MÚZA 1/2017

MÚ MÚZA ZA Vydáva Považské múzeum v Žiline v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja ELEKTRONICKÝ POZNÁVACÍ ČASOPIS O HISTÓRII A KRÁSACH ŽILINSKÉHO REGIÓNU ročník 5 1/2017

2 OBSAH KOTÍNI A SPRÁVY ANTICKÝCH AUTOROV 1. časť ............................................................... 4 LOMIKAMENE V ZBIERKACH POVAŽSKÉHO MÚZEA ........................................................ 7 TOMÁŠ RUŽIČKA................................................................................................................... 12 HISTÓRIA A POZNATKY Z ARCHEOLOGICKÝCH VÝSKUMOV V LYSICI ........................... 15 PAMIATKOVÁ REZERVÁCIA ČIČMANY ................................................................................ 21 AKO SA PRIPRAVUJE NOVÁ MÚZEJNÁ EXPOZÍCIA?........................................................... 24 Z NAŠICH ZBIEROK – ZÁPIS PÄŤMILIÓNTYCH OBČIANKOV ............................................ 27 KONFERENCIA DEJINY CESTNEJ DOPRAVY NA SLOVENSKU II ........................................ 29 AKO PLYNIE ČAS... – Rieka Váh v Žiline a jej využitie ......................................................... 34 MÚZA Elektronický poznávací časopis o histórii a krásach žilinského regiónu Zodpovedný redaktor: Mgr. Michal Jurecký Šéfredaktor: Mgr. Peter Šimko, PhD. Jazyková korektúra: Mgr. Michaela Koláriková Grafická úprava: Mgr. Peter Šimko, PhD. Autori textov: Mgr. Adriana Bárdyová Mgr. Martina Bernátová Ing. Květa Kicková Mgr. Andrea Slaná, PhD. Mgr. Zuzana Staneková Mgr. Peter Šimko, PhD. Mgr. Dominika Tomášová Popis k fotografii na titulke: Z expozície nábytku v Budatínskom hrade. Foto: Anna Kuchačíková, 2016

3 Milí čitatelia, v tomto roku si pripomíname 75. výročie založenia Považského múzea v Žiline. Múzeum vzniklo v roku 1942 pod názvom Múzeum Žiliny a okolia a drotárske múzeum. Sídlilo v priestoroch Starej radnice v Žiline a jeho zriaďovateľom bolo Mesto Žilina v tom čase vedené mešťanostom Vojtechom Tvrdým. Prvým kustódom múzea bol Eugen Medvecký. Jemu a kolektívu spolupracovníkov sa v tom čase podarilo vytvoriť hodnotnú a výpovednú zbierku muzeálií, získanú najmä z darov Žilinčanov a ľudí z okolia. Jeden z mála pohľadov do tohto múzea je na fotografii v pozadí. Viac o celej histórii múzea vyšlo v pamätnej publikácii vydanej pred piatimi rokmi, keď sme oslavovali 70. výročie. Za 75 rokov sa toho veľa zmenilo. Z pôvodnej zbierky mestského múzea sa zachovala len časť, avšak zbierkový fond sa rozrástol niekoľkonásobne. Múzeum sídli v Budatínskom hrade a má päť ďalších detašovaných expozícií. Prežilo obdobie úpadku na prelome 40. a 50. rokov, kedy preň neboli vhodné priestory a jeho zbierky sa ničili a rozkrádali. Potom prišlo obdobie rozkvetu, budovania a koncepčnej práce za „riaditeľovania“ Vlasty Kristenovej. Ďalšia mizéria nastala pred desiatimi rokmi, kedy väčšina objektov v správe múzea sa ocitla v havarijnom stave, najmä Budatínsky hrad bol pre verejnosť zatvorený. V súčasnosti sa však veľkej obľube a návštevnosti tešia všetky expozície a objekty múzea vďaka obnovám a rozširovaniu. O stave obnovy Budatínskeho hradu a objektov v areáli sme informovali v minulom čísle. Možno povedať, že v súčasnosti sa začalo opäť obdobie prosperity múzea. Nemožno ju však vnímať ako prosperitu firmy, ktorá žije zo ziskov. Kultúra je a vždy bude odkázaná na podporu a dotácie a to vo viacerých ohľadoch: správa národných kultúrnych pamiatok je oveľa náročnejšia ako správa bežných budov. Odborná práca, správa zbierkových predmetov, ich nadobúdanie, ochrana, uloženie a zabezpečenie sú činnosti, ktoré zisk nikdy neprinesú. Je však naším poslaním ich získavať a spravovať, aby sa uchovali a mohli ich obdivovať budúce generácie ľudstva. Peter Šimko

4 KOTÍNI A SPRÁVY ANTICKÝCH AUTOROV 1. časť Mgr. Zuzana Staneková - Považské múzeum v Žiline Kelti sú prvým historicky doloženým národom sídliacim na území dnešného Slovenska. Vďaka antickým autorom sa nám zachovali viaceré správy týkajúce sa tejto oblasti nad Dunajom, ktorá sa okolo prelomu letopočtov ocitla na periférii mocnejúcej rímskej ríše. Po prelome letopočtov rímske impérium intenzívne vnímalo a sledovalo svojich nepriateľov, medzi ktorých patrili najmä Kelti, etnické zoskupenie početných kmeňov Rimanom dobre známe z mnohých vzájomných stretov naprieč celou Európou. Mapa neznámeho kartografa z roku 1751 vydaná v Bratislave. Kotíni (resp. oblasť nimi osídlená) sú na mape nazvaní Guthones (hore v strede) Mimoriadna keltská schopnosť nielen preberať technické a kultúrne výdobytky antického sveta, ale ich i ďalej rozvíjať a sprostredkovávať, z nich spravila národ, ktorý v značnej miere ovplyvnil dejiny Európy. Na báze staršieho gréckeho, etruského a rímskeho umenia vytvorili v pôvodne halštatskom prostredí laténsku kultúru s typickým umeleckým štýlom pomenovanú podľa náleziska La Tène vo Švajčiarsku. Umelecký prejav tejto kultúry je ľahko rozpoznateľný obľubou najmä figurálnej plastiky, prevažne znázorňujúcej bájne zvieratá a bytosti. Na úvod je však potrebné v skratke načrtnúť, ako sa vlastne Kelti na území Slovenska ocitli. Už v druhej polovici prvého tisícročia pred n. l. sa do keltského područia dostala veľká časť Európy. Keltské obyvateľstvo pôvodne usídlené medzi Alpami, Rýnom a Šumavou sa dalo do pohybu. Najprv to boli prospektorské skupiny zameriavajúce sa najmä na

5 vyhľadávanie zdrojov železa, farebných kovov a grafitu. Postupne došlo ku keltskej kolonizácii výraznej časti Európy. Časť z nich prešla cez Alpy do Itálie, kde sa usadili potom, ako porazili domáce etruské obyvateľstvo. Kelti, ktorí sa vo viacerých kolonizačných vlnách presúvali smerom na východ a juhovýchod od svojej pravlasti, postupne začali prenikať do strednej Európy a isteže aj do oblasti Slovenska. V strednej Európe sa nezastavili, práve naopak prenikali ešte ďalej, až na grécky Peloponéz a v roku 295 pred n. l. dokonca dobyli Delfy. Podstatná pre nás však je keltská prítomnosť na Slovensku. Prítomnosť Keltov na území západného Slovenska dokladajú už na konci 5. stor. pred n. l. dve najstaršie, (počtom hrobov ešte zatiaľ malé) keltské pohrebiská v Bučanoch a Stupave. Sú jednoznačným dôkazom, že západná časť Slovenska bola zasiahnutá už prvou keltskou kolonizačnou vlnou. V období príchodu Keltov bola táto oblasť obývaná neskorohalštatskou kultúrou Vekerzug, ktorá postupne podľahla silnejúcemu keltskému vplyvu. V priebehu 4. – 3. stor. pred n. l. sa Kelti udomácňovali na juhu Slovenska, prevažne v povodiach Nitry a Žitavy, kde sa usídľoval predovšetkým kmeň severoitalských Bójov. Fragment tzv. Tusculského elógia Na prelome 3. a 2. stor. bolo už keltské osídlenie na Slovensku pomerne husté a tak prirodzene došlo k rozšíreniu zaujatej oblasti najmä východným a severným smerom. Ťažisko keltského osídlenia Slovenska sa okolo polovice 2. storočia presunulo západne od toku Váhu, kde sa najmä v jeho povodí usídlil iný keltský kmeň, Kotíni (Cotini, Gotini, Gutones, Gothones). Tu sa stretli s neskorohalštatským domácim obyvateľstvom prežívajúcej lužickej kultúry. Ich vzájomnou asimiláciou sa vytvorila svojrázna, tzv. púchovská kultúra a až moderná archeológia doložila, že jednu jej zložku tvoril práve keltský kmeň Kotínov. Táto kultúra postupne vznikala už niekedy od prelomu 3. a 2. stor. pred n. l. a počas svojho najväčšieho rozsahu zaberala územie na juhu ohraničené líniou Trenčín – Partizánske – Žarnovica – Zvolen – Detva, na východe tvoril hranicu púchovského osídlenia hrebeň Braniska, na severe siahali hranice až po Krakov na juhu Poľska a na západe rozsah kultúry ohraničovali Moravskosliezske Beskydy. Veľký vplyv na púchovskú kultúru malo najmä susedstvo s Dákmi na južnej hranici a zásadnou udalosťou boli v 1. stor. pred n. l. i presuny západogermánskych kmeňov. Na územie Čiech sa presunuli Markomani a na juh Slovenska Kvádi. Keltské kmene dovtedy žijúce na juhu Slovenska podľahli mocným Germánom a vytratili sa z mapy. Vojenské akcie zasiahli i oblasť osídlenú ľudom púchovskej kultúry, a to až tak, že došlo k zániku mnohých sídliskových lokalít, no najmä fortifikačných objektov. Púchovská kultúra prežila, i keď na značne redukovanom území. Zachovala sa v podstate iba východná hranica, osídlenie na juhu Poľska zaniklo, rovnako ako osídlenie na východe Moravy. Južná hranica sa presunula do línie Púchov – Slovenské Pravno – Zvolen. Ľud púchovskej kultúry sa dostal do područia Kvádov, ktorí na juhu Slovenska v roku 21 n. l. založili prvý známy štátny útvar na našom území, tzv. Vanniovo kráľovstvo (Regnum Vannianum). Toto bolo podobné, ako o niečo staršie Marobudovo kráľovstvo v Čechách, plne závislé na podpore Rímskej ríše. Tým sa upriamila pozornosť Rimanov na oblasť severne od Dunaja. Po zániku Vanniovho vazalského štátu v roku 51 kvádska moc nezanikla, práve naopak. Územie zaujaté Kvádmi sa postupne rozrastalo a po približne storočie trvajúcom relatívnom pokoji na stredodunajskej rímsko-germánskej hranici začali nepokoje, ktoré vyústili do známych markomanských vojen. Kým prepukli rímsko-germánske konflikty, púchovská kultúra v hornatých oblastiach severozápadného a severného Slovenska pomaly upadala. Kotínska tradícia železiarstva, ktorou boli dobre známi aj Rimanom, sa však prekvapivo, aj napriek všeobecnému úpadku, rozvíjala až do 2. stor. n. l. Až záverečná tretina 2. stor. n. l. znamenala definitívny zánik púchovskej kultúry. K rozprave o tom, prečo a ako k tomu došlo, nám výborne poslúžia dochované pramene antických historikov. Rimania, od ktorých sa nám všeobecne zachovalo množstvo písomných a epigrafických správ, boli známi svojím zmyslom pre rozsiahle opisy nielen prírodných pomerov, ale i samotných obyvateľov žijúcich v pohraničí rozsiahlej rímskej ríše. Najstarší známy dokument k dejinám osídlenia Slovenska je autentická epigrafická pamiatka, ktorá bola objavená v niekdajšom Tuscule (dnešné Frascati, ležiace 25 km juhovýchodne od Ríma) v roku 1895. Je to fragment známy ako tzv. Tusculské elógium, ktorý popisuje vojenské akcie Ríma so zadunajskými kmeňmi krátko pred zmenou letopočtov a zároveň vymenúva keltské kmene žijúce v priestore dnešného Slovenska. Nápis na pamiatke znie:

6 [M(arcus) Vinu]ciu[s P(ubli) f(ilius)] / [co(n)s(ul) XV]vir s(acris) f(aciundis) [pr(aetor) q(uaestor)] / [legatus pro] pr(aetore) Augusti Caesaris in [Illyrico] / [primus t]rans flumen Danvium [progressus] / [Dacoru]m et Basternarum exer[citum acie] / [vicit fu]gavitque Cotinos [Osos 3] / [3]s et Anarti[os sub potestatem] / [Imp(eratoris) Caesaris A]ugusti [et p(opuli) R(omani) redegit V preklade: „Marcus Vinicius, Publiov syn, konzul, člen zboru pätnástich na konanie obetí, prétor, kvestor, Augustov legát s proprétorskou hodnosťou v Illyricu prenikol prvý raz za rieku Dunaj, porazil a rozprášil v bitke vojsko Dákov a Bastarnov, Kotínov, Osov... a Anratov... Augusta.“ Pôvodný latinský nápis možno pôsobí veľmi fragmentárne, nie je to však celkom tak, keďže Rimania s obľubou na epigrafických pamiatkach používali ustálené, záväzné skratky, v tom čase každému zrozumiteľné. Tuskulské elógium je najstaršia písomná pamiatka, ktorá dokladá kontakt Kotínov s Rimanmi. Nápis datujúci tento rímsko-keltský stret (či už mierový alebo nie) vznikol najpravdepodobnejšie v roku 10 pred n. l. Krátko pred týmto rokom a nie dlho po ňom došlo na lokalitách púchovskej kultúry k už spomínaným zánikovým horizontom, ktoré mohli súvisieť s udalosťou, popisovanou v elógiu. Ďalšie správy už nenachádzame v kameni, ale v spisbách predovšetkým dvoch antických historikov. V ich dielach sa dozvedáme o Kotínoch, obyvateľoch severného Slovenska, pomerne zaujímavé informácie. Starší z nich, Publis Cornelis Tacitus narodený okolo roku 55 n. l. je okrem iných i autorom diela De origine, situ, moribus ac populis Germanorum (O pôvode, polohe, zvykoch a národoch Germánov), ktoré je známe skôr ako Germania. Tu sa v štyridsiatej tretej knihe zaoberal i zručnosťou Kotínov v spracovaní železa. Trochu povýšene komentuje podriadenosť Kotínov, ktorí miesto toho, aby vyrábali zbrane pre svoj prospech, platia železom dane Kvádom: „Retro Marsigni, Cotini, Osi, Buri terga Marcomanorum Quadorumque claudunt. E quibus Marsigni et Buri sermone cultuque Suebos referunt: Cotinos Gallica, Osos Pannonica lingua coarguit non esse Germanos, et quod tributa patiuntur. Partem tributorum Sarmatae, partem Quadi ut alienigenis imponunt: Cotini, quo magis pudeat, et ferrum effodiunt.“ V preklade: „Vzadu od chrbta obkľučujú Markomanov a Kvádov Marsignovia, Kotíni, Osi a Búri. Z nich Marsignovia a Búri pripomínajú rečou a spôsobom života Svébov; keltský jazyk Kotínov a panónsky jazyk Osov dokazuje, že nie sú Germáni, takisto i to, komu platia dane. Časť poplatkov im ako cudzincom ukladajú Sarmati, časť Kvádi. Kotíni ťažia železo, aby ich hanba bola ešte väčšia.“ Busta historika Publia Cornelia Tacita Je pozoruhodné, že Tacitus si na Kotínoch všimol práve ich schopnosť spracúvať železo. Znamená to, že boli touto svojou zručnosťou dobre známi. V tejto súvislosti je zaujímavé, že nálezy železiarskych zariadení v prostredí púchovskej kultúry sú skôr sporadické, pričom vzhľadom na Tacitov postreh by sme lokalít so železiarskymi zariadeniami azda očakávali o niečo viac. Archeologické nálezy v súčasnosti svedčia o železiarskych dielňach pôsobiacich východne od Žiliny, v Strečne, v polohe s príznačným názvom Železná studňa. Bohaté nálezy železnej trosky v neďalekých polohách v katastri Nezbudskej Lúčky naznačujú, že tu mohli pôsobiť väčšie regionálne dielne zaoberajúce sa ťažbou a spracovaním železa. Koniec koncov, blízkosť Rechtorskej doliny s doloženým výskytom hematitu túto oblasť priam predurčovala k železiarskej činnosti. Ďalšie železiarske objekty na území púchovskej kultúry boli doložené napríklad i v Spišských Tomášovciach a na množstve sídliskových lokalít sa našli početné železné trosky (odpad vznikajúci tavbou rudy v peciach), hoci samotné pece tam zatiaľ objavené neboli. Okrem toho južne od sféry púchovského osídlenia sú obdobné objekty známe i v Plaveckom Podhradí. Pokračovanie v nasledujúcom čísle.

7 LOMIKAMENE V ZBIERKACH POVAŽSKÉHO MÚZEA Ing. Květa Kicková - Považské múzeum v Žiline Foto: K. Kicková, A. Kucharčíková Lomikamene tvoria svojrázny rod rastlín, ktorý je zaujímavý a neobyčajný svojím vzhľadom, rozšírením aj prispôsobením extrémnemu prostrediu. Viacero týchto drobných rastlín, ktoré často rastú vo vankúšovitých trsoch, patrí k horským a vysokohorským obyvateľom s veľmi izolovaným výskytom. Centrum diverzity rodu, ktorý celosvetovo tvorí približne 500 druhov, leží v arktickej oblasti a vo vysokých pohoriach Európy a Himalájí. Na Slovensku rastie 19 druhov lomikameňov. Avšak až 14 z nich je zaradených na Červený zoznam výtrusných a kvitnúcich rastlín Slovenska a 5 je chránených podľa zákona o ochrane prírody a krajiny. Lomikameň metlinatý V herbári PMZA máme zastúpených z nášho záujmového územia 8 druhov, ktoré zároveň zahŕňajú aj všetky v okolí sa vyskytujúce taxóny. Ich bližšou charakteristikou sa bude zaoberať tento článok. Najbohatším miestom ich okolitého výskytu je Krivánska Malá Fatra, kde môžeme nájsť až 7 druhov, napríklad z masívu Rozsutca je udávaných šesť. Teplomilný lomikameň trojprstý rastie však už v tesnej blízkosti Krivánskej Fatry v komplexe hradnej zrúcaniny nad Strečnom.

8 Lomikamene patria prevažne k trvácim bylinám a tvoria skupinu s veľkou tvarovou rozmanitosťou listov. Kvet tvorí päťlupienková koruna, piestik je tvorený z dvoch plodolistov, tyčiniek je 10. Suchý pukavý plod sa nazýva tobolka, otvára sa pozdĺžne na brušnej strane a obsahuje veľký počet drobných semienok. Lomikameňom sa vzhľadom najviac podobajú rozchodníky, skalnice a skalničníky. Na rýchle odlíšenie je vhodné sa pozrieť do kvetu, keď tam namiesto piatich, nájdete len dva piestiky, pozeráte sa na lomikameň. Názov týchto rastlín evokuje, že dokážu svojimi koreňmi lámať kamene, na ktorých rastú. Nie je to však celkom tak. Nie všetky rastú na skalách alebo na kamenistom substráte. A pre ostatné platí, že aj keď ich často nájdeme v skalných štrbinách horských vrcholov, nedoviedla ich do tohto prostredia schopnosť lámať kamene, len využívajú túto, pre väčšinu rastlín neobsaditeľnú, niku. Lomikamene sú veľmi odolné rastliny prispôsobené svojím vývinom a metabolizmom extrémnym horským podmienkam - plytkej vrstvičke pôdy, ktorá rýchlo stráca vodu, krátkemu vegetačnému obdobiu, silným mrazom a silnému UV žiareniu. Názov lomikameň však ukrýva ešte aj druhý význam. V ľudovom liečiteľstve sa tieto rastliny používali (najmä lomikameň zrnitý) ako podporný prostriedok na liečbu močových a ľadvinových kameňov. Udávajú sa močopudné a žlčopudné účinky spolu s od- hlieňovacími. Tento rod pre svoj atraktívny vzhľad a nenáročnosť patrí medzi obľúbené skalničky. Pestovaných je množstvo rôznych druhov a ich krížencov s množstvom veľkokvetých variet v atrak- tívnych farbách. Lomikameň metlinatý (S. paniculata) je v horskom až subalpínskom stupni v Krivánskej Fatre pomerne bežným druhom. V širšom okolí Žiliny ho na výslnných vápencových a kamenistých stanovištiach nájdeme aj v Súľovských skalách, na Rochovici a Ľadonhore, vzácnejšie v Lúčanskej Fatre. Tvorí kompaktnú listovú ružicu sivozelených dužinatých listov, ktoré sú husto lemované radom bielych zúbkov. Na vrchnej strane listu pred každým zúbkom je bodkovitá jamka – žliazka, ktorou rastlinka vylučuje nadbytočné vápenaté soli. Ružice s kvetonosnou byľou po odkvitnutí bielych kvetov odumierajú. Lomikameň vystupujúci (S. adscendens) je dvojročná husto lepkavo žliazkatá bylina. Listy má Lomikameň protistojnolistý - rastie vo vysokých pohoriach aj nad snežnou čiarou, na Slovenku len vo Vysokých a Nízkych Tatrách. Patrí medzi najsevernejšie kvitnúce rastliny sveta

9 usporiadané v prízemnej ružici, na vrchole sú laločnaté. Kvitne v lete, biele kvety má usporiadané v metline. Hojne sa vyskytuje v subalpínskom (kosodrevinovom) stupni Krivánskej Fatry, kde preferuje vlhké vápencové sutiny a rôzne iné plytké substráty. Lomikameň okrúhlolistý (S. rotundifolia) má centrum rozšírenia na Slovensku práve v Krivánskej Fatre, kde je pomerne hojný v horskom stupni (približne od 900 m n.m.). Rastie na vlhkých, tienistých miestach, v bučinách a smrečinách bez ohľadu na charakteristiku substrátu. Má 1,5 až 5 cm široké okrúhlo obličkovité listy, ktoré sú na okraji zubaté, prízemné listy rastú na dlhých stopkách. Kvety sú usporiadané v riedkej metline, majú bielu farbu a sú posiate červenými bodkami. a) lomikameň okrúhlolistý, b) l. vystupujúci, c) l. pižmový, d) l. vždyzelený, e) l. trojprstý Lomikameň sivý (S. caesia) rastie na vápencových skalách subalpínskeho a alpínskeho stupňa, na extrémnych, priamemu vetru a slnku vystavených skalnatých stanovištiach. Na Slovensku v Malej a Veľkej Fatre, Chočských vrchoch a v Nízkych a Vysokých Tatrách. Ružičky 2 až 4 mm dlhých sivobielych lístkov sú nakopené do hustých a tvrdých polguľovitých bochníčkov. Na okrajoch lístkov sú žliazky (hydatody) vylučujúce nadbytočné vápenaté soli. Biele kvety rastú na dlhých stopkách a bývajú zoskupené v strapci po dvoch až piatich. Lomikameň vždyzelený (S. aizoides) rastie na vlhkých sutiach a prameniskách po celom hrebeni Krivánskej Fatry. Má poliehavú až vystúpavú byľ. Prisadnuté listy sú čiarkovité celokrajné a dužinaté. Kvety dlho kvitnú - až do neskorej jesene, majú žltú farbu a na lupienkoch drobné červené bodky. Botanickou zaujímavosťou hrebeňa Krivánskej Fatry je zriedkavý výskyt medzidruhového kríženca lomikameňa sivého a vždyzeleného, ktorý sa nazýva Saxifraga x patens (S. aizoides x S. caesia). Rastie tu na dvoch lokalitách. Vyskytuje sa len na miestach, kde rastú obidva rodičovské druhy blízko seba. Podobá sa skôr l. sivému, v niektorých znakoch je medzi obidvomi rodičmi, väčšinu semien však nemá dobre vyvinutých. Lomikameň pižmový (S. moschata) tvorí na našom území dva poddruhy - ekologické vikarianty, teda dva príbuzné taxóny nižšieho radu so spoločným pôvodom, ktoré sa prispôsobili rozdielnym substrátom, vápencovému a silikátovému podkladu. V Krivánskej Fatre rastie na vápencoch, na vlhkých kamenitých pôdach, lomikameň pižmový Dominov (S. m. subsp. dominii), ktorý predstavuje endemit centrálnych pohorí Západných Karpát (endemitom nazývame rastlinu, ktorá rastie len na určitom vymedzenom území). Trsy majú veľa husto olistených sterilných výhonkov, ktoré vyrastajú z pazúch ružice listov kvetonosnej byle. Bledožlté až zelenkasto žlté korunné lupienky majú najviac 5 mm. Lomikameň trváci (S. wahlenbergii) je západokarpatský paleoendemit – vývojovo izolovaný druh, ktorý predstavuje zvyšok treťohornej alpínskej flóry Karpát. Tvorí husté trsy. Listy majú klinovitý tvar a na konci 3 až 5 lalokov a sú usporiadané v prízemnej ružici. Kvety sú biele, vyrastajú po jednom až po trojici na skoro bezlistej byli. Obýva štrbiny vlhkých skál, a snehové výležiská subalpínskeho stupňa (nad 1400 m n. m.) – miesta, kde zostáva dlho ležať sneh. Na Slovensku rastie najmä na karbonátoch a to v Kri- váňskej Fatre, v Nízkych a Vysokých Tatrách, na Choči a Veľkej Stožke. Herbárová položka PMZA – lomikameň sivý

10 Lomikameň trojprstý (S. tridactylites) je jednoročná drobná a chlpato žliazkatá rastlina bez prízemnej ružice listov. V čase kvitnutia však trojlaločné listy usychajú a opadajú už pred dozretím plodov. Kvitne v apríli až júni, biele kvietky sú usporiadané v riedkej metline, korunné lupienky majú vpredu vykrojené. Vyskytuje sa na suchých a výslnných svahoch s plytkou pôdou, popri cestách a na presychavých kamenných múroch. Na rozdiel od všetkých predchádzajúcich druhov rastie aj v nížinách, prípadne kotlinách. Len výnimočne ho nájdeme v nižších polohách horského stupňa. Chránené druhy na Slovensku: lomikameň karpatský, lomikameň ovisnutý, lomikameň pozmenený, lomikameň zohnutolistý, lomikameň trváci. Červený zoznam výtrusných a kvitnúcich rastlín Slovenska (Eliáš, 2015): V kategórii takmer ohrozený druh sú zaradené: lomikameň vystupujúci pravý, lomikameň zrnitý pravý. V kategórii najmenej ohrozený druh: lomikameň pochybkový, lomikameň machovitý, lomikameň sivý, lomikameň karpatský, lomikameň jastrabníkolistý, lomikameň pižmový Dominov, lomikameň protistojnolistý pravý, lomikameň zohnutolistý pravý, lomikameň okrúhlolistý pravý, lomikameň trváci V kategórii zraniteľný druh: lomikameň ovisnutý (má veľmi malú oblasť výskytu), lomikameň pozmenený (má malú oblasť osídlenia a dochádza v nej k významnej fragmentácii a poklesu počtu lokalít, ďalší trend je negatívny a zhoršuje sa kvalita biotopov s výskytom druhu a znižuje počet dospelých jedincov v populácii). Červený zoznam ohrozených druhov vyšších rastlín národného parku Malá Fatra a jeho ochranného pásma (Dobošová, 1998): Ohrozený druh: lomikameň vystupujúci, lomikameň sivý, lomikameň trojprstý, lomikameň pižmový Dominov, Saxifraga x patens. Kriticky ohrozený druh: lomikameň trváci. Herbárová položka PMZA – lomikameň trváci

11 Použitá literatúra: BERNÁTOVÁ, D. – KLIMENT, J. – TOPERCER, J. ml.: Nové a overované nálezy niektorých vzácnych a miznúcich druhov cievnatých rastlín v Krivánskej a Lúčanskej Malej Fatre. Bull. Slov. Bot. Spoločn., Bratislava, 22, 2000, 93 - 100. DOBOŠOVÁ, A.: Červený zoznam ohrozených druhov vyšších rastlín národného parku Malá Fatra a jeho ochranného pásma (1. verzia), Ochrana prírody, Roč.16, Banská Bystrica, 1998, s. 81 – 91. DÍTĚ, D. – ELIÁŠ, P. JUN. – HRČKA, D.: Horské rostliny. Mladá Fronta, Praha, 2010, 288 s. DOSTÁL, J.: Nová květena ČSSR. 1. díl, Academia, Praha, 1989, 758 s. ELIÁŠ, P. JUN. – DÍTĚ, D. et al.: Red list of ferns and flowering plants of Slovakia, 5th edition (October 2014). Biologia, 70/2, 2015, 218 – 228. FUTÁK, J. – JASIČOVÁ M.: Saxifraga L. – In: Bertová L. (ed)., Flóra Slovenska IV/2.Veda, Bratislava, 1985, s. 233 – 275. HROUDA, L.: Chorologický přehled zástupců rodu Saxifraga v České republice a na Slovensku. Preslia, Praha,70 (1998), 1999, s. 289 – 301. KLIMENT, J.: Komentovaný prehľad vyšších rastlín flóry Slovenska, uvádzaných v literatúre ako endemické taxóny. Bull. Slov. Bot. Spoločn., Roč. 21, Supplement č.4, časť 2, SBS pri SAV a Botanická záhrada UK,1999, 434 s. KUBÁT, K.: Příspěvek k floristickým poměrům Státní přírodní rezervace Rozsutec. In: Janík, M. – Štollmann, A. (ed.), Rozsutec. Štátna prírodná rezervácia. Osveta, Martin, 1981, 349 – 363. MARHOLD, K. – HINDÁK, F., (eds.): Zoznam nižších a vyšších rastlín Slovenska – Checklist of non-vascular and vascular plants of Slovakia. Veda, SAV, Bratislava, 1998, 687 s. Vyhláška č. 579/2008 Z.z. Ministerstva životného prostredia zo dňa 10. decembra 2008, Príloha č. 5, Zoznam chránených rastlín, prioritných druhov rastlín. Internetové zdroje: https://cs.wikipedia.org/wiki/Lomik%C3%A1men http://www.theplantlist.org/browse/A/Saxifragaceae/Saxifraga/ http://www.skalnicky.cz/Saxifragy%20kult%20Lang.php Edičná novinka Považského múzea v Žiline: zborník Dejiny cestnej dopravy na Slovensku II Obsah: Cestné komunikácie a nálezy mincí (Ján Hunka) Nález stredovekej cesty v katastri obce Nededza, okres Žilina (Peter Bednár – Marek Vojteček – Klaudia Daňová) Porta regni. Krajinské brány na území Slovenska v stredoveku (Vladimír Rábik) Cestné mýto na dolnom a strednom Považí v stredoveku (Peter Ivanič) Mestské brány a ich napojenie na cestnú sieť v stredoveku (Darina Fridrichová) Cestné spojenia na území Slovenska v diele Mateja Bela Vedomosti o súvekom Uhorsku (Imrich Nagy) Vyobrazenie ciest na území Slovenska na mape Ignáca Müllera a 1. vojenskom mapovaní (Peter Šimko) Krása oravských mostov (Michal Čajka) Začiatky automobilovej a taxikovej dopravy v Prešporku (Ladislav Szojka) Služby pre motoristov - budovanie čerpacích staníc na Slovensku v začiatkoch motorizácie (Miroslav Sabol) Stavba cesty Stará Huta – Podkriváň medzi rokmi 1933 – 1936 v réžii štátnych železiarní v Podbrezovej (Michal Ďurčo) Vizuálna prezentácia automobilizmu v medzivojnovej reklame na Slovensku (Mikuláš Jančura – Lukáš Katriňák) Slovensko-nemecký program výstavby cestnej siete na Považí z roka 1939 (Ľudovít Hallon) Fenomén motocyklistiky – historické motocykle v zbierkach Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici (Anna Šujanská)

12 TOMÁŠ RUŽIČKA Mgr. Dominika Tomášová - Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková Dôležitú úlohu pri rozvoji Žiliny zohrávali mnohí tunajší farári. Medzi nich bezpochyby patril aj pápežský prelát Tomáš Ružička, ktorý v tomto roku slávi dve jubileá – v júni uplynie 70 rokov od jeho smrti a v decembri bude 140 výročie jeho narodenia. Tomáš Ružička – olejomaľba. Zbierka PMZA

13 Tomáš Ružička sa narodil 11. decembra 1877 v meste Gbely. Vyrastal v majetnej roľníckej rodine. Študoval na gymnáziu v Skalici a v Trnave. Po maturite sa dostal na budapeštiansku univerzitu, potom na teológiu v Nitre a vo Viedni. V roku 1899 bol vysvätený za kňaza. Jeho prvou zastávkou bola Čadca, kde pôsobil ako pomocný kaplán. Dlho sa tam však nezdržal a už v roku 1900 sa presunul do Považskej Bystrice, odkiaľ bol po troch rokoch svojho účinkovania presunutý do Žiliny. Vtedajší žilinský farár František Xaver Podivinský bol už starý a nevládal viesť faru, preto sa z kaplána Tomáša Ružičku stal dočasný administrátor a po smrti F. X. Podivinského bol zvolený za žilinského farára. Krátko na to sa stal aj titulárnym opátom Blahoslavenej Panny Márie z Klíža a neskôr aj pápežským prelátom a protonotárom. Podpis Tomáša Ružičku. Zbierka PMZA Počas svojho pôsobenia v Žiline sa Tomáš Ružička nevenoval len duchovnému životu, ale aj národno- kultúrnej a osvetovej činnosti. Ružička bol totiž jedným z priekopníkov slovenského kresťansko- sociálneho hnutia, preto sa vďaka nemu a aj zásluhou jeho predchodcu Podivinského stala práve žilinská fara miestom, kde sa konali porady a iné podujatia príslušníkov spomínaného hnutia. Stretávali sa tam osobnosti ako A. Hlinka, A. Cvinček, K. Kmeťko a J. Buday, s ktorými žilinský farár veľmi úzko spolupracoval. Tomáš Ružička sa angažoval aj vo viacerých spolkoch – bol predsedom Slovenského miestneho výboru v Žiline, predsedom Slovenského katolíckeho kruhu, členom celoslovenskej Katolíckej školskej rady, členom výboru Spolku svätého Vojtecha a členom Slovenskej ovocinárskej spoločnosti. Z politického hľadiska bol T. Ružička aktívnym členom Slovenskej ľudovej strany, o čom svedčí aj fakt, že keď sa ich politický časopis Slovák dostal do finančnej krízy, žilinský farár neváhal a začal zbierku pod názvom „Národ sebe”. Výťažok zo zbierky, ktorý predstavoval asi pol milióna korún, zachránil časopis pred zánikom. Avšak Ružičkove sympatie k SĽS časom opadli a v roku 1925 sa so stranou rozišiel a pridal sa k slovenskej pobočke Československej strany lidovej. Pri najbližších voľbách kandidoval za túto stranu do obecného zastupiteľstva a dňa 31. 10. 1927 bol zvolený za starostu mesta Žilina. Najvyšším predstaviteľom mesta bol až do mája 1929, kedy kvôli nezhodám ohľadom stavby bitúnku a aj kvôli zdravotnému stavu podal demisiu. Tomáš Ružička sa počas svojho pobytu v Žiline snažil hospodársky rozvíjať mesto. Bol priekopníkom družstevnej myšlienky. Založil viacero družstiev – potravné družstvo v Závodí (1906) a v Strážove (1919), Hospodárske úverné družstvo v Žiline, Družstevné nákupné ústredie v Žiline. Ružička sa snažil vyriešiť aj problém s bývaním, preto založil bytové družstvo, ktoré vybudovalo 24 domov – tzv. Ružičkovu kolóniu. Tá už v súčasnosti neexistuje kvôli výstavbe Hlín III. a IV. Bytové družstvo vybudovalo aj 20 rodinných domov (tzv. farský sovjet), ktoré slúžili pre sociálne slabších občanov. Okrem toho žilinský farár založil aj chudobinec. Tomáš Ružička. Zdroj: Nový svet 1927, zbierka PMZA V roku 1925 sa pustil do budovania Katolíckeho domu. V apríli získal Ružička stavebné povolenie, v júni sa konala slávnosť posviacky základného kameňa a o rok na to (7. 7. 1926) bola budova Katolíckeho domu dostavaná. V dvojposchodovej budove sa nachádzalo javisko, výčap, kolkáreň, sídlilo tam viacero náboženských spolkov, premietali sa tam filmy, konali sa divadelné predstavenia a iné kultúrne podujatia. S Ružičkovou pomocou si aj saleziáni, ktorých tu sám

14 pozval v roku 1936, vybudovali moderný kláštor a ústav na výchovu mládeže. Počas druhej svetovej vojny nesúhlasil s ideológiou vtedajšieho režimu, dokonca pomáhal rasovo prenasledovaným. Zrejme preto ho v roku 1944 krátko väznilo gestapo. Dňa 21. júna 1947 zomrel. O tri dni na to bol pochovaný nitrianskym biskupom Karolom Kmeťkom. Na pohrebe sa zúčastnilo 70 kňazov a niekoľko tisíc ľudí. Všetci sa spoločne rozlúčili s vynikajúcim kňazom a národovcom Tomášom Ružičkom. Katolícky dom – pohľadnica. Zbierka PMZA Použité pramene a literatúra Archív Národného biografického ústavu SNK v Martine, Tomáš Ružička, K smrti pápežského protonotára Tomáša Ružičku. In: New Yorský denník, 1. 4. 1942. Štátny archív v Žiline, fond VOŽ, Zápisnica zastupiteľského sboru 1927 – 1929. Štátny archív v Žiline, fond VOŽ, škatuľa č. 42, Demisia starostu Tomáša Ružičku, 1930, 82-5999. Štátny archív v Žiline, Farská kronika Žilina 1919 – 1959. Štátny archív v Žiline, fond Mesto Žilina, technický referát – výstavba, Katolícky kruh, SP 1925/058 Ľudová politika, roč. 7, 19. 6. 1931, č. 135, s. 1. Slovenské ovocinárstvo, roč. 14, 1937, č. 327 – 328, s. 180. Pašteka, J. a kol.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: LÚČ, 2000, s. 1186. Prikryl, Ľ.: Stručné dejiny farnosti Žilina. Žilina: LÚČ, 2006, s. 25. Prikryl, Ľ.: Žilinskí kňazi a rehoľníci v 20. storočí: venované pamiatke Mons. Jána Michaličku pri 10. výročí jeho smrti. Žilina: RKFÚ - Žilina, 2007, s. 30 – 31. Ryšavý Vavro: Žilina a SNP, 1981, s. 33 – 34. Slovenský biografický slovník V. zväzok, Martin: Matica slovenská, 1992, s. 158.

15 HISTÓRIA A POZNATKY Z ARCHEOLOGICKÝCH VÝSKUMOV V LYSICI Mgr. Andrea Slaná, PhD. – Považské múzeum v Žiline Foto: Martin Furman, Andrea Slaná, Miroslav Gabriel, archív Považského múzea. Obec Lysica leží v južnej časti Kysuckej vrchoviny, v údolí prítoku Varínky spadajúcej do terchovskej doliny. Udáva sa ako potočná radová dedina. Najstaršia zmienka o obci je z roku 1475, keď sa spomína ako Lyzica. Archeologické výskumy však dokladajú osídlenie záujmového územia už v praveku. Zmeny názvu obce sú doložené z roku 1482 ako Lysice, z roku 1511 ako Lyzzica, z roku 1598 ako Liszicza, z roku 1773 ako Lisica a z roku 1920 ako Lysica, maďarsky Liszica, Trencsénkopár, Trencsénladány. Z počiatku obec patrila pod panstvo Starý hrad, neskôr pod Trenčiansku stolicu, Žilinský kraj a okres. Pohľad na obec Lysica (foto: M. Gabriel, 2013, zdroj: internet) Archeologickému prieskumu a výskumu v katastri obce sa venoval v rokoch 1967 – 1970 Ondrej Šedo (Považské múzeum v Žiline), ktorý získal doklady o osídlení v údolí riečky Varínky na severovýchodnom okraji Žilinskej kotliny. Prieskum vykonal v chotároch viacerých obcí, vrátane chotáru obce Lysica, kde bolo zistené osídlenie vo viacerých polohách obce. Lysica, sedlo medzi vrchmi Magura a Diel – na juh od vrchu Magura sa nachádza menšie zalesnené návršie, rozložené v strede horského sedla vo výške asi 700 m. Na východnom okraji návršia sa zistila vrstva prepálených pieskovcov, ktoré zasahovali do hĺbky 40 cm. Južným smerom, asi 250 m od sedla na pomerne strmom svahu otvorenom smerom na sever vystupovala výrazná terasa. Mala rozmery 6 x 4 m a bola zarezaná do žltého hlinitého podložia. V malom výkope sa našli hrudky spálenej hliny, uhlíky a keramika. Ďalšie nálezy boli roztrúsené po svahu terasy. V mieste terasy sa nachádzal sídliskový objekt datovaný do halštatského obdobia. Črep z tela nádoby, zdobený hlbokou zvislou ryhou, naznačuje využitie polohy v neskorolaténskej fáze púchovskej kultúry. Osídlenie ľudom púchovskej kultúry bolo zistené aj v polohe Lysica, návršie v blízkosti osady Chabadovia. Lokalita leží v bočnom údolí s osadami Panské Zliene a Chabadovia. Asi 600 m južným smerom od Chabadov vybieha z horského chrbta vápencové bralo so strmými svahmi. Na temene sa našlo množstvo do červena prepálených pieskovcov. Na úpätí brala východným smerom bola zaznamenaná malá priehlbina, interpretovaná ako zachované ústie cisterny. Črepový materiál zaradil lokalitu medzi sídliská laténskej fázy púchovskej kultúry. Z riečiska Varínky v obci Lysica pochádza nález radiolaritového jadra so zvetraným povrchom. Nález však nie je možné bližšie datovať. Lysica, poloha Trávnik leží asi 200 m na severovýchod od sútoku potoka, ktorý preteká obcou Lysica a potokom od osady Svetlovia, na

16 miernych svahoch pod úpätím vrchu Diel. Početný drobný črepový materiál sprevádzaný mazanicou bol roztrúsený na poliach s intenzívnou poľnohos- podárskou činnosťou. Črepy boli datované do laténskej fázy púchovskej kultúry, veľkomoravského obdobia a stredoveku. V Lysici, v polohe Nibárk je výrazné návršie na ľavom brehu potoka, ktorý tečie z údolia Varínky, asi 200 m od mosta cez rieku. Objavený tu bol iba jeden stredoveký črep, datovaný do 15. storočia. Lysica, poloha Kamenný vŕšok sa nachádza na ľavom brehu potoka, smerujúcom z údolia Lysice do Varínky. Našli sa tu prepálené pieskovce a ojedinele i miniatúrne črepy. Tie naznačujú využitie polohy v 15. – 16. storočí. Lysica, hradisko Hôrka sa nachádza severne od obce. Hôrkou je nazývaný bralnatý vrch, ktorý je na západnom i východnom úpätí obtekaný horskými potôčikmi. Osídlenie polohy bolo zistené severne od temena, v sedle, ktoré spája Hôrku s hrebeňmi neďaleko Vadičova. Miestami bola viditeľná terasovitá úprava terénu. Kultúrna vrstva je najvýraznejšia na juhu a západe vrchu. Z lokality pochádza niekoľko črepov s hrebeňovou výzdobou, nepravidelnými zvislými líniami a horizontálnymi žliabkami. Črepový materiál patrí púchovskej kultúre, jej laténskej fázy D1 – D2. Črep z nádoby zdobený zväzkom rýh a dvojnásobnou vlnovkou tesne pod hrdlom dokladá pravdepodobne veľkomoravské osídlenie polohy. Ďalší črep vyrobený na rýchlo rotujúcom hrnčiarskom kruhu je možné datovať do 16. storočia. Prieskumom v roku 1967, vedeným Jozefom Moravčíkom (Považské múzeum v Žiline) boli v západnej časti hrebeňa objavené črepy z nádob, okružie zásobnice a dva železné predmety – železná ihlica s krúžkovito zatočenou hlavicou a plochý hrot. Ihlica azda spadá do obdobia rozhrania laténskej a rímskej fázy púchovskej kultúry. V roku 1975 boli na lokalite náhodne, pri kopaní hliny, objavené ďalšie črepy nádob, okruží a dna zásobníc púchovskej kultúry. Črepový materiál umožňuje datovať sídlisko na rozhranie letopočtov. Karol Pieta (Archeologický ústav SAV Nitra) uvádza dva poklady keltských mincí objavené neznámymi hľadačmi na mierne svahovitom temene vápencového brala. Prvý nález obsahoval šesť zlatých razieb neznámeho typu a 15 strieborných mincí typu Veľký Bysterec, Divinka a Nitra. Druhý nález pozostával z 38 zlatých razieb nezisteného typu, 22 mincí typu Nitra a jednej mince typu Divinka. Nasledujúci výskum archeologického náleziska Lysica, hradisko Hôrka sa realizoval až v roku 2014. Výskum vykonali pracovníci Krajského pamiatkového úradu v Žiline (Martin Furman, Katarína Vlaszatá) a Považského múzea v Žiline (Andrea Slaná, Jozef Moravčík). Súvisel s preskúmaním transferu zeminy z výkopu pre osadenie betónového základu dvojkríža v polohe Hrádok, národnej kultúrnej pamiatky (ÚZPF č. 2149/1). Z výsledkov výskumu vyplýva, že osídlenie ľudom púchovskej kultúry siahalo až po južný okraj temena hrádku. Identifikovaných bolo osem výkopov. Niektoré boli začistené, pričom v dvoch sa nachádzali archeologické nálezy. Prevažne išlo o zlomky keramiky púchovskej kultúry a črepy z obdobia stredoveku Historická fotografia hrádku Lysica (foto: archív Považského múzea)

17 a novoveku. Objavený bol taktiež osteologický materiál, napríklad očný zub a fragmenty lýtkových kostí diviaka lesného (Sus scorfa) a fragmenty dlhých kostí tura domáceho (Bos taurus). Z transferu zeminy pochádzajú aj dva kovové predmety. Zlomok bronzového náramku a fragment železného nožíka. Oba je možné na základe sprievodných nálezov datovať do obdobia púchovskej kultúry. Nožík však môže byť radený aj k stredovekým nálezom. Podľa sprostredkovaných informácií ide o výkopy po detektoristoch, ktorí pravdepodobne v roku 2005 v mieste výkopu 1 alebo 2 objavili poklad keltských mincí. Išlo o 38 zlatých razieb nezisteného typu, 22 kusov mincí typu Nitra a jednu mincu typu Divinka. Opevnenie s nálezmi z doby halštatskej a laténskej bolo zistené aj v polohe Lysica, hradisko Záskalie. Na základe oznámenia o hromadnom náleze sa na mieste zistili stopy po veľkom výkope, obsah depotu však nie je známy. Je zrejmé, že územie obce bolo intenzívne využívané v praveku, protohistorickom období či stredoveku. V prípade realizácie nových archeologických výskumov budú pravdepodobne získané nové nálezy a doplnia sa tak už známe informácie o zaujímavej histórii obce. Črepy z tiel hrncovitých nádob a okruží zásobnicových nádob, púchovská kultúra (foto: A. Slaná, 2017) Zdobený črep zo včasnostredovekej nádoby a plochý železný hrot, 9. storočie (foto: A. Slaná, 2017) Črepy z tiel a okrajov nádob, púchovská kultúra (foto: M. Furman, 2014)

18 Poškodený železný nôž, nedatované (foto: M. Furman, 2014) Železná ihlica s krúžkovite zatočenou hlavicou, púchovská kultúra (foto: archív Považského múzea) Zlomok bronzového náramku, púchovská kultúra (foto: M. Furman, 2014) Temeno hrádku Hôrka, pohľad na severovýchod (foto: M. Furman, 2014) Pracovný záber (archeologický výskum 2014), (foto: M. Furman, 2014)

19 Pokračovanie temena hrádku Hôrka, pohľad na sever. (foto: M. Furman, 2014) Temeno hrádku Hôrka, v pozadí s miestom dvojkríža, pohľad na juhozápad (foto: M. Furman, 2014) Fotodokumentácia výkopu 1 pred začistením, hrádok Hôrka. (foto: M. Furman, 2014) Fotodokumentácia výkopu 2 po začistení, hrádok Hôrka. (foto: M. Furman, 2014) Použitá literatúra EMOS – Encyklopédia miest a obcí Slovenska, Lučenec 2005. VSOS – Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. II., Bratislava 1977. Moravčík, J.: Sídlisko púchovskej skupiny v Lysici. AVANS 1975, Nitra 1976, s. 151–152. Moravčík, J.: Archeologické nálezy v Považskom múzeu v rokoch 1971 – 1975. In: Vlastivedný zborník Považia XIV. Žilina: Považské múzeum 1980, s. 15 – 83. Pieta, K.: Keltské osídlenie Slovenka. Mladšia doba laténska. Nitra 2008. Nepublikované správy Šedo, O.: Správa o prieskume v údolí riečky Varínky v rokoch 1967 – 1970, Archív Považského múzea v Žiline, Žilina 1979. Furman, M. – Vlaszatá, K. – Slaná, A.: Výskumná dokumentácia z dokumentácie archeologického nálezu v rámci stavby "Dvojkríž", národná kultúrna pamiatka – hrádok Hôrka, k. ú. Lysica, okres Žilina. Pamiatkový úrad SR, Krajský pamiatkový úrad Žilina 2014, č. VD 1/2014, Depn. In: Archív Považského múzea v Žiline. Internetové zdroje http://www.e-obce.sk/obec/lysica/lysica.html

20 PAMIATKOVÁ REZERVÁCIA ČIČMANY Mgr. Adriana Bárdyová / Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková, Archív PMZA V roku 2017 uplynulo 40 rokov od vyhlásenia obce Čičmany za pamiatkovú rezerváciu. Do povedomia verejnosti sa obec dostala predovšetkým prostredníctvom architektúry a výšiviek. Čičmianske ornamenty sú rozšíreným pojmom, ktorým sa označuje nielen výzdoba zrubových domov, ale aj vzory na výšivkách. Starší typ maľby čičmianskej drevenice Maľovanie dreveníc malo pôvodne ochrannú funkciu – vápenný náter chránil zakresané trámy drevenej stavby pred škodcami a vplyvmi počasia. Maľby sa robili spočiatku bielou hlinkou a neskôr vápnom. Vznikali pravdepodobne na poschodových domoch, ktoré sa prvé stavali zo zakresaných trámov. V 19. storočí sa začali maľovať aj prízemné domy. Steny mali z trámov kresaných zo všetkých štyroch strán. Pôvodne boli maľby jednoduché bez bohatej ornamentálnej výzdoby, postupne sa rozvinuli do geometrickej originality. V. Pražák vo svojom diele „K problematice malby srubových domů v Čičmanech“ uvádza tri základné vývojové typy malieb na zruboch. Najstarší typ výzdoby vznikol na poschodových domoch v druhej polovici 18. storočia. Maľba členila základnú plochu stien bielymi obrubovými pásmi po okrajoch. Dôvodom takejto maľby bol izolačný zámer, keďže boli bielené len rohy domov, rezné plochy trámov, podvaly a okenné zátvory. Postupne sa k pásom pripojili aj ornamentálne prvky. Táto maľba členila stenu do jednotlivých polí tak, že vzory vedené vertikálnym a horizontálnym smerom obrubovali maľbou nedotknutú plochu. Neskôr sa tento typ maľby preniesol na prízemné domy. Druhý typ výzdoby sa vytváral v priebehu 19. storočia na zrubových prízemných domoch. Čierna plocha stien sa postupne celá zapĺňala pripojením horizontálnej výzdoby v pásoch položených nad sebou. Výzdobné ornamentálne prvky sú radené za sebou po otesanej ploche každého trámu od jedného rohu k druhému. Každý trám bol zdobený po celej

21 Novší, pásový typ výmaľby drevenice dĺžke rovnakým vzorom. Susedné trámy mali už iné vzory. Využívali sa paralelné pásy rôznych vzorov. Tretí typ výzdoby vznikol po roku 1921, keď sa po požiari postavili nové domy. Všetky tieto domy sa začali zdobiť a tým vznikol nový typ maľby charakteristický len pre tieto domy. Základom výzdoby sú skresané trámy natreté tmavými konzervačnými látkami. Rozdiel vo výmaľbe je v tom, že jednotlivé pásy nie sú iba na jednom tráme, ale presahujú plochu dvoch alebo aj viacerých trámov. Ornamentálna výzdoba je zložitejšia, rozmanitejšia a bohatšia. K pôvodným výzdobným prvkom tra- dičných malieb boli dopĺňané prvky nových ornamentálnych vzorov, ktoré sa preberali z výšiviek. Výzdoba domov bola prácou čičmianskych žien, ktoré boli aj skúsenými vyšívačkami. Ozdobnými prvkami boli jednoduché opakujúce sa motívy: čiarky, kríže, kolieska, kľukaté línie, baranie rožky... Súčasný typ maľby (Radenov dom)

22 Súčasný typ maľby (Dom č. 42) Vďaka tomu, že v roku 1977 bola obec vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry, výzdoba domov sa zachovala do súčasnosti. Súčasťou pamiatkovej rezervácie sú aj dva objekty, ktoré má v správe Považské múzeum v Žiline. Prvým je Radenov dom postavený v roku 1924 v rámci obnovy Čičmian po požiari. V roku 1966 bol štátom odkúpený a zachránený pred asanáciou. O rok neskôr tu bola otvorená muzeálna expozícia. Od roku 2015 si návštevníci tohto objektu môžu pozrieť expozíciu, ktorá podáva ucelený obraz o obci Čičmany a tradičnom živote v nej. Predstavuje nosné oblasti histórie a vývoj obce, typickú ľudovú architektúru, ľudový odev, obyčaje životného cyklu či spôsoby obživy. Druhý objekt, dom č. 42, je tradičný trojpriestorový prízemný dom s podstrešnými komorami. Bol postavený v roku 1913 ako spoločný dom pre štyri rodiny. V prednej izbe bývali dve a v zadnej ďalšie dve rodiny, ktoré spoločne užívali pece so sporákmi a stôl. Každá rodina mala navyše v podkroví jednu zo štyroch obytných komôrok. Premiestnenie sporákov s pecami do pitvora bolo modernizáciou z roku 1938 a znamenalo komfortnejšie bývanie v izbách. Pre muzeálne účely bol dom získaný v roku 1987. Expozícia v ňom predstavuje návštevníkom bývanie spoločníkov – často nespríbuznených rodín. Toto riešenie bolo v Čičmanoch v minulosti rozšírené a vyplývalo z ekonomickej neschopnosti rodín postaviť si vlastný dom. Bolo síce chápané ako prechodné, no pre mnohých sa stalo trvalým. Použitá literatúra DUDÁŠ, Miloš 2009: Obnova Čičmian. Pamiatky a múzea, č. 4, s. 43 – 48. MUNKOVÁ, E.: Čičmany. Martin, Osveta 1991. PRAŽÁK, Vilém 1941: Problém vzniku jednoposchodového domu v Čičmanoch. Národopisný zborník, zv. 2. PRAŽÁK, Vilém 1958: K problematice základních půdorysních typu lidových staveb v Československu. Čsl. Etnografie, r. 6, s. 219 – 236, 331 – 360. PRAŽÁK, Vilém 1963: K problematice malby srubových domu v Čičmanech. Ľudové staviteľstvo a bývanie na Slovensku. Bratislava, s. 9 – 88, obr. 27, tab. 23.

23 AKO SA PRIPRAVUJE NOVÁ MÚZEJNÁ EXPOZÍCIA? Rozhovor s Michalom Jureckým, jedným z autorov expozície v Budatínskom hrade Mgr. Peter Šimko, PhD. / Považské múzeum v Žiline Foto: Michaela Koláriková, Anna Kucharčíková V očiach verejnosti určite zarezonovalo, že Budatínsky hrad sa oblieka do nového šatu a postupne sa mení z ruiny na pýchu Horného Považia. Za touto zmenou stoja okrem stavebných firiem i tímy pracovníkov Žilinského samosprávneho kraja a Považského múzea v Žiline. Obnovuje sa nielen hrad samotný, ale v jeho interiéri pribúdajú múzejné expozície zobrazujúce život v minulosti. V Budatínskom hrade sa nachádza expozícia drotárstva a hradné expozície. Jedným z tých, ktorí stoja nielen za obnovou hradu, ale najmä za prípravou hradných expozícií je historik Považského múzea v Žiline, Michal Jurecký. Pri tejto príležitosti sme ho požiadali o krátky rozhovor. Má múzejný historik čo povedať k rekonštrukčným (stavebným) prácam na historickej pamiatke ako je Budatínsky hrad? Obnova pamiatok a predovšetkým takých, akým je Budatínsky hrad, si vyžaduje mimoriadnu spoluprácu viacerých ľudí. V našom prípade bolo potrebné nájsť spoločnú reč medzi pamiatkarmi, investorom (ŽSK), správcom (PMZA), realizátorom stavby a reštau- rátormi. Zvlášť pri posledných realizovaných etapách sme sa aj my z múzea viac zapájali do samotnej obnovy. Konzultovali a riešili sme vznikajúce problémy s prezentovaním niektorých nálezových skutočností, ktoré sa objavili pri odstraňovaní viacerých nevhodných vrstiev omietok. Poslúžili aj naše historické znalosti o hrade, prípadne obrazový materiál, ktorý sa nachádza v múzeu. Ako by sme vedeli rozdeliť expozície v Budatínskom hrade? Čo všetko má možnosť návštevník uvidieť? K inštalácii expozícií sa pristupovalo podľa jednotlivých etáp obnovy hradu. Momentálne máme štyri hlavné ideové línie. Okrem drotárstva, ktoré je našou „svetovou“ špecializáciou, sú to dejiny hradu a dejiny Žiliny. Dejiny hradu sú priblížené v obnovených priestoroch hradu, na spodnom podlaží veže a v expozícii venovanej dobovému nábytku a obrazovým zbierkam. Dejinám Žiliny je vyčlenená časť tretieho nadzemného podlažia, kde môžeme vidieť

24 najstaršie zbierky ako sú katovské meče, mestská truhlica, či faksimile Žilinskej mestskej knihy. Okrem miestností s exponátmi sme vyriešili aj vstupný priestor pre návštevníka, ktorým sme chceli eliminovať diskomfort predstavujúci nepríjemné čakanie pred objektmi múzea. To sa podarilo v rámci adaptácie vstupnej haly, kde si návštevník môže oddýchnuť, dostane kompletnú informáciu o múzeu a môže pohodlne počkať na vstup do expozície. Podobne pre návštevníka na mimoriadne aktivity slúžia miestnosti východného paláca, kde máme konferenčnú sálu, či miestnosť určenú pre aktivity s deťmi. Ako sa plánuje príprava tak rozsiahlej expozície? S čím všetkým treba počítaťa aký postup zvoliť pri jej príprave? Pri príprave expozície je potrebné mať predovšetkým čas, ktorý v našom prípade, vzhľadom na rýchlosť obnovy vďaka európskym fondom, bol minimálny. Napriek tomu sme vedeli, že expozícia bude mať viacero častí. Pri expozícii dejín Žiliny, kde počet zbierkových predmetov bol limitujúci, ako aj naše možnosti vystavovania, sme napríklad museli myslieť na to, že by nebolo vhodné samotnou expozíciou potlačiť obnovu historického priestoru. S týmto nám pomáhali architekt a scénograf, ktorí určili vzhľad samotnej expozície. Odkiaľ pochádza koncepcia expozície? Aký je priestor pre tvorivosť v procese realizácie expozície? Koncepcia pochádza od nás, zamestnancov Považského múzea. My vieme čo chceme návštevníkom predstaviť, priblížiť a čo im chceme expozíciou povedať. Akosi prirodzene k hradu patrí prezentácia jeho dejín, sprítomnenie vybavenia hradných miestností mobiliárom a nábytkom. Rovnako je poslaním Považského múzea prezentovať dejiny hradu, dejiny Žiliny a okolia. Tvorivosti pri tejto práci je pomerne veľa, aj názorov, ako expozíciu pripraviť, je samozrejme od každého zamestnanca mnoho. Preto je dobré poradiť sa aj s inými ľuďmi, ktorí majú iný pohľad, prípadne skúsenosti. V našom prípade to boli spomenutí architekt a scénograf, či prípadne pamiatkari. Spoločným konsenzom sa podarilo zrealizovať expozíciu, ktorá je jednoduchá, s čistou líniou a nepotláča ducha miesta, na ktorom je umiestnená. Ako sa dá naučiť vnímať priestory hradu a umiestniť doň vhodné exponáty? Myslím, že vnímať priestor a zbierky, zároveň ich vhodne kombinovať sa naučiť dá práve vďaka tomu, že s priestorom žijeme, že zbierky veľakrát otočíme v rukách, skúšame kombinovať, je to podobné ako obliekať človeka. Samozrejme človek musí mať aj cit, ale v našom prípade to je o to ľahšie, že naše zbierky sú krásne a samotné priestory hradu nesmierne zaujímavé. Z uvedeného vyplýva, že historika v múzeu si nemôžeme predstaviť len ako človeka, ktorý sedí za knihami alebo za počítačom, ale musí mať aj určité praktické zručnosti. Aké sú to a aké rôzne profesie (kolegovia) sa spolupodieľali na príprave expozície? Historik v múzeu, alebo aj kustód a kurátor, musí predovšetkým poznať zbierkový fond, to je základ. Aby poznal svoje zbierky a vhodne ich dopĺňal, musí hodiny sedieť aj za tým počítačom a knihami, bez toho to nejde. Ale zároveň musí tie zbierky chytiť do rúk, dať nafotiť fotografovi, dať ošetriť, čiže už zapája do práce aj konzervátorov a reštaurátorov, ktorí zas vedia, aký zásah je potrebný vykonať na danom predmete, aby

25 sme ho mohli vystaviť, aby dobre vyzeral a aby sme ho nepoškodili a mohli uchovávať pre čím viac nasledujúcich generácií. Zároveň musia byť v múzeu prítomné šikovné ruky, ktoré vedia zrealizovať často náročné nápady kurátorov, aby každý zbierkový predmet v rámci expozície mohol vyniknúť. To majú na starosti technickí pracovníci. Zároveň, niekto musí vyrobiť výstavný fundus, ktorý niekto navrhne. Samotná výroba je výsledkom mnohých skúšok, dolaďovaní detailov, či konštrukčných nuáns. Ak to mám zhrnúť, musí sa o vznik expozície pričiniť takmer každý pracovník múzea, od odborných, cez technických a dokonca ekonomických pracovníkov. Zároveň je tu množstvo externých spolupracovníkov, ktorí sa spolupodieľajú na tom, aby konečný výsledok bol funkčný, estetický a čím menej rušivý. V minulom roku ste sa výraznou mierou podieľali aj na príprave novej expozície v Sobášnom paláci v Bytči. Ako vnímate rok 2016 s odstupom niekoľkých mesiacov? Minulý rok bol mimoriadne hektický. Expozíciu striedala expozícia. Okrem toho bolo množstvo práce so zbierkami, a podávaním projektov, aby sme vedeli finančne zabezpečiť reštaurovanie zbierok. Tiež skromná publikačná činnosť. To všetko robilo z minulého roka skutočne mimoriadny rok. Hodnotenie však nechám na iných, ktorí môžu povedať, či všetko to, čo sa udialo, dáva zmysel a či je za tým vidieť tú prácu, ktorú sme do toho investovali. Aký je z Vášho pohľadu ohlas verejnosti na nové expozície? Zatiaľ sme sa stretli s mimoriadne pozitívnymi reakciami. Samozrejme nájdu sa aj kritické hlasy. Niektoré z vecí pri konštruktívnej kritike vieme zakomponovať a doplniť. Ale sú aj kritické hlasy, ktoré pochádzajú z negatívneho postoja, či pohľadu človeka samotného, ktorého cieľom nie je prispieť k lepšiemu stavu vecí, ale ostáva kritikou pre kritiku. Čo pripravujete v súčasnosti? Čo vás čaká v najbližšom období? V tomto roku by sme chceli zrealizovať revíziu zbierkového fondu, čo pri približne 12 000 kusoch zbierkových predmetov je práca na väčšiu časť roka, ktorá určite bude pokračovať aj v budúcom roku. Pokračuje aj obnova priestorov hradu, predovšetkým hospodárskej budovy, kde bude realizovaná expozícia drotárstva. To je však úloha pre kolegov, ale určite sa budem zúčastňovať procesu obnovy stavby. Samozrejme, ešte ostáva množstvo bežnej práce v múzeu, ktorá zahŕňa výskum, konzultácie, podujatia pre verejnosť či publikačnú činnosť.

26 Z NAŠICH ZBIEROK ZÁPIS PÄŤMILIÓNTYCH OBČIANKOV Mgr. Martina Bernátová - Považské múzeum v Žiline V roku 1983 sa do zbierok Považského múzea v Žiline nakúpili fotonegatívy z redakcie časopisu Cieľ, ktorý prinášal informácie zo žilinského regiónu. Od roku 1960 sa Cieľ stal týždenníkom Okresného výboru KSS a ONV Žilina a vychádzal každý štvrtok. V historickom fonde sa tak nachádzajú aj tri negatívy, na ktorých je zachytený zápis päť-miliontych občiankov narodených v Žiline. Na dvoch čiernobielych negatívoch sú matky s tromi vybranými deťmi pri slávnostnom akte zápisu na Miestnom národnom výbore v Žiline. Na poslednom negatíve je predseda MsNV pri prejave. 17. marca 1981 Slovenská socialistická republika dosiahla počet päť miliónov občanov. V ten deň sa na území SSR narodilo 303 detí a všetky dostali titul päťmiliónty občan. Medzi nimi bolo aj desať detí z okresu Žilina, šesť dievčat a štyria chlapci. Viac infomácií o tomto akte sa nám podarilo nájsť práve v časopise Cieľ v čísle z 23. júla 1981. Autor článku Je nás päť miliónov píše: „Uvítali sme ich ako sa patrí, slávnostne, dôstojne. Slovom básnika i piesňou. Na cestu životom sme ich vypravili so želaním, aby ich oči nikdy neskalili slzy smútku, aby každý ich deň bol plný šťastia, spokojnosti a rodinnej pohody. K tomu sme pridali pamätný list ministra vnútra SSR, darček ministra kultúry – sklenený brúsený lístok (symbolicky zo stromu päťmiliónteho), výbavičku, vkladné knižky, poistenie, kvety a ďalšie darčeky. Budú im pripomínať, že sa narodili v deň pre Slovensko významný, ale tiež i to, že sa narodili v spoločnosti, ktorá má záujem o všestranný rozvoj všetkých svojich príslušníkov.“ Znenie spomenutého daru – poistenia – je taktiež súčasťou časopisu. Dnes vyznieva prinajmenšom úsmevne. Dar poisťovne deťom Všetkým deťom, ktoré sa narodili 17. marca t.r. teda v deň keď počet obyvateľov v Slovenskej socialistickej republike dosiahol päť miliónov, venuje Slovenská štátna poisťovňa bezplatné poistenie poďla výberu rodičov.

27 Ide o poistenie za jednorázové poistné tisíc korún (úrazové poistenie), ktoré im poisťovňa vyplatí pri dožití 18 rokov, prípadne ak budú študovať, alebo v učňovskom pomere i po dobu dlhšiu, najviac do 25 rokov. Z tohoto poistenia plynú nároky pre prípad úrazu, ktorý si vyžiada liečenie dlhšie ako 14 dní. V druhom prípade venuje Slovenská štátna poisťovňa na rok bezplatné Združené poistenie mládeže s tým, že rodičia po roku budú v tomto poistení pokračovať. Toto poistenie okrem rozsiahlej poistnej ochrany zaručuje dieťaťu po dosiahnutí 18 rokov desaťtisíc korún a osobitnú prémiu. Pri obidvoch druhoch poistenia, ktoré Slovenská štátna poisťovňa umožňuje, ide o dar každému dieťaťu v sume približne tisíc korún. Slovenská štátna poisťovňa, Okresná pobočka Žilina Pozornosť si zaslúžia aj uvedené údaje o počte obyvateľov na území Slovenska. V roku 1869 to vraj bolo 2 482 000 obyvateľov. Trojmiliónty občianko sa narodil v roku 1920 a štvormilionty v roku 1960. Pre porovnanie, Štatistický úrad Slovenskej republiky uviedol k 31. marcu 2016 počet obyvateľov Slovenska 5 427 917. 17. marca 2017 dvoŕšili päťmiliónti občiankovia 36 rokov. Bolo by zaujímavé zistiť, ako sa dnes majú a či im jubilejné číslo prinieslo do života šťastie. Z desiatich detí sú na fotografiách zachytené iba tri. Pod uverejnenou fotografiou sú aj mená matiek detí: E. Rendlová, P. Tichá, I. Levčíková.

28 KONFERENCIA DEJINY CESTNEJ DOPRAVY NA SLOVENSKU II Mgr. Michaela Koláriková - Považské múzeum v Žiline Foto: Anna Kucharčíková Vo štvrtok 9. februára 2017 sme na Budatínskom hrade privítali odborníkov zo slovenských múzeí, univerzít a iných pamäťových inštitúcií, ako aj súkromných bádateľov. Spoločná téma ich príspevkov, ktoré predstavili širokej verejnosti, bola cestná doprava v minulosti. Téma vyplýva z celoslovenskej špecializácie Považského múzea na dopravu. Prvá konferencia o cestnej doprave sa uskutočnila v septembri 2014 v Sobášnom paláci v Bytči, teraz išlo o druhé pokračovanie. „Už vtedy sme si uvedomili, že cestná doprava, ako najstarší druh dopravy v dejinách ľudstva, je mnohospektrálna téma. Mnoho ľudí z vedeckej, múzejnej i ostatnej odbornej obce sa jej uskutočnením a vydaním prvého zborníka presvedčilo, že náš záujem o tému je seriózny a náš prístup akceptovateľný. A možno sme ich aj motivovali k pokračovaniu vlastných výskumov a ich následnej prezentácii na 2. konferencii,“ uviedol historik PMZA pre oblasť dopravy Peter Šimko. Konferencia bola atraktívna nielen pre odbornú, ale i laickú verejnosť, potešujúcou bola hojná účasť a kvalita spracovania tém. Príspevky pojednávali o cestách a ich doložení hmotnými nálezmi z obdobia praveku či stredoveku, o stredovekých mestských a krajinských bránach či mýtniciach. Novoveké cesty nám napomohli poodhaliť mapové pramene či práca Mateja Bela. Zaujímavé boli tiež príspevky o dobových dopravných prostriedkoch – vozoch, bričkách a kočoch či mostoch na Orave. Z obdobia 20. storočia sme sa dozvedeli o stavbe jednej cesty na juhu stredného Slovenska v 30. rokoch, o programe stavby ciest za 1. Slovenskej republiky, o čerpacích staniciach, o motocykloch vyrábaných v Považskej Bystrici a ich dodnes zachovaných exemplároch – múzejných zbierkach, ako aj o reflexii automobilizmu v dobovej reklame. „Okrem odborných pracovníkov múzeí, zastúpenie mali rôzni bádatelia, avšak najviac nás prekvapilo zastúpenie vedeckých pracovníkov slovenských univerzít a Slovenskej akadémie vied. Všetkým aktívnym účastníkom sa chceme úprimne poďakovať a zároveň ich aj motivovať do budúcnosti k príprave ďalších hodnotných príspevkov. Atmosféra konferencie bola veľmi príjemná a na záver sme si vypočuli pozitívne ohlasy od aktívnych i pasívnych účastníkov,“ dodal Šimko. Z konferencie bude v blízkej budúcnosti vydaný zborník. Projekt „Konferencia a zborník Dejiny cestnej dopravy na Slovensku“ je financovaný z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia a spolufinancovaný s podporou Žilinského samo- správneho kraja.

29 Počas prestávky si účastníci konferencie prehliadli Budatínsky hrad. Mali možnosť vidieť mapu Uhorska od I. Müllera z rokov 1764 – 1769, na ktorej je zobrazená aj cestná sieť

30 AKO PLYNIE ČAS... Rieka Váh v Žiline a jej využitie Mgr. Peter Šimko, PhD. / Považské múzeum v Žiline Foto: Peter Šimko, zbierka PMZA Pohľad na Váh z Budatínskeho mosta smerom k Tepličke nad Váhom okolo roku 1910 a v roku 2017

31 Krajinný prvok, ktorý do značnej miery zmenil svoju tvár, je rieka Váh. V minulosti nespútaný živel meniaci svoje brehy s hustou premávkou pltí je dnes regulovaným tokom s pokojnou hladinou a rekreačným využitím. Podarilo sa nám získať niekoľko menej obvyklých historických záberov, ktorých identifikácia v súčasnom priestore nebola jednoduchá. Nielen upravené koryto, ale aj rozbujnená vegetácia komplikovali identifikáciu fotografií. Horstvo Malej Fatry však potvrdilo náš odhad lokalít, kde zábery vznikli. O to je však zaujímavejšie porovnávať. Bývalé žilinské pltisko sa nachádzalo na mieste dnešnej Ľavobrežnej ulice. Pohľad z 30. rokov a z roku 2017. Vľavo úpätie Dubňa. Na historickom zábere vpravo vidieť železničné dielne na opravu vozňov, charakterotvorným prvkom súčasnosti sú (žiaľ) obrovské reklamné tabule

32