svojho vývoja prispôsobilo týmto pravidelným výkyvom. Vyvinulo sa množstvo rôznych životných cyklov a životných stratégií ako, kde a kedy vyrásť a zároveň zabezpečiť budúcnosť svojim potomkom. Šafrany kvitnú skoro na jar, často ešte pred roztopením snehu, využívajú skoré kvitnutie v predstihu pred ostatnými rastlinami, čo im zaisťuje pozornosť prvých opeľovačov aj „dostatok miesta na slnku“. A v prípade nepriaznivého počasia prichádza na rad samoopelenie. Jesienky zas majú nevšedne rozdelený svoj životný cyklus - na neskoré jesenné kvitnutie a priaznivé jarné obdobie ponechali na rast listov a vývin semien. Práve Jesienka obyčajná (Colchicum autumnale) kvitne koncom augusta až do novembra. Kvety vyrastajú z hľuzy aj po viacerých, prisadajú na hľuzu krátkou stonkou a zrastené okvetie tvorí dlhú 30 cm rúrku, ktorá siaha až nad povrch pôdy (približne 10 cm).

15 tieto pravidelne sa opakujúce životné prejavy (fenologické fázy) závisia od komplexu podmienok vonkajšieho prostredia. Napríklad kvitnutie šafranov začína už v marci, ale závisí od priebehu počasia a nemusí prebiehať každoročne vždy v rovnakom čase. Veľkú úlohu tu však hrá aj nadmorská výška lokality - v subalpínskom stupni nájdeme kvitnúce jedince až do začiatku leta. Výnimky potvrdzujú pravidlá, takže občas sa dá nájsť kvitnúca jesienka aj na jar. Určité klimatické parametre môžu spôsobiť, že vykvitne v netradičnú dobu. Táto forma je popísaná ako varieta vernum. Niektoré orchidey napríklad nemusia kvitnúť každým rokom, sklenobyľ bezlistá môže kvitnúť a vytvoriť plody aj pod povrchom pôdy. Príroda má svoje zákonitosti, ktoré sa voči praktickým potrebám botanika môžu zdať občas málo ústretové. Práca botanika v múzeu nezahŕňa len starostlivosť o zbierkový fond, široký okruh prezentačných činností, ale aj terénnu prácu, ktorá je predpokladom akvizičnej, vedecko-výskumnej a ostatných odvodených odbor- ných činností. Podľa potrieb akvizičnej koncepcie alebo výskumnej úlohy sa vyberá vhodná metodika práce, ktorá má za úlohu zdokumentovať reálny stav predmetného druhu, spoločenstva alebo biotopu. Neoddeliteľnou časťou každej metodiky musí byť vhodný harmonogram prác, v prípade niekoľkoročného výskumu sa musí sledovanie opakovať v obdobnom čase, aby boli zistené parametre porovnateľné. Dôležité je správne načasovanie návštevy lokality. Vegetačná sezóna zahŕňa sled klíčenia, optima a odumierania (častí vývinového procesu) veľkého množstva rastlinných druhov. Rastliny rozličným umiestnením svojich životných cyklov na časovej osi, čo najlepšie využívajú dostupné zdroje, bojujú vo veľmi silnom konkurenčnom boji s ostatnými rastlinami a získavajú náskok pred svojimi konzumentmi. Počas vegetačného obdobia tak má na určitej lokalite vždy prevahu určitý rastlinný druh alebo skupina druhov. Prejavuje sa to väčšinou vizuálnou prevahou práve kvitnúceho hojného druhu a táto fáza časovej štruktúry spoločenstva sa nazýva aspekt. Poznanie rozdielnej doby kvitnutia vzhľadovo podobných druhov môže prácu v teréne uľahčiť. Napríklad podobné vlhkomilné valeriány s perovito zloženými listami sa obdobím kvitnutia neprekrývajú, valeriána výbežkatá kvitne v máji a júni, Šafran spišský (Crocus discolor) má jeden veľký fialový kvet, ktorý vyrastá z guľovitej podzemnej hľuzy. Začína kvitnúť ešte pred rastom uzučkých čiarkovito kopijovitých listov s bielou stredovou žilou. Okvetné lístky sú na báze zrastené do krátkej rúrky, vyduté, 2 až 3 krát dlhšie ako široké a špicaté. Zložitejšia je otázka rozlišovania jednotlivých druhov šafranov. Doposiaľ nie je jednotne taxonomicky definované vymedzenie šafranov rastúcich na našom území, ich členenie na druhy resp. poddruhy. Šafran karpatský (Crocus heuffelianus) sa podľa aktuálne platného taxonomického statusu viditeľne líši najmä lysým ústím okvetia a tupo špicatými okvetnými cípmi Jesienka kvitne koncom augusta. Ide o hojne rozšírenú rastlinu vlhkých lúk, pasienkov a lužných lesov, rastie v nižších aj vyšších polohách. Vyrastá z nesúmernej vajcovitej hľuzy, ktorá je zanorená hlboko v substráte Šafran spišský v apríli

16 valeriána lekárska v júli až auguste. Na úrovni jedinca je ďalším špecifikom botanickej práce potreba mať skúmaný druh v požadovanom vývinovom štádiu – aby bol v teréne vizuálne postrehnuteľný (vyrastený), prípadne taxonomicky určiteľný – mal vyvinuté determinačné znaky, ktoré ho odlišujú od podobných príbuzných taxónov. Napríklad niektoré divorastúce ruže sa dajú s určitosťou determinovať do konkrétneho druhu len 14 dní po odkvitnutí, alebo treba brať do úvahy aj znaky na minuloročných šípkach. Pri množstve rodov vyšších rastlín je pre presnú determináciu potrebné vidieť niektoré znaky na pohlavných orgánoch. (Práve už malé funkčné zmeny na pohlavných orgánoch účinne podporujú fylogenézu a diverzifikáciu druhov.) Je náročné, prípadne až nemožné, zodpovedne určiť nekvitnúceho jedinca napríklad z rodov nevädzovec, silenka, vŕbovka, kozobrada, kruštík a mnohých ďalších. Alebo sa v hľadaní v botanickom kľúči zaseknete, že ešte je naozaj priskoro tušiť, aký povrch budú mať plody určovaného mliečnika, keď len začal kvitnúť. Väčšinou sa nájde viacero znakov a indícií, ktoré nám dopomôžu správne určiť predmetný druh. Zásadné je byť nielen na mieste v správny čas, ale aj v tom správnom ontogenetickom štádiu jedinca. Uvedená problematika je značne zložitejšia v prípade niektorých vybraných poloparazitických rodov. Napríklad čermeľ alebo štrkáč. Pri ich zástupcoch je veľká vnútrodruhová premenlivosť v populácii v priebehu roka. Vytvárajú viacero sezónnych typov respektíve ekotypov ako jarný typ, letný alebo jesenný. Znaky sezónnych typov sa môžu v niektorých parametroch prekrývať a niektorý typ môže u kon- krétneho druhu prevažovať – ako je to pri jesennom type štrkáča neskorého. Pri väčšine druhov existuje veľké množstvo typov, ktoré sa líšia kombináciami sezónnych ale aj iných znakov. Sezónny polymorfizmus sa prejavuje v období kvitnutia, v počte byľových článkov, typom vetvenia a podobne. V rámci jednej populácie sú tieto znaky značne stabilné, ale menia sa pomerne kontinuálne medzi populáciami a sú veľmi ťažko taxonomicky hodnotiteľné (lebo tvoria len časť vnútrodruhovej premenlivosti). Rôzne druhy majú pritom sezónne morfotypy rôznou mierou odlíšené. Rešpektovanie časového hľadiska je preto jedným zo základných predpokladov úspešnej terénnej botanickej praxe. Jesienka obyčajná. Listy sa v hustej prízemnej ružici vyvíjajú až na jar, byľ postupne rastie a nesie pomerne veľkú tobolku s množstvom semien. Listy sú lesklé, kopijovité až do 40 cm dlhé a okolo 5 cm široké. Semená dozrievajú v lete a rastlina sa následne zatiahne naspäť do hľuzy Šafran spišský. Fialovou farbou svojich kvetov dokáže ovládnuť na krátky čas veľké plochy podhorských a horských lúk kotlín a pohorí severu stredného Slovenska

17 NAJVÄČŠIA MAPA UHORSKA JE V BUDATÍNSKOM HRADE Mgr. Peter Šimko, PhD. - Považské múzeum v Žiline Foto: Peter Šimko, Anna Kucharčíková Budatínsky hrad sa pýši nielen novými expozíciami, ale aj jednou vzácnosťou, ktorá je nainštalovaná v jeho veži na 6. nadzemnom podlaží. Po drobných úpravách pri otváraní nových expozícií v roku 2016 sme urobili drobné zmeny aj v tejto kruhovej miestnosti, ktorá je tematicky zameraná na zaujímavé kartografické diela zachytávajúce Uhorsko, ale najmä Žilinu, Budatín a okolie. Už v roku 2014 nám súkromný zberateľ s Kysuckého Nového Mesta zapožičal mapu, ktorá dominuje tomuto priestoru a svojimi rozmermi vzbudzuje obdiv. Ide o mapu Uhorska od Ignáca Müllera. Pôvodom mapy sa zaoberali hlavne maďarskí historici László Bendefy a Lajos Tiderle. Mapa bola dokončená v roku 1769 a vydaná v malom náklade. Voči ostatným mapám je podstatne presnejšia a obsahuje viac geografických názvov. Išlo o vrcholné dielo, ktoré prekonalo všetky dovtedajšie kartografické práce. Od Lazarovej mapy (Tabula Hungarie) vydanej v roku 1528, ktorá bola vypracovaná v časoch Dóžovho povstania (1514) sa nové mapovania takmer neusku- točňovali. V roku 1709 vypracoval novú mapu Uhorska Johann Christoph Müller. Následne po ňom začal spracúvať Samuel Mikovíni sériu 50 máp uhorských stolíc. V roku 1750 však zomrel a jeho dielo ostalo nedokončené. Keďže mapa J. Ch. Müllera v 60. rokoch 18. storočia už Dvorskej vojnovej rade vo Viedni nevyhovovala, nariadila vypracovanie novej mapy. Predseda Dvorskej vojnovej rady Andrej Hadik nariadil materiál spracovaný Mikovínim doplniť o chýbajúce časti a vydať systematickú a kvalitnú mapu dostupnú v jazyku obyvateľstva,. Jej výrobou bol poverený Ignác Müller. Narodil sa v roku 1727 v Sékesfehérvári. Už ako 17-ročný slúžil

18 v armáde a jeho kariéra prudko rástla. V roku 1764 pracoval v nezávislej kartografickej skupine, začlenenej pod zememeračské oddelenie armády, vedené Franzom Moritzom Lacym. Na spracovanie mapy dostal poverenie 13. mája 1764 a ďalšieho 4,5 roka sa venoval so skupinou kartografov jej výrobe. Využili dostupné materiály (mapy stolíc a staršie mapy Uhorska). Chýbali však mapy uhorských stolíc Zala, Heves, Hajdú, Szabolcs, Szatmár a Szilágy, ako aj územie 17 sedmohradských stolíc. Preto sa dá predpokladať, že zememerači vykonali aj množstvo terénnych meraní a zakresľovaní. Okolie Žiliny zachytene na mape 26. júna 1769 Müller oznámil Lacymu, že dielo je hotové. Mapu vyryl známy viedenský medirytec J. Chr. Winkler na 12 dieloch a vytlačená bola v jeho tlačiarni na 12 hárkoch. Materiál (papier) na tlač mapy bol vyrobený vo Volkersthausene na brehu Bodamského jazera. Počet vydaných exemplárov mapy nie je známy. Exempláre neboli bežne dostupné – muselo sa s nimi zaobchádzať dôverne. Za vyhotovenú mapu získal Müller množstvo vyznamenaní. Po dokončení litografických prác bol v r. 1771 Müller menovaný do Nagyenyedu. O tri roky neskôr požiadal o odchod do dôchodku, po ktorom sa presťahoval do Bratislavy a tu zomrel v roku 1804. Mapa zložená z 12 listov dáva spoločne vnútorný rozmer 244 x 204 cm. Zachytáva pevnosti, obce (zvlášť obohnané a neobohnané hradbami), rieky, cesty (odlišuje hlavné - verejné cesty /viae publicae/, napríklad Jablunkov – Žilina - Nolčovo, iné cesty umožňujúce rýchlu dopravu /viae veredariae/, napríklad Trenčín – Žilina – Belá - Orava a ostatné riadne cesty /viae ordinariae/, napr. Žilina – Rajec) s uvedením vzdialeností medzi obcami v míľach, ako aj poštové úrady, mosty, trajekty, prievozy a ďalšie podrobnosti. Šrafovaním sú vyznačené vrchy a ostatný reliéf krajiny. Názov mapy Detail mapy s vysvetlivkami a vyobrazením baníkov

19 Vľavo hore sa nachádza názov mapy začínajúci slovami „Mappa geographica novissima Regni Hungarie...“ a pokračuje vymenovaním všetkých území krajiny (žúp na území krajiny, území Jász a Kún, Temešského bánstva, ako aj Chorvátskeho, Slavónskeho a Dalmátskeho kráľovstva a Sedmohradského kniežat- stva). Zvýraznení sú tu panovníci Mária Terézia (uhorská kráľovná) a Jozef II. (rímsko-nemecký cisár). V závere sú uvedení gróf Móric Lacy, dozorca nad tvorbou diela a autor Ignác Müller, rok 1769. Názov mapy je napísaný na vlajke, držanej dvojicou anjelov, pričom jeden z nich v druhej ruke drží výjav s podobizňou Márie Terézie a Jozefa II. a uhorskou korunou. V pravom dolnom rohu je vyobrazený Poseidón s trojzubcom, sediaci nad uhorskou krajinou. Na ľavej strane sú krásne vyobrazené výjavy z poľnohospodárstva (hore) a baníctva (dole). Barokové ozdobné grafické prvky dodávajú mape výnimočný charakter. V Maďarsku sú všetky známe exempláre uložené v Krajinskej Sečéniho knižnici (tu je dokonca kolorovaná verzia mapy) a vo Vojenskom historickom múzeu. Na Slovensku asi jediný exemplár je vystavený v Budatínskom hrade, pričom po reštaurovaní je celá mapa v jednom celku. Dovoľte nám na záver poďakovať pánovi Ing. Pavlovi Chovaňákovi za zapožičanie tejto veľmi cennej mapy do Budatínskeho hradu. Použité zdroje: http://magyarbibliofilia.hu/map20.html http://lazarus.elte.hu/hun/digkonyv/sc/sc7.htm http://www.oszk.hu/hirek/muller-ignac-magyarorszag- terkepe Horné Uhorsko na mape Ignáca Müllera

20 VÝSKUM VALU NA HRADISKU VEĽKÝ VRCH PRI DIVINKE (Podhradie, poloha Holý prieloh) Mgr. Andrea Slaná, PhD. / Považské múzeum v Žiline Foto: PhDr. Gabriel Fusek, CSc., archív Považského múzea v Žiline, Viliam Kudlej - súkromný archív Pracovníci Považského múzea v Žiline a Archeologického ústavu SAV Nitra spolupracujú od roku 2013 pri výskume centrálneho hradiska Veľký vrch. Národná kultúrna pamiatka, Hradisko Veľký vrch sa rozprestiera na kopci týčiacom sa nad údolím Váhu v chotári obce Divinka, v žilinskom regióne. Svojou rozlohou, viac ako 12 ha, sa radí k najväčším na Slovensku. Tvoria ho tri funkčné zložky. Úzka vrcholová časť sa tiahne úbočím hrebeňa od Veľkého vrchu na východ až k Malému vrchu. V rámci nej je odčlenená najmenšia časť, akropola. Najrozľahlejšie je podhradie, ktoré sa rozprestiera na severovýchodnom svahu kopca. Terénna časť výskumu sa uskutočňovala v rôznych, od seba značne vzdialených polohách. Vedúcim výskumu je PhDr. Gabriel Fusek, CSc. (Archeologický ústav Nitra). Výskum valu prebiehal v rokoch 2014 a 2015 počas letných mesiacov. Divinka. Chotárne názvy na kopci Veľký vrch. Autori M. Bartík a G. Fusek, ortofotomapa firmy Eurosense z roku 2006 s. r. o.

21 Rozmiestnenie skúmaných sond na mape 1 : 10 000. HP1 – sonda v podhradí, v polohe Holý prieloh. Autor G. Fusek. Celkový pohľad na sondu z juhozápadu. Foto G. Fusek. Poloha Holý prieloh sa nachádza v najnižšej, severovýchodnej časti podhradia. Tvorí ju pomerne mierny svah. V minulosti tu boli polia, ktoré už na začiatku 20. storočia neboli obrábané. Popri vale podhradia, na spádnici svahu sa tiahne hlboká priekopa, ktorá v nižšej časti postupne zaniká. Z vnútornej strany mierny svah prechádza do plošiny vyúsťujúcej do terénneho zlomu nad prudkým svahom. V mieste terénneho zlomu sa predpokladala existencia valu. Základným zámerom výskumu bolo zistenie, či sa v danej polohe z vnútra nachádza priekopa, zistiť poznatky o konštrukcii fortifikácie a jej datovaní. Výskumným prácam predchádzalo geofyzikálne meranie georadarom. Profilové meranie priečne na val realizoval Michal Cheben z Archeologického ústavu SAV Nitra v siedmich miestach. Na základe zistených výsledkov bolo určené vhodné miesto na umiestnenie sondy. Sonda mala šírku 2 m a postupným predlžovaním dosiahla dĺžku 20,30 m. Na skúmanej ploche podhradia sa nezistili žiadne sídliskové objekty. O skutočnosti, že táto plocha bola v minulosti využívaná však svedčí pochovaná vrstva s množstvom uhlíkov a kúskami vypálenej hliny. Výskum preukázal existenciu dvoch deštruovaných násypov valov v superpozícii. Starší z valov bol postavený na podložie upravené výkopom. Takto získaná zemina a kamene sa použili na vyplnenie jeho komôr a budovanie telesa valu. Viditeľné je Celkový pohľad na sondu zo severovýchodu. Vpredu brvno so zhlukmi kameňov pri jeho koncoch. Výskumná sezóna 2014. Foto G. Fusek.

22 rozhranie výplní komôr vnútornej drevenej konštrukcie. Zatiaľ čo výplň jednej bola hlinitá, druhá komora bola v spodnej úrovni zasypaná kameňmi z podložia a hlinou. Väčšinu objemu telesa staršieho valu tvorila kompaktná, mastná a ílovitá hlina žltého sfarbenia. O existencii drevenej konštrukcie informujú početné nálezy rozmazávajúcich sa uhlíkov rozdrobených v násype. Jej bližšia charakteristika však vzhľadom na stav zachovania nie je možná. Zo strany podhradia sa výstavbou valu vytvoril priekopovitý útvar. V ňom bola identifikovaná kolová jama zo stĺpa, zapustená do podložia. Stĺp fixoval vnútornú stenu valu. Kolová jama mala priemer 40 cm a bola vyplnená sivožltou hlinou s množstvom uhlíkov. V severozápadnom profile bola naklonená proti svahu, v smere do priekopovitého útvaru nad ňou. Oproti nej v juhovýchodnom profile vidno prejavy deštrukcie komory valu so žltými vrstvami, ktoré vznikli pravdepodobne zosúvaním telesa valu a splachovaním hlín z podhradia. Ten nebol opláštený kameňmi, a preto je pravdepodobné, že vnútorná stena staršieho valu mala formu horizontálnej drevenej konštrukcie, staticky zabezpečenej kolmi rozmiestnenými v primeraných vzdialenostiach. Datovanie staršieho valu zostáva otvorené, pretože sa v ňom nenachádzali žiadne nálezy a vzorky uhlíkov značne presiaknutých hlinou neboli vhodné na rádiouhlíkovú analýzu. Medzi dobou zániku staršieho valu a výstavbou nového uplynulo dlhé obdobie, čo dokladá vegetačná vrstva, ktorá sa vytvorila na povrchu staršieho z valov. Pred budovaním mladšieho valu odkopali časť deštrukcie staršieho. Vytvorila sa tak stavebná jama, základňa nového valu. Jeho teleso tvorili žlté, nekompaktné hliny. Niekde boli vzdušnejšie, sypké, miestami hrudkovité, alebo ílovité hrdzavožltej farby. Vyskytovali sa v nich väčšie uhlíky, niektoré boli koncentrované vo väčších skupinkách. Identifikovala sa drevená komorová konštrukcia. Dochovali sa z nej dve brvná uložené naprieč valom. Tvorené boli kompaktnými vrstvičkami uhlíkov. K ich zachovaniu došlo vďaka ich uloženiu v smere spádnice svahu, pričom nahromadená voda mohla po nich voľne stekať. Na ne kolmé brvná sa zachovali v podobe zhlukov uhlíkov v profiloch a jedeného pásu roztrúsených uhlíkov. Tieto brvná boli rozrušené kvôli výraznejšiemu pôsobeniu stekajúcej vody a pôdotoku. Komory konštrukcie boli vyplnené žltými hlinami rôznych odtieňov a kameňmi. Tie sa prirodzene akumulovali pri koncoch brvien, kam sa skotúľali pri zasypávaní komôr. Val nebol oplentovaný kamennými múrikmi a doklady o kamennej konštrukcii sa nezistili. Nie je teda zrejmé, či val tvorili len samotné drevené komory vyplnené hlinou a kameňmi, alebo steny zaisťovali aj zvislé koly. Ich prítomnosť sa v skúmanej sonde nezistila. V úseku 15 – 16 m bola do staršieho valu vyhĺbená plytká depresia. Je zrejmé, že práve v týchto miestach sa nachádzalo čelo valu. Pred ním bola identifikovaná asi pol metra široká berma, od ktorej už pôvodný svah klesal prudšie. Z vnútornej strany mladšieho valu sa zistil priekopovitý útvar vyplnený mastnejšou sivožltou hlinou. Šírka valu Jedno z vypreparovaných priečnych brvien rozhrania komôr mladšieho z valov so zosunutými kameňmi pri jeho koncoch. Foto G. Fusek. Vypreparované pozdĺžne brvno jednej z komôr mladšieho z valov. Foto G. Fusek. Celkový pohľad na dno sondy z juhozápadu. V popredí zhluk kameňov, v pozadí solitérne väčšie kamene. Foto G. Fusek.

23 je z vnútornej strany vymedzená polohou tohto útvaru, polohou koncov zdokumentovaných brvien a pásmi zhlukov kameňov, ktoré približne zodpovedali šírke komôr. Val bol široký 4,20 m. Počas výskumnej sezóny v roku 2014 tu bol objavený včasnostredoveký črep, ktorý však nie je možné využiť pre datovanie. Pochádza zo sekundárnej polohy, zo zásypu vnútorného priekopovitého útvaru. Informuje však o existencii ľudskej aktivity v podhradí v období včasného stredoveku. Z priečnych, konštrukčných driev boli odobraté vzorky na rádiouhlíkovú analýzu. Výsledky umožnili datovať výstavbu mladšieho valu, a teda obnovu opevnenia medzi roky 896 – 928, čiže do mladšej fázy veľkomoravského obdobia. Mladší z valov a aj vnútornú priekopu prekrývala vrstva plná uhlíkov a spálenej hliny. Nachádzal sa tu tiež železný predmet a nedatovateľný črep. Pravdepodobne ide o splachy z priľahlých polôh hradiska, kde je predpokladaná antropogénna aktivita. Na opisovanú vrstvu nasadala orná pôda a povrchová humusová vrstva. Výskum valu v polohe Holý prieloh sa skončil v roku 2015 a priniesol nové informácie o obrannom systéme hradiska. Literatúra Fusek, G.: Hradisko Veľký vrch v Divinke. In: Hradiská – Svedkovia dávnych čias. Zborník odborných príspevkov o hradiskách a ich obyvateľoch. Dolná Mariková 2015, s. 147 – 161. Fusek, G. – Slaná, A.: Nové poznatky z prieskumu hradiska Veľký vrch pri Divinke. In: Vlastivedný zborník Považia XXVII. Žilina: Považské múzeum 2015, s. 9 – 30. Fusek, G. – Bartík, M. – Holeščák, M. – Cheben, M. – Slaná, A.: Pamiatkový archeologický výskum. Divinka – hradisko Veľký vrch 2014. Výskumná dokumentácia. Nitra 2015. Nepublikované. depon. In Považské múzeum v Žiline. Fusek, G. – Holeščák, M. – Slaná, A., Staneková, Z.: Pamiatkový archeologický výskum. Divinka – hradisko Veľký vrch 2015. Výskumná dokumentácia. Nitra 2016. Nepublikované. depon. In Považské múzeum v Žiline. Slaná, A.: Archeologický výskum v Divinke na Veľkom vrchu pokračoval aj v tomto roku. In: Informačník obce Divinka – Lalinok. Ročník IV. Číslo 1/2014. s. 7. Slaná, A.: Archeologický výskum v Divinke na Veľkom vrchu – Tretia sezóna. In: Informačník obce Divinka – Lalinok. Ročník V. Číslo 1/2015. s. 9. Kombinačný kalibračný diagram vzoriek uhlíkov z konštrukčných brvien mladšieho valu, odobratých v roku 2014. Autor M. Holeščák. Obr. 8. Kombinačný kalibračný diagram vzoriek uhlíkov z konštrukčných brvien mladšieho valu, odobratých v roku 2014. Autor M. Holeščák. Severozápadný profil a priľahlé dno sondy s detailom kolovej jamy. Foto G. Fusek. Kamenný zásyp v jednej z komôr staršieho valu a s ňou susediaca komora s hlineným zásypom. Foto G. Fusek.

24 Podhradie. Holý prieloh. Interpretácia nálezovej situácie. Oba profily sondy HP1 so schematicky vyznačenými vrstvami v celej zdokumentovanej dĺžke. Čiernymi bodmi sú vyznačené polohy zhlukov uhlíkov a čiernymi líniami sú do profilov zakreslené brvná z plochy sondy. Vrstvy hnedých odtieňov sú mladšie než valy a ich deštrukcia. Vrstvy súvisiace s mladším z valov a s jeho zánikom sú žlté. Vrstvy staršieho z valov sú oranžové, červená označuje polohu kolovej jamy. Modrou je označené podložie. Autor G. Fusek. Tri polohy virtuálneho 3D modelu rezu mladšieho valu. Vytvoril A. Arpáš. AÚ SAV Nitra. Dno nádoby s odtlačkom po osi hrnčiarskeho kruhu. Črep bol objavený v blízkosti vypreparovaného brvna mladšieho z valov. Včasný stredovek. Foto G. Fusek. Fragment železnej tyčinky objavený v sonde HP1. Nedatovaný. Foto G. Fusek.

25 Práce v teréne počas výskumnej sezóny 2014. Foto: G. Fusek. Deň otvorených dverí na archeologickom výskume, výskumná sezóna 2015. Foto: V. Kudlej.

26 ŽIVOT BEZ CHLADNIČKY (konzervovanie a uskladnenie potravín v obci Veľké Rovné) Mgr. Katarína Kendrová / Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková, archív PMZA Strava je nevyhnutnou biologickou potrebou človeka, na ktorej pestrosť a kvalitu v minulosti vplývali mnohé okolnosti. Boli to najmä klimatické pomery daného regiónu, kvalita pôdy a sociálne postavenie obyvateľov. Horské a podhorské oblasti severozápadného Slovenska, kde sa nachádza aj drotárska obec Veľké Rovné, patrili k lokalitám, kde nebolo možné dopestovať mnohé základné poľnohospodárske plodiny a v potrebnom množstve. Samozásobiteľský spôsob hospodárenia a menšia úroda, v porovnaní s inými krajmi, nútili obyvateľov vytvoriť si čo najväčšie zásoby potravín. Nevyhnutnou súčasťou pracovných činností v domácnosti sa preto stalo aj kvalitné uskladnenie a konzervovanie potravín, od ktorých záviselo prežitie obyvateľov. Tieto rokmi overené postupy boli zárukou, že potraviny vydržia čo najdlhšie. Konzervovali sa živočíšne aj rastlinné produkty. Na krátkodobé uchovanie potravín zväčša postačila chladná miestnosť, dlhodobé uskladnenie si však vyžadovalo použitie prírodných, bežne dostupných konzervantov. Najstarším spôsobom konzervovania potravín bolo ich sušenie. Sušili sa na slnku, v tieni, v podstreší domu, na peci, v chlebovej peci alebo v dyme čiernych izieb. Hoci sa v minulosti sušením konzervovalo aj mäso a ryby, na takýto spôsob úpravy potravín si pamätníci už nespomínajú. Sušenie slúžilo najmä na uchovávanie ovocia, húb a rastlín určených na prípravu čajov a dochucovanie jedál. Huby a ovocie (najmä slivky, jablká, hrušky) sa nakrájali na plátky a rozložili na papier alebo menšie lesy. Tvoril ich jednoduchý obdĺžnikový rám z dreva, ktorý mal dno vypletené z prútia. Umiestnil sa na slnko, pec, blízko pece, do chlebovej pece alebo rúry novších sporákov. Niekde sa plátky ovocia a húb navliekli na nitky. Hrušky a slivky sa

27 často sušili celé na povalách v dyme, čím získali zaujímavú príchuť. Na sušenie väčšieho množstva ovocia sa využívali aj menšie hospodárske stavby – sušiarne, kde sa zakladali veľké lesy. A v tých sušárnach, to sa za 2 – 3 dni vysušilo, ale museli pri tem byť aj v noci, aby im to nezhorelo. Dávalo sa to na také široké lesy a to sa dávalo aj dvoma – troma radoma nad seba a to boli ohromne dobré aj tí hrušky, aj slivky. Tí, čo ich mali v záhradách, sušili ovocie aj pre susedov a rodinu. V obci ich využívali aj iným zaujímavým spôsobom – piekli v nich zemiakové placky (podlesníky) na kapustných listoch. Rastliny sa sušili vo viazaničkách v tieni, v interiéri aj exteriéri obydlia. Z mliečnych výrobkov sa touto technikou konzervoval tvaroh, pretože čerstvý rýchlo podliehal skaze. Tvaroh sa vymiesil, nasolil, niekedy aj dochutil koreninami, vyformoval do homôľok a sušil sa v stúpajúcom dyme z ohniska alebo priamo v peci. Na vzdialenejších bačovoch (letných hospodárskych sídlach) ho niekedy aj údili. Tvaroh, ktorý zostal, bol určený hlavne na predaj, aby rodina získala financie na nákup ďalších pre domácnosť nevyhnutných produktov, a preto sa nekonzervoval. Drevená lesa na sušenie ovocia a húb, záber z výstavy Od frfajdy k almázii K prírodným a zároveň aj najpoužívanejším konzer- vačným prostriedkom v minulosti patrila soľ. Konzervovanie potravín solením slúžilo na dlhodobé uchovanie najmä mäsa, tukov a mliečnych výrobkov. Často predchádzalo ďalšiemu konzervačnému procesu, už spomínanému sušeniu alebo údeniu. Na krátkodobé uchovanie sa mäso zvyklo iba ponoriť do studne. Dlhú trvácnosť mäsa a tuku dosiahli solením a natieraním cesnakom. Následne sa po vrstvách ukladalo do drevených nádob – geliet. Takýmto spôsobom sa uchovávala najmä baranina, hovädzina, ale aj bravčovina. Väčšia časť bravčového mäsa sa však po zabíjačke nechávala v páci (rôsole) – slanej vode s koreninami a cesnakom. Ale prvej, to sa všetko namočilo do rôselu, do koryta velikého a to sme ho mali pod lavicu v kuchyni. A na tragare sme mali taký veliký klin zatučený a tam sa aj to prasa obesilo, aj sa všetko robelo v tej kuchyni. Pácovaním získala vynikajúcu chuť najmä slanina. V rôsole, v drevenej dieži alebo v koryte, sa mäso ponechalo jeden až tri týždne. Každý deň sa obracalo a v prípade potreby sa roztok dolieval. Po takejto príprave sa mäso údilo. A maso bravčové sa aj posolené upeklo a dalo sa do hrnca, nadlávilo sa tam a zalialo sa bravčovú mascu. A v tých chladných špajzách vydržalo dlho. Dávnejšie sa na bačovoch vyrábala z ovčieho soleného syra aj bryndza, ktorá sa následne natlačila do drevenej nádoby – polštvrťkovej diežečky. Uskladnenie niektorých potravín a mäsa v komore, záber z výstavy Od frfajdy k almázii Údenie patrilo k najrozšírenejším spôsobom konzervovania potravín. Pri starších typoch dreveníc sa mäso údilo v podstreší domu, v časti, kde ústil komín z izby. A slaninu, tú uzdili na povale, lebo neboli komíny, boli len také piecky a tam išiel dym do celého povala. My sme mali veľký poval, aj štvero prasiat sa tam vešlo. Každý si napísal lístok, kto tam prasa mal a podľa teho si poznal to svoje, to nemal každý taký poval. Neskôr, približne od pol. 20. st., keď komín končil až na streche domu a podstrešie už nebolo dymné, stavali si obyvatelia obce na dvoroch samostatné drevené stavby – udiarne. Údilo sa na bukovom, brezovom dreve a na dreve z ovocných stromov. Údenie slúžilo predovšetkým na konzervovanie mäsa z ošípanej a mäsových výrobkov (najmä klobás), z tukov predovšetkým slaniny, sadla, loja, tiež rýb, tvarohu a syrov. Bravčový tuk konzervovali

28 aj jeho vytopením na masť – šmolc, ktorá sa stala od 30. rokov 20. st. najobľúbenejším produktom na mastenie, vyprážanie a dochutenie jedál. Z ošípanej sa však vytápali iba odrezky zo slaniny bez mäsa a vnútorné sadlo. Po vyškvarení vznikli okrem tekutej masti aj oškvarky, ktoré sa dali taktiež jednoducho a dlhodobo skladovať. Masť sa dávala do špeciálnych smaltovaných hrncov, v ktorých na chladnom mieste vydržala vyše roka. Konzervovanie mäsa údením v podstreší domu, záber z výstavy Od frfajdy k almázii K tradičným spôsobom konzervovania potravín patrilo aj kvasenie, ktoré sa s obľubou v mnohých domácnostiach používa aj v súčasnosti. Kvasením sa v minulosti konzervovala najmä kapusta, ktorá popri zemiakoch tvorila základ stravy. Nadrobno narezaná sa nakladala do sudov z bukového, dubového alebo jaseňového dreva. Ten drevený sud sa musel najskôr vypariť, tam sa dali staré sekere, aby sa ten kov rozohrial a tá voda vydržala dužiej teplá, lebo tam sa nalialo horúcej vody a prikrylo sa to bielu plachtu. Do väčších sudov natlačili aj 300 litrov kapusty, pričom jedna rodina vlastnila aj 2 sudy. Aby bol chemický proces kvasenia úspešný, domáci museli dodržať presný postup nakladania. Na dno suda zvyčajne dali cibuľu, kôpor, chrenové listy alebo kúsok chrenu, jablká, mrkvu alebo cviklu, vrecko jačmeňa alebo kus chleba. Kapusta sa tlačila po vrstvách, pričom sa každá vrstva zasypala hrsťou korenín (soľ, nové a čierne korenie, rasca a bobkový list). Prímesi, ktoré do kapusty dávali, sa samozrejme v jednotlivých domácnostiach mierne odlišovali. Keď sa sud naplnil a kapusta sa nadlávila nohami, na vrch uložili čisté kapustné listy. Masa sa pritlačila drevenými doštičkami, zaťažila ťažkými kameňmi a zvyčajne aj previazala plachtou. Takto kapusta kvasila aspoň 2 týždne. Dobre zakonzervovaná vydržala podľa pamätníkov od jesene do jesene. Zásobnica na obilie, kanva na masť a sud s kapustou, záber z výstavy Od frfajdy k almázii Ďalším, veľmi rozšíreným spôsobom dlhodobého uchovávania potravín, bolo rozváranie ovocia na lekvár, najmä sliviek, v niektorých domácnostiach aj hrušiek. Lekvár zo sliviek sa varil buď jednotlivo v každej domácnosti alebo ho varili spoločne viacerí susedia a príbuzní. Miešal sa vo veľkom medenom kotle na dvore, kde sa pod ním vyhĺbila jama a obložila sa kameňmi. Varil sa bez pridania cukru niekoľko hodín počas dňa aj noci, za neustáleho miešania. A to pri tem bývalo teľo ľudí, aj mladí, aj starí, aj sa spievalo, aj hralo a všetci, keľo ich bolo, olizovali varechy. Aby vydržal čo najdlhšie, musel byť hustý natoľko, že odpadával z drevenej varechy. Nalieval sa do väčších hlinených hrncov, neskôr 5 – litrových sklenených fliaš. A keď už postál, že bol tvrdý, tak ho ešte zaláli šmolcom povrchu, aby sa to neskazilo a tak vydržal dlho. Bol takmer každodennou potravou. K novším procesom patrilo konzervovanie ovocia cukrom, v podobe kompótov a džemov. Konzervácia potravín bola však iba prvým krokom k úspešnému a dlhodobému uchovaniu potravín. Rovnako dôležité bolo aj ich správne uskladnenie v rámci domácnosti či hospodárstva. Za týmto účelom sa využívala najmä komora, povala a pivnica. V spomienkach pamätníkov zostalo skladovanie potravín už iba v rozvinutejšom trojpriestorovom obydlí, ktoré okrem izby a pitvora disponovalo už aj komorou.

29 Komora bola tmavá a chladná miestnosť bez vykurovacieho telesa. Mala iba malé štvorcové okienko, ktoré sa na zimu upchávalo slamou, handrami alebo machom. Podlaha v miestnosti bola hlinená. Jej hlavnou funkciou bolo uskladnenie potravín, v lete sa využívala tiež na prespávanie. V komore bol umiestnený sud s naloženou kapustou, preto sa často označovala aj ako sudová komora, a gelety s naloženým mäsom. U tých, čo nemali pivnicu, boli tu uskladnené aj zemiaky, krmná repa a ďalšia zelenina. Najčastejšie boli nasypané na zemi a ohradené doskami. V komore bola na zemiaky často vyhĺbená jama, zakrytá doskami. V tých prvých domčekoch mali zemáky v tých bočných izbičkách, nie v tých, čo sa v nich kúrelo. Tam mali na to jamy prispôsobené a na vrchu nejaké dosky. Skladovali tu tiež strukoviny v slamených alebo drevených nádobách, hrnce s lekvárom a masťou, sušené ovocie a huby vo vreckách, hlinené hrnce s mliekom, drevené nádoby s natlačenou bryndzou, maslo zabalené do burgyňových listov alebo listov zo žihľavy, chlieb zabalený v obrúsku. Počas chladnejších mesiacov sa tu uchovávali aj vajíčka v prútenom košíku. Niektoré z potravín ako múka, strukoviny, cukor, ale aj upečený chlieb sa ukladali do truhly na potraviny, nazývanej aj strovná truhla. Bola rozdelená na niekoľko priečinkov a u niektorých gazdov nebola v komore, ale na povale vedľa štrichu. Miestnosť slúžila aj na krátkodobé uskladnenie potravín. Pohľad do komory, záber z výstavy Od frfajdy k almázii Pokiaľ mali na gazdovstve pivnicu, zelenina sa umiestnila tam. Prevažná väčšina pivníc v obci Veľké Rovné bola pôvodne budovaná vo svahoch, až neskôr pod domom. Chladné a vlhké kamenné pivnice vykopané do svahov boli ideálnym skladovacím priestorom najmä pre zeleninu a zemiaky, v niektorých domácnostiach tam umiestnili aj sud s kapustou a čerstvé ovocie. Hlávky kapusty tu vydržali až do Vianoc. Kamenná pivnica vo svahu, Veľké Rovné Viaceré potravinové produkty sa skladovali aj na povale, v podstreší dreveníc. Jej súčasťou boli veľké drevené truhlice, v obci nazývané štrichy alebo škrine. Jeden majiteľ mal aj 2 až 4 takéto truhlice. Používali sa na skladovanie všetkých druhov obilia, preto boli často rozdelené priečinkami. Do jednej truhlice sa zmestilo približne 400 kg obilia. Do neho ukladali vajíčka, kde vydržali pomerne dlho. A na poval sme najprv na zem rozostreli strukoviny a potom cez zimu sme to museli všetko olúskať a teho bolo moc. V podstreší na drevených žrdiach skladovali aj údené mäso, šunku a mäsové výrobky. A keď prišlo oteplenie, dalo sa to do komory a to sa tak rýchlo nepokazilo, lebo to bolo údené. Napriek tomu, že v minulosti nemali ľudia k dispozícii moderné konzervačne látky či chladničky, overené prírodné prostriedky a skúsenosti predchádza- júcich generácií im umožňovali nielen plnohodnotne zužitkovať produkty ich vlastného hospodárstva, ale tiež ich uchovávať tak, aby si zabezpečili živobytie do ďalšej úrody. Strovná truhla a štrich na povale domu, Veľké Rovné Pramene a literatúra: Národopisný terénny výskum realizovaný v obci Veľké Rovné Elektronická encyklopédia ľudovej kultúry: www.ludovakultura.sk Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Zv. 1. Bratislava: Veda 1995, 484 s. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Zv. 2. Bratislava: Veda 1995, 448 s STOLIČNA-MIKOLAJOVÁ, R. – NOVÁKOVÁ, K.: Kulinárna kultúra regiónov Slovenska. Bratislava: VEDA 2012, 496 s. STOLIČNA-MIKOLAJOVÁ, R.: Kuchyňa našich predkov. Bratislava: VEDA 2001, 228s.

30 SPOMIENKY BUDATÍNČANOV Mgr. Dominika Tomášová / Považské múzeum v Žiline Foto: archív PMZA Starší ľudia sú pre nás nielen studnicou životnej múdrosti a vedomostí, ale aj zdrojom jedinečných a nenahraditeľných spomienok. Preto je tento článok zameraný na spomienky najstarších obyvateľov Budatína, vďaka ktorým sa aj mladšia generácia dokáže preniesť do doby, kedy ešte žil gróf Gejza Čáki, posledný majiteľ Budatínskeho hradu. Gróf Gejza Čáki a grófka Alžbeta v roku 1936 Spomienky na grófa Gejzu Čákiho a jeho rodinu Gróf Gejza Čáki vlastnil Budatínsky hrad až do roku 1945. Budatínčania si ho pamätajú ako vysokého, štíhleho, udržiavaného muža s veľkými nohami. Napriek tomu, že vlastnil auto, chodieval najradšej peši. Svojou kolísavou chôdzou sa vryl do pamäte takmer každému. Kráčal pomaličky a akoby naklonene. Podľa slov jednej Budatínčanky nosil „taký béžový kabát, taký baloňák, nohy mal obrovsky veľké, tak pomaličky chodil, dáždnik taký dlhorúčky mal.” Gróf bol široko-ďaleko známy svojím dobrým vzťahom k miestnemu obyvateľstvu. Medzi ľuďmi bol mimoriadne obľúbený. Domáci ho vnímali ako veľmi dobrého a milého človeka. Nikto proti nemu jedno krivé slovo nevedel povedať. Svojím prívetivým správaním si získal hlavne deti. Ešte aj dnes Budatínčania s úsmevom na perách spomínajú na grófa Čákiho. „Vždy chlapci, takí šarvanci, sme ho čakali, keď išiel do mesta. Pekne sme museli pozdraviť, keď sme ho pozdravili, on nosil kopu drobných peňazí vo vačku, vždy zahrkal a rukou nám ich hodil po ceste. Keď sme sa mrvili, zbierali na jednej strane, tak z jeho pasie sa otočil na druhú stranu cesty a [ďalšie peniaze] zakotúľal aj tam.” Deti neostali naprázdno ani keď ich gróf stretol pri obchode, vtedy „kúpil vždycky celú krabicu cukríkov, dal najstaršiemu, ktorého tak odhadol v tej partii ako sme boli, prikázal rozdeliť každému stejnako. Keď sa cukríky rozdelili, pekne odišiel na svoju prechádzku.” Aj na základe týchto príhod je zrejmé, že keď deti spozorovali na ulici grófa, hneď sa k nemu nahrnuli v nádeji, že sa im niečo ujde. A vždy sa im aj niečo ušlo. Niekedy im hodil peniaze, inokedy kúpil cukríky, zmrzlinu alebo melón. Deti priťahovala nielen štedrosť samotného grófa, ale aj jeho šťavnatá úroda za múrmi Budatínskeho hradu. „Keď boli tie pekné jablká, tak viete, že nás deti vábili, no

31 tak sme cez plot nejaké tie jablká si ukradnuli. Pokiaľ sa stalo, že tam bol pán gróf a ten nás chytil, trochu pokričal, mohli sme si utrhnúť, nesmel sa zlomiť konárik, to by bol krik a zaujímavé bolo, že odkiaľ si prišiel, tadiaľ musíš odísť. Keď si prišiel tuto cez plot, zobral si si jablko do zavedia a pochoduješ cez plot preč.” Tí, čo sa neodvážili preskočiť plot, si dali na koniec palice klince a na to napichovali jabĺčka. Zatiaľ čo gróf Gejza Čáki bol k domácemu obyvateľstvu priateľský, o jeho manželke sa to povedať nedá. Grófka Alžbeta Čákiová bola pravý opak svojho manžela, nikto ju nemal rád. Na ľudí bola veľmi ostrá, niektorí ju dokonca nenávideli. Povrávalo sa, že na chlapcov, ktorí preskakovali múr kvôli jablkám, striehla na veži a strieľala do nich soľou z brokovnice. Avšak v skutočnosti to zrejme robil strážca parku, pán Vavrek. Čákiovci mali aj dcéru Natáliu. Spomienok na kontesu, ako ju deti volali, je veľmi málo, pretože žila za múrmi hradu, kde Budatínčania nesmeli chodiť. Dokonca ich v škole strašili, že vo veži je zamurovaná kontesa, preto je lepšie sa hradu vyhnúť. Jeden z Budatínčanov, ktorý poznal hlavnú grófovu kuchárku, sa niekoľkokrát stretol s kontesou. „Tak trošinku takú známosť sme mali, tak potom sme chodili s tou kontesou hrať sa, hádzať s loptou. Tam bol obrovský park a v strede bol veľký kruh a tam boli dookola kvety a my v tom medzi tým sme sa hrali s tou loptou a vyprávali... Kontesa bola veľmi pekná, blond, krásne vlasy mala ako Panenka Mária. Ona bola asi o rok, o dva roky staršia. A jak sa volala, vôbec si neviem spomenúť, viem len kontesa sme ju volali.” Gejza Čáki so Štefanom Králikom. Zdroj: súkromný archív p. Vladimíra Chobota Gróf Gejza Čáki. Foto: Dušan Halaj Spomienky na rabovanie Budatínskeho hradu Grófka Alžbeta Čákiová spolu so svojou dcérou Natáliou ešte pred vypuknutím Slovenského národného povstania opustili Budatín a odišli do Francúzska. Gróf Gejza Čáki síce ostal v Budatíne, no nebýval už v hrade. Presťahoval sa do domu svojho záhradníka Mikloša, pretože bol veľmi dobre informovaný o vzťahoch a praktikách Červenej armády k šľachte a jej majetkom. Keď vojaci zistili, že hrad ostal bez majiteľa, pustili sa do rabovania. Zaujímali ich najmä cennosti, ktoré mohli ľahko odniesť a okamžite speňažiť. Nábytok, oblečenie a predmety každodennej potreby zväčša vojakov nezaujímali. To sa však nedá povedať o domácich, ktorí hrad vyplienili takmer do základov. Ľudia z okolia prišli na vozoch a brali stoly, fotelky, nábytok, oblečenie a všetko čo sa dalo odniesť. Opýtaní Budatínčania boli síce v čase rabovania ešte len deťmi, no napriek tomu si na to veľmi dobre pamätajú. „Na jednej stene bol medveď s hlavou, tak roztáhnutý a také brokovnice dvojhlavové boli do polkruhu okolo neho na tej stene uložené. Lenže bolo to vysoko, tak doniesol ktosika takú tyč veľkú sa pamätám a takto to štuchali do toho, viete, flintu chceli zhodiť. Lenže to bolo strašne staré a keď to padlo, tak sa to rozbilo. Ja sa pamätám, vtedy sme tam boli a takí starší

32 chalani to špekulovali, viete, že dostať sa k tomu, ale to všetko sa rozbilo.” Ľudia v tom čase brali všetko, čo sa im pod ruky dostalo. „Jednej pani sa ľúbila fotela, taká tá historická ťažká, tak samozrejme ju zobrala na chrbát, plachty čo sa kedysi seno nosilo, tak si zošúľala cez tú fotelu na chrbát a niesla ju teda domov. Len sa jej zdalo, že je to ďaleko ísť to obchádzať cez most, tak sa vybrala cez Kysucu s tou fotelou na chrbte. No, ale bohužiaľ v tej vode spadla aj s tou fotelou.” Rozkradlo sa takmer všetko. Keď už nebolo čo rabovať, ľudia zvesovali okná a brali aj tie. Samotný gróf nabádal ľudí, aby zabránili tomuto plieneniu, aby si to zachovali, pretože časom to bude mať čím ďalej tým väčšiu hodnotu. Niektorí Budatínčania dokonca sami bránili rabovačom v ich vyčíňaní, no bohužiaľ sa im to nepodarilo. Povrávalo sa, že keď si gróf Gejza Čáki išiel pozrieť vyrabovaný hrad, nenašiel tam ani jedinú stoličku, na ktorú by si mohol sadnúť. Hrad ostal po rabovaní úplne prázdny. Napriek takémuto hroznému vyčíňaniu Gejza na ľudí nezanevrel. Pokročilý vek, podlomené zdravie a dlhá odluka od rodiny ho nakoniec priviedli k presvedčeniu, že nadišiel čas na odchod. A tak v šesťdesiatych rokoch opustil Budatín a odišiel za svojou dcérou do Francúzska. Budatínsky hrad a kaplnka, pohľad z lipovej aleje parku, okolo roku 1930 Spomienky na kaplnku Súčasťou Budatínskeho hradu je aj baroková kaplnka postavená v roku 1745, ktorú domáci nazývajú kostol. Podľa spomienok domácich sa vo vnútri nachádzal oltár, niekoľko sôch svätých, krížová cesta, veľký oltárny obraz a lavice. Sakristia mala dva vchody. Hore bol malý chórus, kde mohol sedieť len gróf s rodinou. Bežní obyvatelia tam nesmeli chodiť, mohli sedieť len dole. Budatínčania si spomínajú, že „pravidelne títo ľudia z okolia v nedeľu chodili do kostola, mohlo sa teda ísť, ale len do kostola, do parku sa už nesmelo ísť. Keď skončila omša zase vyrukovať a domov.” Omša bývala každú nedeľu o desiatej. Slúžili ju františkáni zo Žiliny, s ktorými mal gróf dohodu – on im zabezpečil koč, aby sa mali ako dostať do Budatína a oni mu za to dávali drevo. Bohužiaľ, koncom vojny aj kaplnka padla za obeť rabovačom, a preto sa nič pôvodné nezachovalo. Vďaka spomienkam najstarších obyvateľov Budatína poznávame dejiny aj z iného hľadiska, ako len z archívnych prameňov a literatúry. Individuálne zážitky a skúsenosti pamätníkov sú pre nás cenným zdrojom poznania, pretože niektoré informácie sa nikde inde nenachádzajú, len v pamäti človeka. Použitá literatúra a pramene: KRISTENOVÁ, V.: Budatínsky zámok. In: Vlastivedný zborník Považia X, 1970, č.1, s. 35 – 52. TURÓCI, M.: Gejza Čáki – šľachtic v povojnovom Česko-Slovensku. In: PINDUR, D. – TURÓCI, M.: Šľachta na Kysuciach a jej susedia. Čadca-Český Těšín – Žilina, 2012, s. 80 – 94. Terénny výskum medzi obyvateľmi obce Budatín, 2016.

33 EDIČNÁ NOVINKA Michal Jurecký (zost.): Uhorský palatín Juraj Turzo – renesančný človek Vydalo Považské múzeum v Žiline, Žilina 2016, 54 strán, farebné a čieno-biele fotografie, anglické resumé. brožúra Dňa 27. októbra 2016 sa v priestoroch Sobášneho paláca v Bytči uskutočnil seminár na tému Juraj Turzo, ktorý v sebe spája šľachtica, politika, vojvodcu, staviteľa, vzdelanca i umelca. Na seminári vystúpili Michal Jurecký, historik Považského múzea v Žiline, Jana Kurucárová, riaditeľka Štátneho archívu v Žiline so sídlom v Bytči, ktorá sa dlhodobo venuje osobnosti Juraja Turza a Oravskému komposesorátu a Ľubomír Chobot, výkonný riaditeľ Združenia za záchranu Lietavského hradu, jedného z hlavných sídel Turzovcov. Seminár priniesol ďalší pohľad na osobnosť Juraja Turza. Príspevky z tohto seminára sú hlavnou textovou časťou publikácie.

34 AKO PLYNIE ČAS... Rosenfeldov palác a neologická synagóga v Žiline Mgr. Peter Šimko, PhD. - Považské múzeum v Žiline Foto: zbierka a fotoarchív PMZA / Jozef Feiler Rosenfeldov palác pred rokom 1917 V období socializmu – rok 1973, sídlo Okresného domu pionierov a mládeže

35 V blízkosti križovatky ulíc J. M. Hurbana a Kuzmányho v Žiline pred krátkym časom prebehla a v súčasnosti pokračuje pomerne intenzívna obnova zaujímavých stavieb. Tu sú dve z nich, ktoré si stručne predstavíme. Rosenfeldov palác postavil bankár Ignác Rosenfeld v roku 1907 podľa projektov architekta Mikuláša Rautera. Je zmenšenou napodobeninou viedenského zámku Belveder. Je hodnotnou ojedinelou ukážkou slohovo čistej architektúry obdobia secesie zo začiatku 20. storočia s významnými architektonickými a umeleckými hodnotami. V medzivojnovom období sídlila v budove Žilinská Obchodná Banka, ktorá bola založená v roku 1870. Naposledy tam bolo Centrum voľného času Spektrum. Rosenfeldov palác je od roku 2004 kultúrnou pamiatkou mesta Žiliny a v roku 2009 ho Ministerstvo kultúry SR vyhlásilo za národnú kultúrnu pamiatku. Po takmer dvojročnej rekonštrukcii otvorili palác 12. septembra 2016. Pred rekonštrukciou (foto 30. mája 2015) Po rekonštrukcii (september 2016)

36 Neologická synagóga v Žiline je najpozoruhodnejšou pamiatkou európskeho moderného hnutia na Slovensku. Je dielom berlínskeho architekta prof. dr. Petra Behrensa (1868 – 1940). Behrensov návrh zvíťazil v užšej súťaži, na ktorej sa ešte zúčastnil Josef Hoffmann z Viedne a Leopold Baumhorn z Budapešti. Architekt Behrens získal v roku 1928 za tento projekt prvú cenu a 16. 1. 1929 sa začalo s výstavbou. Pri tejto príležitosti navštívil aj Žilinu. Architekt bol inšpirovaný hrobom Ráchel, ktorý je medzi Jeruzalemom a Betlehemom. Ústredný priestor bol určený pre 450 mužov a na galériách bolo miesto pre 300 žien. Hlavná sála je zakrytá kupolou s priemerom 16 a výškou 17,6 metra. Neologická synagóga na pohľadnici z roku 1935 V časoch socializmu

37 Na budove dominuje jednoduchá hmota hlavnej sály s úzkymi vysokými oknami, ktorá vystupuje z nižších prízemných častí. Tie sú z riadkového kamenného muriva, ktoré dodáva synagóge primerane monumentálny ráz. Objekt patrí medzi tých málo slovenských synagóg, ktoré, hoci sú tradičným stavebným typom, majú ráz modernej architektúry. Interiér synagógy bol po vojne prestavaný. Budova slúžila ako aula Vysokej školy dopravnej a neskoršie tam bolo kino. Pred rekonštrukciou (7. 7. 2013) Po rekonštrukcii kupoly a fasád (17. apríla 2016)

38 VÝSTAVA OD FRFAJDY K ALMÁZII Mgr. Katarína Kendrová - Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková Považské múzeum v Žiline dňa 27. septembra 2016 slávnostnou vernisážou otvorilo výstavu s názvom Od frfajdy k almázii, ktorá je podporená z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia a spolufinancovaná s podporou Žilinského samospráv- neho kraja. Vo výstavnej sále, v areáli Budatínskeho hradu, potrvá do 15. januára 2017. Vychádza z poznatkov získaných výskumnou činnosťou v obci Veľké Rovné, právom považovanej za centrum drotárstva. Prezentuje doposiaľ málo prebádanú oblasť – kulinársku tradíciu obyvateľov obce, výrazne ovplyvnenej drotárskym remeslom. Koncepcia výstavy je zostavená tak, aby pútavou formou interiérových a exteriérových scénických zobrazení, s využitím kulís, prezentovala zložitú mozaiku činností nevyhnutných k zabezpečeniu základnej ľudskej potreby – stravy. Stravovanie predstavuje cez širokú škálu etnografic- kých, drotárskych a historických artefaktov, sprievod- ných textov a textových popisiek. Demonštruje spôsob prípravy, konzervovania, uskladnenia potravín, spôsob stolovania a tradičný aj netradičný kuchynský inventár. Výstavná miestnosť je upravená prevažne do podoby interiérov ľudových obydlí s vykurovacím telesom, slúžiacim zároveň na varenie jedla či konzervovanie potravín. Štylizované figuríny v tradičnom odeve naznačujú činností súvisiace s prípravou pokrmov. Prvá interiérová časť predstavuje návštevníkom tzv. dymnú izbu s najstarším typom kvadratickej pece s otvoreným ohniskom bez komína. Inventár kuchynských nádob je veľmi jednoduchý, prevažne z dreva, hliny a liatiny. V ďalšej časti výstavy je umiestnená replika podstrešia drevenice s naznačeným spôsobom konzervovania mäsa a mäsových výrobkov v dyme. Je tiež ukážkou skladovania poľnohospodárskych produktov v špe- ciálnych truhliciach, tzv. štrichoch. Tretí celok znázorňuje prierez tradičného trojpriestorového ľudového obydlia, pozostávajúceho z troch miestností – z izby, pitvora a komory. V izbe je umiestnená replika novšieho typu pece s komínom a sporákom, ktorá umožňovala kvalitnejšiu prípravu stravy. Je zariadená tradičným nábytkom a novšími typmi kuchynských nádob a pomôcok, ktorých podstatnú časť tvoria výrobky vandrovných drotárov a drotárskych dielní. Z pohľadu uchovávania potravín je pre návštevníkov zaujímavá najmä posledná miestnosť – komora, s množstvom špecifických nádob určených na skladovanie či konzervovanie konkrétnych druhov pokrmov. Dominujú v nej nádoby na uchovávanie

39 a konzervovanie soleného mäsa, obilnín, strukovín či kapusty. Posledný priestor je rekonštrukciou už samostatnej kuchyne s prenosným sporákom, tzv. transportom. Je ukážkou luxusných a inovatívnych prvkov v oblasti stravovania a to v období, kedy drotárstvo dosiahlo najväčší rozkvet. Na konci 19. a začiatkom 20. storočia do obce prenikol vďaka zaujímavému finančnému kapitálu mestský spôsob života. Ten sa prejavil výraznou zmenou kuchynského inventára, pozostávajúceho z čajových, kávových, obedových a príborových súprav a špecifických výrobkov drotárskych či plechárskych dielní. Súčasťou stravy sa stali potravinové produkty mestskej kuchyne, privezené najmä zo zahraničia. Okrem množstva exponátov umiestnených v jednotlivých rekonštrukciách ľudového obydlia výstavu obohacujú ďalšie nevšedné exponáty k prezentovanej téme, inštalované voľne v priestore.

40 POKNY PRE AUTOROV PRÍSPEVKOV ČASOPISU MÚZA Elektronický časopis MÚZA dvakrát ročne uverejňuje príspevky, ktoré sú schválené redakčnou radou. Prijímame populárno- náučné texty o dejinách, etnografii a prírode žilinského regiónu. Redakcia si vyhradzuje právo zaslaný príspevok odmietnuť, respektíve navrhnúť jeho úpravu. Podmienkou pre prijatie a publikovanie článku je dodržanie formálnych i obsahových pravidiel. Na schválenie posielajte stručný obsah článku. Formálna úprava článku: 1. názov článku, 2. meno a priezvisko autora (autorov), inštitúcia, v ktorej autor pracuje, 3. hlavný text, 4. zoznam bibliografických odkazov. Pokyny pre príspevok: Príspevok je potrebné napísať v rozsahu minimálne 1 a maximálne 5 normovaných strán bez poznámkového aparátu. Do rozsahu sa nezarátava použitá literatúra. Príspevok je potrebné odovzdávať v textovom editore MS WORD.doc, • písmo Times New Roman, • veľkosť 12, • riadkovanie 1,0, Obrazové prílohy zasielajte vo formáte JPG zvlášť, nie vložené do príspevku. Pokiaľ Vám záleží na poradí, obrázky premenujte napríklad 1.jpg, 2.jpg, obrázok 1.jpg ... Pokiaľ si prajete, aby bol obrázok v určitej časti článku, napíšte to do textu: Príklad: „…Medzi taxíkmi sa však občas objavili aj luxusnejšie vozidlá ako napríklad Mercedes Viktora Mazúra z roku 1925 alebo Walter Ludviga Ehna tiež z roku 1925. Obr. 1, popis k obrázku. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že taxislužby ponúkali napríklad aj niektoré autodielne ako tomu bolo v prípade Doležala a Karbana, ktorí mali dielňu a rovnako aj stanovište svojich taxíkov na Frambore č. 657…” Príspevky zasielajte do 28. februára 2017 na e-mail: simko@pmza.sk